Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 357/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., V., zastúpenej

spoločnosťou B. advokátska kancelária, s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľka

a advokátka Mgr. O. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. mája 2011 v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011

doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 25. mája 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že D. V. (ďalej len „daňový úrad“) vydal 3. apríla 2009

dodatočný platobný výmer č. ..., ktorým bola sťažovateľke vyrubená daň z pridanej hodnoty

(ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie september 2007 v sume 6 981,57 €. DPH bola

dorubená sťažovateľke z dôvodu odopretia oslobodenia od dane pri vývoze tovaru, pretože

sťažovateľka nepredložila písomné colné vyhlásenie o prepustení tovaru do colného režimu

vývoz v zmysle o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).

Proti uvedenému rozhodnutiu daňového úradu z 3. apríla 2009 podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové

riaditeľstvo“) rozhodnutím č. 1/224/10916-73529/2009/990268-r z 23. júla 2009 tak, že

označené rozhodnutie daňového úradu v celom rozsahu potvrdilo.

Sťažovateľka nesúhlasiac s označeným rozhodnutím daňového riaditeľstva z 23. júla

2009 podala žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa § 247

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“) na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd v konaní vedenom

pod sp. zn. rozhodol rozsudkom zo 16. februára 2010 o žalobe sťažovateľky

tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd

uviedol, že sťažovateľka nesplnila podľa § 47 ods. 3 zákona o DPH obligatórnu povinnosť

preukázať daňový doklad (písomné vyhlásenie o prepustení tovaru do colného režimu

vývoz, ktorým colný orgán potvrdzuje výstup tovaru z územia Európskej únie, pozn.),

na uplatnenie nároku na oslobodenie dane.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie z dôvodu,

že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho

právneho posúdenia veci. O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 25. mája 2011 tak, že rozsudok krajského súdu zo 16. februára 2010 zmenil

tak, že rozhodnutie č. 1/224/10916-73529/2009/990268-r z 23. júla 2009 zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namieta, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný,

arbitrárny, pretože najvyšší súd vôbec nereagoval a nevyhodnotil žiaden z „argumentov

sťažovateľky uvedených v odvolaní ako aj v samotnej žalobe, ani výkladom práva

v súvzťažnosti s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, bezprecedentne porušil jej právo

konať pred súdom a celkovo jej právo na súdnu ochranu“.

Porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa

sťažovateľka vidí v skutočnosti, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s jej návrhom na

položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie napriek tomu, „že

v priebehu konania, ako aj v samotnej žalobe“ to navrhla. Sťažovateľka tvrdí, že

„v odôvodnení, ani v inej časti rozsudkov sa nenachádza žiadna veta, z ktorej by čo i len

nepriamo vyplývalo, z akého dôvodu odmietli otázku predložiť“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím postupom a rozhodnutím v konaní

vedenom pod sp. zn. porušil základné právo sťažovateľky, spoločnosti M.

s.r.o..., na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 ..., na zákonného

sudcu zaručené v článku 48 ods. 1 ..., ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu... zo dňa 25.05.2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. a vracia vec Najvyššiemu súdu ... na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke, spoločnosti M. s.r.o..., primerané finančné

zadosťučinenie v sume 1.500,-EUR..., ktoré jej je Najvyšší súd... povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd (...) je povinný zaplatiť sťažovateľke, spoločnosti M. s.r.o..., trovy

právneho zastúpenia v sume 314,18 EUR... za [(2x úkon právnej služby á 123,50 EUR a 2x

režijný paušál vo výške 7,41 EUR) + 20% DPH] na účet jej právneho zástupcu, B.

advokátskej kancelárie, s.r.o... vedený ... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , ,

, , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

1. V okolnostiach prípadu sťažovateľka predovšetkým namieta, že najvyšší súd ako

odvolací súd porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, pretože

v odôvodnení svojho rozhodnutia nereagoval na žiadnu z jej odvolacích námietok, čím

spôsobil arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť svojho napadnutého rozhodnutia.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu však vyplýva, že najvyšší súd

zmenil rozhodnutie krajského súdu (ako prvostupňového súdu) sp. zn.

zo 16. februára 2010 tak, že rozhodnutie daňového riaditeľstva č. 1/224/10916-

73529/2009/990268-r z 23. júla 2009 zrušil (podľa , pozn.) a vec vrátil

správnemu orgánu na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená,

že napadnutým rozhodnutím sa konanie o dodatočnom platobnom výmere neskončilo.

V danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné

skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Najvyšší súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal

a rozhodol o nej. Sťažovateľka bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred správnym

orgánom alebo neskôr aj pred všeobecným súdom uplatniť ochranu označených práv, aj

svoju argumentáciu o skutkovej a právnej stránke predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má

ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo svojej

sťažnosti. V danej veci sa konanie o dodatočnom platobnom výmere nachádza ešte v štádiu

predsúdnom, teda konaní pred správnym orgánom, ktorý bude v súlade s názorom

dovolacieho súdu vykonávať ďalšie dôkazy na dostatočné zistenie skutkového stavu.

K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľka bude môcť v konaní pred správnym orgánom, ako

aj následne pred všeobecným súdom vyjadriť za tých istých podmienok, ako druhý účastník

konania. Čo sa záväzného právneho názoru najvyššieho súdu týka, ten je záväzný pre

správny orgán za predpokladu, že nedôjde k zmene alebo ustáleniu iných rozhodných

skutočností, z ktorých tento záväzný názor vychádzal. Ústavný súd preto nevidí

v tvrdeniach sťažovateľky žiadnu takú okolnosť alebo dôvod, pre ktorý by právny názor

formulovaný najvyšším súdom mal sťažovateľku dostať do podstatne nevýhodnejšej

situácie, v ktorej bude v prípade žaloby proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu

v správnom súdnictve druhý účastník konania. V tejto súvislosti aj poukazuje na judikatúru

najvyššieho súdu publikovanú v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 68/1971, v zmysle

ktorej „OSP nemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť súdu, ktorý pôvodný právny

názor vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného prostriedku podaného proti ďalšiemu

rozhodnutiu znova stane predmetom opravného konania“. Ústavný súd ďalej

tiež konštatuje, že v prípade zaujatia rovnakého právneho názoru v konečnom, respektíve

právoplatnom rozhodnutí všeobecného súdu, proti ktorému sťažovateľka nebude

disponovať účinným prostriedkom ochrany svojich základných práv a slobôd, nič nebude

brániť sťažovateľke, aby proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

podala sťažnosť ústavnému súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva sťažovateľky podľa (aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. z 25. mája 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

konštatuje predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ).

2. Sťažovateľka svojou sťažnosťou namietala aj porušenie práva na zákonného sudcu

podľa postupom a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ku

ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd nepoložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru

Európskej únie a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s týmto jej návrhom.

Ústavný súd tu poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej za zjavne

neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu

alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označila sťažovateľka a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd

nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia ,

, , , , ).

Sťažovateľka v argumentácii vychádzala z premisy, že najvyšší súd mal povinnosť

položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, pretože rozhodoval ako

vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok

s poukazom na rozhodnutie „CILFIT“ (pozri rozsudok vo veci 283/81 Srl CILFIT

a Lanificio di Gavardo Spa proti ministerstvu zdravotníctva zo 6. októbra 1982).

Ústavný súd k tomu uvádza, že skúmanie, či ide o súd, proti ktorého rozhodnutiu už

nie je prípustný žiaden opravný prostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor

alebo inú právnu vec, rešpektujúc platný , jeho systém opravných

prostriedkov a súčasne aj judikatúru najvyššieho súdu riešiacu prípustnosť opravných

prostriedkov, najmä dovolania (m. m. ).

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka však opomenula skutočnosť, že najvyšší

súd svojím rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 16. februára 2010 tak, že rozhodnutie č. 1/224/10916-73529/2009/990268-r

z 23. júla 2009 zrušil a vec vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Týmto rozhodnutím najvyššieho súdu vlastne došlo k zrušeniu rozhodnutia správneho

orgánu a vráteniu veci späť na ďalšie konanie, teda nešlo o konečné a meritórne rozhodnutie

vnútroštátneho súdu vo veci, ktorým by rozhodoval v poslednej inštancii, preto podľa

názoru ústavného súdu na základe uvedenej argumentácie ani nemohlo dôjsť k porušeniu

označeného základného práva. Ústavný súd tak dospel k záveru o nedostatku ústavne

relevantnej súvislosti medzi označeným postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým

rozsudkom a základným právom na zákonného sudcu podľa ,

preto sťažnosť v tejto časti v súlade s odmietol ako

zjavne neopodstatnenú bez toho, aby sa bližšie zaoberal tým, či v posudzovanom prípade

boli splnené podmienky obligatórneho položenia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru

Európskej únie v súlade s povinnosťou všeobecného súdu podľa čl. 234 Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011