Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 357/2011
PDF · 208.33 KB
No categories available
III. ÚS 357/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., V., zastúpenej
spoločnosťou B. advokátska kancelária, s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľka
a advokátka Mgr. O. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. mája 2011 v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Sžf 19/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011
doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 25. mája 2011 v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Sžf 19/2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že D. V. (ďalej len „daňový úrad“) vydal 3. apríla 2009
dodatočný platobný výmer č. ..., ktorým bola sťažovateľke vyrubená daň z pridanej hodnoty
(ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie september 2007 v sume 6 981,57 €. DPH bola
dorubená sťažovateľke z dôvodu odopretia oslobodenia od dane pri vývoze tovaru, pretože
sťažovateľka nepredložila písomné colné vyhlásenie o prepustení tovaru do colného režimu
vývoz v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).
Proti uvedenému rozhodnutiu daňového úradu z 3. apríla 2009 podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové
riaditeľstvo“) rozhodnutím č. 1/224/10916-73529/2009/990268-r z 23. júla 2009 tak, že
označené rozhodnutie daňového úradu v celom rozsahu potvrdilo.
Sťažovateľka nesúhlasiac s označeným rozhodnutím daňového riaditeľstva z 23. júla
2009 podala žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa § 247
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“) na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 S 115/2009 rozhodol rozsudkom zo 16. februára 2010 o žalobe sťažovateľky
tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd
uviedol, že sťažovateľka nesplnila podľa § 47 ods. 3 zákona o DPH obligatórnu povinnosť
preukázať daňový doklad (písomné vyhlásenie o prepustení tovaru do colného režimu
vývoz, ktorým colný orgán potvrdzuje výstup tovaru z územia Európskej únie, pozn.),
na uplatnenie nároku na oslobodenie dane.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie z dôvodu,
že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci. O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
2 Sžf 19/2010 z 25. mája 2011 tak, že rozsudok krajského súdu zo 16. februára 2010 zmenil
tak, že rozhodnutie č. 1/224/10916-73529/2009/990268-r z 23. júla 2009 zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie.
Sťažovateľka namieta, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný,
arbitrárny, pretože najvyšší súd vôbec nereagoval a nevyhodnotil žiaden z „argumentov
sťažovateľky uvedených v odvolaní ako aj v samotnej žalobe, ani výkladom práva
v súvzťažnosti s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, bezprecedentne porušil jej právo
konať pred súdom a celkovo jej právo na súdnu ochranu“.
Porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
sťažovateľka vidí v skutočnosti, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s jej návrhom na
položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie napriek tomu, „že
v priebehu konania, ako aj v samotnej žalobe“ to navrhla. Sťažovateľka tvrdí, že
„v odôvodnení, ani v inej časti rozsudkov sa nenachádza žiadna veta, z ktorej by čo i len
nepriamo vyplývalo, z akého dôvodu odmietli otázku predložiť“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím postupom a rozhodnutím v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 19/2010 porušil základné právo sťažovateľky, spoločnosti M.
s.r.o..., na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy..., na zákonného
sudcu zaručené v článku 48 ods. 1 Ústavy..., ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
2. Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu... zo dňa 25.05.2011 v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Sžf 19/2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu ... na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke, spoločnosti M. s.r.o..., primerané finančné
zadosťučinenie v sume 1.500,-EUR..., ktoré jej je Najvyšší súd... povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd (...) je povinný zaplatiť sťažovateľke, spoločnosti M. s.r.o..., trovy
právneho zastúpenia v sume 314,18 EUR... za [(2x úkon právnej služby á 123,50 EUR a 2x
režijný paušál vo výške 7,41 EUR) + 20% DPH] na účet jej právneho zástupcu, B.
advokátskej kancelárie, s.r.o... vedený ... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04,
II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
1. V okolnostiach prípadu sťažovateľka predovšetkým namieta, že najvyšší súd ako
odvolací súd porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože
v odôvodnení svojho rozhodnutia nereagoval na žiadnu z jej odvolacích námietok, čím
spôsobil arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť svojho napadnutého rozhodnutia.
Z rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu však vyplýva, že najvyšší súd
zmenil rozhodnutie krajského súdu (ako prvostupňového súdu) sp. zn. 11 S 115/2009
zo 16. februára 2010 tak, že rozhodnutie daňového riaditeľstva č. 1/224/10916-
73529/2009/990268-r z 23. júla 2009 zrušil (podľa § 250ja ods. 3 OSP, pozn.) a vec vrátil
správnemu orgánu na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená,
že napadnutým rozhodnutím sa konanie o dodatočnom platobnom výmere neskončilo.
V danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné
skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.
Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Najvyšší súd neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal
a rozhodol o nej. Sťažovateľka bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred správnym
orgánom alebo neskôr aj pred všeobecným súdom uplatniť ochranu označených práv, aj
svoju argumentáciu o skutkovej a právnej stránke predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má
ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo svojej
sťažnosti. V danej veci sa konanie o dodatočnom platobnom výmere nachádza ešte v štádiu
predsúdnom, teda konaní pred správnym orgánom, ktorý bude v súlade s názorom
dovolacieho súdu vykonávať ďalšie dôkazy na dostatočné zistenie skutkového stavu.
K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľka bude môcť v konaní pred správnym orgánom, ako
aj následne pred všeobecným súdom vyjadriť za tých istých podmienok, ako druhý účastník
konania. Čo sa záväzného právneho názoru najvyššieho súdu týka, ten je záväzný pre
správny orgán za predpokladu, že nedôjde k zmene alebo ustáleniu iných rozhodných
skutočností, z ktorých tento záväzný názor vychádzal. Ústavný súd preto nevidí
v tvrdeniach sťažovateľky žiadnu takú okolnosť alebo dôvod, pre ktorý by právny názor
formulovaný najvyšším súdom mal sťažovateľku dostať do podstatne nevýhodnejšej
situácie, v ktorej bude v prípade žaloby proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu
v správnom súdnictve druhý účastník konania. V tejto súvislosti aj poukazuje na judikatúru
najvyššieho súdu publikovanú v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 68/1971, v zmysle
ktorej „OSP nemá ustanovenie, ktoré by vyslovovalo viazanosť súdu, ktorý pôvodný právny
názor vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného prostriedku podaného proti ďalšiemu
rozhodnutiu znova stane predmetom opravného konania“. Ústavný súd ďalej
tiež konštatuje, že v prípade zaujatia rovnakého právneho názoru v konečnom, respektíve
právoplatnom rozhodnutí všeobecného súdu, proti ktorému sťažovateľka nebude
disponovať účinným prostriedkom ochrany svojich základných práv a slobôd, nič nebude
brániť sťažovateľke, aby proti takémuto právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu
podala sťažnosť ústavnému súdu.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd nad rámec odôvodnenia poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Sžf 19/2010 z 25. mája 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto
rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,
konštatuje predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).
2. Sťažovateľka svojou sťažnosťou namietala aj porušenie práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ku
ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd nepoložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru
Európskej únie a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s týmto jej návrhom.
Ústavný súd tu poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej za zjavne
neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu
alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označila sťažovateľka a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd
nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03,
IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Sťažovateľka v argumentácii vychádzala z premisy, že najvyšší súd mal povinnosť
položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, pretože rozhodoval ako
vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
s poukazom na rozhodnutie „CILFIT“ (pozri rozsudok vo veci 283/81 Srl CILFIT
a Lanificio di Gavardo Spa proti ministerstvu zdravotníctva zo 6. októbra 1982).
Ústavný súd k tomu uvádza, že skúmanie, či ide o súd, proti ktorého rozhodnutiu už
nie je prípustný žiaden opravný prostriedok, treba vykonať s ohľadom na konkrétny spor
alebo inú právnu vec, rešpektujúc platný Občiansky súdny poriadok, jeho systém opravných
prostriedkov a súčasne aj judikatúru najvyššieho súdu riešiacu prípustnosť opravných
prostriedkov, najmä dovolania (m. m. IV. ÚS 206/08).
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka však opomenula skutočnosť, že najvyšší
súd svojím rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn. 11 S 115/2009
zo 16. februára 2010 tak, že rozhodnutie č. 1/224/10916-73529/2009/990268-r
z 23. júla 2009 zrušil a vec vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Týmto rozhodnutím najvyššieho súdu vlastne došlo k zrušeniu rozhodnutia správneho
orgánu a vráteniu veci späť na ďalšie konanie, teda nešlo o konečné a meritórne rozhodnutie
vnútroštátneho súdu vo veci, ktorým by rozhodoval v poslednej inštancii, preto podľa
názoru ústavného súdu na základe uvedenej argumentácie ani nemohlo dôjsť k porušeniu
označeného základného práva. Ústavný súd tak dospel k záveru o nedostatku ústavne
relevantnej súvislosti medzi označeným postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým
rozsudkom a základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,
preto sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú bez toho, aby sa bližšie zaoberal tým, či v posudzovanom prípade
boli splnené podmienky obligatórneho položenia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie v súlade s povinnosťou všeobecného súdu podľa čl. 234 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011