Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 233/2011
PDF · 185.75 KB
No categories available
I. ÚS 233/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2011
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana
Ľalíka prerokoval sťažnosť O. J., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., Advokátska
kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. E
2487/94 a v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1241/05, Ex 2166/05 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. E 2487/94 a v konaní
vedenom pod sp. zn. 49 Er 1241/05, Ex 2166/05 p o r u š i l základné právo O. J. na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. E 2487/1994 a sp. zn.
49 Er 1241/05, Ex 2166/05 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. O. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 600 € (slovom
tritisícšesťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania O. J. v
sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. D. S., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
I. ÚS 233/2011-8 zo 16. júna 2011 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť O. J. (ďalej len „sťažovateľ“)
z 31. januára 2011, ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 2487/94 a v konaní
vedenom pod sp. zn. 49 Er 1241/05, Ex 2166/05.
2. Označené konanie začalo na okresnom súde na základe návrhu podaného I. J.,
matkou sťažovateľa a v čase podania návrhu jeho zákonnou zástupkyňou, uznesením č. k.
2487/94-8 z 5. decembra 1994, ktorým bol nariadený výkon rozhodnutia na uspokojenie
prednostnej pohľadávky výživného. Podľa tvrdení sťažovateľa a jeho matky (ďalej len
„sťažovatelia“) už v tomto konaní dochádzalo k prieťahom v konaní, preto 13.
decembra 2005 podali sťažnosť ústavnému súdu. Ústavný súd sa v danej veci zaoberal
obdobím od augusta 1994 do júna 2006 a rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 11/06 z 20. júna
2006, ktorým vyslovil, že k porušeniu práva nedošlo. Sťažovatelia porušenie svojich práv
namietali aj na Európskom súde pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) sťažnosťou podanou
2. januára 2007. Európsky súd pre ľudské práva sťažnosť rozhodnutím č. 1876/07
zo 14. decembra 2010 odmietol ako neprijateľnú a sťažovateľov odkázal na opätovné
využitie domáceho prostriedku nápravy. Sťažovatelia podali novú sťažnosť na ústavnom
súde 31. januára 2011, v ktorej namietali, že v exekučnom konaní, ktoré pokračuje pod
sp. zn. 49 Er 1241/2005, dochádza aj naďalej k prieťahom v konaní. Ústavný súd sťažnosť
prijal v časti týkajúcej sa uplatneného porušenia označených práv sťažovateľom, a to
z dôvodu, že sťažovateľ 22. januára 2006 dovŕšil plnoletosť, v dôsledku čoho nadobudol
spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania a namietať aj porušenie svojich práv.
3. Sťažovateľ na základe skutočností uvedených v sťažnosti požiadal, aby ústavný
súd rozhodol o porušení jeho práv priznaných čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
prikázal okresnému súdu vo veci konať, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie
a náhradu trov konania.
4. K prijatej sťažnosti sa podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril
podpredseda okresného súdu listom sp. zn. 1 SprV/384/2011 z 11. júla 2011, v ktorom
okrem podrobnej chronológie vykonaných úkonov uviedol:
„S poukazom na vyššie uvedenú chronológiu úkonov vo veci možno konštatovať, že
v konaní s výnimkou obdobia od 21. 7. 2009 do 19. 2. 2010 boli zo strany súdu úkony
vykonávané priebežne. Nečinnosť v uvedenom období bola spôsobená objektívne, podnetom
povinného na mimoriadne dovolanie a tým súvisiacim zapožičaním spisu Okresnej
prokuratúre Košice II resp. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Posúdenie
dôvodnosti prieťahov nechávam na zvážení ústavného súdu.“
5. Okresný súd i právna zástupkyňa sťažovateľa ústavnému súdu oznámili, že vo veci
netrvajú na ústnom pojednávaní, v dôsledku čoho ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s vyjadrením okresného súdu a prílohami pripojenými k sťažnosti dospel k názoru, že od
tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
6. Z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh a z vyjadrenia okresného súdu zistil
ústavný súd tieto zásadné skutočnosti v predmetnej veci (s ohľadom na obdobie
posudzované v konaní sp. zn. III. ÚS 11/06).
Matka ako zákonná zástupkyňa sťažovateľa podala 5. decembra 2005 súdnemu
exekútorovi návrh na pokračovanie súdnej exekúcie. Upovedomenie o začatí súdnej
exekúcie predajom nehnuteľnosti bolo súdnym exekútorom vydané 14. februára 2006.
Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti č Ex-2166/05 Bo, bol
vydaný 26. septembra 2006 a dražobná vyhláška 18. októbra 2006. Povinný požiadal
22. novembra 2006 o odklad exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. 49 Er 1241/05-42
zo 14. augusta 2007 odklad povolil na dobu jedného roka. Proti tomuto uzneseniu
sa odvolala matka sťažovateľa. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
uznesením č. k. 6 CoE/142/2007-52 z 11. decembra 2007 uznesenie okresného súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením č. k. 49 Er 1241/2005-58
zo 14. apríla 2008 návrh povinného na odklad exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu
podal povinný odvolanie. Okresný súd predložil vec na rozhodnutie o odvolaní krajskému
súdu. Krajský súd uznesením č. k. 1 CoE/64/2008-92 z 27. júna 2008 vec vrátil
okresnému súdu ako bezdôvodne predloženú. Následne okresný súd uznesením č. k.
49 Er 1241/2005-94 zo 4. augusta 2008 návrh povinného na odklad exekúcie zamietol.
Súdny exekútor doručil 13. februára 2009 okresnému súd návrh na schválenie príklepu pri
dražbe nehnuteľnosti. Okresný súd uznesením č. k. 49 Er/1241/2005-102 z 26. februára
2009 schválil príklep udelený vydražiteľovi na dražbe nehnuteľnosti. Na základe zápisnice
súdneho exekútora o rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľnosti okresný súd uznesením č. k.
49 Er 1241/2005-117 z 21. júla 2009 schválil rozvrh výťažku z dražby nehnuteľnosti
vykonaný súdnym exekútorom. V období od 21. júla 2009 do 19. februára 2010 bol spis
zapožičaný Okresnej prokuratúre Košice a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.
Po vrátení bol spis predložený 2. marca 2010 odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.
Krajský súd uznesením č. k. 2 CoE/128/2010-147 zo 6. decembra 2010 vrátil vec
okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, keďže mu vec bola predčasne predložená.
Sťažovatelia preto, a aj s odvolaním sa na rozhodnutie ESĽP, podali 31. januára 2011
sťažnosť ústavnému súdu.
III.
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
v primeranej lehote prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
8. V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon
rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený
výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku
je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti
súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo
na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby
konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku
alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6
dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).
9. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv zo strany okresného súdu
v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1241/05, ale poukazuje aj na celkovú
doterajšiu dĺžku exekučného konania na vymoženie výživného vedeného pod sp. zn.
E 2487/94.
10. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd. Tieto tri kritéria zohľadňuje pri namietanom
porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
aj ESĽP.
10.1 Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom bol návrh matky
sťažovateľa na nariadenie výkonu rozhodnutia na uspokojenie prednostnej pohľadávky
výživného pre (v danom čase maloletého) sťažovateľa. Počas konania boli zo strany
povinného uskutočňované úkony, ktoré mali vplyv na postup okresného súdu a vyžadovali
si opakované vykonávanie procesných úkonov, napriek tejto skutočnosti však vec nemožno
považovať za skutkovo ani právne zložitú a odôvodňujúcu doterajšiu dĺžku konania.
10.2 Z obsahu súdneho spisu ani z predložených listinných dôkazov ústavný súd
nezistil žiadne skutočnosti na strane sťažovateľa (príp. jeho matky ako navrhovateľky
v konaní), z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že sťažovateľ svojím konaním prispel
k doterajšej dĺžke konania. Sťažovateľ využil možnosti priznané mu zákonom č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Ústavný súd už v náleze sp. zn. III. ÚS 11/06
z 20. júna 2006 konštatoval, že k dĺžke konania na okresnom súde zásadným spôsobom
prispel povinný, čo platí aj pre ďalšie skúmané obdobie.
10.3 Ústavný súd skúmal existenciu namietaných zbytočných prieťahov
v označenom konaní použitím ďalšieho kritéria, ktorým je postup okresného súdu
v predmetnej veci. Ako už bolo uvedené, osobitnú pozornosť venoval obdobiu po vydaní
nálezu sp. zn. III. ÚS 11/06 z 20. júna 2006. V danom období už exekučné konanie
pokračovalo predajom nehnuteľnosti. Postup okresného súdu možno označiť za taký, ktorý
je poznamenaný prieťahmi v konaní, keďže zo strany súdu došlo opakovane
k bezdôvodnému predloženiu veci na rozhodnutie krajskému súdu v situácii, keď
o podanom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom
mal rozhodovať sudca okresného súdu. Postup okresného súdu v uvedenej veci aj
s ohľadom na celkovú dĺžku konania takmer 17 rokov a obdobie takmer 6 rokov namietané
v druhej ústavnej sťažnosti možno označiť za neefektívny a konanie ako celok za
poznamenané prieťahmi, ktoré majú za následok porušenie práva priznaného čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd poznamenáva, že v uvedenej veci išlo
o vymáhanie ako zaostalého, tak aj bežného výživného pre maloleté dieťa – sťažovateľa,
ktorý sa v priebehu samotného konania stal plnoletým, pričom k uspokojeniu nárokov
výživného napriek predaju nehnuteľnosti nedošlo.
11. Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou
nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov. Ústavný súd preto prikázal
okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti nálezu).
12. Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať
tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Pretože porušenie základných práv sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno
napraviť obnovením stavu pred ich porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto
porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú
nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu
3 600 € (bod 3 výrokovej časti nálezu). Táto suma zohľadňuje charakter a dĺžku
posudzovaného konania a zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú
ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty pri vymáhaní nároku priznaného
právoplatným rozhodnutím. Podľa názoru ústavného súdu požiadavku na rýchly a efektívny
postup súdu pri rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného výkonu rozhodnutia je
vzhľadom na jeho charakter a účel potrebné posudzovať ešte dôraznejšie ako v konaní
„o práve samom“, ktoré mu predchádzalo – napr. III. ÚS 15/03.
13. Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania právnej zástupkyni
JUDr. D. S. v sume 400,14 €, a to bez bližšieho odôvodnenia.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľovi úhradu
trov konania, pričom vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 123,50 €, t. j. spolu 247 €, čo spolu s režijným paušálom
2 x 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 261,82 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku (bod 4 výrokovej časti nálezu)].
14. V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011