Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 107/2019
PDF · 168.32 KB
No categories available
III. ÚS 107/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra
2019 v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca)
a zo sudcov Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej
advokátom Mgr. Martinom Čižmárom, Československej armády 1617/24, Banská Bystrica,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
a spravodlivý proces a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Em 1/2010
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej aj „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a spravodlivý proces a na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 Em 1/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti okrem vymedzenia právneho rámca a uvedenia
judikatúry ústavného súdu, ako aj skutkových okolností a podrobného popisu doterajšieho
priebehu napadnutého konania, ktoré začalo 3. marca 2010 (medzitým už právoplatne
skončilo, pozn.) namieta, že napadnuté konanie bolo poznačené nielen zbytočnými
prieťahmi, neefektívnou činnosťou, ale aj nespravodlivým a nezákonným postupom
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke, ktoré vyústilo až k odopretiu spravodlivosti
(denegatio iustitiae).
3. Sťažovateľka vystupovala v konaní o výkon rozhodnutia vo veci maloletého
ako povinná (matka maloletého dieťaťa) a v tejto veci v odôvodnení ústavnej sťažnosti
namieta najmä zdĺhavosť napadnutého konania mimoriadne citlivej povahy pred okresným
súdom, ako aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi,
čím malo dôjsť k namietanému porušeniu jej označených práv v bode 1.
4. Okresný súd v napadnutom konaní uznesením zo 17. decembra 2018 konanie
zastavil s odôvodnením, že syn sťažovateľky v priebehu konania nadobudol 16. decembra
2018 plnoletosť. Súčasne okresný súd žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu
trov konania. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) jej odvolanie odmietol uznesením
sp. zn. 43 CoE 84/2019 z 28. mája 2019 bez toho, aby sa zaoberal jej námietkami (krajský
súd a konanie pred ním však v petite ústavnej sťažnosti sťažovateľka vôbec nenamieta,
pozn.).
5. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom
rozhodol, že okresný súd v napadnutom konaní porušil jej práva „na súdnu a inú právnu
ochranu , t. j. právo, aby vec bola prerokovaná efektívne a bez zbytočných prieťahov,
tak ako sú tieto práva zaručené v čl. 46, 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1
(Právo na spravodlivé súdne konanie) Dohovoru...“. Domáha sa aj priznania finančného
zadosťučinenia v sume 10 000 € a úhrady trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný sú môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej práva
„na súdnu a inú právnu ochranu , t. j. právo, aby vec bola prerokovaná efektívne a bez
zbytočných prieťahov, tak ako sú tieto práva zaručené v čl. 46, 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2
Ústavy... a čl. 6 ods. 1 (Právo na spravodlivé súdne konanie) Dohovoru...“ postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Em 1/2010.
13. Ústavný súd zisťoval, či existujú dôvody na odmietnutie ústavnej sťažnosti
sťažovateľky uvedené v bode 11. Predmetom napadnutého konania bol výkon rozhodnutia,
konkrétne realizácia práva otca dieťaťa na styk s jeho maloletým synom, ktoré 1. júla 2019
právoplatne už skončilo. Okresný súd v danej veci aplikoval § 390 písm. d) zákona
č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov v spojení
s § 26 a 27 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
a konanie zastavil, pretože konanie o výkon rozhodnutia možno viesť len vo vzťahu
k maloletým osobám a maloletý syn sťažovateľky ,
, dovŕšil plnoletosť
14. Krajský súd v bodoch 10 až 14 svojho uznesenia ďalej k veci uviedol:
„ak po vzniku exekučného titulu nastanú také skutočnosti, ktoré vedú k zániku exekučným
titulom uloženej povinnosti, súd aj bez návrhu konanie o výkon rozhodnutia uznesením
zastaví. V danom kontexte treba pod exekučným titulom rozumieť rozsudok Okresného súdu
Lučenec č. k. 8C/152/2005-40 zo dňa 15. 02. 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 13Co/101/2006-67 zo dňa 19. 09. 2006, ktorými došlo k úprave
styku otca s (v tom čase) maloletým - jeho synom, plnenie ktorých rozhodnutí
si oprávnený chcel vynútiť podaním návrhu na výkon súdneho rozhodnutia zo dňa 03. 03.
2010. Vzhľadom na charakter a povahu veci bolo potrebné prihliadnuť na ustanovenia
CMP, konkrétne ust. § 370 a riasi., pričom z § 372 CMP vyplýva, že účastníkmi konania
o výkone rozhodnutia sú maloletý a ten, kto je z exekučného titulu oprávnený a povinný.
Keďže , dovŕšil dňa 18-ty rok veku života
(plnoletosť), automaticky stratil status maloletej osoby. V priebehu konania tak došlo
k právnej skutočnosti, na ktorú súd musel prihliadať a nemohol v konaní ďalej pokračovať.
Dôvodom je, že exekučný titul sa plnoletosťou stal neúčinným, čím došlo k zániku
uloženej povinnosti, a preto okresný súd v zmysle § 390 písm. d) CMP konanie správne
zastavil.
... Odvolací súd po predložení spisu zisťoval, či sú splnené zákonné podmienky
pre riadne podanie odvolania. Civilný sporový poriadok v § 359 ustanovuje, že odvolanie
môže podať len tá strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. V danej veci
to znamená, že keďže odvolanie podala povinná, rozhodnutie ju musí svojím obsahom
znevýhodňovať, resp. inak povedané, právne účinky takéhoto rozhodnutia musia zhoršovať
právne postavenie povinnej (odvolateľky).
... To, či povinnú možno považovať za stranu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané, sa dá jednoducho zistiť aj otázkou, či existuje možnosť odvolaním úspešne
požadovať na súde vyššieho stupňa odchylné rozhodnutie, ktoré by bolo v jej prospech.
... V predmetnej veci ide o konanie o výkon rozhodnutia vo veci maloletého, pričom
podmienky tohto konania (ako osobitného druhu), sú upravené v štvrtej časti CMP.
Tým že došlo k nadobudnutiu plnoletosti doposiaľ maloletého účastníka konania, treba
zastavenie konania s poukazom na ust. § 372 v spojení s § 390 písm. d) CMP brať ako
zrejmý následok predpokladaný zákonom. Nadobudnutím plnoletosti neexistuje iná
možnosť procesného postupu, ako zastavenie konania z úradnej povinnosti (s poukazom
na vyššie uvedené zákonné ustanovenia), čo znamená, že povinná nemôže na odvolacom
súde dosiahnuť iné rozhodnutie, ktorým by sa jej mohlo vyhovieť.
... V zmysle uvedeného rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno považovať
za rozhodnutie, ktoré by mohlo spôsobiť zhoršenie právneho postavenia povinnej. Povinná
proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie a odvolací súd preto nemohol rozhodnúť inak,
ako odvolanie povinnej podľa § 386 písm. b) CSP odmietnuť, pretože bolo podané
neoprávnenou osobou.“
15. V citovaných pasážach odôvodnenia krajského súdu (bod 14) nepostrehol
ústavný súd žiadne signály arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti tohto uznesenia.
Krajský súd procesne odmietol odvolanie sťažovateľky, keďže ju správne v relevantnom
čase nepovažoval za osobu oprávnenú odvolanie podať. Na tomto základe preto ústavný súd
dospel k záveru, že postup okresného súdu (aj krajského súdu) v napadnutom konaní
nemožno hodnotiť ako svojvoľný alebo arbitrárny a nesúhlas sťažovateľky s postupmi
okresného súdu, ako aj krajského súdu nie je dôkazom o ich neústavnosti a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Sťažovateľka stratila svoj status povinnej osoby (zákonnej zástupkyne maloletého dieťaťa)
z dôvodu dovŕšenia plnoletosti jej maloletého syna, a preto namietané porušenie práva
„na súdnu a inú právnu ochranu, t. j. právo, aby vec bola prerokovaná efektívne
a bez zbytočných prieťahov, tak ako sú tieto práva zaručené v čl. 46, 47 ods. 2 a čl. 48
ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 (Právo na spravodlivé súdne konanie) Dohovoru“ postupom
okresného súdu v napadnutom konaní na ústavnom súde už nie je z jej strany namieste,
pretože návrh podala už ako zjavne neoprávnená osoba.
16. Čo sa týka oprávnenej osoby na podanie sťažnosti, ústavný súd už pri svojej
rozhodovacej činnosti viackrát vyslovil, že domáhať sa ochrany základných práv
na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba, iba ak ide o ochranu
jej základných práv. Namietať porušenie práv inej osoby môže iba zákonný zástupca takej
osoby. Zákonný zástupca v takom prípade môže namietať porušenie práv, kým zákonné
zastúpenie trvá, ak to nie je v rozpore s účelom zastúpenia (v danom prípade zákonné
zastúpenie trvalo len do dovŕšenia plnoletosti jej syna, pozn.).
17. Z uvedeného vyplýva, že ústavná sťažnosť je ústavnému súdu v tomto prípade
podaná sťažovateľkou, ktorá nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou na jej podanie,
preto ju ústavný súd po jej predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. e) zákona
o ústavnom súde odmietol ako podanú neoprávnenou osobou (obdobne napr. I. US 171/07,
18. Okrem toho ústavná sťažnosť sťažovateľky, ktorá je kvalifikovane zastúpená
advokátom, nespĺňa ani zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti, pretože nie je
riadne odôvodnená, a to v časti namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46
a čl. 47 ods. 2 ústavy (§ 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Súčasne v odôvodnení ústavnej
sťažnosti sťažovateľka označila ako porušovateľa krajský súd, avšak tohto porušovateľa
už nepremietla do návrhu na rozhodnutie.
19. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky mohol
odmietnuť nielen z dôvodu, že je podaná neoprávnenou osobou, ale aj preto, že nemá
náležitosti ustanovené zákonom podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
20. Obiter dictum v závere je potrebné uviesť, že napadnuté konanie v čase podania
ústavnej sťažnosti (30. august 2019) bolo právoplatne skončené (1. júl 2019),
teda k prieťahom, resp. k neefektívnej činnosti zo strany okresného súdu, ktorý rozhodol
o zastavení konania 17. decembra 2018, už nemohlo ani reálne dochádzať, ako to tvrdí
sťažovateľka (tá napadla v ústavnej sťažnosti to isté konanie pred okresným súdom
aj v apríli 2019, a toto konanie je vedené na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 607/2019,
pozn.).
21. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite ústavnej
sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu