Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 382/2011
PDF · 170.69 KB
No categories available
III. ÚS 382/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. R. K., V., pre namietané porušenie jeho
základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Kežmarok
sp. zn. ČVS:ORP-318/JP-KK-2010 z 10. februára 2011, uznesením Okresnej prokuratúry
Kežmarok č. k. Pv 837/10-5 zo 17. marca 2011 a uznesením Krajskej prokuratúry v Prešove
č. k. 1/1 Kpt 417/11-3 zo 6. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. arch. R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2011
doručená sťažnosť Ing. arch. R. K., V. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
jeho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena a na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy uznesením
Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Kežmarok (ďalej len
„okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS:ORP-318/JP-KK-2010 z 10. februára 2011, uznesením
Okresnej prokuratúry Kežmarok (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. Pv 837/10-5
zo 17. marca 2011 a uznesením Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská
prokuratúra“) č. k. 1/1 Kpt 417/11-3 zo 6. mája 2011.
Sťažovateľ bol vo veci oznamovateľom a opravnými prostriedkami napádal
rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní z dôvodu nespokojnosti s ich výsledkami.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy uzneseniami okresného riaditeľstva, okresnej
prokuratúry a krajskej prokuratúry. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentoval takto:
«K bodu č. 1. Uzneseniu Okresného riaditeľstva PZ, Kežmarok
V uznesení vyšetrovateľ zhrnul vykonané dokazovanie, pričom okrem iného uviedol,
že nebolo zistené, že by zo strany P. B. išlo o úmyselné konanie, teda o šírenie takých
nepravdivých údajov, ktoré by boli spôsobilé značnou mierou ohroziť moju vážnosť
u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní..., ale išlo len o využitie zákonných
spôsobov na prešetrenie zákonitosti konania príslušných orgánov... a tým nebola naplnená
skutková podstata trestného činu ohovárania podľa § 373 ods. 1, odst. 2. písm. c) Trestného
zákona. ...
Vyšetrovateľ PZ sa pritom v napadnutom uznesení výslovne nevysporiadal s otázkou
pravdivosti, resp. nepravdivosti zverejnených výrokov podozrivého, v dôsledku čoho
nemohol ani dostatočne posúdiť naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu
ohovárania.
Zároveň poukazujem na podstatnú skutočnosť, že som v trestnom oznámení okrem
opísania skutkových okolností prípadu upozornil aj na podozrenie, že uvedeným konaním
došlo okrem spáchania trestného činu ohovárania aj k naplneniu skutkovej podstaty
trestného činu krivého obvinenia v zmysle § 345 Trestného zákona. Vyšetrovateľ sa s týmto
mojím podozrením vôbec nevysporiadal, a to aj napriek tomu, že v priebehu trestného
konania mu boli dodané listinné dôkazy. ...
Voči uzneseniu som zákonným spôsobom podal sťažnosť.
K bodu č. 2, Uzneseniu Okresnej prokuratúry Kežmarok
- v odôvodnení uznesenia sa nevysporiadalo s nezrovnalosťami v uznesení OR PZ...
- uvedenie v uznesení že chýba „vyžadovaný úmysel“. Úmysel pána B. je šikanovanie
a terorizovanie nielen mojej osoby sústavným podávaním trestných oznámení (v prílohe),
zároveň má úmysel aby som bol vyčiarknutý z K. a tým stratil živobytie pre moju 6 člennú
rodinu, týmto praktizuje vydieranie. ...
Voči uzneseniu som zákonným spôsobom podal sťažnosť
K bodu č. 3, Uzneseniu Krajskej prokuratúry Prešov
- uznesenie len zjednodušuje uznesenie Okresnej prokuratúry, komplexnosť
hodnotenia je zhŕňaná len z strany pána B.
- podstata v uznesení uchádza a tá je vo vydieraní sústavným podávaním trestných
oznámení, ide mu o peniaze (požiadavka o náhradu škody vo výške 2 x 300 000,- €)
- prečo sa prokuratúra nezapodievala dôvodom, že v rámci stavebných konaní
riešených stavieb nepodal žiadne pripomienky ani námietky a jeho aktivity začali hlavne až
po kolaudácií uvedených dvoch bytových domov
- taktiež bola opomenutá skutočnosť, že pán B. podal žiadosť o zamestnanie pre seba
a celú svoju rodinu k vlastníkovi týchto dvoch bytových domov...
Som zúfalý z neustáleho vyšetrovania políciou, ktorá reaguje na hocijaký aj banálny,
alebo nezmyselný podnet pána B. ...»
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že na základe trestného oznámenia
sťažovateľa bolo uznesením okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS:ORP-318/JP-KK-2010
z 8. decembra 2010 začaté trestné stíhanie pre prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 a 2
písm. c) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť osoba vystupujúca pod menom P. B.
takým spôsobom, že mala uviesť nepravdivé údaje o sťažovateľovi, ktoré boli spôsobilé
značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov a poškodiť ho v zamestnaní.
Uznesením okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS:ORP-318/JP-KK-2010 z 10. februára
2011 bolo uvedené trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
s poukazom na § 215 ods. 4 Trestného poriadku zastavené, pretože tento skutok nebol
trestným činom a nebol daný dôvod na postúpenie veci.
Proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania podal sťažovateľ sťažnosť, na základe
ktorej okresná prokuratúra uznesením č. k. Pv 837/10-5 zo 17. marca 2011 zrušila uznesenie
okresného riaditeľstva a v zmysle § 214 ods. 1 Trestného poriadku postúpila vec na
prejednanie priestupku, pretože výsledky vykonaného vyšetrovania preukazovali, že nejde
o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom.
Proti výroku o postúpení veci na prejednanie priestupku podal sťažovateľ sťažnosť,
o ktorej rozhodla krajská prokuratúra uznesením č. k. 1/1 Kpt 417/11-3 zo 6. mája 2011 tak,
že ju ako nedôvodnú zamietla.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia orgánov verejnej moci pri
predbežnom prerokovaní vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (II. ÚS 104/04).
Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlúčiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).
Sťažovateľ namieta porušenie základných práv zaručených čl. 16 ods. 1 a čl. 19
ods. 1 a 2 ústavy bez toho, aby namietal postup orgánov verejnej moci podľa čl. 46 až čl. 48
Orgán verejnej moci by mohol porušiť základné práva hmotnej povahy len vtedy,
keby porušil aj procesné garancie zaručené čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Keďže sťažovateľ nenamietal porušenie ústavných princípov spravodlivého procesu
podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, ale namietal len porušenie základných práv zaručených čl. 16
ods. 1 a čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy bez akejkoľvek spojitosti s princípami spravodlivého
procesu, ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
Nad rámec uvedeného a s prihliadnutím na podstatu sťažovateľovho problému
ústavný súd dáva do pozornosti svoju judikatúru (napr. III. ÚS 324/05, III. ÚS 284/07)
týkajúcu sa namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, v rámci ktorej vyslovil, že jej súčasťou je aj právo na trestnoprávnu ochranu.
Jeho obsahom je oprávnenie, aby sa orgány činné v trestnom konaní trestným oznámením,
resp. inými podaniami náležite zaoberali. Porušiť toto právo by mohli napr. vtedy, keby
podanie dotknutej osoby ignorovali alebo mu nevenovali pozornosť zodpovedajúcu ich
povinnostiam.
Okrem toho ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. II. ÚS 42/00,
I. ÚS 158/05) konštatoval, že právo fyzickej osoby alebo právnickej osoby na začatie
trestného konania voči konkrétnej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí
medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť
z niektorého zo základných práv alebo slobôd. Inými slovami, fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá podala trestné oznámenie, nemá právny nárok na to, aby sa na
základe jej trestného oznámenia začalo trestné stíhanie alebo vznieslo obvinenie konkrétnej
osobe. Na druhej strane je však vždy úlohou a povinnosťou orgánu činného v trestnom
konaní posúdiť všetky okolnosti daného prípadu a rozhodnúť postupom súladným
Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011