Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 402/2011
PDF · 155.51 KB
No categories available
II. ÚS 402/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., zastúpenej advokátom
JUDr. J. U., T., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 142 ods. 1 a 3, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
4 Sžf 20/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta
2011 doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 141 ods. 1, čl. 142 ods. 1 a 3, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Sžf 20/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na
poštovú prepravu 23. augusta 2011.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozhodnutím –
dodatočným platobným výmerom Daňového úradu P. (ďalej len „daňový úrad“) sp. zn.
670/230/12237/10/Mar z 18. marca 2010 bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty (ďalej len „daň“) za zdaňovacie obdobie august 2007 vo výške 2 024,33 €.
Rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) sp. zn.
I/226/10084-80454/2010/990618-r zo 16. júla 2010 bolo rozhodnutie daňového úradu
potvrdené. Proti rozhodnutiu podala sťažovateľka žalobu Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej
len „krajský súd“). Rozsudkom krajského súdu č. k. 13 S 49/2010-109 z 8. marca 2011 bola
žaloba zamietnutá. Rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 4 Sžf 20/2011-131 z 31. mája 2011
bol rozsudok krajského súdu potvrdený.
Podľa zistenia najvyššieho súdu daňový úrad vykonal u sťažovateľky za rok 2007
daňovú kontrolu zameranú na dodržiavanie zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“).
Kontrola sa ukončila protokolom z 22. februára 2010, ktorého obsah bol so sťažovateľkou
prerokovaný 16. marca 2010. Daňový úrad vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe
ktorého považoval za preukázané, že dodávatelia spoločnosti D., s. r. o. (ďalej len „D.“),
u ktorej si sťažovateľka objednala reklamnú kampaň v médiách, túto reklamnú kampaň
neodvysielali pre sťažovateľku, a preto D. v skutočnosti nedodala objednanú reklamnú
kampaň sťažovateľke. Spoločnosť R., s. r. o., majúca licenciu na vysielanie R. D., ktorá
podľa tvrdenia sťažovateľky mala reklamnú kampaň odvysielať, sa v sídle zapísanom
v obchodnom registri nenachádzala. Konateľ G. F. sa tiež v sídle spoločnosti nenachádzal a
zdržiava sa v B., kde prebýva zrejme ako bezdomovec. Z jeho výpovede získanej v ďalšom
daňovom konaní vyplýva, že podpísal nejaké doklady za odmenu 5 000 Sk, avšak nikdy
nepodnikal a nedisponuje žiadnymi účtovnými dokladmi spoločnosti R., s. r. o. Aj bývalí
zamestnanci potvrdili, že konateľa nikdy nevideli. Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že
konateľom a riaditeľom bol I. K., treba uviesť, že v skutočnosti vykonával iba funkciu
riaditeľa. Z výpovede Z. K. vyplýva, že K. mu mal dať na spálenie účtovné doklady a
zmluvy, ku ktorým sa nemá nikto dostať. K. nebolo možné vypočuť na otázku odvysielania
reklamy pre sťažovateľku, lebo po ťažkej chorobe 21. februára 2008 zomrel. Konateľ ďalšej
spoločnosti S., s. r. o., J. V. potvrdil, že jeho spoločnosť nevykonávala žiadnu činnosť
a o sprostredkovaní odvysielania reklamnej kampane pre sťažovateľku nemal žiadnu
vedomosť. Daňový úrad zistil, že J. V. dosiaľ nebol zapísaný ako konateľ v obchodnom
registri, pretože ako konatelia sú stále zapísaní M. M. a P. Ž. Na základe uvedeného sú
faktúry podpísané osobou, ktorá o akejkoľvek činnosti spoločnosti nemá vedomosť a navyše
nie je ani osobou oprávnenou konať v jej mene. Sťažovateľkou označený svedok P. Ž.
uviedol, že reklamnú kampaň realizovalo len R. D. Fakturáciu uskutočnila spoločnosť S.,
s. r. o., ako zmluvný partner R. D. Rozpis spotov v dokumente „Upresnenie realizácie
vysielania reklamných spotov pre firmu T., s. r. o.“ na R. L. a H. F. označil ako chybu,
ku ktorej malo dôjsť čerpaním mylných informácií z notebooku zamestnankyne. Zástupca
R. L. uviedol, že pre sťažovateľku nebol objednaný žiaden reklamný produkt a nebola pre
ňu odvysielaná ani žiadna reklama či spot v uvedenom období. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti daňový úrad vyhodnotil dôkazy predložené sťažovateľkou ako nedôveryhodné,
lebo nepreukazujú po obsahovej stránke, že zdaniteľné plnenie bolo uskutočnené osobou
uvedenou vo faktúrach.
Podľa názoru najvyššieho súdu sa v konaní vyskytla zásadná právna otázka
posúdenia a rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa dane
a správcu dane v prípade, že sú pochybnosti o prijatí zdaniteľného plnenia daňovým
subjektom, ako aj pochybnosti v osobe dodávateľa, keď práve dodávateľ v rámci miestneho
zisťovania uviedol spochybnené údaje o subdodávateľoch zdaniteľného plnenia, pričom
rovnako ako daňový subjekt ani on nevie preukázať dodanie zdaniteľného plnenia
daňovému subjektu ako odberateľovi. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51
ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty sú hmotnoprávnej povahy a na ich
bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet dane. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za predpokladu
dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (vzhľadom na ľahkú
zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu
podmienok, ktoré pre nárok na odpočet ustanovil zákon. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok
na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené. Zo zistení daňového úradu je preukázané, že v tvrdeniach
sťažovateľky, ako aj dodávateľa reklamných spotov vznikli nezrovnalosti, keď neboli
uvedené presné údaje o subdodávateľoch reklamných spotov a za subdodávateľov boli
označené firmy, ktoré v miestnom zisťovaní popreli, že by reklamné spoty vyhotovili alebo
odvysielali, ďalej že za subdodávateľa bola označená spoločnosť, ktorá evidentne
nevykonávala žiadnu činnosť (jej zakladateľ a konateľ je bezdomovec, ktorý poprel, že by
spoločnosť odvysielala komukoľvek reklamné spoty). Prevádzkovateľ dodávateľa
reklamných spotov nesídli na adrese uvedenej v obchodnom registri, nezdržiava sa tam ani
konateľ, spoločnosť nekomunikuje s daňovým subjektom a neexistujú medzi ním a
dodávateľom žiadne písomné doklady o spolupráci. Ďalej bolo zistené, že spoločnosť
dodávateľa mala reklamnú kampaň zabezpečiť podľa mediálneho plánu v sieti súkromných
rozhlasových staníc, ale v mediálnom pláne nebol uvedený ani čas a deň ale ani rozhlasová
stanica, ktorá by mala reklamnú kampaň vysielať. Na základe týchto skutočností bol záver
o tom, že sa zdaniteľné plnenie, ktoré si sťažovateľka uplatnila v daňovom priznaní,
neuskutočnilo, dostatočne podložený skutkovými zisteniami a konkrétnymi odkazmi na
vykonané dôkazy a ich obsah. Preto aj podľa názoru najvyššieho súdu bolo potrebné
dospieť k oprávneným pochybnostiam o uskutočnení zdaniteľných plnení. V danom prípade
nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry,
iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je
potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V tejto súvislosti je
podstatné, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu, lebo je jeho povinnosťou
preukázať všetky tvrdené skutočnosti. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti
o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale
daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou
v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej
faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný
v uplatnení nároku na odpočet dane. Sťažovateľka ako podnikateľský subjekt má byť
dostatočne oboznámená so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane,
ktoré vyplývajú z daňových zákonov. Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka
vedomosť o tom, že má preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k zdaniteľnému
plneniu skutočne došlo, a preukázať tiež, kto uvedenú službu skutočne poskytol.
Z technického hľadiska bolo na úvahe sťažovateľky, či mala žiadať dodávateľov
reklamných spotov o poskytnutie záznamov z odvysielania týchto spotov, alebo zabezpečiť
iným spôsobom dôkazy, ktoré by dostatočne preukázali dodanie objednaných služieb. Nedá
sa stotožniť s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorej poskytnutie takejto služby nie je možné
preukázať. Najvyšší súd skúmal aj lehotu na vykonanie daňovej kontroly a zistil, že táto
trvala od 16. marca 2009 do 16. marca 2010, pričom pôvodná šesťmesačná lehota bola
riadne predlžená nadriadeným orgánom.
Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu označených článkov ústavy
a dohovoru.
Hoci sa sťažovateľka v odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu domáhala
toho, aby najvyšší súd rozhodol v rámci odvolacieho konania na pojednávaní, nestalo sa tak
a k rozhodnutiu došlo bez pojednávania, neverejne a nespravodlivo.
Daňový úrad a žalovaný získali z jedného obchodného prípadu zaplatením
dodatočného platobného výmeru dvakrát odvedenú a zaplatenú daň, keďže ju zaplatila tak
sťažovateľka, ako aj obchodný partner D.
Sťažovateľke vzniklo zákonné právo odpočítať si daň z reklamnej služby v deň, keď
vznikla daňová povinnosť obchodnému partnerovi D. D. pritom príslušné faktúry, ako aj ich
úhrady riadne eviduje vo svojom účtovníctve a daň aj priznala a vysporiadala. Existencia
nielen účtovného vzťahu, ale aj obchodno-právneho vzťahu a reálnosť obchodov bola
preukázaná už pri daňovej kontrole, a to najmä svedeckou výpoveďou a zmluvou
o mediálnej spolupráci uzavretou medzi sťažovateľkou a D. Najvyšší súd nezodpovedal
základnú otázku, a to, aký konkrétny postup sťažovateľky pri uplatnení nároku na odpočet
dane mal byť porušením zákona, a to vrátane údajného neunesenia dôkazného bremena,
teda nepreukázania skutočností, ktoré majú vplyv na riadne určenie dane.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
4 Sžf 20/2011 s tým, aby bol rozsudok z 31. mája 2011 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie
konanie. Domáha sa aj náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 261,82 €.
Napokon požaduje aj odloženie vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu dostatočným a
presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nebolo možné sťažovateľkou uplatnený nárok na
odpočet dane považovať za súladný so zákonom. Preto v žiadnom prípade nemožno
považovať rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Niet
teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že
posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľky, sama osebe
porušenie označených práv nezakladá.
Podstatou nespokojnosti sťažovateľky je skutočnosť, že hoci si reklamné služby
objednala a hoci tieto jej boli dodávateľom vyfakturované a ňou uhradené, daňový úrad
a žalovaný napriek tomu tvrdia, že odpočet dane vykonala protiprávne, pretože
v skutočnosti dodávateľ poskytnutie reklamných služieb nezabezpečil (reklamné spory
neboli v skutočnosti odvysielané), a preto neprávom účtoval za tieto služby cenu vrátane
dane.
Z pohľadu ústavného súdu je potrebné uviesť, že nemožno mať výhrady proti
argumentácii najvyššieho súdu, ktorý vychádzajúc z právnej skutočnosti, že dôkazné
bremeno zaťažovalo sťažovateľku, uzavrel, že sťažovateľka nepreukázala, že platila za
služby naozaj poskytnuté, a preto odpočet dane v tejto súvislosti nemohol obstáť.
Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že sťažovateľka namieta
porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s tým, že napriek jej žiadosti vyslovenej
v odvolaní najvyšší súd rozhodol v odvolacom konaní bez nariadenia pojednávania.
Najvyšší súd sa v tejto súvislosti dovoláva ustanovenia § 250ja ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, podľa ktorého odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez
pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prerokovanie odvolania
nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, vo veciach podľa § 250i ods. 2 alebo ak
vykonáva dokazovanie.
Treba konštatovať, že hoci sťažovateľka namieta rozhodnutie o odvolaní bez
nariadenia pojednávania, vôbec neuvádza, v čom konkrétne vidí nesúlad tohto postupu
s citovaným ustanovením. Za situácie, keď krajský súd konajúci v prvom stupni rozhodol na
pojednávaní, na ktorom sťažovateľka mala možnosť uplatniť všetky podľa nej podstatné
námietky, resp. v odvolacom konaní sa mohla vyjadriť písomne, pričom k doplneniu
dokazovania v odvolacom konaní nedošlo, nemožno takýto postup najvyššieho súdu
považovať za protiústavný.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011