Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 383/2011
PDF · 152.61 KB
No categories available
III. ÚS 383/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. G., M., zastúpeného JUDr. B. Š., vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 2 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 So/37/2010 z 12. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2011
doručená sťažnosť JUDr. M. G., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1
ods. 2 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So/37/2010
z 12. mája 2011.
Zo sťažnosti vyplýva:
„Sťažovateľ bol poberateľom vdoveckého dôchodku, nakoľko ovdovel 2. 9. 2000
a staral sa ešte o jedno nezaopatrené dieťa, pripravujúce sa na budúce povolanie.
Vdovecký dôchodok bol sťažovateľovi priznaný na základe § 48a zákona o sociálnom
zabezpečení (v znení zákona č. 306/1991 Zb.). Po ukončení štúdia dieťaťa Sociálna
poisťovňa sťažovateľovi vdovecký dôchodok odňala od 1. 9. 2009 rozhodnutím z 3. 9. 2009.
Sťažovateľ napadol rozhodnutie Sociálnej poisťovne o čom rozhodol KS Žilina v konaní
25 Sd/176/2009-29 tak, že dňa 28. 1. 2010 rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal sťažovateľ odvolanie v zákonnej lehote
o ktorom rozhodol porušovateľ dňa 12. 5. 2011 v konaní 7 So 37/2010 tak, že prvostupňový
rozsudok potvrdil. Rozsudok porušovateľa bol sťažovateľovi doručený 30. 5. 2011, je
konečný a nie je proti nemu žiadny opravný prostriedok...
Právnym dôvodom o ktorý porušovateľ oprel svoj e rozhodnutie je úprava § 293n
zákona o sociálnom poistení v spojitosti s § 260 ods. 1 zákona o sociálnom poistení
z ktorých porušovateľ vyvodil záver, že vdovecký dôchodok vdovcovi, ktorý ovdovel pred
1. 1. 2004 nepatrí ani vtedy, ak splní podmienky, stanovené v § 74 ods. 3 zákona
o sociálnom poistení...
Nastáva tu neudržateľný stav, keď vdovec, ktorý napr. ovdovel 31. 12. 2003 a splnil
niektorú z podmienok, stanovených v § 74 ods. 3 uvedeného zákona po 1. 1. 2004 nárok na
vdovecký dôchodok nemá, zatiaľ čo vdovec, ktorý ovdovel 1. 1. 2004 a splnil podmienku
§ 74 ods. 3 uvedeného zákona, nárok na vdovecký dôchodok má...
V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje príkaz, ktorý
ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok. Napadnutý rozsudok porušovateľa
uplatňuje zákon o sociálnom poistení diskriminačne tak, že celá skupina mužov, ktorí
ovdoveli pred 1. 1. 2004 sú z poberania vdoveckého dôchodku vylúčení. Tento protiústavný
postup má individuálny dopad na sťažovateľa, čím sú porušené jeho ústavné práva.“
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
1. Porušovateľ v konaní 7 So 37/2010 porušil právo sťažovateľa, zaručené:
- čl. 1 ods. 2 Ústavy SR ustanovujúcim, že SR dodržiava medzinárodné zmluvy,
ktorými e viazaná,
- čl. 12 Ústavy SR a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
zakazujúcich dikrimináciu.
2. V zmysle § 56 ods. 2 zák. č. 38/93 Z. z. rozsudok porušovateľa 7 So 37/2010
z 12. 5. 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľ uplatňuje náklady právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci,
právny zástupca je platiteľ DPH.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu a spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za
porušovateľa svojich práv (II. ÚS 19/09, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práv zaručených čl. 1
ods. 2 a čl. 12 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu.
Článok 1 ods. 2 ústavy obsahuje základné ústavné princípy, nie však základné práva
a slobody, ktoré by mohol všeobecný súd porušiť a voči takémuto porušeniu by sa fyzická
osoba mohla uchádzať o ochranu pred ústavným súdom v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto
ústavný text vyjadril v citovanom článku slovami „svojich základných práv a slobôd“.
Ústavný súd teda konanie orgánu verejnej moci musí v rámci svojej vymedzenej
právomoci podrobiť prieskumu, ktoré základné práva zaručujú ochranu sťažovateľa a či
tieto boli orgánom verejnej moci porušené.
Sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý by mal
podľa § 20 zákona o ústavnom súde „odôvodniť návrh“ a uviesť „navrhované dôkazy“.
Základné ľudské práva sú uvedené v druhej hlave ústavy v druhom až siedmom
oddiele.
Článok 12 ústavy, ktorý sťažovateľ uvádza, zaručuje rovnosť fyzických
a právnických osôb. Podľa obsahu sťažnosti má sťažovateľ na mysli odsek 1 tohto článku,
čo však v návrhu nešpecifikuje.
Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojich práv rozhodnutím (rozsudkom)
všeobecných súdov, mal by sa dožadovať porušenia práva na súdnu ochranu, ktorá je
zaručená čl. 46 až čl. 50 ústavy.
Sťažovateľ takúto námietku nevzniesol.
Ústavný súd vo svojej judikatúre uviedol, že všeobecný súd môže porušiť základné
práva fyzickej alebo právnickej osoby hmotného charakteru len vtedy, ak by primárne došlo
k porušeniu niektorých zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 50 ústavy (III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08).
Okrem citovaných námietok čl. 1 ods. 2 a čl. 12 ústavy vzniesol sťažovateľ aj
námietku čl. 14 dohovoru, ktorý obsahuje zákaz diskriminácie právnických a fyzických
osôb. Aj na tento sa viaže jeho spojenie s inými základnými právami a slobodami, ktoré text
dohovoru vyjadruje slovami „užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie...“. Ani v tomto prípade sťažovateľ neoznačil, pri ktorých
základných právach a slobodách mal byť diskriminovaný.
Zo strany sťažovateľa neboli namietané porušenia ústavnoprocesných princípov
vyplývajúcich z čl. 46 a nasl. ústavy, resp. spojených so spravodlivým procesom podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (nevyplýva to z petitu sťažnosti, ale ani z jej odôvodnenia), a preto nie je
možné uvažovať o prípadnom porušení označeného práva sťažovateľa všeobecného
charakteru. Sťažovateľ napriek svojmu zastúpeniu kvalifikovaným právnym zástupcom
nesplnil náležitosti požadované § 20 (všeobecné) a § 50 (osobitné) zákona o ústavnom súde,
ktoré sú predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd
v konaní pred ústavným súdom.
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
Zároveň bolo bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011