Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 398/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

v , základného práva zaručeného v

Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. -263

z 26. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -341

z 31. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2011

doručená sťažnosť V. T., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenia základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len listina“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane základných práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -263 z 26. októbra 2009 a

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -341

z 31. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. prebiehal spor o určenie a odškodnenie choroby z povolania, v ktorom

bol sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu proti D. B., a. s. (ďalej len „žalovaný“).

Okresný súd rozsudkom č. k. -263 z 26. októbra 2009 žalobu sťažovateľa v

celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o

ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -341 z 31. mája 2011 tak, že

rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľa závery okresného súdu i krajského súdu sú arbitrárne, z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň porušujú jeho právo na riadny

a spravodlivý proces. Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí, ktoré navyše riadne

nezdôvodnil, pochybil niekoľkokrát, najmä posudzoval predpoklady vzniku choroby

z povolania u sťažovateľa v rozpore so znením právnych predpisov, keď neaplikoval

predpisy, ktoré sa na daný prípad vzťahujú, a vychádzal z dôkazov, ktoré pre prerokúvanú

vec nemali význam. Pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, tento súd podľa

sťažovateľa pochybil hneď pri posudzovaní existencie naliehavého právneho záujmu,

arbitrárnosť jeho rozhodnutia výrazne naznačuje nezmyselné a ničím v konaní

neodôvodnené odmietnutie argumentov právneho zástupcu sťažovateľa. Odvolací súd si mal

navyše osvojiť rétoriku znalkyne, ktorá nebola schopná vyargumentovať svoje tvrdenia.

Arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva aj z jeho záveru, že pri viacerých

konziliárnych vyšetreniach a vyšetreniach pre účely dvoch znaleckých posudkov sa nezistila

príčinná súvislosť medzi vznikom ochorení a výkonom zamestnania. Vypracované znalecké

posudky v danej veci boli podľa sťažovateľa nepoužiteľné a nemali pre rozhodnutie veci

žiadny význam.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ „navrhuje, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky vychádzajúc z popísaného skutkového stavu vydal nález o porušení

základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle

Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Okresného

súdu Bratislava I zo dňa 26. 10. 2009, č. k. , ako aj rozhodnutie Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 31. 5. 2001, č. k. zrušil a vec vrátil Okresnému súdu

Bratislava I na ďalšie konanie.

Súčasne sťažovateľ žiada, aby mu Ústavný súd Slovenskej republiky priznal

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 750.- €, nakoľko svojím postupom a

rozhodnutiami všeobecné súdy opakovane ignorovali povinnosť posudzovať vykonané

dôkazy nestranne a v súlade so zásadami logiky ako aj súčasného poznania, čím

spochybnili v očiach sťažovateľa dôveryhodnosť súdov Slovenskej republiky, ako aj dôveru

v platné právo Slovenskej republiky a uplatnená výška škody zodpovedá približne podielu

10 % z finančných nárokov uplatnených sťažovateľom v konaní pred všeobecnými súdmi. ...

Sťažovateľ uplatňuje nárok na náhradu trov konania vo výške 314,18 € (za 2 úkony á

123,50 € + 2 x paušál á 7,41 € + DPH 20 %).“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou

namieta porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. -263

z 26. októbra 2009. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z ,

ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti

nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, o odvolaní proti

nemu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací rozsudkom č. k. -341

z 31. mája 2011. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

2. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. -341 z 31. mája

2011 je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva podľa listiny a práva podľa dohovoru

v spôsobe, akým sa krajský súd vysporiadal s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia

a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v jeho

meritórnom konečnom rozhodnutí.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 46 ods. 1

zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde

v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky,

pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve

na spravodlivé súdne konanie v zmysle je zabezpečená zárukami

procesného a inštitucionálneho charakteru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,

že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z tejto časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku:

„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) preskúmal a

prejednal vec v zmysle a dospel k záveru, že nie je dôvod na zmenu a

ani na zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu.

Základom sporu je určovací petit, ktorého sa navrhovateľ domáhal podanou žalobou,

že v súvislosti s výkonom pridelenej práce v pracovnom pomere u odporcu utrpel chorobu z

povolania. Primárnou otázkou, s ktorou sa súd musí vyporiadať pri rozhodovaní o

určovacej žalobe podľa je, Či navrhovateľ osvedčil naliehavý právny

záujem na požadovanom určovacom petite. Určujúcim kritériom je skutočnosť, že určovacia

žaloba má preventívny charakter, a preto spravidla nie je daný naliehavý právny záujem

vtedy, keď navrhovateľ môže svoj nárok uplatniť žalobou na plnenie. Určovacej žaloby sa

možno domáhať aj v prípadoch, kedy určovacia žaloba vytvorí určitý právny rámec medzi

dotknutými účastníkmi konania, ktorý by bol zárukou zabránenia vzniku ďalších sporov

medzi nimi do budúcnosti. Aj v takomto prípade však musí byť zachovaný prevenčný

charakter určovacej žaloby. Navrhovateľ sa v spore súčasne s určovacím petitom domáhal

aj priznania nárokov podľa , za ktoré odporca zodpovedá ako

zamestnávateľ v prípadoch, ak u jeho zamestnanca bola zistená choroba z povolania. Už

samotná táto skutočnosť odôvodňuje záver, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny

záujem na požadovanom určovacom petite v zmysle citovaného ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku. Takýto výrok súdu by nemal prevenčný charakter, pretože navrhovateľ

sa domáha ďalším žalovaným petitom nárokov z titulu zodpovednosti odporcu za škodu

vzniknutú zamestnancovi v dôsledku choroby z povolania. Pri posudzovaní dôvodnosti

požadovaného peňažného plnenia z titulu zodpovednosti zamestnávateľov za škodu

spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania si súdy musia vyriešiť otázku, či u

zamestnanca ide alebo nejde o chorobu z povolania, ako prejudiciálnu otázku. Odvolací

súd tak dospel k záveru, že nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom

určovacom petite navrhovateľa, čo je samo osebe dôvodom na zamietnutie tejto časti

podanej žaloby.

Navrhovateľ v podanom odvolaní namieta, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil

skutkový stav a spochybňuje závery oboch pribratých súdnych znalcov v konaní, ako aj

závery Kliniky pracovného lekárstva a riaditeľa FNsP ak. L. Dérera, a Ministerstva

zdravotníctva SR. Z listinných dôkazov založených v spise vyplýva, že Klinika pracovného

lekárstva v rozhodnutí zo dňa 10. 10. 2000 po odbornom vyšetrení navrhovateľa uviedla, že

choroba navrhovateľa podľa zoznamu chorôb z povolania, príloha k vyhl. č. 149/1988, nie

je chorobou z povolania. Na odvolanie navrhovateľa riaditeľ FNsP ak. L. Dérera v

stanovisku zo dňa 12. 9. 2001 uviedol, že v kolektíve lekárov Kliniky pracovného lekárstva

akardiológa zhodnotil stav navrhovateľa v súvislosti s jeho pracovným zaradením ako

profesionálneho šoféra od roku 1968, pričom nezistili príčinnú súvislosť medzi jeho

ochorením a výkonom povolania. Odvolanie navrhovateľa zamietol. Ministerstvo

zdravotníctva SR v stanovisku zo dňa 26. 6. 2002 uviedlo, že sťažnosť navrhovateľa

odstúpilo Celoslovenskej komisii pre posudzovanie chorôb z povolania, ktorej závery majú

odporúčajúci charakter. Konečným rozhodnutím je rozhodnutie kliniky pracovného

lekárstva, kde bol navrhovateľ vyšetrený a kde bol posúdený jeho zdravotný stav, a na

základe podaného odvolania aj rozhodnutie riaditeľa zdravotníckeho zariadenia.

Pred odvolacím súdom právny zástupca navrhovateľa uviedol, že ischémia mozgu

bola u neho zisťovaná až v roku 2007, avšak nebola potvrdená. Napriek tomu pri

posudzovaní celoslovenskou komisiou lekári vychádzali z toho, že navrhovateľ prekonal

ischémiu mozgu. Aj navrhovateľ namietal, že mu boli lekármi podsunuté choroby, ktoré

neprekonal. Z pripojených lekárskych správ o zdravotnom stave navrhovateľa však odvolací

súd zistil, že už v roku 1999 lekárka MUDr. J. B. opakovane konštatovala u navrhovateľa,

že sú u neho stopy po náhlej cievnej mozgovej príhode (NCMP) a kôrovej atrofii mozgu. V

rozhodnutí Kliniky pracovného lekárstva zo dňa 10. 10. 2000 sa konštatuje, že u

navrhovateľa sú stopy po ložiskovej ischémii mozgu (1999). Znalkyňa G. v písomnom

stanovisku z 26. 4. 2011 doplnila, že kôrová atrofia mozgu u navrhovateľa znamená

ubúdanie mozgovej kôry, jeho nedostatočne vyživovanie - okysličovanie, teda ide aj o

ischémiu mozgu. Znalkyňa v podanom posudku rozpísala závery predloženej zdravotnej

dokumentácie navrhovateľa od roku 1970 až do roku 2008, a diagnózy, ktoré u neho boli v

tomto období zistené. Vyhodnotila ako správne závery znalca J., že navrhovateľ má

neprofesionálne ochorenie srdcovo-cievneho systému na podklade artériosklerózy ciev,

ischemickej choroby srdca so vznikom porúch rytmu srdca, neskôr s nedokrvením mozgu a

náhlej mozgovej cievnej príhody. Taktiež trpí degeneratívnym ochorením chrbtice. Ďalej

znalkyňa konštatovala, že navrhovateľ do roku 1999, kedy bol invalidizovaný, viackrát

absolvoval preventívne prehliadky ako vodič, vždy so záverom schopný. Záznam o bolesti v

krížoch je len z roku 1972 a 1980, a následne sú záznamy až z rokov, kedy už navrhovateľ

ako vodič nepracoval. V odvolaní navrhovateľ polemizuje s odbornými závermi znalcov a aj

celoslovenskej pracovnej porady organizovanej hlavným hygienikom SR v spolupráci s

odborom preventívneho pracovného lekárstva v Banskej Bystrici, v roku 2004, že o

profesionálne poškodenie chrbtice môže ísť len pri jednoetážovom poškodení chrbtice,

pričom poškodenie celej chrbtice vylučuje chorobu z povolania. Navrhovateľ namieta

takýto jednoznačný záver s tým, že v pripojených odborných článkoch sa len konštatuje, že

poškodenie celej chrbtice nepodporuje profesionálny pôvod, čo však neznamená, že ho

Odvolací súd po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že

odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Vykonané dôkazy dávajú dostatočný podklad súdu

pre záver, že aj keď navrhovateľ trpí viacerými závažnými ochoreniami srdca a chrbtice,

nebola ani po mnohých vyšetreniach a odborných konziliárnych vyhodnoteniach jeho

ochorení, vrátane dvoch súdnoznaleckých posudkov, zistená príčinná súvislosť medzi

vznikom jeho ochorení a výkonom zamestnania. Citované zdravotnícke pracoviská a ani

znalci nemajú žiadny dôvod na nepravdivé posúdenie zdravotného stavu navrhovateľa, ich

závery sú totožné a jednoznačné. Odvolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

zrušenie napadnutého rozsudku a jeho vrátenie na doplnenie dokazovania ďalším, v poradí

už tretím znaleckým posudkom. Odvolacie námietky navrhovateľa sú v teoretickej odbornej

rovine, ktorými spochybňuje správnosť určených diagnóz u navrhovateľa, hoci na takéto

závery jeho právny zástupca nemá príslušné odborné vzdelanie a ani skúsenosti. S týmito

námietkami sa vyporiadala znalkyňa G. v podanom posudku a doplňujúcom písomnom

vyjadrení, ktoré aj odvolací súd považuje za dostatočné a hodnoverné.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok potvrdil podľa ako

vecne správny.“

Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že odvolací súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní

vykonanom odvolacím súdom. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a za tejto situácie nemá dôvod

zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011