Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 407/2011
PDF · 224.11 KB
No categories available
IV. ÚS 407/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. R., P., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj jeho
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach v súvislosti s jeho trestným oznámením
z 3. februára 2003 a s jeho podaním z 19. mája 2003, ako aj postupom Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v súvislosti s jeho podaním
z 12. januára 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. D. R. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. mája 2011
doručené podanie Ing. D. R. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Sťažnosť pre porušenie
zákona“. Ústavný súd podľa obsahu podania dospel k záveru, že úmyslom sťažovateľa bolo
podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), ako aj svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež
svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajskej
prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) v súvislosti s jeho trestným
oznámením z 3. februára 2003 a s jeho podaním z 19. mája 2003, ako aj postupom Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna
prokuratúra“) v súvislosti s jeho podaním z 12. januára 2007.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 3. februára 2003 podal krajskej prokuratúre trestné
oznámenie „na spoločnosť S., a. s., K. pre trestný čin nevyplatenia mzdy § 248 Trestného
zákona. Krajská prokuratúra ignorovala (jeho) podanie a nezačala trestné stíhanie podľa
§ 160 Tr. poriadku“, a preto 19. mája 2003 podal krajskej prokuratúre „sťažnosť pre
nečinnosť a žiadal... o vykonanie nápravy. Do dnešného dňa (mu) Krajská prokuratúra
neodpovedala“. Sťažovateľ preto 12. januára 2007 podal Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) „podnet poškodeného na podanie sťažnosti
pre porušenie zákona – nestíhanie trestného činu“. Generálna prokuratúra prípisom z 22.
januára 2007 informovala sťažovateľa, že jeho podanie z 12. januára 2007 bolo postúpené
na priame vybavenie krajskej prokuratúre, ktorá mu oznámila, že ho z dôvodu vecnej
príslušnosti odstúpila špeciálnej prokuratúre. Sťažovateľ uviedol, že „do dnešného dňa, po 8
rokoch, 3 mesiacoch aj 13 dňoch... o vybavení... trestného oznámenia ani o podanej
sťažnosti na GP SR nebol upovedomený“.
Podľa názoru sťažovateľa uvedeným postupom krajskej prokuratúry a špeciálnej
prokuratúry došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie jeho veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jeho základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a jeho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe uvedeného sťažovateľ sformuloval
tento petit sťažnosti:
„Žiadam Ústavný súd SR o vykonanie nápravy a vyvodenie dôsledkov z porušenia
zákona“, ako aj „zabezpečiť vyplatenie mzdy 35 103 Sk s príslušenstvom“ a „finančné
odškodnenie za porušenie... ústavných a ľudských práv za prieťahy a neprerokovanie veci
v primeranej lehote“ .
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi
namietaným postupom orgánu štátu alebo iným zásahom a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Z obsahu sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vrátane jej petitu, ako aj z obsahu jej
príloh a na základe už uvedených skutočností ústavný súd vyvodil, že podstatou sťažnosti sú
namietané zbytočné prieťahy v postupe krajskej prokuratúry v súvislosti s trestným
oznámením sťažovateľa z 3. februára 2003 a jeho podaním z 19. mája 2003, ako
aj v postupe špeciálnej prokuratúry v súvislosti s jeho podaním z 12. januára 2007, teda
zásah do jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. obsahovo totožného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie
práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ osobitne
neodôvodnil, pojal ich iba ako súčasť argumentácie namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd zdôrazňuje, že jeho
právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe
subsidiarity. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre
každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu
ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu právomoci ústavného
súdu (m. m. napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04). Zmysel
a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd vždy skúma, či
sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde všetky právne prostriedky
na ochranu týchto práv.
Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) „Prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.“.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o prokuratúre podnet možno podať na ktorejkoľvek
prokuratúre...
Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet
do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto
lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie
návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže
vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých
vykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre je nadriadený prokurátor oprávnený
vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a pri plnení úloh.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre). Podľa § 34 ods. 2 citovaného
zákona ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený
v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa
rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť
s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.
Z dosiaľ uvedeného už vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv
a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov,
je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou
konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie
opakovaného podnetu, ale aj ďalšieho opakovaného podnetu v sústave orgánov prokuratúry
Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii
nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona
o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických
prekážok zákonného postupu príslušného orgánu činného v prípravnom konaní
Vzhľadom na to ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať
všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr.
Z obsahu sťažnosti, ako aj k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal
19. mája 2003 krajskej prokuratúre „sťažnosť pre nečinnosť“, ktorú možno podľa jej obsahu
považovať za podnet podľa § 31 zákona o prokuratúre, na ktorý krajská prokuratúra podľa
sťažovateľa nijako nereagovala. Sťažovateľ preto podal 12. januára 2007 generálnej
prokuratúre „podnet poškodeného na podanie sťažnosti pre porušenie zákona – nestíhanie
trestného činu“, ktorý možno podľa jeho obsahu považovať za opakovaný podnet podľa
§ 34 ods. 1 zákona o prokuratúre, ktorý taktiež nebol podľa sťažovateľa preskúmaný
a nedostal naň odpoveď.
Ak sťažovateľ nebol spokojný s vybavením jeho opakovaného podnetu, mal možnosť
žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu formou ďalšieho opakovaného
podnetu podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre podaného generálnemu prokurátorovi
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), a tým žiadať nápravu na ďalšom
stupni orgánov prokuratúry. Na takomto využití zákonom predvídaného postupu vzhľadom
na ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je nevyhnutné trvať, lebo možnosti
ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov poskytnuté zákonom o prokuratúre ústavný
súd, ako už bolo uvedené, považuje za účinný prostriedok ich ochrany.
Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá žiada o ústavnoprávnu ochranu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, nie je oprávnená vyberať si orgán verejnej moci, ktorý jej má
poskytnúť ochranu namietaného porušenia jej práv. Jej ústavnou a zákonnou povinnosťou
je, aby pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpala všetky právne prostriedky
ochrany základných práv, tak ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky.
Až po ich vyčerpaní by mohla prípadne vzniknúť, ak by boli splnené aj ostatné ústavné
a zákonné predpoklady, právomoc ústavného súdu (princíp subsidiarity). Vzhľadom
na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je potrebné uviesť, že k prípadnej náprave
namietaného zásahu orgánu verejnej moci do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou zaručených práv alebo slobôd nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy bolo vyňaté rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.
Keďže v danom prípade sťažovateľ uvedeným spôsobom nepostupoval, ústavný súd
dospel k záveru, že jeho sťažnosť v tejto časti nie je pre nevyčerpanie dostupných
a účinných právnych prostriedkov ochrany jeho základných práv prípustná, a preto o nej
rozhodol (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a § 34 ods. 1 zákona
o prokuratúre) tak, že ju odmietol ako neprípustnú bez toho, aby sa zaoberal
opodstatnenosťou v nej uvedených námietok.
Ústavný súd považoval napokon za potrebné poukázať v tejto veci aj na svoju
konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej
osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby voči nej
príslušnému súdu prokurátorom nie je súčasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Sťažovateľ nemá ústavou
zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo vznesené
obvinenie voči označenej osobe a následne bola voči nej podaná obžaloba, pričom toto
právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv a slobôd.
K návrhu sťažovateľa, aby ústavný súd „zabezpečil“ vyplatenie jeho mzdy
„35 103 Sk s príslušenstvom“, je potrebné uviesť, že ústavný súd sa týmto návrhom
nemohol zaoberať, pretože o mzdových nárokoch sú oprávnené rozhodovať výlučne
všeobecné súdy. Sťažovateľ si navyše mohol uplatniť pohľadávku nevyplatenej mzdy
v konkurznom konaní, pretože na obchodnú spoločnosť S., a. s., K., bol ešte v máji 2004
vyhlásený konkurz.
Nad rámec odôvodnenia ústavný súd uvádza, že z k sťažnosti priloženého trestného
oznámenia vyplýva, že sťažovateľ podal trestné oznámenie na spoločnosť S., a. s., K.,
vo veci spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) z dôvodu nevyplatenia provízií
z obchodného zastúpenia z dojednaných obchodov za február až apríl 2002 v sume
36 103 Sk s príslušenstvom, ako aj nevyplatenia „vkladu“ zo zmluvy o pôžičke
č. 31 P 0000126 v sume 43 300 Sk s príslušenstvom.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa bývalého Krajského
úradu justičnej polície PZ K. sp. zn. KÚV-26/OVEK-2002 bolo 13. marca 2003 vznesené
obvinenie J. V., E. P., M. G., O. J., F. D. a V. K. (bývalé vedenie S., a. s., pozn.) pre trestný
čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona. Dňa 27. júna 2005 podal generálny
prokurátor Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) návrh
na nepripustenie účasti poškodených v tomto trestnom konaní, ktorému najvyšší súd
z dôvodu vysokého počtu poškodených (8224 osôb), ako aj preto, že jednotlivým výkonom
ich práv by mohol byť závažným spôsobom ohrozený účel a rýchly priebeh trestného
konania (ktoré v tom čase trvalo už takmer 2 a pol roka), vyhovel a uznesením sp. zn.
1 Ndtš 1/2005 z 5. augusta 2005 rozhodol, že v tejto trestnej veci nepripúšťa účasť
poškodených. Podľa § 44 ods. 3 Trestného poriadku sa toto uznesenie doručí iba
navrhovateľovi (generálnemu prokurátorovi), ktorý v prípade, ak bolo jeho návrhu
vyhovené, zabezpečí, aby bolo vhodným spôsobom zverejnené (napr. na internetovej
stránke alebo inými masovokomunikačnými prostriedkami). Generálna prokuratúra
12. septembra 2005 uverejnila na svojej internetovej stránke výrokovú časť tohto uznesenia.
Obžaloba na obvinených v trestnej veci S., a. s., K., bola 21. marca 2007 podaná
vtedajšiemu Špeciálnemu súdu, ktorý ju 31. decembra 2007 odmietol. Po zamietnutí
sťažnosti špeciálnej prokuratúry proti uzneseniu o odmietnutí obžaloby bola celá trestná vec
vrátená na doplnenie vyšetrovania, teda do štádia prípravného konania. Nová obžaloba
v tejto trestnej veci bola podaná Špecializovanému trestnému súdu 5. apríla 2011.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd už nevyzýval sťažovateľa
na odstránenie nedostatkov jeho podania (napr. predloženie splnomocnenia pre advokáta
na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2011