Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 407/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. I. Š.,

Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 18. mája 2009 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. júla 2009 a sp. zn. z 28. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2011

doručená sťažnosť Š. B. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného

práva na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. mája 2009 a uzneseniami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. júla 2009 a sp. zn. z 28. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Sťažovateľ si ako spotrebiteľ zobral úver

od nebankovej spoločnosti E., s.r.o. so sídlom B. Z dôvodu nedostatku práce sťažovateľ

vycestoval do zahraničia.

Medzi tým spoločnosť E. vyvolala súdne konanie a v skrátenom zmenkovom konaní

č. k. bol proti sťažovateľovi vydaný zmenkový platobný rozkaz. Sťažovateľ

nemal vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní. Krajský súd v Bratislave ustanovil

sťažovateľovi opatrovníka vlastného zamestnanca, ktorý nepodal proti zmenkovému

platobnému rozkazu námietky.

Sťažovateľ sa prvýkrát dozvedel, že bolo voči nemu vedené súdne konanie firmou E.

až z úkonov exekútora v rámci exekúcie Ex 545/06 vedenej na základe zmenkového

platobného rozkazu Krajského súdu v Bratislave z 23.7.2004 č.k. -7.

Dňa 11.5.2009 sťažovateľ podal námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu

spolu so žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty.

Dňa 18.5.2009 Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -27 nepriznal

sťažovateľovi odpustenie zmeškania lehoty. Proti uzneseniu sa sťažovateľ odvolal.

Dňa 20.7.2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k.

potvrdil uznesenie Krajského súdu v Bratislave. Sťažovateľ podal dovolanie.

Dňa 28.4.2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.l Obdo

nevyhovel dovolaniu sťažovateľa. Uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa

doručené dňa 3.6.2011.“.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že je „presvedčený, že ak podľa súdu boli

splnené podmienky na opatrovníka, tak ustanovenie opatrovníka v osobe takmer

podriadeného zamestnanca toho istého súdu sa rovná stavu, ako keby nebol ustanovený

žiadny opatrovník. Procesné lehoty preto nemohli uplynúť a opravné prostriedky

sťažovateľa boli podané včas. Sťažovateľ podal námietky bezprostredne po oboznámení sa

so spisom. Ak súdy odmietli prejednať jeho námietky, porušili jeho procesné práva

na obranu proti návrhu nebankovej spoločnosti, ktorá naviac nekonala v súlade s právom

Európskej únie.“.

Sťažovateľ na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v článku 46 SR

a na spravodlivé súdne konanie v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z28.4.2011 č.k.

Obo IObdoV/45/2009 porušené.

2. Právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v článku 46 SR

a na spravodlivé súdne konanie v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20.7.2009 č.k.

Obo 70/2009-33 porušené.

3. Právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v článku 46 SR

a na spravodlivé súdne konanie v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd bolo uznesením, Krajského súdu z 18.5.2009 č. k. -27

porušené.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), preto závery týkajúce sa namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa sa vzťahujú aj na namietané

porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že uznesením krajského súdu sp. zn. z 18. mája

2009 (ktorým mu nepriznal odpustenie zmeškania lehoty na podanie námietok proti

zmenkovému platobnému rozkazu), uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

sp. zn. z 20. júla 2009 (ktorým najvyšší súd potvrdil už uvedené uznesenie

súdu prvého stupňa) a uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu (ktorým najvyšší

súd odmietol dovolanie sťažovateľa) boli porušené jeho označené práva.

1. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn.

16 Zm 1958/04 z 18. mája 2009 poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 .

Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Napadnuté uznesenie krajského súdu a postup súdu, ktorý mu predchádzal, bol

napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Túto možnosť (podať

odvolanie) sťažovateľ aj využil. Ochranu jeho označeným právam poskytoval v odvolacom

konaní najvyšší súd, a tak ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu napadnuté

uznesenie krajského súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie

označených práv uznesením krajského súdu z 18. mája 2009, odmietol pre nedostatok

svojej právomoci.

2. Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv aj uznesením najvyššieho

súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. z 20. júla 2009 a uznesením najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2011 (ktorým najvyšší súd

dovolanie sťažovateľa odmietol), pričom jadrom jeho sťažnosti je námietka, že bol

poškodený na svojich procesných právach, pretože opatrovník ustanovený súdom bol

zamestnancom toho istého súdu a bol úplne pasívny. Z tohto dôvodu podľa názoru

sťažovateľa procesné lehoty preto nemohli uplynúť a opravné prostriedky sťažovateľa boli

podané včas, bezprostredne potom, ako sa oboznámil so spisom. Sťažovateľ vlastne tvrdí,

že najvyšší súd mu neposkytol súdnu ochranu v súlade s požiadavkami plynúcimi na kvalitu

odôvodnení súdnych rozhodnutí z ustanovení i dohovoru.

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty

na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ).

2. 1 Ústavný súd preto v zmysle uvedeného pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu sp. zn. z 20. júla 2009, ktoré bolo napadnuté dovolaním

sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Ako už bolo uvedené, dôvody a námietky, ktoré viedli sťažovateľa k podaniu

odvolania proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako odvolacieho súdu, spočívali

v tvrdení, že opatrovník ustanovený súdom bol zamestnancom toho istého súdu a bol úplne

pasívny. Z tohto dôvodu podľa názoru sťažovateľa procesné lehoty preto nemohli uplynúť

a opravné prostriedky sťažovateľa boli podané včas, bezprostredne potom, ako sa

oboznámil so spisom.

Najvyšší súd ako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Ustanoveniu opatrovníka súdom v zmysle citovaného ustanovenia musí

predchádzať dôsledné šetrenie za účelom zistenia pobytu účastníka. V prejednávanej veci

po tom ako sa súdu prvého stupňa v auguste 2004 nepodarilo žalovanému doručiť

zmenkový platobný rozkaz na adresu, ktorú uviedol na zmenke a ktorú žalobca uviedol v

návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu, vykonal šetrenie, aby zistil jeho pobyt

prostredníctvom Registra obyvateľstva SR., Mestskej evidencie obyvateľstva P., Obvodného

oddelenia Policajného zboru v P. a Ústrednej evidencie väzňov Bratislava. Nový pobyt

žalovaného sa súdu v roku 2004 nepodarilo zistiť. Vzhľadom na dostatočne vyčerpávajúce

šetrenie o pobyte žalovaného s negatívnym dôsledkom bol daný predpoklad na ustanovenie

opatrovníka, a preto súdu nemožno vytknúť, keď žalovanému podľa ust.

ustanovil opatrovníka uznesením 24. novembra 2004. Zmenkový platobný rozkaz bol

opatrovníkovi doručený 15. apríla 2005. Následne zmenkový platobný rozkaz 19. apríla

2005 nadobudol právoplatnosť.

Podľa ustanovenia ods. l súd odpusti zmeškanie lehoty, ak ju účastník

alebo jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu,

ktorý mu patrí. Návrh treba podať do pätnástich dní po odpadnutí prekážky a treba s ním

spojiť i zmeškaný úkon.

V zmysle citovaného ustanovenia účastník musí v návrhu na odpustenie zmeškania

lehoty uviesť ospravedlniteľný dôvod a návrh musí podať spolu so zmeškaným úkonom

v zákonnej lehote 15 dní po odpadnutí prekážky.

Žalovaný podal proti zmenkovému platobnému rozkazu námietky spolu s návrhom

na odpustenie zmeškania lehoty na podanie námietok. Podanie bolo doručené na súd

11. mája 2009, teda viac ako štyri roky polom, ako sa zmenkový platobný rozkaz stal

právoplatným. Dôvod, pre ktorý zmeškal lehotu na podanie námietok uviedol, že o súdnom

konaní vôbec nevedel. V odvolaní znovu zopakoval, že o súdnom konaní nevedel a ďalej

uviedol, že bol mimo republiky. Bližšie dôvody zmeškania úkonu nerozviedol ani v odvolaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dôvod uvádzaný žalovaným,

vzhľadom na neprimerane dlhú lehotu zmeškania úkonu (4 roky), nepovažoval

za ospravedlniteľný a rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219

potvrdil.“

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu konštatuje, že odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu

predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o príslušné ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“), ktoré najvyšší súd primeraným spôsobom interpetoval a aplikoval. V odôvodnení

svojho rozhodnutia najvyšší súd zároveň reagoval aj na obranu sťažovateľa, preto ústavný

súd považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46

ods. 1 a dohovoru.

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti námietky porušenia základných práv podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn.

z 20. júla 2009 odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

2. 2 Ústavný súd napokon pristúpil aj k preskúmaniu námietok sťažovateľa

uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

sp. zn. z 28. apríla 2011. Sťažovateľ podal tento mimoriadny opravný

prostriedok z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom podľa , pričom

dôvody a námietky, ktoré viedli sťažovateľa k podaniu dovolania proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, boli identické s tými, ktoré sťažovateľ

uvádzal už v odvolacom konaní.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „prvostupňový súd pred

ustanovením opatrovníka vyčerpal všetky možnosti zistenia trvalého pobytu alebo

prechodného bydliska žalovaného, no šetrenie príslušných orgánov o evidencii a pobytu

obyvateľstva bolo neúspešné. Uznesenie o ustanovení opatrovníka zo dňa 24. 01. 2004 bolo

vydané v súlade s ustanovením v znení účinnom do 15. 10. 2008 tzn., že

súd v rozhodnom období mohol ustanoviť za opatrovníka aj zamestnanca súdu.

Taktiež neboli splnené predpoklady na odpustenie zmeškania lehoty pre podanie

námietok proti vydanému zmenkovému rozkazu v zmysle Musí sa jednať

o ospravedlniteľný dôvod na strane účastníka, prípadne jeho právneho zástupcu, návrh

na odpustenie zmeškania lehoty musí byť podaný do 15 dní po odpadnutí prekážky pre ktorú

bol účastník alebo jeho zástupca z konania vylúčený a je potrebné pripojenie zmeškaného

úkonu k návrhu na odpustenie zmeškania lehoty. Skutočnosti uvádzané v návrhu

na odpustenie lehoty treba v konaní preukázať. V spornom prípade neboli splnené

predpoklady pre odpustenie zmeškania lehoty podľa , čo správne

skonštatovali obidva súdy. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a neuviedol relevantné

dôvody zmeškania úkonu, a preto nie je daná zákonná možnosť nápravy pre zmeškanie

lehoty.

Za tejto situácie, podľa názoru dovolacieho súdu, žalovanému nebola odňatá

možnosť konať pred súdom do takej miery, aby to naplnilo podmienky prípustnosti

dovolania podľa písm f/ “.

Ústavný súd konštatuje, že dôvody, na ktorých najvyšší súd založil svoje

rozhodnutie, sú konkrétne a je z nich zrejmé, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia zaoberal a primeraným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa.

Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia krajského

súdu, ako aj napadnutých uznesení najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, že dôvodom

nevyhovenia návrhu sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty bola skutočnosť,

že sťažovateľ podal takýto návrh po štyroch rokoch od zmeškaného úkonu z dôvodu, že bol

„mimo republiky“, pričom bližšie dôvody neuviedol ani v odvolaní, preto prvostupňový ako

aj odvolací súd tento dôvod nepovažoval za ospravedlniteľný v zmysle .

Navyše, ústavný súd dodáva, že sťažovateľ ani v súdnom konaní, ani v sťažnosti samotnej

neuviedol, kedy odpadla tzv. prekážka (t. j. kedy sa dozvedel o tom, že proti nemu prebehlo

konanie sp. zn. ), čo bolo podstatné pre posúdenie úkonu z hľadiska jeho

včasnosti. Najvyšší súd preto za týchto okolností správne konštatoval nesplnenie

predpokladov pre odpustenie zmeškania lehoty podľa , respektíve

neunesenie dôkazného bremena a neuvedenie relevantných dôvodov zmeškania úkonu

sťažovateľa, čo vyústilo do záveru najvyššieho súdu o nesplnení podmienok prípustnosti

dovolania podľa , preto dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne

neprípustné.

Keďže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania aplikoval relevantné ustanovenia

podľa ich účelu a zmyslu rešpektujúc tak práva sťažovateľa,

jeho závery uvedené v napadnutom uznesení sú celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil v napadnutom uznesení najvyššieho súdu známky

arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie

základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto spojitosti možno zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery najvyššieho súdu ako

správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2011 a základným právom

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právom na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec dôvodov, ktoré viedli ústavný súd k odmietnutiu tejto sťažnosti,

v súvislosti s podstatou dôvodov, ktorými sťažovateľ argumentuje údajnú nezákonnosť

postupov konajúcich súdov, ústavný súd bez toho, aby sa tým podrobne zaoberal, už len

poznamenáva, že inštitút trvalého pobytu občanov (jeho hlásenia, odhlásenia) neslúži iba

štátu na evidenciu občanov, ale koncepciou právnej úpravy poskytuje aj uplatnenie

legitímnych pravidiel pri komunikácii štátnych orgánov s občanmi, a to aj v záujme ochrany

ich práv.

o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri

obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o trvalom

pobyte“) evidentne počíta aj s takými situáciami, v akej sa ocitol sťažovateľ pri odsťahovaní

sa do zahraničia za prácou, a preto určuje predovšetkým povinnosť občana ohlásiť

príslušnej ohlasovni svoj zámer vycestovať do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90 dní

(§ 9 zákona o trvalom pobyte), ďalej povinnosť občana, ktorý sa pripravuje na vycestovanie

do zahraničia s cieľom trvalo žiť v zahraničí, ohlásiť skončenie trvalého pobytu ohlasovni

(§ 6 ods. 1 zákona o trvalom pobyte) alebo možnosť (právo) občana žijúceho v zahraničí

odhlásiť trvalý pobyt prostredníctvom príslušného zastupiteľského úradu alebo

splnomocneného zástupcu (§ 6 ods. 3 zákona o trvalom pobyte). Vo všetkých uvedených

prípadoch je občan zároveň povinný uviesť štát a miesto pobytu v zahraničí.

V okolnostiach prípadu ústavný súd preto konštatuje, že krajský súd postupoval

v súlade s ustanovením , ak sťažovateľovi ustanovil opatrovníka, najmä

keď vyčerpal všetky možnosti zistenia trvalého pobytu alebo prechodného bydliska

sťažovateľa, no šetrenie príslušných orgánov o evidencii a pobyte obyvateľstva bolo

neúspešné.

Na druhej strane je evidentné, že samotný sťažovateľ mohol predísť tomu, aby mu

všeobecný súd ustanovil opatrovníka, ak by si bol splnil svoju triviálnu povinnosť

vyplývajúcu z cit. ustanovení zákona o trvalom pobyte.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (priznanie

náhrady trov konania a návrh na odklad vykonateľnosti zmenkového platobného rozkazu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011