Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 406/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., N., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20

ods. 1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 2. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 2. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žiadosťou o odstránenie

chýb v katastrálnom operáte podanou na Správe katastra v N. (ďalej len „správa katastra“)

1. augusta 2005 domáhala opravy nesprávneho zápisu vlastníckeho práva v liste vlastníctva

č. ..., ktorý svedčil v prospech R. L.– firma L., N. (ďalej len „vlastník“), a to z dôvodu, že

zmena zápisu vlastníka v liste vlastníctva č. ... bola vykonaná na základe hospodárskej

zmluvy, ktorú sťažovateľka považovala za neúčinnú. Sťažovateľka tvrdila, že zápis

v katastrálnom operáte na základe neúčinnej zmluvy nemohol vyvolať vecnoprávne účinky,

a teda vlastník nikdy nenadobudol vlastníctvo, a preto sa v katastrálnom operáte vyskytuje

chyba, ktorú treba opraviť. Správa katastra rozhodnutím sp. zn. X 283/2005 z 27. októbra

2008 zamietla návrh sťažovateľky na opravu chyby v katastrálnom operáte. Proti tomuto

rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie na Katastrálnom úrade v Nitre (ďalej len

„katastrálny úrad“), o ktorom rozhodol rozhodnutím sp. zn. Xo 7/2006-39/Zv z 2. januára

2009 tak, že potvrdil rozhodnutie správy katastra z 27. októbra 2008.

Sťažovateľka nespokojná s výsledkom konania podala na Krajskom súde v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správy katastra

a katastrálneho úradu. Krajský súd žalobu sťažovateľky zamietol rozsudkom sp. zn.

z 2. marca 2010. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotožnil s názorom

katastrálneho úradu, že tvrdenia sťažovateľky nie je možné riešiť v konaní pred

katastrálnym orgánom, pretože právnym prostriedkom na dosiahnutie zmeny v zápise

katastra nehnuteľností, tak aby zápisy zodpovedali právnemu stavu tvrdeného

sťažovateľkou, je určovacia žaloba podľa Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Proti rozsudku krajského

súdu z 2. marca 2010 podala sťažovateľka odvolanie. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky

rozhodol napadnutým rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2011, ktorým potvrdil

rozsudok krajského súdu z 2. marca 2010. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta, že napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo vlastniť majetok garantované

v , pretože vo veci konajúce správne orgány, krajský súd, ako aj najvyšší

súd „poskytli ochranu nezákonne nadobudnutého vlastnícke práva namiesto toho, aby

poskytli ochranu môjmu právu“, čo je v rozpore s treťou vetou .

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 2.6.2011, sp. zn.

3 porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručenému mu článkom 20

ods. 1 .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 2.6.2011, sp. zn.

3 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 Eur, ktorú je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu na účet splnomocnenej advokátskej kancelárie B., s. r. o., so sídlom B.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotná

sťažovateľka tak formuláciou sťažnostného petitu určila ústavnému súdu rozsah, v akom sa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu návrhom

sa totiž vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha.

Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej

sťažnosti (m. m. , ), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom

na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Sťažovateľka v predloženej sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok ( ), ktorého sa mali dopustiť správne orgány i všeobecné

súdy konajúce v jej veci vecne nesprávnymi rozhodnutiami. Základné právo vlastniť

majetok je právom hmotnej povahy.

Ústavný súd už opakovane judikoval, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy

vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom nemohol posúdiť

v konaní o predloženej sťažnosti prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných

princípov vyplývajúcich z až (sťažovateľka takéto posúdenie nenavrhla),

bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť, ktorou sťažovateľka

namietala výlučne porušenie základného práva podľa . Takýto postup je

nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-

právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Nad rámec odôvodnenia svojho uznesenia, predovšetkým majúc na zreteli

požiadavku presvedčivosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 druhá veta

), ústavný súd predsa považuje za vhodné zaujať stručné stanovisko k meritu

predloženej sťažnosti.

Sťažovateľka namietala pochybenia krajského súdu i najvyššieho súdu, ktoré mali

spočívať v tom, že tieto poskytli ochranu nezákonne nadobudnutému vlastníckemu právu

vlastníka.

Ústavný súd zdôrazňuje, že zmyslom a podstatou správneho súdnictva v právnej

úprave je prieskum zákonnosti rozhodnutia, prípadne

postupu správneho orgánu.

Z odôvodnenia sťažnosti i z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

vyplýva, že sťažovateľka zotrváva na svojom právnom názore, že k zápisu práv

k nehnuteľnostiam vkladom nemohlo dôjsť na základe neúčinnej zmluvy, ktorá nebola

registrovaná štátnym notárstvom, preto je tu dôvod na opravu chyby v katastrálnom operáte.

Správne orgány, ako aj vo veci konajúce súdy pritom zastávali právny názor, že

neprináležalo v rámci konania o oprave chyby v katastrálnom operáte rozhodovať

o platnosti, respektíve neplatnosti akýchkoľvek zmlúv založených právnym odvetvím

súkromného práva, pretože tieto sporné otázky môžu byť len predmetom určovacej žaloby

podanej podľa . Najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho napadnutého rozsudku

ďalej tiež poukázal na znenie § 78 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“), podľa

ktorého zápisy práv k nehnuteľnostiam v evidencii nehnuteľností vykonané

do 31. decembra 1992 preukazujú pravdivosť skutočností v nich uvedených, ak sa

nepreukáže opak. Vzhľadom na to, že ku vkladu vlastníckeho práva

k predmetným nehnuteľnostiam v prospech vlastníka došlo na základe hospodárskej zmluvy

č. 4/91-Bu-prav z 30. októbra 1991 a žaloba o určenie neplatnosti tejto hospodárskej zmluvy

bola právoplatne zamietnutá rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn.

v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 10. júna 2009 a rozpor

zápisu s verejnou listinou alebo inou listinou a pod. [podľa § 59 ods. 1 písm. a)

katastrálneho zákona, pozn.] najvyšším súdom zistený nebol, nebolo možné vyhovieť

návrhu sťažovateľky na opravu chyby v katastrálnom operáte ani na základe jej

argumentácie o neúčinnej hospodárskej zmluve.

Preto ak najvyšší súd ako súd odvolací v odôvodnení svojho rozsudku zdôraznil, že

spor o vlastníctvo nemožno riešiť opravou údajov katastra podľa § 59 ods. 1 písm. a)

katastrálneho zákona, lebo nejde o rozpor zápisu s verejnou listinou alebo inou listinou, ale

o rozdielny právny názor sťažovateľky na prevod vlastníckych práv na základe

hospodárskej zmluvy, ktorý by mohol privodiť podľa zmenu

v osobe vlastníka na predmetnom liste vlastníctva na základe určovacej žaloby podľa § 80

, je tento napadnutý rozsudok ústavne plne akceptovateľný, a teda ani v prípade, že by

sťažovateľka bola petit svojej sťažnosti formulovala spôsobom umožňujúcim meritórny

prieskum zo strany ústavného súdu, nebol by daný dôvod na prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011