Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 406/2011
PDF · 160.88 KB
No categories available
III. ÚS 406/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., N., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Sžo 169/2010 z 2. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., N. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 169/2010 z 2. júna 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žiadosťou o odstránenie
chýb v katastrálnom operáte podanou na Správe katastra v N. (ďalej len „správa katastra“)
1. augusta 2005 domáhala opravy nesprávneho zápisu vlastníckeho práva v liste vlastníctva
č. ..., ktorý svedčil v prospech R. L.– firma L., N. (ďalej len „vlastník“), a to z dôvodu, že
zmena zápisu vlastníka v liste vlastníctva č. ... bola vykonaná na základe hospodárskej
zmluvy, ktorú sťažovateľka považovala za neúčinnú. Sťažovateľka tvrdila, že zápis
v katastrálnom operáte na základe neúčinnej zmluvy nemohol vyvolať vecnoprávne účinky,
a teda vlastník nikdy nenadobudol vlastníctvo, a preto sa v katastrálnom operáte vyskytuje
chyba, ktorú treba opraviť. Správa katastra rozhodnutím sp. zn. X 283/2005 z 27. októbra
2008 zamietla návrh sťažovateľky na opravu chyby v katastrálnom operáte. Proti tomuto
rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie na Katastrálnom úrade v Nitre (ďalej len
„katastrálny úrad“), o ktorom rozhodol rozhodnutím sp. zn. Xo 7/2006-39/Zv z 2. januára
2009 tak, že potvrdil rozhodnutie správy katastra z 27. októbra 2008.
Sťažovateľka nespokojná s výsledkom konania podala na Krajskom súde v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správy katastra
a katastrálneho úradu. Krajský súd žalobu sťažovateľky zamietol rozsudkom sp. zn.
11 S 27/2009 z 2. marca 2010. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotožnil s názorom
katastrálneho úradu, že tvrdenia sťažovateľky nie je možné riešiť v konaní pred
katastrálnym orgánom, pretože právnym prostriedkom na dosiahnutie zmeny v zápise
katastra nehnuteľností, tak aby zápisy zodpovedali právnemu stavu tvrdeného
sťažovateľkou, je určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Proti rozsudku krajského
súdu z 2. marca 2010 podala sťažovateľka odvolanie. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky
rozhodol napadnutým rozsudkom sp. zn. 3 Sžo 169/2010 z 2. júna 2011, ktorým potvrdil
rozsudok krajského súdu z 2. marca 2010. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa najvyšší súd
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta, že napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo vlastniť majetok garantované
v čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože vo veci konajúce správne orgány, krajský súd, ako aj najvyšší
súd „poskytli ochranu nezákonne nadobudnutého vlastnícke práva namiesto toho, aby
poskytli ochranu môjmu právu“, čo je v rozpore s treťou vetou čl. 20 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 2.6.2011, sp. zn.
3 Sžo/169/2010 porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok zaručenému mu článkom 20
ods. 1 Ústavy.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 2.6.2011, sp. zn.
3 Sžo/169/2010 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000 Eur, ktorú je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu na účet splnomocnenej advokátskej kancelárie B., s. r. o., so sídlom B.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Samotná
sťažovateľka tak formuláciou sťažnostného petitu určila ústavnému súdu rozsah, v akom sa
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu má zaoberať. Viazanosť ústavného súdu návrhom
sa totiž vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha.
Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej
sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom
na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.
Sťažovateľka v predloženej sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), ktorého sa mali dopustiť správne orgány i všeobecné
súdy konajúce v jej veci vecne nesprávnymi rozhodnutiami. Základné právo vlastniť
majetok je právom hmotnej povahy.
Ústavný súd už opakovane judikoval, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom nemohol posúdiť
v konaní o predloženej sťažnosti prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných
princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy (sťažovateľka takéto posúdenie nenavrhla),
bolo potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť, ktorou sťažovateľka
namietala výlučne porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Takýto postup je
nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-
právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Nad rámec odôvodnenia svojho uznesenia, predovšetkým majúc na zreteli
požiadavku presvedčivosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 druhá veta
OSP), ústavný súd predsa považuje za vhodné zaujať stručné stanovisko k meritu
predloženej sťažnosti.
Sťažovateľka namietala pochybenia krajského súdu i najvyššieho súdu, ktoré mali
spočívať v tom, že tieto poskytli ochranu nezákonne nadobudnutému vlastníckemu právu
vlastníka.
Ústavný súd zdôrazňuje, že zmyslom a podstatou správneho súdnictva v právnej
úprave Občianskeho súdneho poriadku je prieskum zákonnosti rozhodnutia, prípadne
postupu správneho orgánu.
Z odôvodnenia sťažnosti i z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
vyplýva, že sťažovateľka zotrváva na svojom právnom názore, že k zápisu práv
k nehnuteľnostiam vkladom nemohlo dôjsť na základe neúčinnej zmluvy, ktorá nebola
registrovaná štátnym notárstvom, preto je tu dôvod na opravu chyby v katastrálnom operáte.
Správne orgány, ako aj vo veci konajúce súdy pritom zastávali právny názor, že
neprináležalo v rámci konania o oprave chyby v katastrálnom operáte rozhodovať
o platnosti, respektíve neplatnosti akýchkoľvek zmlúv založených právnym odvetvím
súkromného práva, pretože tieto sporné otázky môžu byť len predmetom určovacej žaloby
podanej podľa § 80 OSP. Najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho napadnutého rozsudku
ďalej tiež poukázal na znenie § 78 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“), podľa
ktorého zápisy práv k nehnuteľnostiam v evidencii nehnuteľností vykonané
do 31. decembra 1992 preukazujú pravdivosť skutočností v nich uvedených, ak sa
nepreukáže opak. Vzhľadom na to, že ku vkladu vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam v prospech vlastníka došlo na základe hospodárskej zmluvy
č. 4/91-Bu-prav z 30. októbra 1991 a žaloba o určenie neplatnosti tejto hospodárskej zmluvy
bola právoplatne zamietnutá rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 20 Cb 110/1998
v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Cob 238/2008 z 10. júna 2009 a rozpor
zápisu s verejnou listinou alebo inou listinou a pod. [podľa § 59 ods. 1 písm. a)
katastrálneho zákona, pozn.] najvyšším súdom zistený nebol, nebolo možné vyhovieť
návrhu sťažovateľky na opravu chyby v katastrálnom operáte ani na základe jej
argumentácie o neúčinnej hospodárskej zmluve.
Preto ak najvyšší súd ako súd odvolací v odôvodnení svojho rozsudku zdôraznil, že
spor o vlastníctvo nemožno riešiť opravou údajov katastra podľa § 59 ods. 1 písm. a)
katastrálneho zákona, lebo nejde o rozpor zápisu s verejnou listinou alebo inou listinou, ale
o rozdielny právny názor sťažovateľky na prevod vlastníckych práv na základe
hospodárskej zmluvy, ktorý by mohol privodiť podľa Občianskeho zákonníka zmenu
v osobe vlastníka na predmetnom liste vlastníctva na základe určovacej žaloby podľa § 80
OSP, je tento napadnutý rozsudok ústavne plne akceptovateľný, a teda ani v prípade, že by
sťažovateľka bola petit svojej sťažnosti formulovala spôsobom umožňujúcim meritórny
prieskum zo strany ústavného súdu, nebol by daný dôvod na prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2011