Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 419/2011
PDF · 182.53 KB
No categories available
III. ÚS 419/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť B. M., L., pre namietané porušenie jej základného
práva na dedenie zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 6 CoD/1/2011 z 31. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta
2011 doručená sťažnosť B. M., L., pre namietané porušenie jej základného práva na dedenie
zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoD/1/2011 z 31. marca 2011.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom
podaným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) 11. januára 2011
domáhala opravy uznesenia o dedičstve okresného súdu č. k. 4 D/1234/2005-502 z 30. júna
2010, pretože je podľa jej názoru „nezapísateľné v katastri nehnuteľnosti z dôvodu, že
v tomto dedičstve bol prejednaný i majetok po neb. poručiteľovi G. V., ktorý v čase, keď
bolo dedičstvo doručené na Správu katastra R. už bolo zapísané na mená vlastníkov na
základe iného titulu – uznesenia o dedičstve č. 4 D/712/2007“.
Okresný súd uznesením č. k. 4 D/1234/2005-653 z 12. januára 2011 návrh
sťažovateľky zamietol, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia okrem iného uviedol:
„Podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku: Súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví
v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá
opravné uznesenie, ktoré doručí účastníkom.
Podľa § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku: Ak nie je ďalej ustanovené inak,
použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku...
Za účelom vykonania opravy sa súd oboznámil s dedičským spisom tunajšieho súdu,
vedenom pod spisovou značkou 4 D/1234/2005, ktorým bolo vykonané dodatočné dedičské
konanie po poručiteľovi G. V...
Podľa citovaného ustanovenia § 164 O. s. p. je možné, aby súd aj bez návrhu
kedykoľvek vykonal opravu svojho rozhodnutia, pokiaľ ide o chyby v písaní a počítaní, či
iné zrejmé nesprávnosti, pod ktorými treba rozumieť zjavný rozpor medzi znením
rozhodnutia tak ako bolo vyhlásené a jeho písomným vyhotovením alebo rozpor medzi
odôvodnením a výroku písomného vyhotovenia rozhodnutia. Opravu nie je možné vykonať
vtedy, ak by boli touto opravou (zmenou) zmenené prejavy vôle účastníkov, prípadne ak
nebolo rozhodnuté o celom majetku poručiteľa. Platí teda, že opravou nie je možné meniť
obsah rozhodnutia.
Vzhľadom na to, že v celom dedičskom konaní po poručiteľovi nebol zistený rozpor
v rozsahu majetku – predmete dedenia a tiež tým, že nie sú splnené zákonné podmienky
na vykonanie opravy predmetného rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 164 O. s. p., súd
preto návrh navrhovateľky zamietol. V danom prípade návrh navrhovateľky sa dotýka
vykonania opravy uznesenia o dedičstva z jeho vecnej stránky, čo je neprípustné vykonaním
vydania opravného uznesenia podľa § 164 O. s. p.“
Okresný súd zároveň upozornil sťažovateľku na ustanovenie § 36a zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, podľa
ktorého: „Ak je vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva
a na vykonanie záznamu je predložená ďalšia verejná listina alebo iná listina, ktorá
nevychádza z údajov katastra, správa katastra nevykoná záznam a vráti verejnú listinu alebo
inú listinu tomu, v koho prospech právo k nehnuteľnosti svedčí podľa listiny, alebo tomu,
kto ju predložil, a vyzve dotknuté osoby, aby uzavreli dohodu alebo podali na súde návrh
na určenie práva k nehnuteľnosti.“, a uviedol, že dotknuté osoby (vlastníci z dedičského
konania vedeného pod sp. zn. 4 D/1234/2005 a sp. zn. 4 D/712/2007) si môžu sporné
nehnuteľnosti vysporiadať dohodou uzavretou mimo dedičského konania alebo, v prípade,
ak sa nedohodnú, podať príslušnému okresnému súdu určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Záver okresného súdu teda bol, že
sťažovateľkou požadovanú opravu uvedeného uznesenia o dedičstve nie je možné vykonať
podľa § 164 a § 167 ods. 2 OSP.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoD/1/2011
z 31. marca 2011 prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pričom sa s jeho odôvodnením
v celom rozsahu stotožnil.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že v danom prípade ide „o chybu spôsobenú tým,
že súd (súdna komisárka) zahrnul do dedičstva i majetok nepatriaci poručiteľovi. Z tohto
dôvodu ide o chybu na strane súdu, preto žiadam, aby túto chybu i súd odstránil. Tým, že
ma súd odkázal v zmysle § 36a katastrálneho zákona na uzavretie dohody alebo podanie
návrhu na súd na určenie vlastníckeho práva, by došlo k neprimeranému zaťaženiu
účastníkov dedičského konania bremenom minimálne zbytočných finančných nákladov
súvisiacich buď so spísaním dohody alebo súdnym konaním za niečo, čo sami nespôsobili.“.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd uznesením
sp. zn. 6 CoD/1/2011 z 31. marca 2011 porušil jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu a aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,
ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto
práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že jej predmetom je
v podstate nesúhlas sťažovateľky s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 CoD/1/2011
z 31. marca 2011, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí jej návrhu na
opravu uznesenia o dedičstve. Sťažovateľka totožné námietky uviedla ako v odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu, tak aj v posudzovanej sťažnosti, v ktorej však porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu osobitne nezdôvodnila.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah napadnutého uznesenia krajského súdu opodstatňuje
možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci krajského súdu
sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľkou označeného základného
práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okrem iného vyplýva:
„Krajský súd, ako súd odvolací... prejednal vec v medziach ustanovenia § 212 ods. 2
písm. a) O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
a napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Krajský súd, ako súd odvolací, sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch
stotožnil v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého uznesenia, preto sa obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti jeho dôvodov a na zdôraznenie vecnej správnosti len doplnil
(zopakoval) niektoré podstatné skutočnosti (argumenty). Zároveň v tomto smere prihliadol
na konkrétne námietky navrhovateľky ako odvolateľky (§219 ods. 2 O. s. p.)...
Postup podľa ustanovenia § 164 O. s. p. prichádza do úvahy iba vtedy, ak ide
o chyby v písaní, počítaní, iné zrejmé nesprávnosti. Týmto spôsobom však nemožno
naprávať žiadne iné chyby. Pod chybami v písaní, počítaní alebo inými zrejmými
nesprávnosťami je možné rozumieť akékoľvek chyby zrejmé na prvý pohľad. Môže ísť
o chyby technického rázu, ktoré nemajú podstatnejší význam. Iné ako zrejmé pochybenie je
možné napraviť iba podaním opravného prostriedku.
V danom prípade návrh navrhovateľky sa dotýkal vykonania opravy uznesenia
o dedičstve z jeho vecnej stránky, čo je neprípustné vykonaním vydania opravného
uznesenia podľa § 164 O. s. p. Krajský súd preto napadnuté uznesenie okresného súdu ako
vecne správne potvrdil.“
Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu uvedené v napadnutom rozhodnutí
nemožno v tomto prípade kvalifikovať ako zjavne nepodložené, arbitrárne alebo
nezlučiteľné s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou, hoci sťažovateľka má na
vec iný názor.
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy i právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pritom neznamená
právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že
jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS
4/94, I. ÚS 8/96).
Ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil, že by postup krajského súdu, resp.
jeho uznesenie sp. zn. 6 CoD/1/2011 z 31. marca 2011 signalizovali príčinnú súvislosť
s možným porušením označených práv sťažovateľky, preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Okrem toho, keďže sťažovateľka riadne nešpecifikovala, v čom konkrétne vidí
porušenie označených práv, ústavný súd mohol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý už v uznesení sp. zn. 3 SžoKS 50/2006 z 18. januára 2007
uviedol:
„Ak správa katastra oznámila navrhovateľovi listom, že zápisom rozhodnutia
o dedičstve týkajúceho sa nehnuteľnosti by vzniklo duplicitné vlastníctvo a zapísaní
vlastníci nesúhlasili s riešením sporu v katastrálnom konaním, konala v súlade
s katastrálnym zákonom, ak záznam odmietla vykonať.
Správa katastra vykoná zápis poznámky, že hodnovernosť údajov o vlastníckom
práve k nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností bola spochybnená, a teda podľa § 71 ods. 3
zák. č. 162/1995 Z. z. v platnom znení sa takéto údaje nemôžu používať.
Vzniknutý problém duplicitného vlastníctva je v zmysle § 36a katastrálneho zákona
riešiteľný iba dohodou duplicitných vlastníkov, prípadne žalobou o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, ktorá však patrí do právomoci súdov prejednávajúcich
občianskoprávne veci.“
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez ďalšieho právneho významu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uvedených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. septembra 2011