Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 438/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J. – C., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P.,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2

, a a 2 Listiny základných práv

a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 23. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. – C. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta

2011 doručená sťažnosť P. J. – C., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“), a a 2

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo aj „odvolací súd“) sp. zn. z 23. mája

2011.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Sťažovateľ sa žalobou doručenou súdu prvého

stupňa dňa 18. 02. 2009 domáhal, aby súd určil, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti

nachádzajúcej sa v katastrálnom uzemí V. Š., a to parcely KN-C č. 2406/12 – orná pôda

o výmere 15012 m2, vedenej na LV č. 4797 a zároveň žiadal priznať mu náhradu trov

konania.

Svoj návrh odôvodnil tým, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudol na základe kúpnej

zmluvy uzavretej dňa 12. 09. 2000 medzi ním ako kupujúcim a správkyňou konkurznej

podstaty úpadcu Z. P. š. p. v likvidácii, po tom čo opravným uznesením Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 31. 08. 2008, sp. zn. , konkurzný súd vyslovil súhlas

s predajom majetku úpadcu mimo dražby, vrátane spornej nehnuteľnosti. Vklad

vlastníckeho práva v prospech sťažovateľa bol povolený dňa 11. 10. 2000, pod

č. V 3532/2000. Rozhodnutím zo dňa 07. 01. 2003 Správa katastra P. rozhodnutie

o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech sťažovateľa v rozsahu povolenia

vlastníckeho práva ohľadne spornej nehnuteľnosti zrušila, nakoľko bolo plne vyhovené

protestu prokurátora. Katastrálny úrad v P. rozhodnutím zo dňa 04. 04. 2003 rozhodnutie

Správy katastra P. o zrušení vkladu zo dňa 07. 01. 2003 potvrdil. Následne na to Správa

katastra P. opäť vydala rozhodnutie, a to dňa 30. 04. 2003, č. V-3532/2000-V, ktorým

zamietla návrh na vklad vlastníckeho práva na základe kúpno-predajnej zmluvy uzavretej

dňa 12. 09. 2000, vedený pod č. k. V 3532/2000, v časti týkajúcej sa prevodu vlastníctva

k pozemku parc. č. 20406/12 orná pôda vo výmere 15012 m2 v katastrálnom území V. Š.

Predmetné rozhodnutie bolo napadnuté protestom prokurátora zo dňa 22. 05. 2006.

Katastrálny úrad v P. rozhodnutím zo dňa 11. 06. 2006 protestu prokurátora nevyhovel a

Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, rozhodnutím zo dňa 03. 11. 2006, odvolanie

sťažovateľa zamietol a rozhodnutie žalovaného potvrdil.…“

Zo sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že Okresný súd Prešov rozsudkom

z 29. januára 2010 sp. zn. žalobu zamietol. Sťažovateľ proti tomuto rozsudku

podal „v zákonom stanovenej lehote odvolanie, kde navrhol rozsudok súdu prvého stupňa

zmeniť a vyhovieť návrhu sťažovateľa v celom rozsahu.

Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa,

okrem výroku o trovách konania.“.

3. Podľa sťažovateľa „Všeobecný súd opomenul, že sťažovateľ sa nedomáha určenia

vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12. 09. 2000 z dôvodu, že vkladové

konanie bolo dňa 30. 04. 2003 zamietnuté, ale na základe ničotného správneho aktu Správy

katastra P. zo dňa 07. 01. 2003, ktorým mu bolo nezákonne zrušené vlastnícke právo

k predmetu sporu, ktoré mu bolo práve na základe tejto kúpnej zmluvy zo dňa 12. 09. 2000

právoplatne povolené, a to dňa 11. 10. 2000 pod č. konania V 3532/2000...“.

Tvrdenie všeobecného súdu, „že vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcu

povolený nebol, preto žalobca sa nestal vlastníkom spornej nehnuteľnosti s poukazom

na znenie je preto nepravdivé ... V rozhodnutí porušovateľa absentuje

akákoľvek odpoveď na odvolacie dôvody sťažovateľa. Takéto rozhodnutie porušovateľa,

nemá právny, ani skutkový základ, nie je nijako odôvodnené a možno ho považovať

za arbitrárne ... Všeobecný súd zamietnutím žaloby svojvoľne odoprel sťažovateľovi

základné procesné záruky vyplývajúce z dohovoru a premietnuté v normách Slovenského

právneho poriadku.

Postupom všeobecného súdu bolo porušené právo sťažovateľa na pokojné užívanie

majetku v zmysle prvého – všeobecného pravidla, vyplývajúceho z článku 1 Protokolu č. 1

Dohovoru.

K porušeniu práv sťažovateľa na pokojné užívanie majetku v zmysle prvého pravidla

vyplývajúceho z článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru došlo aj tým, že nebola sťažovateľovi

poskytnutá ochrana pred porušením princípu právnej istoty.

K zásahu do práva na spravodlivé prejednanie záležitosti sťažovateľa súdom

v zmysle Článku 6 ods. 1 a článku 13 dohovoru došlo tým, že všeobecný súd neposkytol

v danom spore sťažovateľovi primerané procedurálne záruky, ktorými by mohol dosiahnuť

ochranu svojich práv, nakoľko súd zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva, pričom

nerešpektoval zákon o katastri nehnuteľnosti v spojení so zákonom o prokuratúre (§ 31

ods. 6 , v spojení s až 69 a zákona

č. ), v zmysle ktorých prokurátor nebol oprávnený podať protest voči

rozhodnutiu o povolení vkladu vlastníckeho práva a Správa katastra P. nebola oprávnená

zrušiť rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva ... Všeobecný súd sa nezaoberal

dôkazmi – rozhodnutiami súdov, na ktoré sťažovateľ v odvolaní poukazoval. V odôvodnení

rozsudku na nich sťažovateľ nedostal žiadnu odpoveď, resp. porušovateľ neodôvodnil ich

irelevantnosť ... Všeobecný súd interpretoval a aplikoval jednoduché právo spôsobom, ktorý

nie je možné aprobovať. V dôsledku tejto interpretácie a aplikácie sa jeho rozhodnutie stalo

rozporným s ústavne zakotveným „právom na súd", ktorého jednou stránkou je právo

na prístup k súdu, t. j. právo obrátiť sa na súd v občianskoprávnej veci.

Pretože sťažovateľ v dôsledku rozhodnutia Krajského súdu v Prešove z 23. 05. 2011

sp. zn. , nemal bez vlastného zavinenia reálny prístup k súdu a k súdnej

ochrane, tak ako to vyžaduje , listiny a

dohovoru, došlo podľa sťažovateľa napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Prešove

k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne

konanie.“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Slovenskej

republiky a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na

súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 a podľa článku

36 ods. 1 a ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na

ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo

dňa 23. 05. 2011, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. 05. 2011, sp. zn. ,

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania vo výške 305,86 €

(2 x 120,23 € - 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie

na ústavný súd, plus 2x režijný paušál 7,21 €, plus DPH vo výške 20 % - 50,98 €),

v prospech JUDr. J. G. do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

2. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

3. Podľa ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

4. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

5. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

6. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

7. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

8. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

9. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

11. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

III.

1. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 23. mája 2011 porušil jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 a 2 , a a 2 listiny, práva podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom

krajského súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, podľa jeho názoru je rozsudok

arbitrárny. Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd sa nevysporiadal s odvolacími dôvodmi

sťažovateľa a namieta, že krajský súd „nerešpektoval zákon o katastri nehnuteľnosti v

spojení so zákonom o prokuratúre ( , v spojení s až

69 a ), v zmysle ktorých prokurátor

nebol oprávnený podať protest voči rozhodnutiu o povolení vkladu vlastníckeho práva a

Správa katastra P. nebola oprávnená zrušiť rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho

práva“.

2. Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

3. Okresný súd v rozsudku sp. zn. z 29. januára 2010 uviedol: „V danom

prípade žalobca odvodzuje vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti z titulu kúpnej zmluvy.

Ale aj v prípade, že zmluva je uzavretá v rámci konkurzného konania, platí režim ust. § 132

ods. 2 , teda vlastníctvo k nej sa nadobúda až právoplatnosťou rozhodnutia správy

katastra o povolení vkladu ako to vyplýva v súlade s vyššie citovanými zákonnými

ustanoveniami, keďže žiadna výnimka v o konkurze

a vyrovnaní platného v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy zakotvená nie je. Pôvodné

rozhodnutie o povolení vkladu bolo zrušené a následne bol návrh na vklad vlastníckeho

práva v prospech žalobcu právoplatne zamietnutý.

Súd v tomto konaní pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutočností, že vklad

vlastníckeho práva v prospech žalobcu povolený nebol, preto žalobca sa nestal vlastníkom

spornej nehnuteľnosti s poukazom na znenie Žalobca nepreukázal ani žiadny

iný právny titul o nadobudnutí vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, neuniesol

dôkazné bremeno ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva k danej nehnuteľnosti.

Z uvedeného dôvodu musel súd žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.“

Okresný súd poukázal na ustanovenie

(ďalej len „OSP“), podľa ktorého inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu,

môže súd posúdiť sám; ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom

rozhodnutie, súd z neho vychádza; ďalej uviedol: „Súd teda v tomto konaní vychádzal

z právoplatných rozhodnutí správnych orgánov, a preto v spojitosti s vyššie uvedeným

prejudicálne sa nezaoberal otázkou platnosti resp. neplatnosti uzavretej kúpnopredajnej

zmluvy zo dňa 12. 09. 2000 od ktorej odvíjal a uplatňoval svoje nároky žalobca. Ohľadne

vzneseného návrhu týkajúceho sa preskúmania zákonnosti vyššie citovaných rozhodnutí

správnych orgánov zo strany žalobcu je potrebné ešte uviesť, že súd v tomto konaní nie je

oprávnený preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov.“

4. Krajský súd sa v rozsudku sp. zn. z 23. mája 2011 stotožnil

so závermi prvostupňového súdu a uviedol: «Odvolací súd sa stotožňuje so závermi

prvostupňového súdu správne poukazujúceho na to, že v tomto konaní nebolo možné

preskúmavať správnosť a zákonnosť rozhodnutí vydaných príslušnými správnymi orgánmi.

Materiálne chápanie právneho štátu vyžaduje, aby verejná správa bola pod

kontrolou súdnej moci. Ústavné základy na vznik správneho súdnictva boli položené

v článku 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého ten, kto tvrdí, že bol

ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy sa môže obrátiť na súd,

aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Na uvedenú

listinu nadväzovala novela vykonaná

Zb., ktorá vytvorila samostatnú piatu časť nazvanú „správne súdnictvo“. Účinnosťou tejto

novely sa vytvorili dve formy správneho súdnictva a to rozhodovanie o žalobách proti

právoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej správy a rozhodovanie o opravných

prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej správy. Všeobecná

právomoc správneho súdnictva vyplýva z článku 142 ods. 1 SR, podľa ktorého súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,

opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podstatou

správneho súdnictva je teda ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa

rozhodovalo v správnom konaní. Ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti poškodená dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie,

v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom

konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide.

Výkon správneho súdnictva je zverený všeobecným súdom a žalobca, pokiaľ

nesúhlasil s vyššie uvádzanými rozhodnutiami orgánov štátnej správy v rámci vkladového

konania, mohol sa domáhať preskúmania vydaných rozhodnutí a tým aj ochrany svojich

práv v konaniach podľa piatej časti , rešpektujúc zákonom určené lehoty pre podanie

odvolaní proti neprávoplatným rozhodnutiam, či žalôb proti právoplatným rozhodnutiam

orgánov verejnej správy. Súd prvého stupňa správne zdôraznil, že žalobca svoje právo

domáhať sa preskúmania rozhodnutia Správy katastra P. č. V - 3532/2000 - V zo dňa 30. 4.

2003 nevyužil.

Ako bolo uvádzané, pôvodne bol vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcu

k spornej nehnuteľnosti povolený Okresným úradom v P. - katastrálnym odborom dňa

11. 10. 2000. v znení platnom v tomto období v ustanovení

určoval oprávnenie katastrálneho úradu vo vkladovom konaní rozhodnúť dvoma spôsobmi.

Ak boli podmienky na vklad splnené, katastrálny úrad vklad povolil, inak návrh zamietol.

Proti rozhodnutiu o povolení vkladu citované ustanovenie v ods. 5 nepripúšťalo odvolanie,

čo však nevylučovalo preskúmanie rozhodnutia na základe protestu prokurátora. Inštitút

protestu prokurátora predstavuje jeden zo špecifických prostriedkov dozoru prokuratúry,

slúži na nápravu nezákonných rozhodnutí orgánov verejnej správy a teda na odstránenie

právnych pochybení, ktoré vznikli v správnom konaní. V danom prípade protest Okresnej

prokuratúry P. vo veci povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na

základe kúpnopredajnej zmluvy z 12. 9. 2000, bol podaný v lehote do 3 rokov od vydania

rozhodnutia ( v znení platnom k 6. 12. 2002 )

a je tiež zrejmé, že v priebehu celého konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam z kúpnej zmluvy zo dňa 12. 9. 2000 konali a rozhodovali k tomu

príslušné orgány štátnej správy na úseku katastra v rámci pôsobnosti určenej Katastrálnym

zákonom ( a nasl. v znení platnom v čase vydania týchto

rozhodnutí ).

Keďže žalobca v konaní okrem spomínanej kúpnej zmluvy a rozhodnutí vydaných

v rámci správneho konania neargumentoval iným právnym titulom o nadobudnutí

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z LV č. 4797 kat. úz. V. Š., poukazujúc na uvedené

dôvody, odvolací súd vyhodnotil preskúmavaný rozsudok ako vecne správny a potvrdil ho

postupom podľa , okrem výroku o trovách konania, o ktorých si prvostupňový

súd vymienil rozhodnúť až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§151 ods. 3

).»

5. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (podobne , ).

6. Ústavný súd, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou

inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou

práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní

pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní.

Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania ().

7. Ústavný súd vo vzťahu k uvedeným námietkam sťažovateľa pripomína, že

preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

aj ). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané

rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

8. Rozsudok krajského súdu bol založený na záveroch z vykonaného dokazovania

prvostupňového súdu. V napadnutom rozsudku sú uvedené skutkové okolnosti veci

a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. S ohľadom na citované

ustanovenie krajský súd vychádzal z rozhodnutí príslušných správnych

orgánov a konštatoval, že v konaní o určovanej žalobe nie je možné preskúmavať správnosť

a zákonnosť rozhodnutí vydaných príslušnými správnymi orgánmi. Sťažovateľ, vzhľadom

na skutočnosť, že v jeho právnej veci boli vydané rozhodnutia príslušných správnych

orgánov, mal možnosť domáhať sa preskúmania zákonnosti týchto rozhodnutí postupom

podľa a nasl. (správne súdnictvo).

9. K námietke sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal dostatočne s dôvodmi

odvolania sťažovateľa, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou uvádza, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(m. m. ). Podobne judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument účastníkov konania.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa špecifická odpoveď

práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu

ochranu podľa vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru

ústavného súdu predmetné rozhodnutie uvedené atribúty spĺňa a postupu krajského súdu

pri výklade a aplikácii dotknutých ustanovení právnych predpisov nie je čo vytknúť.

10. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nie je

svojvoľné ani arbitrárne, obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli

k potvrdeniu rozsudku prvostupňového súdu. Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti

medzi sťažovateľom označenými právami a namietaným rozsudkom krajského súdu

základné právo sťažovateľa podľa a a 2 ,

a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu

nemohlo byť porušené. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

11. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa

ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011