Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 438/2011
PDF · 237.48 KB
No categories available
II. ÚS 438/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J. – C., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P.,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv
a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 38/2010 z 23. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. – C. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta
2011 doručená sťažnosť P. J. – C., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového
protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo aj „odvolací súd“) sp. zn. 2 Co 38/2010 z 23. mája
2011.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Sťažovateľ sa žalobou doručenou súdu prvého
stupňa dňa 18. 02. 2009 domáhal, aby súd určil, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v katastrálnom uzemí V. Š., a to parcely KN-C č. 2406/12 – orná pôda
o výmere 15012 m2, vedenej na LV č. 4797 a zároveň žiadal priznať mu náhradu trov
konania.
Svoj návrh odôvodnil tým, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudol na základe kúpnej
zmluvy uzavretej dňa 12. 09. 2000 medzi ním ako kupujúcim a správkyňou konkurznej
podstaty úpadcu Z. P. š. p. v likvidácii, po tom čo opravným uznesením Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 31. 08. 2008, sp. zn. 1 K 519/97, konkurzný súd vyslovil súhlas
s predajom majetku úpadcu mimo dražby, vrátane spornej nehnuteľnosti. Vklad
vlastníckeho práva v prospech sťažovateľa bol povolený dňa 11. 10. 2000, pod
č. V 3532/2000. Rozhodnutím zo dňa 07. 01. 2003 Správa katastra P. rozhodnutie
o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech sťažovateľa v rozsahu povolenia
vlastníckeho práva ohľadne spornej nehnuteľnosti zrušila, nakoľko bolo plne vyhovené
protestu prokurátora. Katastrálny úrad v P. rozhodnutím zo dňa 04. 04. 2003 rozhodnutie
Správy katastra P. o zrušení vkladu zo dňa 07. 01. 2003 potvrdil. Následne na to Správa
katastra P. opäť vydala rozhodnutie, a to dňa 30. 04. 2003, č. V-3532/2000-V, ktorým
zamietla návrh na vklad vlastníckeho práva na základe kúpno-predajnej zmluvy uzavretej
dňa 12. 09. 2000, vedený pod č. k. V 3532/2000, v časti týkajúcej sa prevodu vlastníctva
k pozemku parc. č. 20406/12 orná pôda vo výmere 15012 m2 v katastrálnom území V. Š.
Predmetné rozhodnutie bolo napadnuté protestom prokurátora zo dňa 22. 05. 2006.
Katastrálny úrad v P. rozhodnutím zo dňa 11. 06. 2006 protestu prokurátora nevyhovel a
Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, rozhodnutím zo dňa 03. 11. 2006, odvolanie
sťažovateľa zamietol a rozhodnutie žalovaného potvrdil.…“
Zo sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že Okresný súd Prešov rozsudkom
z 29. januára 2010 sp. zn. 7 C 50/2009 žalobu zamietol. Sťažovateľ proti tomuto rozsudku
podal „v zákonom stanovenej lehote odvolanie, kde navrhol rozsudok súdu prvého stupňa
zmeniť a vyhovieť návrhu sťažovateľa v celom rozsahu.
Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa,
okrem výroku o trovách konania.“.
3. Podľa sťažovateľa „Všeobecný súd opomenul, že sťažovateľ sa nedomáha určenia
vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12. 09. 2000 z dôvodu, že vkladové
konanie bolo dňa 30. 04. 2003 zamietnuté, ale na základe ničotného správneho aktu Správy
katastra P. zo dňa 07. 01. 2003, ktorým mu bolo nezákonne zrušené vlastnícke právo
k predmetu sporu, ktoré mu bolo práve na základe tejto kúpnej zmluvy zo dňa 12. 09. 2000
právoplatne povolené, a to dňa 11. 10. 2000 pod č. konania V 3532/2000...“.
Tvrdenie všeobecného súdu, „že vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcu
povolený nebol, preto žalobca sa nestal vlastníkom spornej nehnuteľnosti s poukazom
na znenie § 133 O. s. p. je preto nepravdivé ... V rozhodnutí porušovateľa absentuje
akákoľvek odpoveď na odvolacie dôvody sťažovateľa. Takéto rozhodnutie porušovateľa,
nemá právny, ani skutkový základ, nie je nijako odôvodnené a možno ho považovať
za arbitrárne ... Všeobecný súd zamietnutím žaloby svojvoľne odoprel sťažovateľovi
základné procesné záruky vyplývajúce z dohovoru a premietnuté v normách Slovenského
právneho poriadku.
Postupom všeobecného súdu bolo porušené právo sťažovateľa na pokojné užívanie
majetku v zmysle prvého – všeobecného pravidla, vyplývajúceho z článku 1 Protokolu č. 1
Dohovoru.
K porušeniu práv sťažovateľa na pokojné užívanie majetku v zmysle prvého pravidla
vyplývajúceho z článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru došlo aj tým, že nebola sťažovateľovi
poskytnutá ochrana pred porušením princípu právnej istoty.
K zásahu do práva na spravodlivé prejednanie záležitosti sťažovateľa súdom
v zmysle Článku 6 ods. 1 a článku 13 dohovoru došlo tým, že všeobecný súd neposkytol
v danom spore sťažovateľovi primerané procedurálne záruky, ktorými by mohol dosiahnuť
ochranu svojich práv, nakoľko súd zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva, pričom
nerešpektoval zákon o katastri nehnuteľnosti v spojení so zákonom o prokuratúre (§ 31
ods. 6 zákona č. 16/1995 Z. z., v spojení s § 62 až 69 zákona č. 71/1967 Zb. a § 27 zákona
č. 153/2001 Z. z.), v zmysle ktorých prokurátor nebol oprávnený podať protest voči
rozhodnutiu o povolení vkladu vlastníckeho práva a Správa katastra P. nebola oprávnená
zrušiť rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva ... Všeobecný súd sa nezaoberal
dôkazmi – rozhodnutiami súdov, na ktoré sťažovateľ v odvolaní poukazoval. V odôvodnení
rozsudku na nich sťažovateľ nedostal žiadnu odpoveď, resp. porušovateľ neodôvodnil ich
irelevantnosť ... Všeobecný súd interpretoval a aplikoval jednoduché právo spôsobom, ktorý
nie je možné aprobovať. V dôsledku tejto interpretácie a aplikácie sa jeho rozhodnutie stalo
rozporným s ústavne zakotveným „právom na súd", ktorého jednou stránkou je právo
na prístup k súdu, t. j. právo obrátiť sa na súd v občianskoprávnej veci.
Pretože sťažovateľ v dôsledku rozhodnutia Krajského súdu v Prešove z 23. 05. 2011
sp. zn. 2 Co 38/2010, nemal bez vlastného zavinenia reálny prístup k súdu a k súdnej
ochrane, tak ako to vyžaduje čl. 46 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru, došlo podľa sťažovateľa napadnutým rozhodnutím Krajského súdu v Prešove
k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie.“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku
36 ods. 1 a ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na
ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2 Co 38/2010 zo
dňa 23. 05. 2011, porušené bolo.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. 05. 2011, sp. zn. 2 Co 38/2010,
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania vo výške 305,86 €
(2 x 120,23 € - 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie
na ústavný súd, plus 2x režijný paušál 7,21 €, plus DPH vo výške 20 % - 50,98 €),
v prospech JUDr. J. G. do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
2. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
3. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
4. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
5. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
6. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
7. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
8. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
9. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
11. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,
ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
III.
1. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že krajský súd rozsudkom
sp. zn. 2 Co 38/2010 z 23. mája 2011 porušil jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl.
46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom
krajského súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, podľa jeho názoru je rozsudok
arbitrárny. Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd sa nevysporiadal s odvolacími dôvodmi
sťažovateľa a namieta, že krajský súd „nerešpektoval zákon o katastri nehnuteľnosti v
spojení so zákonom o prokuratúre (§ 31 ods. 6 zákona č. 16/1995 Z. z., v spojení s § 62 až
69 zákona č. 71/1967 Zb. a § 27 zákona č. 153/2001 Z. z.), v zmysle ktorých prokurátor
nebol oprávnený podať protest voči rozhodnutiu o povolení vkladu vlastníckeho práva a
Správa katastra P. nebola oprávnená zrušiť rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho
práva“.
2. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
3. Okresný súd v rozsudku sp. zn. 7 C 50/2009 z 29. januára 2010 uviedol: „V danom
prípade žalobca odvodzuje vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti z titulu kúpnej zmluvy.
Ale aj v prípade, že zmluva je uzavretá v rámci konkurzného konania, platí režim ust. § 132
ods. 2 OZ, teda vlastníctvo k nej sa nadobúda až právoplatnosťou rozhodnutia správy
katastra o povolení vkladu ako to vyplýva v súlade s vyššie citovanými zákonnými
ustanoveniami, keďže žiadna výnimka v zákone v rámci zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní platného v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy zakotvená nie je. Pôvodné
rozhodnutie o povolení vkladu bolo zrušené a následne bol návrh na vklad vlastníckeho
práva v prospech žalobcu právoplatne zamietnutý.
Súd v tomto konaní pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutočností, že vklad
vlastníckeho práva v prospech žalobcu povolený nebol, preto žalobca sa nestal vlastníkom
spornej nehnuteľnosti s poukazom na znenie § 133 O. s. p. Žalobca nepreukázal ani žiadny
iný právny titul o nadobudnutí vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva k danej nehnuteľnosti.
Z uvedeného dôvodu musel súd žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.“
Okresný súd poukázal na ustanovenie § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), podľa ktorého inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu,
môže súd posúdiť sám; ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom
rozhodnutie, súd z neho vychádza; ďalej uviedol: „Súd teda v tomto konaní vychádzal
z právoplatných rozhodnutí správnych orgánov, a preto v spojitosti s vyššie uvedeným
prejudicálne sa nezaoberal otázkou platnosti resp. neplatnosti uzavretej kúpnopredajnej
zmluvy zo dňa 12. 09. 2000 od ktorej odvíjal a uplatňoval svoje nároky žalobca. Ohľadne
vzneseného návrhu týkajúceho sa preskúmania zákonnosti vyššie citovaných rozhodnutí
správnych orgánov zo strany žalobcu je potrebné ešte uviesť, že súd v tomto konaní nie je
oprávnený preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov.“
4. Krajský súd sa v rozsudku sp. zn. 2 Co 38/2010 z 23. mája 2011 stotožnil
so závermi prvostupňového súdu a uviedol: «Odvolací súd sa stotožňuje so závermi
prvostupňového súdu správne poukazujúceho na to, že v tomto konaní nebolo možné
preskúmavať správnosť a zákonnosť rozhodnutí vydaných príslušnými správnymi orgánmi.
Materiálne chápanie právneho štátu vyžaduje, aby verejná správa bola pod
kontrolou súdnej moci. Ústavné základy na vznik správneho súdnictva boli položené
v článku 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého ten, kto tvrdí, že bol
ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy sa môže obrátiť na súd,
aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Na uvedenú
listinu nadväzovala novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 519/1991
Zb., ktorá vytvorila samostatnú piatu časť nazvanú „správne súdnictvo“. Účinnosťou tejto
novely sa vytvorili dve formy správneho súdnictva a to rozhodovanie o žalobách proti
právoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej správy a rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej správy. Všeobecná
právomoc správneho súdnictva vyplýva z článku 142 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého súdy
preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podstatou
správneho súdnictva je teda ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa
rozhodovalo v správnom konaní. Ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,
ktorá sa cíti poškodená dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie,
v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom
konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide.
Výkon správneho súdnictva je zverený všeobecným súdom a žalobca, pokiaľ
nesúhlasil s vyššie uvádzanými rozhodnutiami orgánov štátnej správy v rámci vkladového
konania, mohol sa domáhať preskúmania vydaných rozhodnutí a tým aj ochrany svojich
práv v konaniach podľa piatej časti O. s. p., rešpektujúc zákonom určené lehoty pre podanie
odvolaní proti neprávoplatným rozhodnutiam, či žalôb proti právoplatným rozhodnutiam
orgánov verejnej správy. Súd prvého stupňa správne zdôraznil, že žalobca svoje právo
domáhať sa preskúmania rozhodnutia Správy katastra P. č. V - 3532/2000 - V zo dňa 30. 4.
2003 nevyužil.
Ako bolo uvádzané, pôvodne bol vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcu
k spornej nehnuteľnosti povolený Okresným úradom v P. - katastrálnym odborom dňa
11. 10. 2000. Zákon č. 162/1995 Z. z. v znení platnom v tomto období v ustanovení § 31
určoval oprávnenie katastrálneho úradu vo vkladovom konaní rozhodnúť dvoma spôsobmi.
Ak boli podmienky na vklad splnené, katastrálny úrad vklad povolil, inak návrh zamietol.
Proti rozhodnutiu o povolení vkladu citované ustanovenie v ods. 5 nepripúšťalo odvolanie,
čo však nevylučovalo preskúmanie rozhodnutia na základe protestu prokurátora. Inštitút
protestu prokurátora predstavuje jeden zo špecifických prostriedkov dozoru prokuratúry,
slúži na nápravu nezákonných rozhodnutí orgánov verejnej správy a teda na odstránenie
právnych pochybení, ktoré vznikli v správnom konaní. V danom prípade protest Okresnej
prokuratúry P. vo veci povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na
základe kúpnopredajnej zmluvy z 12. 9. 2000, bol podaný v lehote do 3 rokov od vydania
rozhodnutia (§ 27 ods. 1 písm. e/ zákona č. 153/2001 Z. z. v znení platnom k 6. 12. 2002 )
a je tiež zrejmé, že v priebehu celého konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam z kúpnej zmluvy zo dňa 12. 9. 2000 konali a rozhodovali k tomu
príslušné orgány štátnej správy na úseku katastra v rámci pôsobnosti určenej Katastrálnym
zákonom ( § 11 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z. v znení platnom v čase vydania týchto
rozhodnutí ).
Keďže žalobca v konaní okrem spomínanej kúpnej zmluvy a rozhodnutí vydaných
v rámci správneho konania neargumentoval iným právnym titulom o nadobudnutí
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z LV č. 4797 kat. úz. V. Š., poukazujúc na uvedené
dôvody, odvolací súd vyhodnotil preskúmavaný rozsudok ako vecne správny a potvrdil ho
postupom podľa § 219 O. s. p., okrem výroku o trovách konania, o ktorých si prvostupňový
súd vymienil rozhodnúť až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§151 ods. 3
O. s. p.).»
5. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
6. Ústavný súd, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou
inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou
práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní
pred všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní.
Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníka konania (I. ÚS 226/2010).
7. Ústavný súd vo vzťahu k uvedeným námietkam sťažovateľa pripomína, že
preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne
aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané
rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
8. Rozsudok krajského súdu bol založený na záveroch z vykonaného dokazovania
prvostupňového súdu. V napadnutom rozsudku sú uvedené skutkové okolnosti veci
a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. S ohľadom na citované
ustanovenie § 135 ods. 2 OSP krajský súd vychádzal z rozhodnutí príslušných správnych
orgánov a konštatoval, že v konaní o určovanej žalobe nie je možné preskúmavať správnosť
a zákonnosť rozhodnutí vydaných príslušnými správnymi orgánmi. Sťažovateľ, vzhľadom
na skutočnosť, že v jeho právnej veci boli vydané rozhodnutia príslušných správnych
orgánov, mal možnosť domáhať sa preskúmania zákonnosti týchto rozhodnutí postupom
podľa § 244 a nasl. OSP (správne súdnictvo).
9. K námietke sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal dostatočne s dôvodmi
odvolania sťažovateľa, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou uvádza, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(m. m. IV. ÚS 115/03). Podobne judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,
aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument účastníkov konania.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).
Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru
ústavného súdu predmetné rozhodnutie uvedené atribúty spĺňa a postupu krajského súdu
pri výklade a aplikácii dotknutých ustanovení právnych predpisov nie je čo vytknúť.
10. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nie je
svojvoľné ani arbitrárne, obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli
k potvrdeniu rozsudku prvostupňového súdu. Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti
medzi sťažovateľom označenými právami a namietaným rozsudkom krajského súdu
základné právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
nemohlo byť porušené. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
11. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa
ústavný súd nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2011