Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 428/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. M., D., zastúpenej advokátkou JUDr. O. M., P.,

vo veci namietaného porušenia a

v konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra

2011 osobne do podateľne doručená sťažnosť V. M., D. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia a (ďalej len

„ústava“) v konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

.

Zo sťažnosti vyplýva, že upovedomením o začatí exekúcie z 11. marca 2011 súdna

exekútorka sťažovateľke oznámila, že 8. februára 2011 sa začalo exekučné konanie

zo strany oprávneného pre vymoženie peňažnej pohľadávky 191,86 €, úrokov z omeškania,

trov súdneho konania a trov exekúcie. Sťažovateľka podaním z 31. marca 2011 vzniesla

proti exekúcii námietky, v ktorých predovšetkým namietla premlčanie vymáhaného nároku

v zmysle , podľa ktorého sa premlčacia doba končí najneskôr

po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. V danom prípade začala

premlčacia lehota plynúť od splatnosti faktúry za vymáhanú sumu, teda od 24. marca 1999.

Uznesením okresného súdu č. k. -23 z 27. júna 2011 boli námietky

sťažovateľky proti exekúcii zamietnuté s odôvodnením, že ide o občianskoprávny nárok,

a preto aj otázku premlčania treba posúdiť podľa . Odôvodnenie

uznesenia nie je podľa názoru sťažovateľky presvedčivé, ale ani zrozumiteľné, a nie je

dostatočne skutkovo a právne odôvodnené. Nie je z neho najmä jasné, aká konkrétna právna

úprava platila pred 1. januárom 2002, čo sa týka premlčania nároku. Novela Obchodného

zákonníka totiž nepriniesla zmeny v ustanoveniach upravujúcich premlčanie nároku

v zmysle , a preto toto ustanovenie platilo aj v čase uzavretia

zmluvy so sťažovateľkou.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie článkov

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. s tým, aby bolo

uznesenie okresného súdu z 27. júna 2011 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha

sa napokon aj náhrady trov konania.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -23 z 27. júna 2011 vyplýva, že ním

boli zamietnuté námietky sťažovateľky proti exekúcii. V podaných námietkach

sťažovateľka poukázala na premlčanie vymáhaného nároku v zmysle § 408 Obchodného

zákonníka. Keďže splatnosť faktúry nastala 24. marca 1999, zároveň začala plynúť aj

najdlhšia 10-ročná premlčacia doba. Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný až

8. februára 2011, teda po 10 rokoch. Exekučným titulom v tejto veci je platobný rozkaz,

ktorý sa stal právoplatným a vykonateľným 28. novembra 2002. V jeho zmysle bola

sťažovateľka povinná zaplatiť oprávnenému 5 780 Sk (191,86 €) s 0,05 % úrokmi denne od

25. marca 1999 do zaplatenia a trovy konania 500 Sk (16,60 €). Istina uplatňovaného

nároku vyplýva zo zmluvy o nájme pozemku pre účely realizácie podnikateľských aktivít

sťažovateľky, keďže táto ostala oprávnenému dlžná 5 780 Sk. Faktúra vystavená

oprávneným 10. marca 1999 bola splatná 24. marca 1999. Keďže sťažovateľka zmluvu

o nájme uzavrela ako fyzická osoba, podnikateľka a oprávnený je subjektom práva podľa

, bolo potrebné aplikovať ustanovenie

prvej vety v znení účinnom k 18. októbru 1994, podľa ktorého

zmluvy medzi osobami uvedenými v odseku 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto

časti zákona a sú upravené ako zmluvný typ v , sa spravujú iba

ustanoveniami . To znamená, že aj keď ide o právny vzťah medzi

subjektmi práva pre účely realizovania ich podnikateľskej činnosti, ale zároveň ide

o záväzkový vzťah zo zmluvy o nájme, ktorú ako zmluvný typ upravuje iba Občiansky

zákonník, spravuje sa tento vzťah bez ohľadu na ostatné skutočnosti iba ustanoveniami

. Vzhľadom na prechodné ustanovenie Obchodného

zákonníka (v súvislosti s úpravami účinnými od 1. februára 2004) ak ďalej nie je ustanovené

inak, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom

2002; vznik týchto vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2002 sa však

posudzujú podľa doterajších predpisov. Vzhľadom na toto ustanovenie vznik nájomného

vzťahu a nároky zo zmluvy o nájme uzatvorenej medzi oprávneným a sťažovateľkou

18. októbra 1994 treba posudzovať podľa právnej úpravy účinnej k 18. októbru 1994.

Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných ustanovení je

právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o nájme vzťahom občianskoprávnym, a preto aj

námietku premlčania uplatnenú sťažovateľkou bolo treba posudzovať podľa ustanovení

. Podľa prvej vety ak bolo

právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať

rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Podľa

ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu

a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania

neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo

u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia. Platobný rozkaz ako exekučný

titul sa stal právoplatným a vykonateľným 28. novembra 2002, a preto v súlade

s ustanovením prvej vety nie je právo ním priznané

premlčané.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie okresného súdu dostatočným

a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nemožno považovať uplatnený nárok za

premlčaný. Preto v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenie okresného súdu za

arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do

týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci okresným súdom nekorešponduje

s posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv nezakladá. Rovnako

nemožno za porušenie označených práv považovať ani okolnosť, že je legitímne možný aj

iný výklad spornej otázky premlčania, ktorý by bol rovnako ústavne konformný ako výklad

zastávaný okresným súdom.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011