Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 427/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. B., B.,

vo veci namietaného porušenia a ,

ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2011 doručená sťažnosť A. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia a (ďalej len „“), ako

aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. augusta 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu č. k. -71 zo

17. júna 2011 doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľky ako povinnej 1. júla 2011 boli

zamietnuté námietky sťažovateľky proti exekúcii. Sťažovateľka namietala, že podľa

upovedomenia o začatí exekúcie zo 17. decembra 2010 exekučným titulom má byť platobný

rozkaz Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 20. novembra 2007, hoci takéto

rozhodnutie nikdy vydané nebolo. Súdny exekútor označil povinnú osobu menom A. K.

a bydliskom H., B., hoci sťažovateľka na tejto adrese nikdy nebývala. Doručenie

upovedomenia o začatí exekúcie sťažovateľke 28. januára 2011 bolo vôbec prvou

písomnosťou, ktorá jej bola doručená v súvislosti s exekučným konaním, resp. súdnym

konaním o výkon rozhodnutia, a to napriek tomu, že oprávnený podal návrh na výkon

rozhodnutia okresnému súdu už 23. novembra 1998. Od tohto okamihu však okresný súd so

sťažovateľkou nekomunikoval a nekonal. Sťažovateľke nebolo doručené nijaké

vyrozumenie, nijaké rozhodnutie. Konanie prebiehalo 13 rokov bez toho, aby sa o tom

sťažovateľka dozvedela. Pritom nemenila miesto pobytu a zdržiava sa stále na súčasnej

adrese. Vlastným správaním nedala žiaden dôvod na to, aby s ňou oprávnený, súdny

exekútor, resp. okresný súd nekomunikovali. Sťažovateľka sa dôvodne domnieva, že či už

v súdnom konaní o výkon rozhodnutia (sp. zn. E 1660/98), alebo v konaní exekučnom nie je

len objektom konania, ale aj subjektom práv a povinností, ktoré jej priznáva Občiansky

súdny poriadok, resp. Exekučný poriadok. Potom, ako bola pôvodná oprávnená osoba

11. mája 2005 ex offo vymazaná z Obchodného registra, sťažovateľka sa nemohla

domnievať, že naďalej trvá jej povinnosť vyplývajúca z platobného rozkazu.

Z upovedomenia o začatí exekúcie zo 17. decembra 2010 vyplýva, že sa exekúcia podľa

názoru súdneho exekútora začala 10. januára 2006, keď došiel návrh oprávneného podľa

§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku. Poverenie na výkon exekúcie vydal okresný súd

19. novembra 2010, teda takmer po 5 rokoch od podania návrhu. Boli teda hrubo porušené

lehoty podľa Exekučného poriadku. Uznesením okresného súdu č. k. E 1660/98-24

zo 7. júla 2006 vo veci výkonu rozhodnutia bolo už raz rozhodnuté zastavením konania,

a to z dôvodu, že oprávnený v zákonom ustanovenej lehote nepredložil oznámenie o podaní

návrhu na vykonanie exekúcie a zároveň nepodal návrh na vykonanie exekúcie podľa

Exekučného poriadku ( ). Hoci proti takémuto

rozhodnutiu nebol opravný prostriedok prístupný, oprávnený ho podal a v konaní sa podľa

ďalej pokračovalo. Rozhodnutie o zastavení

konania nebolo sťažovateľke doručené. Nedozvedela sa ani o oznámení oprávneného

v zmysle a . Oznámenie urobil iný subjekt

na strane oprávneného, než ten, ktorý bol označený v uznesení okresného súdu č. k.

E 1660/98-8 z 8. februára 2000 o nariadení výkonu rozhodnutia. Hoci podľa § 372 ods. 2

má právoplatné uznesenie súdu o nariadení výkonu

rozhodnutia účinky právoplatného upovedomenia o začatí exekúcie podľa Exekučného

poriadku, okresný súd toto uznesenie od jeho vydania 8. februára 2000 až dosiaľ

sťažovateľke nedoručil. Sťažovateľka sa preto oprávnene domnieva, že uznesenie

o nariadení výkonu rozhodnutia dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť. Nedoručenie uznesenia

je prekážkou toho, aby sa v konaní mohlo kontinuálne pokračovať postupom podľa § 372

ods. 1 a 2 . Namiesto doručenia tohto uznesenia súdny

exekútor 17. decembra 2010 vydal nové upovedomenie o začatí exekúcie s tvrdením, že

exekučné konanie sa začalo 10. januára 2006. Upovedomenie doručil sťažovateľke

28. januára 2011, teda po 13 rokoch od vykonateľnosti rozhodnutia a po 10 rokoch

od nariadenia výkonu rozhodnutia. Kým podľa pôvodného uznesenia o nariadení výkonu

rozhodnutia sa mala exekúcia vykonať predajom hnuteľných vecí, podľa upovedomenia sa

má vykonať prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Sťažovateľka v námietkach poukázala

na premlčanie práva v dôsledku plynutia času, čo obsah spisu potvrdzuje. Namieta tiež, že

podanie oprávneného z 20. októbra 2005 nemožno považovať za spôsobilý návrh na

vykonanie exekúcie, lebo neobsahuje všetky predpísané zákonné náležitosti. Zo spisu

nevyplýva, ako došlo k zámene účastníkov konania na strane oprávneného. Oprávnenou

osobou bola pôvodne A., s. r. o. Zo spisu ďalej vyplýva, že už v roku 2001 došlo k prevodu

pohľadávok z tohto subjektu na Ing. P. S., ktorý však zomrel a súčasný oprávnený je jeho

dedičom. Napriek týmto skutočnostiam sa sťažovateľka nikdy nedozvedela o zámene

účastníka konania na strane oprávneného, a to ani od postupcu či postupníka, ale ani od

exekútora, resp. okresného súdu. Preto možno mať pochybnosti aj o tom, či oprávnený

splnil svoju povinnosť preukázať, že osoba povinná z exekučného titulu dobrovoľne

nesplnila povinnosť do rúk postupníka, keď o prevode pohľadávky nemohla vedieť.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie zo 17. júna 2011 zrušené a vec bola vrátená na

ďalšie konanie. Požaduje tiež, aby za prieťahy v konaní jej bolo priznané finančné

zadosťučinenie vo výške 2 000 €. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia

advokátom.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -71 zo 17. júna 2011 vyplýva, že ním

boli zamietnuté námietky sťažovateľky ako povinnej proti exekúcii. Podľa názoru

okresného súdu vzhľadom na ustanovenie premlčacia doba

od začatia súdneho výkonu rozhodnutia 23. novembra 1998 neplynie. Preto námietku

premlčania treba považovať za neopodstatnenú. Zo spisu vyplýva, že pri označení

exekučného titulu v upovedomení o začatí exekúcie došlo k zrejmej nesprávnosti v písaní,

ktorú je súdny exekútor povinný opraviť. Táto vada preto nemá vplyv na zákonnosť

exekúcie. To isté sa vzťahuje aj na námietku nesprávneho a neúplného označenia bydliska

účastníkov konania. Z exekučného titulu bezpochyby vyplýva, kto je oprávnený a kto je

povinný. Neskoršie chyby v označení bydliska účastníkov konania nemajú vplyv na

zákonnosť exekúcie, ak je identifikácia týchto osôb nezameniteľná s inými osobami.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie a dohovoru

treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie okresného súdu dostatočným

a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nemožno považovať uplatnené námietky

sťažovateľky za dôvodné. Preto v žiadnom prípade nemožno považovať toto uznesenie za

arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do

týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci okresným súdom nekorešponduje

s posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta

zbytočné prieťahy v konaní podľa , resp. porušenie práva na súdne

konanie v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na rozhodnutie o tejto časti

sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľka v tomto smere dosiaľ nevyužila všetky účinné prostriedky nápravy, a to

konkrétne, neobrátila sa so sťažnosťou na prieťahy v konaní na predsedu okresného súdu

ako orgán štátnej správy súdnictva. Preto doteraz nevznikol priestor na to, aby sa

uplatnenou námietkou mohol zaoberať ústavný súd.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011