Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 427/2011
PDF · 116.22 KB
No categories available
II. ÚS 427/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. B., B.,
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní
vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 39 Er 1316/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2011 doručená sťažnosť A. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako
aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 39 Er 1316/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. augusta 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu č. k. 39 Er 1316/10-71 zo
17. júna 2011 doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľky ako povinnej 1. júla 2011 boli
zamietnuté námietky sťažovateľky proti exekúcii. Sťažovateľka namietala, že podľa
upovedomenia o začatí exekúcie zo 17. decembra 2010 exekučným titulom má byť platobný
rozkaz Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 31 Er 5790/97 z 20. novembra 2007, hoci takéto
rozhodnutie nikdy vydané nebolo. Súdny exekútor označil povinnú osobu menom A. K.
a bydliskom H., B., hoci sťažovateľka na tejto adrese nikdy nebývala. Doručenie
upovedomenia o začatí exekúcie sťažovateľke 28. januára 2011 bolo vôbec prvou
písomnosťou, ktorá jej bola doručená v súvislosti s exekučným konaním, resp. súdnym
konaním o výkon rozhodnutia, a to napriek tomu, že oprávnený podal návrh na výkon
rozhodnutia okresnému súdu už 23. novembra 1998. Od tohto okamihu však okresný súd so
sťažovateľkou nekomunikoval a nekonal. Sťažovateľke nebolo doručené nijaké
vyrozumenie, nijaké rozhodnutie. Konanie prebiehalo 13 rokov bez toho, aby sa o tom
sťažovateľka dozvedela. Pritom nemenila miesto pobytu a zdržiava sa stále na súčasnej
adrese. Vlastným správaním nedala žiaden dôvod na to, aby s ňou oprávnený, súdny
exekútor, resp. okresný súd nekomunikovali. Sťažovateľka sa dôvodne domnieva, že či už
v súdnom konaní o výkon rozhodnutia (sp. zn. E 1660/98), alebo v konaní exekučnom nie je
len objektom konania, ale aj subjektom práv a povinností, ktoré jej priznáva Občiansky
súdny poriadok, resp. Exekučný poriadok. Potom, ako bola pôvodná oprávnená osoba
11. mája 2005 ex offo vymazaná z Obchodného registra, sťažovateľka sa nemohla
domnievať, že naďalej trvá jej povinnosť vyplývajúca z platobného rozkazu.
Z upovedomenia o začatí exekúcie zo 17. decembra 2010 vyplýva, že sa exekúcia podľa
názoru súdneho exekútora začala 10. januára 2006, keď došiel návrh oprávneného podľa
§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku. Poverenie na výkon exekúcie vydal okresný súd
19. novembra 2010, teda takmer po 5 rokoch od podania návrhu. Boli teda hrubo porušené
lehoty podľa Exekučného poriadku. Uznesením okresného súdu č. k. E 1660/98-24
zo 7. júla 2006 vo veci výkonu rozhodnutia bolo už raz rozhodnuté zastavením konania,
a to z dôvodu, že oprávnený v zákonom ustanovenej lehote nepredložil oznámenie o podaní
návrhu na vykonanie exekúcie a zároveň nepodal návrh na vykonanie exekúcie podľa
Exekučného poriadku (§ 372m Občianskeho súdneho poriadku). Hoci proti takémuto
rozhodnutiu nebol opravný prostriedok prístupný, oprávnený ho podal a v konaní sa podľa
§ 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku ďalej pokračovalo. Rozhodnutie o zastavení
konania nebolo sťažovateľke doručené. Nedozvedela sa ani o oznámení oprávneného
v zmysle § 372 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku. Oznámenie urobil iný subjekt
na strane oprávneného, než ten, ktorý bol označený v uznesení okresného súdu č. k.
E 1660/98-8 z 8. februára 2000 o nariadení výkonu rozhodnutia. Hoci podľa § 372 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku má právoplatné uznesenie súdu o nariadení výkonu
rozhodnutia účinky právoplatného upovedomenia o začatí exekúcie podľa Exekučného
poriadku, okresný súd toto uznesenie od jeho vydania 8. februára 2000 až dosiaľ
sťažovateľke nedoručil. Sťažovateľka sa preto oprávnene domnieva, že uznesenie
o nariadení výkonu rozhodnutia dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť. Nedoručenie uznesenia
je prekážkou toho, aby sa v konaní mohlo kontinuálne pokračovať postupom podľa § 372
ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku. Namiesto doručenia tohto uznesenia súdny
exekútor 17. decembra 2010 vydal nové upovedomenie o začatí exekúcie s tvrdením, že
exekučné konanie sa začalo 10. januára 2006. Upovedomenie doručil sťažovateľke
28. januára 2011, teda po 13 rokoch od vykonateľnosti rozhodnutia a po 10 rokoch
od nariadenia výkonu rozhodnutia. Kým podľa pôvodného uznesenia o nariadení výkonu
rozhodnutia sa mala exekúcia vykonať predajom hnuteľných vecí, podľa upovedomenia sa
má vykonať prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Sťažovateľka v námietkach poukázala
na premlčanie práva v dôsledku plynutia času, čo obsah spisu potvrdzuje. Namieta tiež, že
podanie oprávneného z 20. októbra 2005 nemožno považovať za spôsobilý návrh na
vykonanie exekúcie, lebo neobsahuje všetky predpísané zákonné náležitosti. Zo spisu
nevyplýva, ako došlo k zámene účastníkov konania na strane oprávneného. Oprávnenou
osobou bola pôvodne A., s. r. o. Zo spisu ďalej vyplýva, že už v roku 2001 došlo k prevodu
pohľadávok z tohto subjektu na Ing. P. S., ktorý však zomrel a súčasný oprávnený je jeho
dedičom. Napriek týmto skutočnostiam sa sťažovateľka nikdy nedozvedela o zámene
účastníka konania na strane oprávneného, a to ani od postupcu či postupníka, ale ani od
exekútora, resp. okresného súdu. Preto možno mať pochybnosti aj o tom, či oprávnený
splnil svoju povinnosť preukázať, že osoba povinná z exekučného titulu dobrovoľne
nesplnila povinnosť do rúk postupníka, keď o prevode pohľadávky nemohla vedieť.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
39 Er 1316/10 s tým, aby bolo uznesenie zo 17. júna 2011 zrušené a vec bola vrátená na
ďalšie konanie. Požaduje tiež, aby za prieťahy v konaní jej bolo priznané finančné
zadosťučinenie vo výške 2 000 €. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia
advokátom.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 39 Er 1316/10-71 zo 17. júna 2011 vyplýva, že ním
boli zamietnuté námietky sťažovateľky ako povinnej proti exekúcii. Podľa názoru
okresného súdu vzhľadom na ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka premlčacia doba
od začatia súdneho výkonu rozhodnutia 23. novembra 1998 neplynie. Preto námietku
premlčania treba považovať za neopodstatnenú. Zo spisu vyplýva, že pri označení
exekučného titulu v upovedomení o začatí exekúcie došlo k zrejmej nesprávnosti v písaní,
ktorú je súdny exekútor povinný opraviť. Táto vada preto nemá vplyv na zákonnosť
exekúcie. To isté sa vzťahuje aj na námietku nesprávneho a neúplného označenia bydliska
účastníkov konania. Z exekučného titulu bezpochyby vyplýva, kto je oprávnený a kto je
povinný. Neskoršie chyby v označení bydliska účastníkov konania nemajú vplyv na
zákonnosť exekúcie, ak je identifikácia týchto osôb nezameniteľná s inými osobami.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu uznesenie okresného súdu dostatočným
a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nemožno považovať uplatnené námietky
sťažovateľky za dôvodné. Preto v žiadnom prípade nemožno považovať toto uznesenie za
arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do
týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci okresným súdom nekorešponduje
s posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta
zbytočné prieťahy v konaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. porušenie práva na súdne
konanie v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na rozhodnutie o tejto časti
sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.
Sťažovateľka v tomto smere dosiaľ nevyužila všetky účinné prostriedky nápravy, a to
konkrétne, neobrátila sa so sťažnosťou na prieťahy v konaní na predsedu okresného súdu
ako orgán štátnej správy súdnictva. Preto doteraz nevznikol priestor na to, aby sa
uplatnenou námietkou mohol zaoberať ústavný súd.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2011