Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 437/2011
PDF · 192.85 KB
No categories available
II. ÚS 437/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., N., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného
advokátom JUDr. P. G., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 23/2011 z 29. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta
2011 doručená sťažnosť P. D., N., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 23/2011 z 29. júna 2011.
Zo sťažnosti vyplýva:
«V danom trestnom konaní som bol prvostupňovým rozsudkom uznaný vinným
zo spáchania Zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom
na ust. § 138 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona
na tom skutkovom základe, že : spolu s obžalovaným D. M., dňa 21.02.2009 v čase asi o
19.00 hod. v N., na sídlisku K., na úrovni polikliniky, na... ul., vyšli sme spoza kríkov a ja
som nastriekal korenistý sprej do očí poškodeného M. R., v tom istom momente som ho silne
udrel do hlavy, na čo sa dal M. R. na útek, pričom dostával ďalšie rany po rôznych častiach
tela, kde po viacerých úderoch spadol na zem a vtedy zacítil silný úder do hlavy, pričom
som sa mu snažil zo zadného vrecka nohavíc vytiahnuť peňaženku, čo sa mi však
nepodarilo, obžalovaný D. M. potom ako vyšiel spoza kríkov, chytil okolo trupu rukou
poškodenú J. S. a druhou rukou jej strekol niečo štipľavé do tváre, pričom následne sa
pokúsil jej strhnúť kabelku z pleca, čo sa mu však nepodarilo, potom sa obžalovaný D. M.
rozbehol za mnou k poškodenému R. a poškodená J. S. podišla k obžalovanému D. M.
a svojou kabelkou ho udrela do chrbta, po čom sa obaja páchatelia dali na útek, čím svojím
konaním sme spôsobili zranenie poškodenému M. R. a poškodenej J. S.
Prvostupňovým rozsudkom som bol taktiež uznaný vinným zo spáchania prečinu
marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm d) Trestného zákona, ku
ktorému skutku som sa však priznal a tento som aj oľutoval.
Proti prvostupňovému rozsudku som podal odvolanie, ktoré som náležite zdôvodnil
a mám za to, že práve v dôsledku nevysporiadania sa s dôvodmi podaného odvolania proti
rozsudku prvostupňového súdu je rozhodnutie odvolacieho súdu nezákonné. V prvom rade
som ako na podstatný dôvod vadnosti rozsudku v odvolaní poukazoval na skutočnosť, že súd
rozhodol na základe jediného priameho dôkazu voči mojej osobe, pri vykonaní, resp.
hodnotení, ktorého, došlo k porušeniu môjho práva na obhajobu. Už v záverečnej reči na
hlavnom pojednávaní obhajoba totiž upozorňovala, že jediný priamy dôkaz svedčiaci voči
mojej osobe, a to prvotná výpoveď spoluobžalovaného D. M. z prípravného konania, je vo
vzťahu k mojej osobe z procesného hľadiska neúčinným dôkazom. ...
... mám za to, že iba tento výsluch (z 25.06 2009) spoluobvineného M., ako aj jeho
ďalšie výsluchy v konaní pred súdom, môžu byť voči mne uplatnené ako zákonný dôkaz,
keďže boli vykonané až po tom, čo som si mohol uplatňovať všetky práva obvineného
vrátane práva na obhajobu po doručení mi uznesenia o vznesení obvinenia.
K týmto námietkam voči zákonností dôkazu - výpovede spoluobvineného M.
v prípravnom konaní (či už pred vyšetrovateľom alebo v rámci výsluchu pred sudkyňou pre
prípravné konanie pri rozhodovaní o vzatí do väzby obv. M.) - odvolací súd bez opory
v zákone zaujal negatívny postoj. ...
V tejto súvislosti poukazujem na skutočnosť, že rovnako ako v prípade H., aj sudkyňa
JUDr. A. T. rozhodovala v prípravnom konaní o mojom vzatí do väzby, a to konkrétne
uznesením zo dňa 23.06.2009, sp. zn.: 1Tp/118/2009, v ktorom okrem iného uviedla: „Na
základe doposiaľ vykonaných dôkazov, ktoré sú zadokumentované vo vyšetrovacom spise, je
dôvodné podozrenie, že skutku sa skutočne obvinený dopustil a trestné stíhanie je voči nemu
dôvodné.“ Z uvedeného vyplýva, že sudkyňa JUDr. T. si už pri tomto rozhodnutí ako sudca
pre prípravné konanie vytvorila subjektívny názor, ktorý už nevyhnutne ovplyvňoval
(objektívne musel ovplyvňovať) jej postoj pri hodnotení dôkazov a situácie v následnom
konaní pred súdom. Zaujatosť sudkyne JUDr. A. T. ako predsedkyne senátu v konaní pred
súdom, je znásobená aj jej ďalším rozhodnutím ešte ako sudcu pre prípravné konanie,
konkrétne sa jedná o uznesenie Okresného súdu v Nitre sp. zn.: 1Tp/157/2009-11 zo dňa
18.08.2009, ktorým rozhodovala o mojej žiadosti o prepustenie z väzby, keď moju žiadosť
zamietla a neprijala môj sľub a ani prevzatie záruky zo strany mojej matky J. D. za moje
ďalšie správanie, v rámci možného nahradenia väzby. V tomto uznesení sudkyňa opätovne
konštatovala, že dôvody väzby u mojej osoby naďalej trvajú, teda opätovne potvrdila, že má
osvedčené dôvody väzby, teda okrem iných aj fakt, že skutok, pre ktorý sa voči mne vedie
trestné stíhanie, som skutočne aj spáchal (viď § 71 ods. 1 Trestného poriadku).
V kontexte uvedeného poukazujem na splnenie všetkých kritérií pre určenie zaujatosti
sudcu uvedených v prípade H., nakoľko aj v tomto prípade existovalo jednak rozhodnutie
súdu o väzbe, ako aj ďalšie rozhodnutie v prípravnom konaní zo strany zaujatého sudcu,
ako aj skutočnosť, že obe rozhodnutia o väzbe boli odôvodnené ustanoveniami
vnútroštátneho práva, ktoré prikazuje sudcovi hodnotiť pri rozhodovaní o väzbe aj doteraz
zistené skutočnosti a zaujať postoj k dôvodnosti obvinenia. Sudkyňa JUDr. T. totiž
poukazovala na § 71 ods. 1 TP, podľa ktorého: „Obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený. “ ...
Najvyšší súd sa s dôvodmi dovolania uvedenými v tomto podaní pod bodom III/A
vysporiadal tak, že moje argumenty zhodnotil ako môj subjektívny názor a ako taký nemôže
zakladať záver o nezákonnosti vykonania dokazovania v posudzovanej veci, keď proces
dokazovania tvorí jeden celok pričom v danej veci bol vykonaný celý rad ďalších dôkazov,
okrem usvedčujúcej výpovede spoluobvineného M. Dovolací súd v tejto súvislosti
konštatoval, že napádanie skutočnosti, že súdy vyhodnotili vykonané dôkazy v neprospech
obvineného neznamená, že by dôkaz mal byť vykonaný nezákonným spôsobom.
K tomuto zdôvodneniu musím uviesť, že predmetným zdôvodnením dovolacieho súdu
vôbec nebola zodpovedaná namietaná skutočnosť, že pokiaľ súdy, ktoré rozhodovali o mojej
vine a treste, prihliadali na výpoveď spoluobvineného M., ktorá bola učinená v štádiu
trestného konania keď mne ešte nebolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, prečo
tento fakt dovolací súd nevyhodnotil ako porušenie zásady kontradiktórnosti v trestnom
procese. Totiž podľa § 2 ods. 14 Trestného poriadku strany v trestnom konaní (na tento účel
obhajoba a prokurátor) sú si v konaní pred súdom navzájom rovné. Z tohto dôvodu naďalej
zotrvávam na svojom názore, že pokiaľ všeobecné súdy v mojom prípade brali na zreteľ
v podstate jediný priamy dôkaz svedčiaci o mojej vine, ktorý bol vykonaný v prípravnom
konaní pred tým, ako mi bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, teda pred tým, ako
som si mohol ako obvinený v trestnom konaná uplatňovať všetky práva obhajoby, teda aj
právo, aby bol môj obhajca prítomný pri tomto výsluchu, jedná sa o zjavné porušenie
zásady kontradiktórnosti vyjadrenej v zmieňovanom zákonnom ustanovení a teda jedná sa
o porušenie práva na obhajobu. V tejto súvislosti v kontexte jedného zo základných
princípov právneho štátu, ktorým je princíp právnej istoty, ktorý sa najviac odzrkadľuje
v konformnom rozhodovaní súdov, poukazujem aj na jedno od tohto prípadu nezávislé
rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, ktorým bolo rozhodnuté...
Mám za to že takéto zdôvodnenia dovolacieho súdu sú nedostatočné a v podstate ide
len o zahmlievanie mojich argumentov v snahe vyhnúť sa priamej konfrontácii
s konkrétnymi skutočnosťami, na ktoré som v podanom dovolaní poukazoval
s jednoznačným odkazom na konkrétnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva...
... mám za to, že dovolací súd nesprávnym právnym posúdením veci, keď rozhodoval
na základe mnou podaného opravného prostriedku proti nezákonným rozhodnutiam
všeobecných súdov prvého a druhého stupňa, porušil moje právo na súdnu ochranu a na
spravodlivý proces podľa čl 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď mi napádaným rozhodnutím neposkytol právnu ochranu,
ktorej som sa podaným dovolaním dôvodne domáhal, keďže nerozhodoval podľa
relevantných právnych noriem.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 23/2011, Uznesením zo dňa
29. júna 2011, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa
čl 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. júna 2011 v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Tdo 23/2011 a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských páv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vyslovil námietku porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 23/2011.
Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému
ústavná sťažnosť bola podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo
porušené základné právo, v danom prípade sťažovateľom označené právo. Ústavný súd
preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa nie zákonnou argumentáciou, ktorou bola
zdôvodňovaná opodstatnenosť ústavnej sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd už judikoval (IV. ÚS 252/04), že právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie
sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by
popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. Ústavný súd už takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že
z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda
najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia
dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby s hodnotením sa sám
nestotožňoval.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol:
„Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení
ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného
dokazovania. Dovolanie má byť len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,
ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania
je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne
korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací súd nie je
všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov
druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už
len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, bez
toho aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám
vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o
dovolaní môže vykonať dovolací súd len v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Tr. por.
Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto
mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu uvedeného
v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolací súd preskúmal, či v predmetnom prípade boli
zásadným spôsobom porušené obhajobné práva obvineného. Súdne konanie je treba viesť
takým spôsobom, aby došlo k zabezpečeniu všetkých základných práv obvineného, osobitne
k zabezpečeniu jeho práva na efektívnu obhajobu.
Z relevantných častí trestného spisu vyplýva, že v postupe orgánov činných
v prípravnom konaní a súdu nie je možné vidieť žiadne porušenie zákonných záruk
spravodlivého procesu. Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by
vyšetrovateľ v rámci prípravného konania a okresný, resp. krajský súd pri vykonávaní
úkonov súdneho konania postupovali v rozpore s príslušnými zákonnými ustanoveniami ako
aj, že by vykonali relevantné dôkazy nezákonným spôsobom. Najvyšší súd sa nestotožnil
s názorom dovolateľa, že k porušeniu práva na obhajobu došlo výpoveďou spoluobvineného
M. pred sudkyňou pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe, ktorú obvinený
nepovažuje za zákonný dôkaz.
Ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. teda, že rozhodnutie je
založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, neobstojí.
Obvinený v tejto časti svojho dovolania sa prevažne zaoberal rozborom dôkaznej situácie
a jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov, pričom namietal správnosť zisteného
skutkového stavu najmä na základe priznávajúcej výpovede spoluobvineného M.
v prípravnom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto smere uzavrel, že právny názor dovolateľa
nie je možné akceptovať, pretože tento predstavuje prevažne iba jeho subjektívny názor
a ako taký nemôže zakladať záver o nezákonnosti vykonania dokazovania v posudzovanej
veci. V danej súvislosti je potrebné uviesť, že výpovede vypočutých svedkov F., S., R.
a spoluobvineného M. boli vykonané v súlade so všetkými procesnými zákonnými
ustanoveniami a tieto je treba považovať za plne relevantné aj z hľadiska hodnotenia ich
vecnej stránky. Obvinený sa ďalej zaoberal otázkou, akým spôsobom vykonané dôkazy
nižšie súdy vyhodnotili. Napádanie skutočnosti, že súdy vyhodnotili vykonané dôkazy
v neprospech obvineného neznamená, že by dôkaz mal byť vykonaný nezákonným
spôsobom. Vo veci bol vykonaný celý rad ďalších dôkazov (okrem usvedčujúcej výpovede
spoluobvineného M., sú nimi výpovede svedka F. a samotných poškodených, ktorí sa
vyjadrovali k priebehu skutkového deja v podstatných rysoch rovnako ako spoluobvinený
M.), pričom v danej súvislosti treba dodať, že proces dokazovania tvorí jeden celok.
Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. súdy hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností
prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V prípade, že súd vyhodnotí vykonaný dôkaz inak než
podľa predstáv niektorej zo strán, nezakladá skutočnosť, že takéto dôkazy nie sú vykonané
zákonným spôsobom resp., že by bol daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr.
por.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por., možno
zdôrazniť, že v predmetnej veci rozhodovala sudkyňa v súlade s rozvrhom práce a Trestným
poriadkom. Pod dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku nie je
možné zaradiť také námietky, ktoré sa týkajú údajného zaujatého prístupu sudcov
k prejednávanej veci a ktoré majú len abstraktný resp. všeobecný charakter. Takýto
charakter má bezpochyby aj námietka obvineného. Obsahom práva na prejednanie veci
pred nestranným súdom totiž nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu obžalovaného
a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť.
Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z ústavnej zásady,
podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, treba trvať na tom, že
sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba
výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri riešení otázky nestrannosti sudcu je
potrebné brať na zreteľ všetky aspekty subjektívneho i objektívneho charakteru. Subjektívna
stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu
prípadu a k procesným stranám trestného konania. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza zo zásady prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na
preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti sa vyžaduje dôkaz o skutočnej zaujatosti,
pričom rozhodujúce nie je stanovisko (subjektívne) sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.
Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa
objektívnych symptómov. Pri hodnotení nestrannosti sudcu je potrebné uvažovať, či možno
usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania
o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava obvineného je objektívne
oprávnená, pričom relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno teda chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň
pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu môže aj pri
zohľadnení tzv. teórie zdania nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah
k danej veci alebo procesným stranám dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.
Tým, že sudkyňa JUDr. A. T. rozhodovala v posudzovanej veci už v prípravnom
konaní, za aktuálneho právneho stavu nebola v ďalšom štádiu trestného konania
z prejednávania a rozhodovania vylúčená ex lege a z obsahu relevantných častí trestného
spisu nie sú zrejmé ani žiadne iné objektívne skutočnosti zakladajúce pochybnosti o jej
nezaujatosti podľa § 31 ods. 1 Tr. por. Z uvedených dôvodov nie je splnený ani ďalší
obvineným uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. vyžadujúci
zistenie, že vo veci konal alebo rozhodol sudca ktorý mal byť vylúčený z vykonávania
úkonov trestného konania.“
Z uvedeného, ako aj z rozhodnutí všeobecných súdov pripojených k sťažnosti
vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými v dovolaní
proti rozsudku krajského súdu, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,
prečo bolo potrebné akceptovať v plnom rozsahu rozsudky súdov nižšieho stupňa.
Zo záverov rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
či zmyslu, čo sa týka aj vyhodnotenia dôkazov. Odôvodnenie rozhodnutia a záverov súdu
neboli neodôvodnené a zjavne arbitrárne. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožnil
so závermi najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, vzhľadom na už uvedené.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako
to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2011