Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 414/2011
PDF · 178.9 KB
No categories available
IV. ÚS 414/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., R., vo veci namietaného porušenia jej bližšie
neoznačených práv rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7 C 30/2008-366
z 10. septembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 8 Co/304/2008-315
z 26. mája 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
10 C 355/2004-231 z 24. júna 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. K. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta
2011 doručená sťažnosť E. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej
bližšie neoznačených práv rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 7 C 30/2008-366 z 10. septembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 8 Co/304/2008-315 z 26. mája 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“),
ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 355/2004-231 z 24. júna 2008.
Sťažovateľka porušenie svojich práv v sťažnosti neoznačila a možno ho vyvodiť len
z kontextu tvrdenej svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutých rozhodnutí.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou súdneho
konania (v procesnom postavení žalovanej) vedeného okresným súdom pod sp. zn.
10 C 355/2004 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č...,
katastrálne územie P. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že spoluvlastnícke
podiely k predmetným nehnuteľnostiam (vo veľkosti 14/84 a 14/252 k celku) patria
do dedičstva po nebohej Ž. W., matke žalobcu v 1. a 2. rade. Predmetným rozsudkom bola
sťažovateľka zároveň zaviazaná zaplatiť žalobcom trovy konania v sume 142 359 Sk.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co/304/2008-315
z 26. mája 2009 rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 355/2004-231 z 24. júna 2008 ako
vecne správny potvrdil. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) prípisom č. k. VI/2 Pz 203/10-8 z 10. mája 2010 sťažovateľke oznámila, že jej
podnetu na podanie mimoriadneho dovolania v právnej veci vedenej okresným súdom pod
sp. zn. 10 C 355/2004 nemožno vyhovieť.
V ďalšom spore vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 30/2008 sa taktiež
rozhodovalo o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a aj v tomto spore bola
sťažovateľka v procesnom postavení žalovanej. Okresný súd v tejto právnej veci rozhodol
rozsudkom č. k. 7 C 30/2008-366 z 10. septembra 2009, ktorým v celom rozsahu vyhovel
návrhu a rozhodol, že spoluvlastnícke podiely (vo veľkosti 14/252 k celku) patria
do dedičstva po zomrelej E. B. a J. D. Sťažovateľke bola súčasne týmto rozsudkom uložená
povinnosť zaplatiť žalobcom trovy konania 4 298,79 €.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co/97/2010 z 15. apríla 2010 bolo odvolanie
sťažovateľky proti rozsudku okresného súcu č. k. 7 C 30/2008-366 z 10. septembra 2009
odmietnuté ako podané oneskorene.
Generálna prokuratúra prípisom č. k. VI/2 Pz 208/10-10 z 8. júla 2010 sťažovateľke
oznámila, že v uvedenej veci po preštudovaní spisového materiálu nezistila také
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali podanie mimoriadneho dovolania na základe jej
podnetu.
Sťažovateľka sa nestotožňuje s napadnutými rozhodnutiami okresného súdu
a krajského súdu a tvrdí, že tak rozhodli napriek tomu, že „právni predchodcovia
navrhovateľov nikdy neboli ani vlastníkmi, ani spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností, ani
podľa vtedy platného pozemnoknižného práva neboli a ani nemohli byť vlastníkmi ani
spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností a ani vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam
navrhovatelia svojich právnych predchodcov nepreukázali“. Podľa sťažovateľky boli
sporné nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve jej prastarého otca a v roku 1948 boli
v celosti skonfiškované.
V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka podrobne venuje podstate súdnych sporov
vedených okresným súdom pod sp. zn. 10 C 355/2004 a sp. zn. 7 C 30/2008 a poukazuje
na listiny, ktoré „dokazujú vlastníctvo mojich právnych predchodcov k sporným
nehnuteľnostiam v celosti pred ich skonfiškovaním, ale aj ďalšiu významnú okolnosť.
Nakoľko tieto nehnuteľnosti boli skonfiškované, bolo právom navrhovateľov, resp. ich
právnych predchodcov, aby sa, pokiaľ sa domnievali, že išlo o vlastníctvo, domáhali
vydania v rámci reštitučného konania v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Právo na vydanie
poľnohospodárskych nehnuteľností však boli oprávnení uplatniť v zákonom určenej lehote,
to znamená do 31. 12. 1992. Nakoľko tak neučinili, ich právo na vydanie sporných
nehnuteľností a teda aj právo na určenie vlastníctva k nim zanikla. Tieto zákonné lehoty
nemožno obísť podaním zdanlivo rozdielnej žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva.“.
Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd jej sťažnosti vyhovel a vyslovil, že
„právoplatnými rozhodnutiami v tomto konkrétnom prípade Rozsudkom Okresného súdu
č. 7 C 30/2008-366 zo dňa 10. 09. 2009 a Rozsudkom krajského súdu v Žiline, ako súd
odvolací, č. 8 Co/304/2008-315 zo dňa 26. mája 2009, doručeného mne ako odporkyni
31. 08. 2009, ktorým súd potvrdzuje Rozsudok Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši
č. 10 C/355/2004-231 zo dňa 24. 06. 2008, boli porušené moje práva a slobody a aby zrušil
tieto rozhodnutia v celom rozsahu a prikázal, aby ten kto porušil práva alebo slobody,
obnovil stav pred porušením“.
Sťažovateľka sa zároveň domáha, aby ústavný súd rozhodol vo vzťahu k sporu
vedenému okresným súdom pod sp. zn. 7 C 30/2008, že sporné nehnuteľnosti v kat. úz. P.
nepatria do dedičstva po nebohej E. B., resp. po poručiteľke J. D., a vo vzťahu k sporu
vedenému pod sp. zn. 10 C 355/2004, že tie isté nehnuteľnosti nepatria do dedičstva
po poručiteľke Ž. W., a napokon, že predmetné nehnuteľnosti „zostávajú vo vlastníctve pre
E. K.“, t. j. sú vo vlastníctve sťažovateľky.
Sťažovateľka taktiež žiada o ustanovenie advokáta pre konanie pred ústavným súdom
a v neposlednom rade o vyplatenie rozsiahleho odškodnenia z titulu náhrady nemajetkovej
ujmy, rôznych finančných náhrad a kompenzácií, ako aj satisfakcie za porušenie svojich
práv.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie
tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04). Z uvedeného je
zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo
neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.
III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).
Sťažnosť smeruje proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 30/2008-366
z 10. septembra 2009 a rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co/304/2008-315 z 26. mája 2009,
ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 355/2004-231 z 24. júna 2008.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že konanie vedené okresným
súdom pod sp. zn. 7 C 30/2008 bolo právoplatne skončené 7. novembra 2009, keď
nadobudol právoplatnosť napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 30/2008-366
z 10. septembra 2009, a konanie vedené pod sp. zn. 10 C 355/2004 bolo právoplatne
skončené 31. augusta 2009, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu
č. k. 10 C 355/2004-231 z 24. júna 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu
č. k. 8 Co/304/2008-315 z 26. mája 2009. Keďže sťažnosť bola ústavnému súdu doručená
17. augusta 2011 (na poštovú prepravu podaná 15. augusta 2011), stalo sa tak zjavne
po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa jej
opodstatnenosťou z hľadiska námietok v nej uvedených, ako aj ďalšími procesnými
návrhmi sťažovateľky, ktoré bezprostredne nadväzujú na ňou namietané porušenie jej práv,
a takisto už nemalo opodstatnenie zaoberať sa jej žiadosťou o ustanovenie advokáta na jej
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
Napriek tomu ústavný súd nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia považoval
za potrebné dodať, že do jeho právomoci nepatrí rozhodovanie v merite veci, a preto ani
v prípade, že by bolo sťažnosti vyhovené, neprichádzalo by do úvahy rozhodovanie o tom,
že sporné nehnuteľnosti (príslušné spoluvlastnícke podiely) nepatria do dedičstva
po poručiteľkách E. B., J. D. a poručiteľke Ž. W., resp. že predmetné nehnuteľnosti
„zostávajú vo vlastníctve pre E. K.“.
Právomoc rozhodovať o týchto nárokoch mal a vykonal všeobecný súd, ktorého
rozhodnutie v rámci odvolacieho konania mohol preskúmať vyšší súd.
Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka navyše požaduje, aby ústavný súd rozhodol
o takých právnych skutočnostiach na rozhodnutie, o ktorých nemá právomoc vyplývajúcu
mu zo zákona, ústavy alebo medzinárodnej zmluvy garantujúcej ochranu práv a slobôd,
a preto bolo možné rozhodnúť o odmietnutí sťažnosti v tejto jej časti aj pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2011