Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 379/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., P., zastúpenej advokátom

Mgr. T. Č., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 8. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., P. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom Mgr. T. Č., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 8. apríla 2010 (ďalej len

„uznesenie z 8. apríla 2010“ alebo „uznesenie o odvolaní z 8. apríla 2010“).

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„I. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. apríla 2010 sp. zn.

bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. apríla 2010 sp. zn.

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy

konania o sťažnosti v sume 314,18 €… do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu do rúk

Mgr. T. Č., advokáta.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti a uznesenia ústavného súdu č. k. -20 z 30. marca

2011 vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Krajskému súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Obvodnému

pozemkovému úradu v Poprade (ďalej len „správny orgán“) č. 64/535/06- NJ z 11. januára

2006 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Krajský súd rozsudkom č. k. -90 z 29. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok

z 29. októbra 2009“) potvrdil rozhodnutie správneho orgánu a sťažovateľku zaviazal na

náhradu trov konania.

Proti rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2009 podala sťažovateľka odvolanie.

Najvyšší súd rozhodol o podanom odvolaní uznesením z 8. apríla 2010 tak, že

odvolanie sťažovateľky ako oneskorené odmietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo

na náhradu trov konania. Najvyšší súd považoval za preukázané, že sťažovateľke bol

rozsudok krajského súdu z 29. októbra 2009 doručený 27. novembra 2009, odvolacia lehota

sťažovateľke uplynula 14. decembra 2009 a sťažovateľka podala odvolanie faxom

15. decembra 2009 o 00:47 h (na poštu ho sťažovateľka podala 16. decembra 2009), teda po

uplynutí lehoty na podanie odvolania. Uznesenie najvyššieho súdu z 8. apríla 2010

nadobudlo právoplatnosť 27. apríla 2010.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu najvyššieho súdu o odvolaní z 8. apríla 2010

dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila poukazom na § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. z dôvodu, že postupom krajského súdu jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľka v dovolaní uviedla, že najvyšší súd

uznesením z 8. apríla 2010 nesprávne odmietol jej odvolanie proti rozsudku krajského súdu

z 29. októbra 2009 ako oneskorené, pretože odvolanie podľa nej bolo podané včas. Na

podporu včasnosti podania odvolania sťažovateľka uviedla, že odvolanie podala faxom ešte

14. decembra 2009, fax odosielala o 23:53 h, následne o 23:55 h a 23:58 h a v zákonnej

lehote ho doplnila písomne. Pokiaľ v protokole o činnosti faxu je uvedený čas 00:46 h

nasledujúceho dňa (čas o hodinu neskôr, pozn.), dôvodom je skutočnosť, že na faxe

právneho zástupcu sťažovateľky nebol nastavený aktuálny čas, ale čas, ktorý nezohľadňoval

zmenu letného času na zimný. Na preukázanie svojho tvrdenia o čase telefaxového spojenia

predložila sťažovateľka v prílohe dovolania výpis odchádzajúcich volaní právneho zástupcu

sťažovateľky, z ktorého je podľa neho zrejmé, že na faxové číslo krajského súdu bol

odosielaný fax v čase, ako to tvrdí sťažovateľka.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. septembra 2010 (ďalej len

„uznesenie o dovolaní z 30. septembra 2010“) konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil

s poukazom na to, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné. Toto uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 5. novembra 2010.

Sťažovateľka sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 10. januára 2011 namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru uznesením najvyššieho

súdu o odvolaní z 8. apríla 2010 a uznesením najvyššieho súdu o dovolaní z 30. septembra

2010.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu 10. januára 2011 sťažovateľka odôvodnila tým,

že „najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažovateľovom odvolaní musel mať vedomosť o tom, že

odvolanie bolo podané včas, pretože faxový prístroj, na ktorý bolo odvolanie sťažovateľom

zasielané, musel obsahovať údaj o prijatí faxu a v tejto situácii najvyšší súd ako súd

odvolací mal riade zistiť skutkový stav veci, prípadne mal vyzvať sťažovateľa na

preukázanie včasnosti podaného odvolania. Keďže sťažovateľ odvolanie podal včas

a napriek tomu bolo najvyšším súdom odmietnuté ako oneskorené, bola mu odňatá

najvyšším súdom ako súdom odvolacím možnosť konať pred súdom. Potom aj rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2010 bolo vydané v rozpore so

zákonom a postupom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom, čím došlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva.“.

Ústavný súd uznesením č. k. -20 z 30. marca 2011 odmietol sťažnosť

sťažovateľky doručenú ústavnému súdu 10. januára 2011, a to v časti smerujúcej proti

uzneseniu najvyššieho súdu o odvolaní z 8. apríla 2010 z dôvodu, že bola podaná

oneskorene, a v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu o dovolaní z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti (stotožniac sa so záverom najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania v správnom súdnictve).

Sťažovateľka ďalšou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. augusta 2011, ktorá

je predmetom tohto konania, opätovne namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu o odvolaní z 8. apríla 2010.

Sťažovateľka v tejto svojej (ďalšej) sťažnosti namieta, že rozsudok krajského súdu

z 29. októbra 2009 nebol doručený v súlade so zákonom a účinne, pretože nebol doručený

určenému advokátovi z viacerých jej advokátov, ktorého ona v konaní v súlade s § 48a

(ďalej len „OSP“) určila na doručovanie, ale inému z jej

advokátov. V dôsledku uvedeného podľa sťažovateľky nezačala plynúť ani odvolacia lehota

na podanie odvolania proti rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2009, a preto ak najvyšší

súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky napadnutým uznesením dospel k záveru

o oneskorenosti sťažovateľkou podaného odvolania, tento záver je podľa sťažovateľky

nesprávny. Podľa sťažovateľky najvyšší súd za takéhoto stavu mal rozhodovať o podanom

odvolaní meritórne, teda mal meritórne preskúmať odvolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu z 29. októbra 2009. Touto argumentáciou odôvodňovala sťažovateľka

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru uznesením najvyššieho

súdu o odvolaní z 8. apríla 2010.

Sťažovateľka ďalej na odôvodnenie prípustnosti jej sťažnosti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu o odvolaní z 8. apríla 2010 (obdobne, ako jej

skoršia sťažnosť, ktorá bola ústavným súdom odmietnutá ako oneskorene podaná) uviedla,

že ani toto uznesenie najvyššieho súdu nebolo doručené v súlade so zákonom a účinne,

pretože nebolo doručené určenému advokátovi z viacerých jej advokátov, ktorého ona

v konaní v súlade s určila na doručovanie, ale inému z jej advokátov. V dôsledku

uvedeného podľa sťažovateľky napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z 8. apríla 2010

nemohlo nadobudnúť právoplatnosť dňom vyznačeným na tomto uznesení v doložke o jeho

právoplatnosti. Preto, ak ústavný súd v konaní o jej skoršej sťažnosti pri posudzovaní

zachovania lehoty na podanie sťažnosti vychádzal z tohto podľa sťažovateľky nesprávneho

dňa právoplatnosti (pričom napadnuté uznesenie v dôsledku neúčinného doručenia sa podľa

sťažovateľky dosiaľ nestalo právoplatným), jeho uznesenie o odmietnutí skoršej sťažnosti

sťažovateľky smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z 8. apríla 2010

nemôže byť prekážkou konania o tejto sťažnosti.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd neakceptuje argumentáciu sťažovateľky o prípustnosti jej sťažnosti

napriek tomu, že ňou podaná totožná sťažnosť bola odmietnutá ako oneskorene podaná

z dôvodu, že ústavný súd vo svojom rozhodnutí o skoršej sťažnosti pri závere

o oneskorenosti sťažnosti vychádzal z údajov o právoplatnosti napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu uvedených v doložke právoplatnosti vyznačenej všeobecným súdom,

a tento údaj o právoplatnosti považuje sťažovateľka za nesprávny.

Ústavný súd zdôrazňuje, že posudzovanie správnosti údajov na doložke

právoplatnosti rozhodnutia všeobecného súdu nemôže byť primárne predmetom

prieskumnej činnosti ústavného súdu. V prípade, ak sťažovateľka závery všeobecného súdu

o právoplatnosti rozhodnutia považuje za nesprávne (ako to vyplýva aj z jej argumentácie

v sťažnosti), dosiahnutie nápravy v tomto smere patrí prioritne do právomoci všeobecného

súdu, a to využitím dostupných prostriedkov nápravy.

Ústavný súd pripomína zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj

vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje

subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu

a poškodzovaniu. Táto zásada vyžaduje, aby sťažovateľ využil všetky prostriedky, ktoré mu

poskytuje zákon, a následne vykonal prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu

jeho práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky nie je

prípustná pre prekážku rozhodnutej veci, a preto ústavný súd rozhodol o nej tak, že ju

odmietol pre neprípustnosť [ ].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011