Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 379/2011
PDF · 151.3 KB
No categories available
I. ÚS 379/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., P., zastúpenej advokátom
Mgr. T. Č., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 138/2009 z 8. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., P. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom Mgr. T. Č., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo 138/2009 z 8. apríla 2010 (ďalej len
„uznesenie z 8. apríla 2010“ alebo „uznesenie o odvolaní z 8. apríla 2010“).
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:
„I. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. apríla 2010 sp. zn.
3Sžo 138/2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. apríla 2010 sp. zn.
3Sžo 138/2009 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy
konania o sťažnosti v sume 314,18 €… do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu do rúk
Mgr. T. Č., advokáta.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu sťažnosti a uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 125/2011-20 z 30. marca
2011 vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou Krajskému súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Obvodnému
pozemkovému úradu v Poprade (ďalej len „správny orgán“) č. 64/535/06- NJ z 11. januára
2006 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).
Krajský súd rozsudkom č. k. 4 Sp 6/06-90 z 29. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok
z 29. októbra 2009“) potvrdil rozhodnutie správneho orgánu a sťažovateľku zaviazal na
náhradu trov konania.
Proti rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2009 podala sťažovateľka odvolanie.
Najvyšší súd rozhodol o podanom odvolaní uznesením z 8. apríla 2010 tak, že
odvolanie sťažovateľky ako oneskorené odmietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo
na náhradu trov konania. Najvyšší súd považoval za preukázané, že sťažovateľke bol
rozsudok krajského súdu z 29. októbra 2009 doručený 27. novembra 2009, odvolacia lehota
sťažovateľke uplynula 14. decembra 2009 a sťažovateľka podala odvolanie faxom
15. decembra 2009 o 00:47 h (na poštu ho sťažovateľka podala 16. decembra 2009), teda po
uplynutí lehoty na podanie odvolania. Uznesenie najvyššieho súdu z 8. apríla 2010
nadobudlo právoplatnosť 27. apríla 2010.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu najvyššieho súdu o odvolaní z 8. apríla 2010
dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila poukazom na § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. z dôvodu, že postupom krajského súdu jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľka v dovolaní uviedla, že najvyšší súd
uznesením z 8. apríla 2010 nesprávne odmietol jej odvolanie proti rozsudku krajského súdu
z 29. októbra 2009 ako oneskorené, pretože odvolanie podľa nej bolo podané včas. Na
podporu včasnosti podania odvolania sťažovateľka uviedla, že odvolanie podala faxom ešte
14. decembra 2009, fax odosielala o 23:53 h, následne o 23:55 h a 23:58 h a v zákonnej
lehote ho doplnila písomne. Pokiaľ v protokole o činnosti faxu je uvedený čas 00:46 h
nasledujúceho dňa (čas o hodinu neskôr, pozn.), dôvodom je skutočnosť, že na faxe
právneho zástupcu sťažovateľky nebol nastavený aktuálny čas, ale čas, ktorý nezohľadňoval
zmenu letného času na zimný. Na preukázanie svojho tvrdenia o čase telefaxového spojenia
predložila sťažovateľka v prílohe dovolania výpis odchádzajúcich volaní právneho zástupcu
sťažovateľky, z ktorého je podľa neho zrejmé, že na faxové číslo krajského súdu bol
odosielaný fax v čase, ako to tvrdí sťažovateľka.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sdo 73/2010 z 30. septembra 2010 (ďalej len
„uznesenie o dovolaní z 30. septembra 2010“) konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil
s poukazom na to, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné. Toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 5. novembra 2010.
Sťažovateľka sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 10. januára 2011 namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu o odvolaní z 8. apríla 2010 a uznesením najvyššieho súdu o dovolaní z 30. septembra
2010.
Sťažnosť doručenú ústavnému súdu 10. januára 2011 sťažovateľka odôvodnila tým,
že „najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažovateľovom odvolaní musel mať vedomosť o tom, že
odvolanie bolo podané včas, pretože faxový prístroj, na ktorý bolo odvolanie sťažovateľom
zasielané, musel obsahovať údaj o prijatí faxu a v tejto situácii najvyšší súd ako súd
odvolací mal riade zistiť skutkový stav veci, prípadne mal vyzvať sťažovateľa na
preukázanie včasnosti podaného odvolania. Keďže sťažovateľ odvolanie podal včas
a napriek tomu bolo najvyšším súdom odmietnuté ako oneskorené, bola mu odňatá
najvyšším súdom ako súdom odvolacím možnosť konať pred súdom. Potom aj rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 73/2010 z 30. septembra 2010 bolo vydané v rozpore so
zákonom a postupom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, čím došlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva.“.
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 125/2011-20 z 30. marca 2011 odmietol sťažnosť
sťažovateľky doručenú ústavnému súdu 10. januára 2011, a to v časti smerujúcej proti
uzneseniu najvyššieho súdu o odvolaní z 8. apríla 2010 z dôvodu, že bola podaná
oneskorene, a v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu o dovolaní z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti (stotožniac sa so záverom najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania v správnom súdnictve).
Sťažovateľka ďalšou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. augusta 2011, ktorá
je predmetom tohto konania, opätovne namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu o odvolaní z 8. apríla 2010.
Sťažovateľka v tejto svojej (ďalšej) sťažnosti namieta, že rozsudok krajského súdu
z 29. októbra 2009 nebol doručený v súlade so zákonom a účinne, pretože nebol doručený
určenému advokátovi z viacerých jej advokátov, ktorého ona v konaní v súlade s § 48a
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) určila na doručovanie, ale inému z jej
advokátov. V dôsledku uvedeného podľa sťažovateľky nezačala plynúť ani odvolacia lehota
na podanie odvolania proti rozsudku krajského súdu z 29. októbra 2009, a preto ak najvyšší
súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky napadnutým uznesením dospel k záveru
o oneskorenosti sťažovateľkou podaného odvolania, tento záver je podľa sťažovateľky
nesprávny. Podľa sťažovateľky najvyšší súd za takéhoto stavu mal rozhodovať o podanom
odvolaní meritórne, teda mal meritórne preskúmať odvolaním napadnutý rozsudok
krajského súdu z 29. októbra 2009. Touto argumentáciou odôvodňovala sťažovateľka
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu o odvolaní z 8. apríla 2010.
Sťažovateľka ďalej na odôvodnenie prípustnosti jej sťažnosti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu o odvolaní z 8. apríla 2010 (obdobne, ako jej
skoršia sťažnosť, ktorá bola ústavným súdom odmietnutá ako oneskorene podaná) uviedla,
že ani toto uznesenie najvyššieho súdu nebolo doručené v súlade so zákonom a účinne,
pretože nebolo doručené určenému advokátovi z viacerých jej advokátov, ktorého ona
v konaní v súlade s § 48a OSP určila na doručovanie, ale inému z jej advokátov. V dôsledku
uvedeného podľa sťažovateľky napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z 8. apríla 2010
nemohlo nadobudnúť právoplatnosť dňom vyznačeným na tomto uznesení v doložke o jeho
právoplatnosti. Preto, ak ústavný súd v konaní o jej skoršej sťažnosti pri posudzovaní
zachovania lehoty na podanie sťažnosti vychádzal z tohto podľa sťažovateľky nesprávneho
dňa právoplatnosti (pričom napadnuté uznesenie v dôsledku neúčinného doručenia sa podľa
sťažovateľky dosiaľ nestalo právoplatným), jeho uznesenie o odmietnutí skoršej sťažnosti
sťažovateľky smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z 8. apríla 2010
nemôže byť prekážkou konania o tejto sťažnosti.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ústavný súd neakceptuje argumentáciu sťažovateľky o prípustnosti jej sťažnosti
napriek tomu, že ňou podaná totožná sťažnosť bola odmietnutá ako oneskorene podaná
z dôvodu, že ústavný súd vo svojom rozhodnutí o skoršej sťažnosti pri závere
o oneskorenosti sťažnosti vychádzal z údajov o právoplatnosti napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu uvedených v doložke právoplatnosti vyznačenej všeobecným súdom,
a tento údaj o právoplatnosti považuje sťažovateľka za nesprávny.
Ústavný súd zdôrazňuje, že posudzovanie správnosti údajov na doložke
právoplatnosti rozhodnutia všeobecného súdu nemôže byť primárne predmetom
prieskumnej činnosti ústavného súdu. V prípade, ak sťažovateľka závery všeobecného súdu
o právoplatnosti rozhodnutia považuje za nesprávne (ako to vyplýva aj z jej argumentácie
v sťažnosti), dosiahnutie nápravy v tomto smere patrí prioritne do právomoci všeobecného
súdu, a to využitím dostupných prostriedkov nápravy.
Ústavný súd pripomína zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj
vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje
subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu
a poškodzovaniu. Táto zásada vyžaduje, aby sťažovateľ využil všetky prostriedky, ktoré mu
poskytuje zákon, a následne vykonal prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu
jeho práv.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky nie je
prípustná pre prekážku rozhodnutej veci, a preto ústavný súd rozhodol o nej tak, že ju
odmietol pre neprípustnosť [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2011