Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 378/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. B., D., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na obhajobu a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. júla 2011 a

jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta

2011 doručená sťažnosť P. B., D., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na obhajobu a základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.

zn. z 29. júla 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo

„napadnuté uznesenie“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. Ntc 16/2011 z 23. júla 2011 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“) vzatý do predbežnej väzby, pričom proti uvedenému uzneseniu priamo na

pojednávaní zahlásil do zápisnice sťažnosť, ktorú „v stanovenej lehote“ písomne odôvodnil.

O sťažovateľom podanej sťažnosti bolo rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu,

ktorým bola jeho sťažnosť zamietnutá. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

podľa názoru sťažovateľa uviedol nepravdivé tvrdenie, pokiaľ konštatoval, že sťažovateľ

svoju sťažnosť písomne neodôvodnil. Súčasne najvyšší súd pochybil aj v tom, že nevzal do

úvahy maximálnu trestnú sadzbu stanovenú pre trestný čin krádeže vlámaním (pre ktorý by

mal byť sťažovateľ vydaný na trestné stíhanie do Rakúskej republiky) v právnom poriadku

Slovenskej republiky (3 roky) a v právnom poriadku Rakúskej republiky (10 rokov).

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že došlo k porušeniu jeho

základného práva na obhajobu a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, a teda

jeho predbežná väzba je nezákonná.

Sťažnosť sťažovateľa neobsahovala návrh rozhodnutia (petit), ktorý je východiskom

pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci. Sťažovateľ k sťažnosti nepripojil kópie rozhodnutí,

ktorými boli jeho práva porušené, ani splnomocnenie pre konkrétneho advokáta na jeho

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd zo súdneho

spisu vedeného krajským súdom pod sp. zn. Ntc 16/2011 vyžiadal uznesenie krajského

súdu, zápisnicu z pojednávania z 23. júla 2011, písomnú sťažnosť sťažovateľa z 28. júla

2011 a uznesenie najvyššieho súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu a základného práva na obhajobu uznesením najvyššieho súdu a jemu

predchádzajúcim postupom. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd pri

svojom rozhodovaní o sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu,

ktorým bol sťažovateľ vzatý do predbežnej väzby na základe

o európskom zatýkacom rozkaze (ďalej len „zákon o európskom zatýkacom rozkaze“),

nevzal do úvahy písomné odôvodnenie sťažnosti, ktoré sťažovateľ v stanovenej lehote podal

krajskému súdu.

Zo zistení ústavného súdu a listín predložených krajským súdom vyplýva, že

uznesením krajského súdu bol sťažovateľ na základe európskeho zatýkacieho rozkazu,

ktorým Rakúska republika žiadala o jeho vydanie na trestné stíhanie pre trestný čin krádeže

vlámaním, vzatý do predbežnej väzby. V konaní pred krajským súdom bol sťažovateľ po

celý čas kvalifikovane zastúpený ustanoveným obhajcom Mgr. Ľubomírom Hagarom, s čím

na pojednávaní konanom 23. júla 2011 jednoznačne súhlasil.

Ako vyplýva zo zápisnice spísanej 23. júla 2011 na krajskom súde, sťažovateľ na

pojednávaní po vyhlásení uznesenia krajského súdu o jeho vzatí do predbežnej väzby

zahlásil proti nemu sťažnosť, ktorú najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zamietol, pričom

v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že sťažovateľ „podanú sťažnosť bližšie

písomne nezdôvodnil“.

Podľa § 15 ods. 2 zákona o európskom zatýkacom rozkaze sudca krajského súdu

rozhodne do 48 hodín od odovzdania zadržanej osoby o návrhu prokurátora na jej vzatie do

predbežnej väzby.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze súd rozhoduje o väzbe

podľa § 15 až 17 uznesením. Proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná sťažnosť, odkladný

účinok má len sťažnosť prokurátora proti rozhodnutiu o prepustení osoby z väzby, ak

súčasne bola podaná sťažnosť prokurátora proti rozhodnutiu súdu o výkone európskeho

zatýkacieho rozkazu.

Podľa § 1 ods. 2 zákona o európskom zatýkacom rozkaze na konanie podľa tohto

zákona sa použije všeobecný predpis o trestnom konaní, ak nie je ďalej ustanovené inak; to

platí vo vzťahu k členským štátom aj na konanie o vydaní osôb na trestné stíhanie alebo

výkon trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, na ktoré nemožno uplatniť postup

podľa tohto zákona.

Podľa sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého

uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti

uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa podáva do

skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho

zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo

vykonané najneskoršie.

Podľa uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa

priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa

oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,

komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu

súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho

konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu

a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba

v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Vzhľadom na princíp subsidiarity ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu

a jemu predchádzajúci postup v namietanom smere a konštatuje, že sťažovateľovi bolo

v prítomnosti jeho obhajcu uznesenie krajského súdu oznámené na pojednávaní 23. júla

2011, teda zákonná trojdňová lehota na dodatočné písomné odôvodnenie sťažnosti proti

napadnutému uzneseniu mu uplynula 26. júla 2011. Sťažnosť podaná na poštovú prepravu

29. júla 2011 (doručená cestou krajského súdu najvyššiemu súdu 3. augusta 2011) tak bola

podaná zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty, a preto konštatovanie najvyššieho

súdu v napadnutom uznesení, že o sťažnosti rozhodol bez bližšieho písomného

odôvodnenia, zodpovedá skutočnosti, keďže v tom čase uvedeným podaním sťažovateľa

nedisponoval.

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu a námietok sťažovateľa ústavný súd

konštatuje, že napadnuté uznesenie ani jemu predchádzajúci procesný postup v predmetnej

veci nemohli porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, tak ako to uvádza vo

svojej sťažnosti.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že uznesením najvyššieho súdu a jemu

predchádzajúcim postupom bolo porušené aj jeho základné právo na obhajobu. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej podstatou

a zmyslom základného práva na obhajobu je zaručiť obvinenému, resp. obžalovanému

primeranú a dostatočnú možnosť ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v rámci

konania v jeho trestnej veci v súlade s požiadavkami spravodlivého procesu

(). Právo na obhajobu je súčasťou záruk spravodlivého súdneho konania,

ktoré sú aplikovateľné aj v konaniach zaručujúcich právo na osobnú slobodu. Obsah tohto

práva však nemožno chápať ako bezvýhradnú povinnosť súdu podriadiť svoj procesný

postup požiadavkám obvineného a jeho obhajcu. Spôsob uplatnenia základného práva na

obhajobu je podmienený aj správaním obvineného a jeho obhajcu a jeho rozsah závisí aj od

predmetu konania, v ktorom sa uplatňuje.

Sťažovateľ bol pred rozhodnutím o vzatí do predbežnej väzby vypočutý

v prítomnosti ustanoveného obhajcu, a teda mal možnosť predniesť všetky argumenty, ktoré

považoval v danom štádiu trestného konania za potrebné a relevantné na spochybnenie

existencie dôvodov jeho vzatia do predbežnej väzby. Následne mohol svoju obhajobu

účinne uplatniť v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu, čo aj urobil, avšak písomné

odôvodnenie sťažnosti bolo podané na poštovú prepravu po uplynutí zákonnej lehoty, v deň

vyhlásenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, a teda naň najvyšší súd nemohol

prihliadnuť. Skutočnosť, že najvyšší súd jeho sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu

nevyhovel, nemôže viesť k záveru o porušení jeho práva na obhajobu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami

sťažovateľa uvedenými v sťažnosti a ním označenými základnými právami, a preto jeho

sťažnosť odmietol podľa .

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd uvádza, že v sťažnosti chýbala formulácia

návrhu na rozhodnutie vo veci samej. Ústavný súd preto v tomto prípade vychádzal z celého

obsahu sťažnosti a ustálil predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia

s tým, že sťažovateľa nevyzýval na odstránenie nedostatkov podania, pretože vzhľadom na

existenciu iného dôvodu odmietnutia ani doplnenie sťažnosti v uvedenom smere by

nemohlo privodiť sťažovateľovi priaznivejšie rozhodnutie v danej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011