Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 378/2011
PDF · 133.65 KB
No categories available
I. ÚS 378/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. B., D., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na obhajobu a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 24/2011 z 29. júla 2011 a
jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta
2011 doručená sťažnosť P. B., D., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na obhajobu a základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.
zn. 3 Tost 24/2011 z 29. júla 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo
„napadnuté uznesenie“) a jemu predchádzajúcim postupom.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. Ntc 16/2011 z 23. júla 2011 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“) vzatý do predbežnej väzby, pričom proti uvedenému uzneseniu priamo na
pojednávaní zahlásil do zápisnice sťažnosť, ktorú „v stanovenej lehote“ písomne odôvodnil.
O sťažovateľom podanej sťažnosti bolo rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu,
ktorým bola jeho sťažnosť zamietnutá. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
podľa názoru sťažovateľa uviedol nepravdivé tvrdenie, pokiaľ konštatoval, že sťažovateľ
svoju sťažnosť písomne neodôvodnil. Súčasne najvyšší súd pochybil aj v tom, že nevzal do
úvahy maximálnu trestnú sadzbu stanovenú pre trestný čin krádeže vlámaním (pre ktorý by
mal byť sťažovateľ vydaný na trestné stíhanie do Rakúskej republiky) v právnom poriadku
Slovenskej republiky (3 roky) a v právnom poriadku Rakúskej republiky (10 rokov).
Na základe uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že došlo k porušeniu jeho
základného práva na obhajobu a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, a teda
jeho predbežná väzba je nezákonná.
Sťažnosť sťažovateľa neobsahovala návrh rozhodnutia (petit), ktorý je východiskom
pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci. Sťažovateľ k sťažnosti nepripojil kópie rozhodnutí,
ktorými boli jeho práva porušené, ani splnomocnenie pre konkrétneho advokáta na jeho
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd zo súdneho
spisu vedeného krajským súdom pod sp. zn. Ntc 16/2011 vyžiadal uznesenie krajského
súdu, zápisnicu z pojednávania z 23. júla 2011, písomnú sťažnosť sťažovateľa z 28. júla
2011 a uznesenie najvyššieho súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu a základného práva na obhajobu uznesením najvyššieho súdu a jemu
predchádzajúcim postupom. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd pri
svojom rozhodovaní o sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu,
ktorým bol sťažovateľ vzatý do predbežnej väzby na základe zákona č. 154/2010 Z. z.
o európskom zatýkacom rozkaze (ďalej len „zákon o európskom zatýkacom rozkaze“),
nevzal do úvahy písomné odôvodnenie sťažnosti, ktoré sťažovateľ v stanovenej lehote podal
krajskému súdu.
Zo zistení ústavného súdu a listín predložených krajským súdom vyplýva, že
uznesením krajského súdu bol sťažovateľ na základe európskeho zatýkacieho rozkazu,
ktorým Rakúska republika žiadala o jeho vydanie na trestné stíhanie pre trestný čin krádeže
vlámaním, vzatý do predbežnej väzby. V konaní pred krajským súdom bol sťažovateľ po
celý čas kvalifikovane zastúpený ustanoveným obhajcom Mgr. Ľubomírom Hagarom, s čím
na pojednávaní konanom 23. júla 2011 jednoznačne súhlasil.
Ako vyplýva zo zápisnice spísanej 23. júla 2011 na krajskom súde, sťažovateľ na
pojednávaní po vyhlásení uznesenia krajského súdu o jeho vzatí do predbežnej väzby
zahlásil proti nemu sťažnosť, ktorú najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zamietol, pričom
v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že sťažovateľ „podanú sťažnosť bližšie
písomne nezdôvodnil“.
Podľa § 15 ods. 2 zákona o európskom zatýkacom rozkaze sudca krajského súdu
rozhodne do 48 hodín od odovzdania zadržanej osoby o návrhu prokurátora na jej vzatie do
predbežnej väzby.
Podľa § 18 ods. 1 zákona o európskom zatýkacom rozkaze súd rozhoduje o väzbe
podľa § 15 až 17 uznesením. Proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná sťažnosť, odkladný
účinok má len sťažnosť prokurátora proti rozhodnutiu o prepustení osoby z väzby, ak
súčasne bola podaná sťažnosť prokurátora proti rozhodnutiu súdu o výkone európskeho
zatýkacieho rozkazu.
Podľa § 1 ods. 2 zákona o európskom zatýkacom rozkaze na konanie podľa tohto
zákona sa použije všeobecný predpis o trestnom konaní, ak nie je ďalej ustanovené inak; to
platí vo vzťahu k členským štátom aj na konanie o vydaní osôb na trestné stíhanie alebo
výkon trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, na ktoré nemožno uplatniť postup
podľa tohto zákona.
Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého
uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti
uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa podáva do
skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho
zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo
vykonané najneskoršie.
Podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa
priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa
oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,
komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu
súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho
konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu
a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba
v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Vzhľadom na princíp subsidiarity ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu
a jemu predchádzajúci postup v namietanom smere a konštatuje, že sťažovateľovi bolo
v prítomnosti jeho obhajcu uznesenie krajského súdu oznámené na pojednávaní 23. júla
2011, teda zákonná trojdňová lehota na dodatočné písomné odôvodnenie sťažnosti proti
napadnutému uzneseniu mu uplynula 26. júla 2011. Sťažnosť podaná na poštovú prepravu
29. júla 2011 (doručená cestou krajského súdu najvyššiemu súdu 3. augusta 2011) tak bola
podaná zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty, a preto konštatovanie najvyššieho
súdu v napadnutom uznesení, že o sťažnosti rozhodol bez bližšieho písomného
odôvodnenia, zodpovedá skutočnosti, keďže v tom čase uvedeným podaním sťažovateľa
nedisponoval.
Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu a námietok sťažovateľa ústavný súd
konštatuje, že napadnuté uznesenie ani jemu predchádzajúci procesný postup v predmetnej
veci nemohli porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, tak ako to uvádza vo
svojej sťažnosti.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že uznesením najvyššieho súdu a jemu
predchádzajúcim postupom bolo porušené aj jeho základné právo na obhajobu. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej podstatou
a zmyslom základného práva na obhajobu je zaručiť obvinenému, resp. obžalovanému
primeranú a dostatočnú možnosť ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v rámci
konania v jeho trestnej veci v súlade s požiadavkami spravodlivého procesu
(III. ÚS 164/09). Právo na obhajobu je súčasťou záruk spravodlivého súdneho konania,
ktoré sú aplikovateľné aj v konaniach zaručujúcich právo na osobnú slobodu. Obsah tohto
práva však nemožno chápať ako bezvýhradnú povinnosť súdu podriadiť svoj procesný
postup požiadavkám obvineného a jeho obhajcu. Spôsob uplatnenia základného práva na
obhajobu je podmienený aj správaním obvineného a jeho obhajcu a jeho rozsah závisí aj od
predmetu konania, v ktorom sa uplatňuje.
Sťažovateľ bol pred rozhodnutím o vzatí do predbežnej väzby vypočutý
v prítomnosti ustanoveného obhajcu, a teda mal možnosť predniesť všetky argumenty, ktoré
považoval v danom štádiu trestného konania za potrebné a relevantné na spochybnenie
existencie dôvodov jeho vzatia do predbežnej väzby. Následne mohol svoju obhajobu
účinne uplatniť v sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu, čo aj urobil, avšak písomné
odôvodnenie sťažnosti bolo podané na poštovú prepravu po uplynutí zákonnej lehoty, v deň
vyhlásenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, a teda naň najvyšší súd nemohol
prihliadnuť. Skutočnosť, že najvyšší súd jeho sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu
nevyhovel, nemôže viesť k záveru o porušení jeho práva na obhajobu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami
sťažovateľa uvedenými v sťažnosti a ním označenými základnými právami, a preto jeho
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec odôvodnenia ústavný súd uvádza, že v sťažnosti chýbala formulácia
návrhu na rozhodnutie vo veci samej. Ústavný súd preto v tomto prípade vychádzal z celého
obsahu sťažnosti a ustálil predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia
s tým, že sťažovateľa nevyzýval na odstránenie nedostatkov podania, pretože vzhľadom na
existenciu iného dôvodu odmietnutia ani doplnenie sťažnosti v uvedenom smere by
nemohlo privodiť sťažovateľovi priaznivejšie rozhodnutie v danej veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2011