Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 442/2011
PDF · 120.73 KB
No categories available
II. ÚS 442/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr. P. B.,
M., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.
1 Co 182/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti J., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti J., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom
Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 Co 182/2011. Sťažnosť
bola odovzdaná na poštovú prepravu presne nezisteného dňa (dátumová pečiatka pošty na
obálke nie je čitateľná).
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením krajského súdu č. k. 1 Co 182/2011-58
zo 16. júna 2011 bolo na návrh Ing. A. T. (ďalej len „navrhovateľ“) sťažovateľke zakázané
nakladať s bytom č. 20 nachádzajúcim sa v bytovom dome súpisné číslo 791 na P. v K., ako
aj so spoluvlastníckym podielom 87/10000 na spoločných častiach a spoločných
2
zariadeniach domu a pozemku parc. č. 152/1, zastavané plochy a nádvoria – 629 m, ktoré
sú zapísané na liste vlastníctva č. 11339 v kat. úz. S., a to scudzením, zaťažením a
prenajatím. Krajský súd tým zmenil uznesenie Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 35 C 45/2011 z 5. apríla 2011, ktorým bol návrh zamietnutý ako nedôvodný.
Navrhovateľ sa domáhal nariadenia predbežného opatrenia z dôvodu, že vo vzťahu
k svojmu dlžníkovi (spoločnosti M., s. r. o.) v zmysle rozsudku okresného súdu sp. zn.
16 C 106/2005 má pohľadávku v sume 9 852,72 € s prísl. Táto je však nevymožiteľná
vo vzťahu k dlžníkovi, a to i napriek tomu, že proti dlžníkovi sa vedie exekučné konanie na
základe poverenia Okresného súdu Trebišov sp. zn. 10 Er 202/2011 zo 17. februára 2011,
keďže dlžník je bezmajetný a v priebehu konania vo veci sp. zn. 16 C 106/2005 previedol
nehnuteľnosti uvedené v predbežnom opatrení na sťažovateľku. Vzhľadom na personálne
prepojenie dlžníka a sťažovateľky mal navrhovateľ obavu, že exekúciu pre nedostatok
majetku dlžníka nebude možné zrealizovať. Po vydaní predbežného opatrenia voči
sťažovateľke ako žalovanej sa chce domáhať odporovateľnosti právneho úkonu, ktorým
došlo k prevodu nehnuteľnosti.
Sťažovateľka nadobudla nehnuteľnosť od dlžníka na základe kúpnej zmluvy, pričom
zaplatenie primeranej kúpnej ceny musela zabezpečiť prostredníctvom úveru z banky.
Na to, aby navrhovateľ mohol byť v konaní o odporovateľnosť kúpnej zmluvy úspešný,
muselo by ísť o právny úkon, ktorý by ukracoval uspokojenie jeho vymáhateľnej
pohľadávky ako veriteľa. Nenakladanie s vecami alebo právami má svoje ústavné a zákonné
limity. Zákaz disponovania s vecou a právom je nesporne zásahom do vlastníckeho práva,
ale aj do práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Uznesením krajského súdu
sú podstatne viac ako v nevyhnutnej miere obmedzené uvedené práva sťažovateľky, a to
najmä pokiaľ ide zákaz prenájmu nehnuteľnosti. Tento je neadekvátny, keďže prenájom nie
je prekážkou prípadného budúceho výkonu rozhodnutia. Znemožnenie práva dať
nehnuteľnosť do užívania tretej osobe je obrovským zásahom do vlastníckych práv, pričom
pri zvážení časového hľadiska, a to najmä do doby právoplatného skončenia konania vo
veci samej, je obmedzením, ktoré môže trvať niekoľko rokov, čo je neprípustné. Pri
porovnaní rizika pri nájme nehnuteľnosti z pohľadu zabezpečenia nárokov navrhovateľa a
obmedzenia vlastníka pri nakladaní s nehnuteľnosťou (konkrétne nájmom) je možné
konštatovať, že vlastník je neprimeraným spôsobom obmedzený pri výkone svojho
vlastníckeho práva, a preto nevyhnutná miera obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka
nebola rešpektovaná.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom
pod sp. zn. 1 Co 182/2011 s tým, aby bolo uznesenie zo 16. júna 2011 zrušené a vec bola
vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov právneho zastúpenia advokátom.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 Co 182/2011-58 zo 16. júna 2011 vyplýva, že ním
bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. 35 C 45/2011-41 z 5. apríla 2011 tak, že sa
sťažovateľke zakázalo nakladať s už označenou bytovou nehnuteľnosťou scudzením,
zaťažením a prenajatím. Vo zvyšnej časti bol návrh na vydanie predbežného opatrenia
zamietnutý, pričom navrhovateľovi sa uložilo v lehote 30 dní podať žalobu
o odporovateľnosť právneho úkonu. Podľa názoru krajského súdu okresný súd síce správne
uvádza, že pohľadávka navrhovateľa smeruje úplne proti inej spoločnosti, než je
sťažovateľka, pretože sťažovateľka nie je dlžníčkou navrhovateľa, avšak zároveň uvádza
nesprávne závery, podľa ktorých navrhovateľ nijakým dostupným dôkazným prostriedkom
nepreukázal a neoznačil dôkazy, ktoré by osvedčovali potrebu nariadenia predbežnej
úpravy. V tomto prípade má navrhovateľ povinnosť osvedčiť vo vzťahu k sťažovateľke len
obavu z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia vedeného proti dlžníkovi, čo treba
považovať za osvedčené už tým, že navrhovateľov dlžník previedol nehnuteľnosť na
sťažovateľku s vedomím existencie pohľadávky navrhovateľa proti nej, a to ešte pri danosti
určitého personálneho prepojenia spoločností. Keď sa navrhovateľ chce domáhať
vyslovenia odporovateľnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej dlžník na sťažovateľku
previedol nehnuteľnosť, už samotný charakter takého konania osvedčuje potrebu nariadenia
predbežného opatrenia, pretože odporovateľná žaloba môže smerovať len proti prvému
nadobúdateľovi. Ďalší prevod nehnuteľnosti by zmaril možnosť uplatnenia tohto práva.
Vzhľadom na to, že navrhovateľ proti dlžníkovi v súčasnosti vedie exekučné konanie,
rozhodnutie o odporovateľnosti právneho úkonu navrhovateľovi umožní domáhať sa
exekúcie postihnutím aj nehnuteľnosti, ktorá odporovaným právnym úkonom ušla
z dlžníkovho majetku, je krajský súd toho názoru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné,
pretože podmienky na nariadenie predbežného opatrenia sú splnené. Vzhľadom na charakter
konania o odporovateľnosti právneho úkonu a jeho účinky je však postačujúce nariadenie
predbežného opatrenia v rozsahu, ktorý je pre realizáciu práva navrhovateľa v exekučnom
konaní potrebný, t. j. zákaz nehnuteľnosť scudziť, zaťažiť alebo prenajať. Pokiaľ sa
navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti sťažovateľke zdržať sa aj vykonávania
stavebných prác alebo iných úprav na nehnuteľnosti, treba uviesť, že stavebné práce
a úpravy nehnuteľnosti podliehajú povoľovaciemu konaniu v rámci rozhodovacej
právomoci stavebného úradu, a pokiaľ sťažovateľka prípadne takéto povolenie od
stavebného úradu získa, neohrozí sa tým realizácia práv navrhovateľa. Preto v tomto
rozsahu bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu dostatočným a presvedčivým
spôsobom vysvetľuje, prečo bolo potrebné návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
čiastočne vyhovieť. Preto v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenie krajského súdu
za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd
do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci krajským súdom nekorešponduje
s posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.
Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že hoci nariadením predbežného opatrenia
dochádza k určitému zásahu do práv povinného subjektu, nemožno tento zásah kvalifikovať
ako rozporný s označenými článkami ústavy a dodatkového protokolu, pokiaľ nariadené
predbežné opatrenie je vydané v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami a je
primerané sledovanému legitímnemu cieľu, ktorým je predbežná ochrana práva
navrhovateľa viesť exekúciu na spornú nehnuteľnosť.
Sťažovateľka konkrétne namieta neprimeranosť zásahu v súvislosti s tým, že sa jej
nariadeným predbežným opatrením zakázalo inter alia aj nehnuteľnosť prenajať, keďže
takýto právny úkon podľa jej názoru nemôže navrhovateľom zamýšľanú exekúciu
nehnuteľnosti zmariť.
Ústavný súd s uvedenou úvahou sťažovateľky nemôže súhlasiť. I keď je pravdou, že
prenajatie veci (ktorým sa nemení vlastnícke právo k nej) v zásade nebráni vykonaniu
exekúcie, treba uznať, že môže úspešnosť exekúcie značnou mierou ovplyvniť. Môže viesť
(v horšom prípade) k jej úplnému zmareniu (nikto nebude mať záujem, napr. dlhodobo
prenajatú vec kúpiť), ale tiež (v lepšom prípade) k výraznému zníženiu ceny dosiahnutej pri
exekučnej dražbe, a to práve s poukazom na to, že vydražiteľ nebude môcť vydraženú vec
začať hneď užívať.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2011