Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 450/2011
PDF · 166.51 KB
No categories available
II. ÚS 450/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť A. M., T., zastúpeného advokátom Mgr. B. M., T., vo veci
namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na ochranu majetku
zaručeným v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 39/2010 z 25. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2011 doručená sťažnosť A. M., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení so základným
právom na ochranu majetku zaručeným v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso
39/2010 z 25. mája 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 56/2010
konal Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) podľa V. časti Občianskeho súdneho
poriadku o žalobe sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne,
ústredie (ďalej len „žalovaný“) sp. zn. 8251/2010-BA z 23. marca 2010, ktorým žalovaný
predpísal sťažovateľovi zaplatiť dlžné poistné, ktorého splatnosť nastala v rokoch 1995
a 1996. Žalovaný toto svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade nie je možné
aplikovať príslušné ustanovenie § 24 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o Sociálnej poisťovni“), ktorý pojednáva o premlčaní nároku predpísať poistné na
nemocenské a dôchodkové zabezpečenie po uplynutí desiatich rokov odo dňa jeho
splatnosti, pretože v danom prípade sťažovateľ podľa žalovaného nesplnil svoju zákonnú
povinnosť podľa § 18 ods. 4 zákona o Sociálnej poisťovni ohlásiť zánik účasti na
nemocenskom poistení a na dôchodkovom zabezpečení do 8 dní od zániku tejto účasti.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 S 56/2010 z 28. júla 2010 žalobu sťažovateľa
zamietol, pričom toto rozhodnutie bolo potvrdené aj v odvolacom konaní napádaným
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 39/2010 z 25. mája 2011.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť a ústavnú
neudržateľnosť záverov najvyššieho súdu, pričom argumentuje tým, že zo žiadneho
ustanovenia zákona o Sociálnej poisťovni nevyplýva závislosť, resp. náväznosť uplatnenia
ustanovenia § 24 ods. 1 tohto zákona upravujúceho premlčanie od splnenia, resp. nesplnenia
si oznamovacej povinnosti upravenej v § 18 ods. 4 zákona o Sociálnej poisťovni. Okrem
uvedeného sťažovateľ tvrdí, že včasné nesplnenie si oznamovacej povinnosti z jeho strany
nemohlo mať žiadny vplyv na možnosť žalovaného dovyrúbiť mu dlžné poistné ešte pred
uplynutím premlčacej lehoty, pretože podľa sťažovateľa mal žalovaný aj napriek tomu
všetky potrebné informácie, aby tak mohol urobiť.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„Sťažovateľovi totiž zanikla účasť na nemocenskom poistení priamo zo zákona (pre
nedostatočný príjem) dňa 31. 12. 2000 avšak odhlášku z poistenia podal až 8. 11. 2006 hoci
tak mal urobiť do 8 dní t. j. do 8. 1. 2001. Hoci toto zmeškanie 8 dňovej lehoty z časového
ani vecného hľadiska nemohlo mať absolútne žiaden vplyv na možnosť Sociálnej poisťovne
dlžné poistné za roky 1995 a 1996 sťažovateľovi v lehote 10 rokov predpísať, Sociálna
poisťovňa si od tohto porušenia odvodzuje nepremlčateľnosť svojho práva predpisovať
sťažovateľovi poistné po neobmedzenú dobu a týmto spôsobom sanuje vlastnú nečinnosť
a neplnenie si svojich zákonných povinnosti v zmysle § 22 zákona. ...
Výnimka stanovená § 24 ods. 4 zák. o Sociálnej poisťovni, podľa ktorej sa právo
predpísať poistné v lehote 10 rokov nepremlčuje, môže logicky i gramaticky vychádzať
jedine z toho predpokladu, že Sociálna poisťovňa sa zavinením povinného subjektu vôbec
nemala možnosť dozvedieť o skutočnosti, že niekto je osobou zúčastnenou na sociálnom
poistení, prípadne, že sa o tom nemohla dozvedieť v čase relevantnom pre predpísanie
poistného. ...
Všeobecné súdy sa vo svojich rozhodnutiach dostatočne nevenovali argumentom
sťažovateľa a obmedzili sa len na čisto formalistický, jazykový výklad ustanovení § 24 ods.
1 § 24 ods. 4 v spojení s § 18 zákona o Sociálnej poisťovni (v znení účinnom do 31. 12.
2003). Tým že vôbec neskúmali možné logické dôsledky takéhoto postupu, pripustili také
účinky ich interpretácie a aplikácie, ktoré v žiadnom prípade nemožno v právnom štáte
považovať za ústavne konformné a udržateľné.
Podľa § 14, § 18 v spojení § 22 zákona o Sociálnej poisťovni, povinnostiam
uloženým samostatne zárobkovo činným osobám (oznamovacej a odvodovej) plne
korešponduje zákonná povinnosť Sociálnej poisťovne riadne nezaplatené poistné predpísať.
Za riadny výber poistného teda zodpovedajú rovnakou mierou SZČO i Sociálna poisťovňa,
čo by malo byť zárukou toho, že sa v primeranom čase predíde nezaplateniu poistného z
dôvodu neznalosti resp. pochybenia na strane povinných platiteľov, ktorí v mnohých
prípadoch nemajú možnosti a schopnosti neustále sa meniacu legislatívu sledovať a včas
reagovať na prípadne zmeny.“
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa A. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn.: 9 Sžso/39/2010 zo dňa 25. 5. 2011.
II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 9 Sžso/39/2010 zo dňa
25. 5. 2011 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmať, či rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 9 Sžso 39/2010 z 25. mája 2011 došlo k porušeniu základného práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
v spojení so základným právom na ochranu majetku zaručeným v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu.
V súvislosti s namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd v prvom rade
podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj
napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako
ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,
ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo
omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní bez
nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 O. s. p.) tak, že odvolaniu nevyhovel.
Podľa § 18 ods. 1 písm. b/ zák. č. 274/1994 Z. z. oznamovacou povinnosťou na účely
tohoto zákona sa rozumie prihlásenie a odhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby a
spolupracujúcej osoby samostatne zárobkovo činnou osobou v príslušnej pobočke.
Podľa § 18 ods. 4 zák. č. 274/1994 Z. z. samostatne zárobkovo činná osoba
zúčastnená na nemocenskom poistení a na dôchodkovom zabezpečení podľa osobitného
predpisu je povinná prihlásiť sa v pobočke príslušnej podľa miesta svojho trvalého pobytu
najneskôr do ôsmich dní od vzniku účasti na nemocenskom poistení a na dôchodkovom
zabezpečení a odhlásiť sa v rovnakej lehote od zániku účasti na nemocenskom poistení a na
dôchodkovom zabezpečení.
Podľa § 24 ods. 1 zák. č. 274/1994 Z. z. právo predpísať poistné na nemocenské
poistenie a dôchodkové zabezpečenie sa premlčí za desať rokov odo dňa jeho splatnosti.
Podľa § 24 ods. 4 zák. č. 274/1994 Z. z. právo predpísať poistné na nemocenské
poistenie a dôchodkové zabezpečenie sa nepremlčuje, ak nebola splnená oznamovacia
povinnosť podľa § 18.
Z obsahu spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovanej, vyplýva,
že žalobca podal prihlášku na nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie dňa 8. júna
1993 ako samostatne zárobkovo činná osoba. Registračný list - odhlášku podal dňa
8. novembra 2006 s dátumom zániku poistenia 31. decembra 2000.
Žalobca tak v odvolaní proti rozhodnutiu pobočky Sociálnej poisťovne ako aj v
žalobe podanej na súd a napokon aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal
premlčanie práva Sociálnej poisťovne predpísať poistné. Podľa jeho názoru zmeškanie,
resp. nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na oznámenie rozhodných skutočností nie je
totožné s nesplnením oznamovacej povinnosti. Svoju oznamovaciu povinnosť, aj keď
oneskorene, splnil, a preto nemožno postupovať podľa § 24 ods. 4 zákona č. 274/1994 Z. z.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so zisteniami a závermi krajského súdu.
podľa § 18 zákona č. 274/1994 Z. z. sa oznamovacou povinnosťou rozumie prihlásenie a
odhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby, ktoré je samostatne zárobkovo činná osoba
zúčastnená na nemocenskom poistení a na dôchodkovom zabezpečení povinná vykonať
v zákonom stanovenej lehote. Je nesporné, že žalobcovi zaniklo poistenie dňa 31. decembra
2000. Odhlášku z poistenia podal až dňa 8. novembra 2006, teda takmer po šiestich rokoch
od zániku účasti na nemocenskom poistení. Nemôže sa preto oprávnene domáhať
premlčania podľa § 24 ods. 1 zákona č. 274/1994 Z. z. a vylúčenia postupu podľa § 24
ods. 4 zákona č. 274/1994 Z. z.
Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd považoval rozhodnutie žalovanej za zákonné,
a preto rozsudok krajského súdu v súlade s § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“
Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na znení
ustanovenia § 24 ods. 4 zákona o Sociálnej poisťovni (v znení účinnom k 31. decembru
2003), ktoré viaže, resp. podmieňuje uplatnenie premlčania na právo žalovaného predpísať
poistencovi dlžné poistné na splnenie si oznamovacej povinnosti poistencom vyplývajúcej
z ustanovenia § 18 zákona o Sociálnej poisťovni.
Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu nevyplýva žiadna svojvôľa,
resp. predčasnosť alebo neodôvodnenosť záverov najvyššieho súdu, ktorý rozhodol plne
v intenciách citovaného ustanovenia zákona o Sociálnej poisťovni spôsobom, ktorý
neodporuje zmyslu ani účelu označených ustanovení.
V uvedených súvislostiach neobstojí ani argument sťažovateľa, že neuplatnenie
premlčania by bolo možné v jeho prípade akceptovať iba v prípade, že by si oznamovaciu
povinnosť podľa § 18 zákona o Sociálnej poisťovni nesplnil vôbec, avšak on si túto
povinnosť splnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že podľa zákona
o Sociálnej poisťovni nie je dôležité iba splnenie si oznamovacej povinnosti ako takej, ale aj
jej splnenie v zákonom ustanovenej lehote, tobôž, ak podľa § 18 ods. 6 zákona o Sociálnej
poisťovni je oznamovacia povinnosť splnená aj vtedy, ak sa prihláška alebo odhláška podá
v ustanovenej lehote (8 dní) na pošte alebo faxom. A contrario z uvedeného vyplýva, že ak
by prihláška alebo odhláška bola podaná na pošte alebo faxom už po zákonnom ustanovenej
(8 dňovej) lehote, oznamovaciu povinnosť nemožno považovať za splnenú. V danom
prípade mal sťažovateľ podať žalovanému odhlášku z poistenia najneskôr do 8. januára
2001, resp. v tejto lehote mal podať odhlášku aspoň na pošte alebo faxom, avšak sťažovateľ
tak urobil až 8. novembra 2006.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd už v minulosti konštatoval, že všeobecný súd
nemôže porušiť základné právo na spravodlivé súdne konanie, ak koná a rozhoduje v súlade
s účinným všeobecne záväzným právnym predpisom, preto ústavný súd vo vzťahu
k námietke sťažovateľa o porušení základného práva na spravodlivé súdne konanie
považoval jeho sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažovateľ v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie ústavný súd nezistil, namietal aj porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok, ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napádaného rozhodnutia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa
sťažovateľ tohto nároku domáhal, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2011