Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 444/2011
PDF · 254.74 KB
No categories available
IV. ÚS 444/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť I. D., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr.
D. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 a
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 11 ods. 3 Zmluvy medzi
Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou
Juhosláviou o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach
publikovanou pod č. 207/1964 Zb. v spojení s čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 29/2011 a jeho
uznesením z 28. júna 2011 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp.
zn. 3 Tos 131/2011 a jeho uznesením z 22. júla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra
2011 doručená sťažnosť I. D., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom Mgr. D. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2, 3 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa
čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 11 ods. 3 Zmluvy medzi Československou socialistickou
republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych
vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach publikovanou pod č. 207/1964 Zb.
(ďalej len „medzinárodná zmluva“) v spojení s čl. 7 ods. 5 ústavy postupom Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 29/2011 a jeho
uznesením z 28. júna 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos
131/2011 a jeho uznesením z 22. júla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského
súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre
podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže formou spolupáchateľstva
podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. a) a c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s použitím
§ 138 písm. a) Trestného zákona. Sťažovateľ je stíhaný väzobne z dôvodov uvedených
v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (tzv. úteková väzba), pričom väzba začala plynúť
26. novembra 2009.
Dňa 17. júna 2011 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave na sťažovateľa
obžalobu pre obzvlášť závažný zločin lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 188
ods. 1, ods. 2 písm. a) a c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s použitím § 138 písm. a)
Dňa 10. júna 2011 podal obhajca sťažovateľa žiadosť o prepustenie sťažovateľa
z väzby a tiež o nahradenie väzby písomným sľubom, zárukou dôveryhodnej osoby alebo
dohľadom probačného a mediačného úradníka (ďalej len „žiadosť o prepustenie z väzby“).
V žiadosti o prepustenie z väzby poukázal sťažovateľ na „nedôvodnosť väzby, na
nečinnosť OČTK, na neprimeranú dĺžku väzobného stíhania, a predovšetkým na porušenie
medzinárodnej zmluvy“.
Uznesením okresného súdu č. k. 4 T 29/2011-1275 z 28. júna 2011 bola žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá a rovnako bol zamietnutý jeho návrh na
nahradenie väzby písomným sľubom, zárukou dôveryhodnej osoby – Z. R. – a dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal
sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 131/2011 z 22.
júla 2011 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Zásadná námietka sťažovateľa, ktorý je štátnym občanom Chorvátskej republiky,
spočíva v tom, že súdy už pri prvotnom rozhodovaní o jeho väzbe nerešpektovali príslušné
ustanovenia medzinárodnej zmluvy, ktoré zabezpečujú ochranu občanom zmluvných štátov
pred trestným stíhaním na území druhého štátu. Sťažovateľ sa konkrétne odvoláva na čl. 11
ods. 3 medzinárodnej zmluvy, podľa ktorého svedok alebo znalec, ktorý sa ustanovil na
predvolanie orgánu druhej zmluvnej strany, nesmie byť na jej území bez ohľadu na svoje
občianstvo trestne stíhaný ani vzatý do väzby, ani sa nesmie na ňom vykonať trest uložený
skôr súdom za trestný čin, ktorý spáchal pred prekročením hraníc dožadujúcej zmluvnej
strany. Rovnako tak nemôže byť trestne stíhaný ani v súvislosti s podávaním svedectva
alebo znaleckého posudku alebo za trestný čin, ktorý je predmetom konania.
Sťažovateľ uvádza, že „Na telefonickú výzvu vyšetrovateľa A. Č. som sa dobrovoľne
dostavil k vyšetrovateľovi PZ na Slovensko, ktorému som poskytol súčinnosť v plnej miere.
Dostavil som sa ako svedok, nie ako obvinený. Na jeho výzvu som sa ďalej dobrovoľne
podrobil kriminalistickému zaisteniu, biologických stôp, DNA a pachovej stopy na ich
porovnanie so stopami, ktoré mali byť podľa vyjadrenia tohto vyšetrovateľa zaistené na
mieste činu. Prebiehalo do nasledovne. Dňa 06. 10. 2009 som sa dobrovoľne dostavil na
základe telefonického kontaktu pred vyšetrovateľa PZ kpt. Ing. A. Č. z KR PZ v Trnave, kde
som bol vypočutý a zároveň mi boli odobraté porovnávacie materiály na skúmanie (č. l. 252
vyšetrovacieho spisu). Vyšetrovateľ PZ kpt. Č. mi neoznámil, že moja prítomnosť nie je
ďalej potrebná. Z uvedeného dôvodu som až do môjho zadržania zotrval na území
Slovenskej republiky. Dňa 26. 11. 2009 som sa dostavil opätovne k vyšetrovateľovi na
základe telefonického predvolania. Stále som bol v pozícii svedka. Toho istého dňa 26. 11 .
2009 o 15.45 mi bolo vznesené obvinenie a bol som obmedzený na osobnej slobode.
Uvedeným postupom došlo priamo k porušeniu medzinárodnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu
trestné stíhanie ani len nemalo byť začaté, a ak už bolo začaté, tak malo byť zastavené lebo
je neprípustné, teda aj väzba je nezákonná.
V Uznesení sa Krajský súd v Trnave vôbec nevyjadril k namietanej nezákonnosti
väzby z dôvodu porušenia medzinárodnej zmluvy, v tomto smere sťažnosť nepreskúmal
a nevysporiadal sa s námietkami.“.
Ďalej sťažovateľ namieta, že v označenom trestnom konaní vôbec nebolo
preukázané, že by u neho hrozilo riziko úteku, a teda nie je daný väzobný dôvod podľa § 71
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
Z vykonaného dokazovania taktiež podľa sťažovateľa vyplýva, že sa skutku
kladenému mu za vinu nedopustil (výpovede svedkov o tom, že v čase spáchania skutku bol
sťažovateľ v Chorvátsku, a nie na Slovensku, lokalizácia chorvátskych telefónnych čísel
v čase spáchania skutku v Chorvátsku, pečiatky v pase sťažovateľa z hraničného prechodu
Gruskovje v Slovinsku).
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa, a to právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3
a ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3,
ods. 5 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo
prednosti medzinárodných zmlúv podľa porušenie čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a právo uvedené
v čl. 11 ods. 3 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou
federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných
a trestných veciach publikovanou pod č. 207/1964 Zb. bolo porušené postupom a uznesením
o väzbe Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T/29/2011 zo dňa 28. 06.
2011.
Základné právo sťažovateľa, a to právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3 a ods. 4
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5
Ústavy SR, právo na spravodlivý súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo
prednosti medzinárodných zmlúv podľa porušenie čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a právo uvedené
v čl. 11 ods. 3 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou
federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných
a trestných veciach publikovanou pod č. 207/1964 Zb. bolo porušené postupom a uznesením
o väzbe Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/131/2011 zo dňa
22. 07. 2011.
Uznesenie Krajského súdu v Trnave z 22. 07. 2011 sp. zn. 3 Tos/131/2011
u Uznesenie Okresného súdu v Trnave zo dňa 28. 06. 2011sp. zn. 4 T/29/2011 sa zrušujú
a prikazuje sa Okresnému súdu v Trnave, aby menovaného I. D... neodkladne prepustil
z väzby na slobodu.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
261,82 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho
zástupcu sťažovateľa Mgr. D. Š...“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno
zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď
oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu
alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných
trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej
prepustení na slobodu.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie
alebo vydanie.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 11 ods. 1 medzinárodnej zmluvy ak v konaní pred orgánmi jednej zmluvnej
strany je potrebná osobná účasť osoby, ktorá má byť vyslúchnutá ako svedok alebo ako
znalec a ktorá je na území druhej zmluvnej strany, predvolanie sa jej zašle prostredníctvom
príslušného orgánu druhej zmluvnej strany.
Podľa čl. 11 ods. 2 medzinárodnej zmluvy predvolaná osoba nie je povinná sa
ustanoviť a predvolanie nesmie obsahovať vyhrážku donucovacími opatreniami pre prípad,
že sa neustanoví.
Podľa čl. 11 ods. 3 medzinárodnej zmluvy svedok alebo znalec, ktorý sa ustanovil na
predvolanie orgánu druhej zmluvnej strany, nesmie byť na jej území bez ohľadu na svoje
občianstvo trestne stíhaný ani vzatý do väzby, ani sa nesmie na ňom vykonať trest uložený
skôr súdom za trestný čin, ktorý spáchal pred prekročením hraníc dožadujúcej zmluvnej
strany. Rovnako tak nemôže byť trestne stíhaný ani v súvislosti s podávaním svedectva
alebo znaleckého posudku alebo za trestný čin, ktorý je predmetom konania.
Podľa čl. 11 ods. 4 medzinárodnej zmluvy svedok alebo znalec stratí ochranu
uvedenú v ustanovení odseku 3, ak neopustí územie dožadujúcej zmluvnej strany v lehote
siedmich dní odo dňa, kedy mu bolo oznámené, že jeho prítomnosť nie je ďalej potrebná.
Do tejto lehoty sa nezapočítava doba, po ktorú svedok alebo znalec nemohol opustiť územie
tejto zmluvnej strany z dôvodov nezávislých od jeho vôle.
1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 T 29/2011 a jeho uzneseniu z 28. júna 2011
Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom
okresného súdu a jeho uznesením ústavný súd poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého
vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená
primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc
ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť
(čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
svojej právomoci.
2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tos 131/2011 a jeho uzneseniu z 22. júla 2011
Pred predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd poukázal na už
citovaný § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že jeho úlohou pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 131/2011 a jeho uznesením z 22. júla
2011 spočíva jeho zásadná námietka v tvrdení, že jeho trestné stíhanie je neprípustné, keďže
sa na neho vzťahuje ochrana v zmysle čl. 11 ods. 3 medzinárodnej zmluvy, a preto aj jeho
vzatie do väzby rovnako ako ďalšie trvanie jeho väzby je nezákonné. Sťažovateľ poukazuje
v tejto súvislosti aj na skutočnosť, že krajský súd sa v namietanom uznesení vôbec
nevysporiadal s touto jeho námietkou.
Ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné uviesť, že v danom prípade ide
o námietku, ktorú sťažovateľ mohol uplatniť už pri svojom vzatí do väzby. Sťažovateľ síce
uznesenie okresného súdu sp. zn. Tp 95/09 z 27. novembra 2009 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 44/2009 z 10. decembra 2009 napadol aj sťažnosťou
z 9. marca 2010 adresovanou ústavnému súdu (konanie bolo vedené pod sp. zn.
III. ÚS 387/2010), avšak námietku neprípustnosti trestného stíhania z dôvodu porušenia
medzinárodnej zmluvy v tejto sťažnosti neuplatnil. Z toho možno vyvodiť, že sťažovateľ
uplatňuje označenú námietku oneskorene, čo už samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie
tejto časti jeho sťažnosti z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
Napriek uvedenému ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa so zásadnou
námietkou sťažovateľa aj meritórne.
Podľa názoru ústavného súdu je tvrdenie sťažovateľa, že sa v namietanej trestnej veci
na neho ako občana Chorvátskej republiky vzťahuje ochrana pred trestným stíhaním
v zmysle čl. 11 medzinárodnej zmluvy, nesprávne, pretože sťažovateľ v posudzovanom
prípade nespĺňa podmienky ustanovené v označenom článku medzinárodnej zmluvy.
Článok 11 medzinárodnej zmluvy síce zabezpečuje ochranu svedkom a znalcom,
ktorí sú občanmi Chorvátskej republiky pred trestným stíhaním na území Slovenskej
republiky (rovnako tak ako svedkom a znalcom, ktorí sú občanmi Slovenskej republiky pred
trestným stíhaním na území Chorvátskej republiky, pozn.), avšak len za splnenia
predpokladov vymedzených medzinárodnou zmluvou.
Prostredníctvom čl. 11 medzinárodnej zmluvy sa má zabrániť situáciám, pri ktorých
by osoba, ktorá má byť vypočutá ako svedok alebo ako znalec, mala byť vylákaná pod
zámienkou výsluchu svedka alebo znalca na územie druhej zmluvnej strany, kde bude
následne trestne stíhaná.
Základným predpokladom na aplikáciu ustanovení čl. 11 medzinárodnej zmluvy je,
že osoba, ktorá má byť vypočutá ako svedok alebo ako znalec bude na výsluch predvolaná
a predvolanie sa jej zašle prostredníctvom príslušného orgánu druhej zmluvnej strany.
Ďalším predpokladom je, že táto osoba sa dostaví na územie druhej zmluvnej strany práve
na účely vykonania výsluchu, na ktorý je predvolaná.
V prípade sťažovateľa nebol splnený ani jeden z dvoch uvedených predpokladov
ustanovených v medzinárodnej zmluve. Na výsluch uskutočnený 6. októbra 2009 (a ani na
výsluch uskutočnený 26. novembra 2009) nebol sťažovateľ predvolaný spôsobom
uvedeným v čl. 11 ods. 1 medzinárodnej zmluvy, teda mu nebolo zaslané predvolanie
prostredníctvom príslušného orgánu druhej (chorvátskej) zmluvnej strany. Sťažovateľ sám
uvádza, že na oba výsluchy k vyšetrovateľovi sa dostavil na základe telefonickej výzvy
vyšetrovateľa A. Č.
Zo zistení ústavného súdu navyše vyplynulo, že sťažovateľ prišiel na územie
Slovenskej republiky v septembri 2009 na návštevu svojej družky a dcéry, teda nie na účely
podrobenia sa výsluchu.
Zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa pred sudcom pre prípravné konanie dňa
27. novembra 2009 (zápisnica okresného súdu sp. zn. Tp 95/2009) vyplýva, že sťažovateľ
počas výsluchu okrem iného uviedol: „Keď sa skončila sezóna v septembri 2009 som prišiel
za družkou do B., s ktorou už žijem 20. Väčšinou som sa od septembra zdržiaval v B. Tu ma
kontaktoval policajt v septembri alebo v októbri. My sme sa už s p. Č. stretli, zobrali mi
odtlačky, vypočuli ma ako svedka. Stretli sme sa v B. a potom ma kontaktovali policajti až
túto stredu.“
Zo správy súdneho poradcu M. K. zo 16. októbra 2009 vyplýva, že „Znovu vykonali
preverenie v teréne obvineného I. D. na adrese K. a rodičia obžalovaného povedali, že bol u
nich pred mesiacom a pol, a že sa vrátil do B., pretože sa tam nachádza jeho manželka a
dieťa.“.
Z už uvedeného teda možno formulovať záver, že vzhľadom na nesplnenie
podmienok uvedených v čl. 11 ods. 1 medzinárodnej zmluvy sťažovateľ nepožíval ochranu
vyplývajúcu z čl. 11 ods. 3 medzinárodnej zmluvy, a preto je jeho zásadná námietka proti
jeho väzobnému stíhaniu na území Slovenskej republiky zjavne neopodstatnená.
Bez ohľadu na uvedený záver ústavný súd považoval za potrebné poznamenať, že sa
nemôže stotožniť s argumentáciou okresného súdu v namietanom uznesení, prostredníctvom
ktorej sa vysporiadal s námietkou sťažovateľa o tom, že v jeho prípade neboli rešpektované
ustanovenia medzinárodnej zmluvy [„Argument obhajoby o porušení ustanovení
medzinárodnej zmluvy neobstojí, nakoľko obžalovaný mal medzi výsluchom, na ktorý bol
predvolaný z Chorvátska a druhým výsluchom a vznesením obvinenia dostatočne dlhý čas
(20 dní) na to, aby opustil územie SR, čiže nebol vylákaný pod zámienkou výsluchu svedka
na územie iného štátu, kde by bol následne stíhaný, čo je situácia ktorej má zabrániť
ustanovenie čl. 11 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a
Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou.“]. Táto skutočnosť ale nič nemení na
závere ústavného súdu o tom, že zásadná námietka sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.
Vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľa [v konaní vôbec nebolo preukázané, že
by u sťažovateľa hrozilo riziko úteku, a teda nie je daný väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku, a námietka, že sa skutku kladenému mu za vinu nedopustil]
ústavný súd poukazuje na odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu v spojení
s namietaným uznesením okresného súdu, ako aj na uznesenie ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 387/2010 z 19. októbra 2010.
Z namietaného uznesenia okresného súdu vyplýva, že „Na základe vyššie uvedených
skutočností dospel súd k záveru, že dôvody väzby v zmysle citovaného ustanovenia § 71
ods. 1 písm. a) Tr. poriadku u obvineného I. D. tak, ako boli uvedené v uznesení Okresného
súdu Trnava zo dňa 27. 11. 2009 sp. zn. Tp 95/2009, potvrdeným uznesením Krajského súdu
v Trnave pod sp. zn. 6 Tpo/44/2009 zo dňa 10. 12. 2009 naďalej trvajú. Už pri rozhodovaní
o väzbe obvineného I. D. boli posudzované jednak formálne, jednak materiálne podmienky
väzby. Z obsahu doposiaľ zadokumentovaného spisového materiálu boli zistené skutočnosti,
ktoré nasvedčujú tomu, že stíhaný skutok bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú
dôvody na podozrenie, že ho spáchal obvinený I. D. Súdy oboch stupňov viackrát
konštatovali, že materiálna podmienka väzby je daná tým, že je cudzím štátnym
príslušníkom, na území Slovenskej republiky nemá žiadne oficiálne trvalé bydlisko a preto
ak by opustil územie SR a následne sa ukryl v cudzine, najmä mimo Európskej únie, došlo
by k výraznému sťaženiu a nemožnosti realizovať a ukončiť trestné stíhanie. Za skutok za
ktorý je obžalovaný stíhaný mu hrozí trest odňatia slobody vo výmere 15 až 25 rokov,
prípadne doživotie a toto sú konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvod jeho väzby. Trestné
konanie sa zavinením obvineného značným spôsobom predĺžilo ešte v čase kedy I. D. nebol
obvineným zo spáchania skutku a preto je dôvodné sa domnievať, že v súčasnosti v pozícii
obvineného v spojitosti s hrozbou uloženia mimoriadne vysokého trestu by sa obvinený
skrýval na rôznych miestach v zahraničí, aby sa tak vyhýbal trestnému stíhaniu a trestu,
ktorý mu hrozí a zmaril tak samotnú podstatu trestného konania.“.
Z namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa stotožnil s dôvodmi
uvedenými v uznesení súdu prvého stupňa a tieto si v celom rozsahu osvojil. Taktiež
krajský súd poukázal na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe sťažovateľa, ako aj na
skutočnosť, že sťažovateľ nemá žiadne oficiálne bydlisko na Slovensku a je cudzím štátnym
príslušníkom.
V už spomenutom uznesení sp. zn. III. ÚS 387/2010 z 19. októbra 2010 sa okrem
iného uvádza: „Vo svetle týchto skutočností, spolu s ďalšími zisteniami o tom, že
sťažovateľ nemá na Slovensku žiaden zdroj príjmov (podniká v Chorvátsku) ani majetok
väčšej hodnoty, ani tu nie je oficiálne prihlásený k pobytu a opakovane sa zdržiaval na
území Slovenskej republiky bez toho, aby sa dostavil na výsluch, a to až do októbra 2009,
nemožno záver krajského súdu o existencii dôvodnej obavy z toho, že sťažovateľ by sa
vzhľadom na výšku hroziaceho trestu pobytom v cudzine mohol vyhýbať trestnému stíhaniu
a sťažovať alebo mariť tak dosiahnutie účelu trestného konania, považovať za prejav
arbitrárnosti v dôsledku abstraktnej úvahy bez konkrétneho skutkového základu.“
Ústavný súd vychádzajúc z obsahu označených rozhodnutí okresného súdu,
krajského súdu, ako aj svojho predchádzajúceho rozhodnutia konštatoval, že sťažnosť
sťažovateľa nezakladá žiadne dôvody na zmenu postoja ústavného súdu k týmto námietkam
sťažovateľa, ktoré už v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 387/2010 vyhodnotil ako zjavne
neopodstatnené.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2011