Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 444/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. D., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr.

D. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 a

a práv podľa , 3 a 4 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 11 ods. 3 Zmluvy medzi

Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou

Juhosláviou o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach

publikovanou pod č. v spojení s

postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. júna 2011 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho uznesením z 22. júla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra

2011 doručená sťažnosť I. D., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. D. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2, 3 a 5 a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 11 ods. 3 Zmluvy medzi Československou socialistickou

republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych

vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach publikovanou pod č.

(ďalej len „medzinárodná zmluva“) v spojení s postupom Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. júna 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos

131/2011 a jeho uznesením z 22. júla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre

podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu lúpeže formou spolupáchateľstva

podľa k , a a s použitím

. Sťažovateľ je stíhaný väzobne z dôvodov uvedených

v (tzv. úteková väzba), pričom väzba začala plynúť

26. novembra 2009.

Dňa 17. júna 2011 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave na sťažovateľa

obžalobu pre obzvlášť závažný zločin lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 188

ods. 1, ods. 2 písm. a) a c) a ods. 4 písm. a) s použitím

.

Dňa 10. júna 2011 podal obhajca sťažovateľa žiadosť o prepustenie sťažovateľa

z väzby a tiež o nahradenie väzby písomným sľubom, zárukou dôveryhodnej osoby alebo

dohľadom probačného a mediačného úradníka (ďalej len „žiadosť o prepustenie z väzby“).

V žiadosti o prepustenie z väzby poukázal sťažovateľ na „nedôvodnosť väzby, na

nečinnosť OČTK, na neprimeranú dĺžku väzobného stíhania, a predovšetkým na porušenie

medzinárodnej zmluvy“.

Uznesením okresného súdu č. k. -1275 z 28. júna 2011 bola žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá a rovnako bol zamietnutý jeho návrh na

nahradenie väzby písomným sľubom, zárukou dôveryhodnej osoby – Z. R. – a dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal

sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 22.

júla 2011 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Zásadná námietka sťažovateľa, ktorý je štátnym občanom Chorvátskej republiky,

spočíva v tom, že súdy už pri prvotnom rozhodovaní o jeho väzbe nerešpektovali príslušné

ustanovenia medzinárodnej zmluvy, ktoré zabezpečujú ochranu občanom zmluvných štátov

pred trestným stíhaním na území druhého štátu. Sťažovateľ sa konkrétne odvoláva na čl. 11

ods. 3 medzinárodnej zmluvy, podľa ktorého svedok alebo znalec, ktorý sa ustanovil na

predvolanie orgánu druhej zmluvnej strany, nesmie byť na jej území bez ohľadu na svoje

občianstvo trestne stíhaný ani vzatý do väzby, ani sa nesmie na ňom vykonať trest uložený

skôr súdom za trestný čin, ktorý spáchal pred prekročením hraníc dožadujúcej zmluvnej

strany. Rovnako tak nemôže byť trestne stíhaný ani v súvislosti s podávaním svedectva

alebo znaleckého posudku alebo za trestný čin, ktorý je predmetom konania.

Sťažovateľ uvádza, že „Na telefonickú výzvu vyšetrovateľa A. Č. som sa dobrovoľne

dostavil k vyšetrovateľovi PZ na Slovensko, ktorému som poskytol súčinnosť v plnej miere.

Dostavil som sa ako svedok, nie ako obvinený. Na jeho výzvu som sa ďalej dobrovoľne

podrobil kriminalistickému zaisteniu, biologických stôp, DNA a pachovej stopy na ich

porovnanie so stopami, ktoré mali byť podľa vyjadrenia tohto vyšetrovateľa zaistené na

mieste činu. Prebiehalo do nasledovne. Dňa 06. 10. 2009 som sa dobrovoľne dostavil na

základe telefonického kontaktu pred vyšetrovateľa PZ kpt. Ing. A. Č. z KR PZ v Trnave, kde

som bol vypočutý a zároveň mi boli odobraté porovnávacie materiály na skúmanie (č. l. 252

vyšetrovacieho spisu). Vyšetrovateľ PZ kpt. Č. mi neoznámil, že moja prítomnosť nie je

ďalej potrebná. Z uvedeného dôvodu som až do môjho zadržania zotrval na území

Slovenskej republiky. Dňa 26. 11. 2009 som sa dostavil opätovne k vyšetrovateľovi na

základe telefonického predvolania. Stále som bol v pozícii svedka. Toho istého dňa 26. 11 .

2009 o 15.45 mi bolo vznesené obvinenie a bol som obmedzený na osobnej slobode.

Uvedeným postupom došlo priamo k porušeniu medzinárodnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu

trestné stíhanie ani len nemalo byť začaté, a ak už bolo začaté, tak malo byť zastavené lebo

je neprípustné, teda aj väzba je nezákonná.

V Uznesení sa Krajský súd v Trnave vôbec nevyjadril k namietanej nezákonnosti

väzby z dôvodu porušenia medzinárodnej zmluvy, v tomto smere sťažnosť nepreskúmal

a nevysporiadal sa s námietkami.“.

Ďalej sťažovateľ namieta, že v označenom trestnom konaní vôbec nebolo

preukázané, že by u neho hrozilo riziko úteku, a teda nie je daný väzobný dôvod podľa § 71

ods. 1 písm. a) .

Z vykonaného dokazovania taktiež podľa sťažovateľa vyplýva, že sa skutku

kladenému mu za vinu nedopustil (výpovede svedkov o tom, že v čase spáchania skutku bol

sťažovateľ v Chorvátsku, a nie na Slovensku, lokalizácia chorvátskych telefónnych čísel

v čase spáchania skutku v Chorvátsku, pečiatky v pase sťažovateľa z hraničného prechodu

Gruskovje v Slovinsku).

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, a to právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3

a ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3,

ods. 5 SR, právo na spravodlivý súdne konanie podľa SR, právo

prednosti medzinárodných zmlúv podľa porušenie SR a právo uvedené

v čl. 11 ods. 3 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou

federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných

a trestných veciach publikovanou pod č. bolo porušené postupom a uznesením

o väzbe Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. zo dňa 28. 06.

2011.

Základné právo sťažovateľa, a to právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3 a ods. 4

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5

SR, právo na spravodlivý súdne konanie podľa SR, právo

prednosti medzinárodných zmlúv podľa porušenie SR a právo uvedené

v čl. 11 ods. 3 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou

federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných

a trestných veciach publikovanou pod č. bolo porušené postupom a uznesením

o väzbe Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. zo dňa

22. 07. 2011.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave z 22. 07. 2011 sp. zn.

u Uznesenie Okresného súdu v Trnave zo dňa 28. 06. 2011sp. zn. sa zrušujú

a prikazuje sa Okresnému súdu v Trnave, aby menovaného I. D... neodkladne prepustil

z väzby na slobodu.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

261,82 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho

zástupcu sťažovateľa Mgr. D. Š...“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila

rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie

povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely

výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia

pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne

chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 11 ods. 1 medzinárodnej zmluvy ak v konaní pred orgánmi jednej zmluvnej

strany je potrebná osobná účasť osoby, ktorá má byť vyslúchnutá ako svedok alebo ako

znalec a ktorá je na území druhej zmluvnej strany, predvolanie sa jej zašle prostredníctvom

príslušného orgánu druhej zmluvnej strany.

Podľa čl. 11 ods. 2 medzinárodnej zmluvy predvolaná osoba nie je povinná sa

ustanoviť a predvolanie nesmie obsahovať vyhrážku donucovacími opatreniami pre prípad,

že sa neustanoví.

Podľa čl. 11 ods. 3 medzinárodnej zmluvy svedok alebo znalec, ktorý sa ustanovil na

predvolanie orgánu druhej zmluvnej strany, nesmie byť na jej území bez ohľadu na svoje

občianstvo trestne stíhaný ani vzatý do väzby, ani sa nesmie na ňom vykonať trest uložený

skôr súdom za trestný čin, ktorý spáchal pred prekročením hraníc dožadujúcej zmluvnej

strany. Rovnako tak nemôže byť trestne stíhaný ani v súvislosti s podávaním svedectva

alebo znaleckého posudku alebo za trestný čin, ktorý je predmetom konania.

Podľa čl. 11 ods. 4 medzinárodnej zmluvy svedok alebo znalec stratí ochranu

uvedenú v ustanovení odseku 3, ak neopustí územie dožadujúcej zmluvnej strany v lehote

siedmich dní odo dňa, kedy mu bolo oznámené, že jeho prítomnosť nie je ďalej potrebná.

Do tejto lehoty sa nezapočítava doba, po ktorú svedok alebo znalec nemohol opustiť územie

tejto zmluvnej strany z dôvodov nezávislých od jeho vôle.

1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 28. júna 2011

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom

okresného súdu a jeho uznesením ústavný súd poukazuje na , z ktorého

vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť

(čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

túto časť sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 22. júla 2011

Pred predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd poukázal na už

citovaný , z ktorého vyplýva, že jeho úlohou pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. júla

2011 spočíva jeho zásadná námietka v tvrdení, že jeho trestné stíhanie je neprípustné, keďže

sa na neho vzťahuje ochrana v zmysle čl. 11 ods. 3 medzinárodnej zmluvy, a preto aj jeho

vzatie do väzby rovnako ako ďalšie trvanie jeho väzby je nezákonné. Sťažovateľ poukazuje

v tejto súvislosti aj na skutočnosť, že krajský súd sa v namietanom uznesení vôbec

nevysporiadal s touto jeho námietkou.

Ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné uviesť, že v danom prípade ide

o námietku, ktorú sťažovateľ mohol uplatniť už pri svojom vzatí do väzby. Sťažovateľ síce

uznesenie okresného súdu sp. zn. 95/09 z 27. novembra 2009 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 10. decembra 2009 napadol aj sťažnosťou

z 9. marca 2010 adresovanou ústavnému súdu (konanie bolo vedené pod sp. zn.

), avšak námietku neprípustnosti trestného stíhania z dôvodu porušenia

medzinárodnej zmluvy v tejto sťažnosti neuplatnil. Z toho možno vyvodiť, že sťažovateľ

uplatňuje označenú námietku oneskorene, čo už samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie

tejto časti jeho sťažnosti z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Napriek uvedenému ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa so zásadnou

námietkou sťažovateľa aj meritórne.

Podľa názoru ústavného súdu je tvrdenie sťažovateľa, že sa v namietanej trestnej veci

na neho ako občana Chorvátskej republiky vzťahuje ochrana pred trestným stíhaním

v zmysle čl. 11 medzinárodnej zmluvy, nesprávne, pretože sťažovateľ v posudzovanom

prípade nespĺňa podmienky ustanovené v označenom článku medzinárodnej zmluvy.

Článok 11 medzinárodnej zmluvy síce zabezpečuje ochranu svedkom a znalcom,

ktorí sú občanmi Chorvátskej republiky pred trestným stíhaním na území Slovenskej

republiky (rovnako tak ako svedkom a znalcom, ktorí sú občanmi Slovenskej republiky pred

trestným stíhaním na území Chorvátskej republiky, pozn.), avšak len za splnenia

predpokladov vymedzených medzinárodnou zmluvou.

Prostredníctvom čl. 11 medzinárodnej zmluvy sa má zabrániť situáciám, pri ktorých

by osoba, ktorá má byť vypočutá ako svedok alebo ako znalec, mala byť vylákaná pod

zámienkou výsluchu svedka alebo znalca na územie druhej zmluvnej strany, kde bude

následne trestne stíhaná.

Základným predpokladom na aplikáciu ustanovení čl. 11 medzinárodnej zmluvy je,

že osoba, ktorá má byť vypočutá ako svedok alebo ako znalec bude na výsluch predvolaná

a predvolanie sa jej zašle prostredníctvom príslušného orgánu druhej zmluvnej strany.

Ďalším predpokladom je, že táto osoba sa dostaví na územie druhej zmluvnej strany práve

na účely vykonania výsluchu, na ktorý je predvolaná.

V prípade sťažovateľa nebol splnený ani jeden z dvoch uvedených predpokladov

ustanovených v medzinárodnej zmluve. Na výsluch uskutočnený 6. októbra 2009 (a ani na

výsluch uskutočnený 26. novembra 2009) nebol sťažovateľ predvolaný spôsobom

uvedeným v čl. 11 ods. 1 medzinárodnej zmluvy, teda mu nebolo zaslané predvolanie

prostredníctvom príslušného orgánu druhej (chorvátskej) zmluvnej strany. Sťažovateľ sám

uvádza, že na oba výsluchy k vyšetrovateľovi sa dostavil na základe telefonickej výzvy

vyšetrovateľa A. Č.

Zo zistení ústavného súdu navyše vyplynulo, že sťažovateľ prišiel na územie

Slovenskej republiky v septembri 2009 na návštevu svojej družky a dcéry, teda nie na účely

podrobenia sa výsluchu.

Zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa pred sudcom pre prípravné konanie dňa

27. novembra 2009 (zápisnica okresného súdu sp. zn. 95/2009) vyplýva, že sťažovateľ

počas výsluchu okrem iného uviedol: „Keď sa skončila sezóna v septembri 2009 som prišiel

za družkou do B., s ktorou už žijem 20. Väčšinou som sa od septembra zdržiaval v B. Tu ma

kontaktoval policajt v septembri alebo v októbri. My sme sa už s p. Č. stretli, zobrali mi

odtlačky, vypočuli ma ako svedka. Stretli sme sa v B. a potom ma kontaktovali policajti až

túto stredu.“

Zo správy súdneho poradcu M. K. zo 16. októbra 2009 vyplýva, že „Znovu vykonali

preverenie v teréne obvineného I. D. na adrese K. a rodičia obžalovaného povedali, že bol u

nich pred mesiacom a pol, a že sa vrátil do B., pretože sa tam nachádza jeho manželka a

dieťa.“.

Z už uvedeného teda možno formulovať záver, že vzhľadom na nesplnenie

podmienok uvedených v čl. 11 ods. 1 medzinárodnej zmluvy sťažovateľ nepožíval ochranu

vyplývajúcu z čl. 11 ods. 3 medzinárodnej zmluvy, a preto je jeho zásadná námietka proti

jeho väzobnému stíhaniu na území Slovenskej republiky zjavne neopodstatnená.

Bez ohľadu na uvedený záver ústavný súd považoval za potrebné poznamenať, že sa

nemôže stotožniť s argumentáciou okresného súdu v namietanom uznesení, prostredníctvom

ktorej sa vysporiadal s námietkou sťažovateľa o tom, že v jeho prípade neboli rešpektované

ustanovenia medzinárodnej zmluvy [„Argument obhajoby o porušení ustanovení

medzinárodnej zmluvy neobstojí, nakoľko obžalovaný mal medzi výsluchom, na ktorý bol

predvolaný z Chorvátska a druhým výsluchom a vznesením obvinenia dostatočne dlhý čas

(20 dní) na to, aby opustil územie SR, čiže nebol vylákaný pod zámienkou výsluchu svedka

na územie iného štátu, kde by bol následne stíhaný, čo je situácia ktorej má zabrániť

ustanovenie čl. 11 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a

Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou.“]. Táto skutočnosť ale nič nemení na

závere ústavného súdu o tom, že zásadná námietka sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľa [v konaní vôbec nebolo preukázané, že

by u sťažovateľa hrozilo riziko úteku, a teda nie je daný väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1

písm. a) , a námietka, že sa skutku kladenému mu za vinu nedopustil]

ústavný súd poukazuje na odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu v spojení

s namietaným uznesením okresného súdu, ako aj na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 19. októbra 2010.

Z namietaného uznesenia okresného súdu vyplýva, že „Na základe vyššie uvedených

skutočností dospel súd k záveru, že dôvody väzby v zmysle citovaného ustanovenia § 71

ods. 1 písm. a) u obvineného I. D. tak, ako boli uvedené v uznesení Okresného

súdu Trnava zo dňa 27. 11. 2009 sp. zn. 95/2009, potvrdeným uznesením Krajského súdu

v Trnave pod sp. zn. zo dňa 10. 12. 2009 naďalej trvajú. Už pri rozhodovaní

o väzbe obvineného I. D. boli posudzované jednak formálne, jednak materiálne podmienky

väzby. Z obsahu doposiaľ zadokumentovaného spisového materiálu boli zistené skutočnosti,

ktoré nasvedčujú tomu, že stíhaný skutok bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú

dôvody na podozrenie, že ho spáchal obvinený I. D. Súdy oboch stupňov viackrát

konštatovali, že materiálna podmienka väzby je daná tým, že je cudzím štátnym

príslušníkom, na území Slovenskej republiky nemá žiadne oficiálne trvalé bydlisko a preto

ak by opustil územie SR a následne sa ukryl v cudzine, najmä mimo Európskej únie, došlo

by k výraznému sťaženiu a nemožnosti realizovať a ukončiť trestné stíhanie. Za skutok za

ktorý je obžalovaný stíhaný mu hrozí trest odňatia slobody vo výmere 15 až 25 rokov,

prípadne doživotie a toto sú konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvod jeho väzby. Trestné

konanie sa zavinením obvineného značným spôsobom predĺžilo ešte v čase kedy I. D. nebol

obvineným zo spáchania skutku a preto je dôvodné sa domnievať, že v súčasnosti v pozícii

obvineného v spojitosti s hrozbou uloženia mimoriadne vysokého trestu by sa obvinený

skrýval na rôznych miestach v zahraničí, aby sa tak vyhýbal trestnému stíhaniu a trestu,

ktorý mu hrozí a zmaril tak samotnú podstatu trestného konania.“.

Z namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa stotožnil s dôvodmi

uvedenými v uznesení súdu prvého stupňa a tieto si v celom rozsahu osvojil. Taktiež

krajský súd poukázal na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe sťažovateľa, ako aj na

skutočnosť, že sťažovateľ nemá žiadne oficiálne bydlisko na Slovensku a je cudzím štátnym

príslušníkom.

V už spomenutom uznesení sp. zn. z 19. októbra 2010 sa okrem

iného uvádza: „Vo svetle týchto skutočností, spolu s ďalšími zisteniami o tom, že

sťažovateľ nemá na Slovensku žiaden zdroj príjmov (podniká v Chorvátsku) ani majetok

väčšej hodnoty, ani tu nie je oficiálne prihlásený k pobytu a opakovane sa zdržiaval na

území Slovenskej republiky bez toho, aby sa dostavil na výsluch, a to až do októbra 2009,

nemožno záver krajského súdu o existencii dôvodnej obavy z toho, že sťažovateľ by sa

vzhľadom na výšku hroziaceho trestu pobytom v cudzine mohol vyhýbať trestnému stíhaniu

a sťažovať alebo mariť tak dosiahnutie účelu trestného konania, považovať za prejav

arbitrárnosti v dôsledku abstraktnej úvahy bez konkrétneho skutkového základu.“

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu označených rozhodnutí okresného súdu,

krajského súdu, ako aj svojho predchádzajúceho rozhodnutia konštatoval, že sťažnosť

sťažovateľa nezakladá žiadne dôvody na zmenu postoja ústavného súdu k týmto námietkam

sťažovateľa, ktoré už v konaní vedenom pod sp. zn. vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnené.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011