Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 494/2011
PDF · 177.33 KB
No categories available
II. ÚS 494/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. N., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., CSc., B.,
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 20 C 14/2006-211 z 11. júna 2009
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 391/2009-262, 8 Co 75/2011
z 29. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2011
doručená sťažnosť M. N., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M.
Š., CSc., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 20 C 14/2006-211 z 11. júna 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 391/2009-262, 8 Co 75/2011 z 29. marca 2011.
Sťažnosť napriek tomu, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym
zástupcom, nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným
súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky 23. júna 2011 na
odstránenie nedostatkov podania.
Právny zástupca sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 22. júla
2011.
Ani v doplnení sťažnosti sťažovateľka okrem tvrdenia, že okresný súd „nevykonal
dôkazy, ktoré navrhoval a spochybnil vykonané dôkazy“, bližšie nezdôvodnila, v čom vidí
porušenie jednotlivých ňou označených napadnutých práv.
V relevantnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:
„Sťažovateľ touto svojou sťažnosťou namieta porušenie svojich základných ľudských
práv a slobôd zaručených Ústavou Slovenskej republiky, ako aj medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
Porušovateľom základných práv a slobôd sťažovateľa je Krajský súd v Bratislave
a Okresný súd Bratislava I (ďalej aj ako porušovateľ).
K porušeniu základných práv a slobôd došlo:
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.06.2009, č. k. 20C/14/2006-211
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.3.2011, č.k. 8Co 391/2009-262,
8Co 75/2011...
Navrhovateľ podal na Okresný súd Bratislava I žalobu, v ktorej žiadal, aby súd
zaviazal odporcu (sťažovateľa) na zaplatenie sumy 100.630 Sk. Sťažovateľ sa v konaní na
Okresnom súde Bratislava I domáhal, aby bola podaná žaloba ako nedôvodná v plnom
rozsahu zamietnutá.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zaviazal sťažovateľa na zaplatenie sumy
1.383,09 € spolu s 11% úrokom z omeškania ročne od 21.04.2004 do zaplatenia. Vo zvyšku
istiny, t.j. 1.957,21 € návrh zamietol. V odôvodnení Okresný súd Bratislava I uviedol, že
postupoval na základe znaleckého posudku vypracovaného znalcom z odboru stavebníctva -
Ing. Š. D. Znalec v posudku uviedol, že navrhovateľ vykonal uvedené stavebné práce, ale
účtoval si za ne viac, ako bola ich skutočná hodnota.
Sťažovateľ podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie. Krajský súd v Bratislave
rozsudkom rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľa došlo v dôsledku postupu a rozhodnutia vyššie uvedených
súdov k porušeniu jeho základných práv a slobôd zakotvených v Ústave Slovenskej
republiky, keď všeobecné súdy nesprávne aplikovali v konaní slovenské právne predpisy
a nesprávne vyhodnotili situáciu, ako aj skutkový stav a pripísali na ťarchu sťažovateľa
skutočnosti, za ktoré sťažovateľ nemôže.
Navrhovateľ konal v rozpore s dobrými mravmi, snažil sa odporcu (pričom ide o
pani vo vyššom veku) uviesť vedome do omylu a vyúčtoval odporkyni faktúru, ktorá vôbec
neodrážala skutočnú hodnotu vykonaných prác. Túto skutočnosť potvrdil aj súdny znalec vo
svojom posudku. Napriek tomu všeobecné súdy priznali čiastočne navrhovateľovi žalovanú
sumu, a to dokonca s 11 % úrokom z omeškania ročne, t. j. za viac ako 7 rokov. Pričom
odporca, na ochranu ktorého by sa mali aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa na
celú situáciu doplatil, a je teraz povinný zaplatiť navrhovateľovi žalovanú sumu spolu
s vysokým úrokom z omeškania. Odporca však svojím konaním túto situáciu nespôsobil.
Sťažovateľ navrhoval vykonať dôkazy, ktoré Okresný súd Bratislava I nevykonal
a taktiež spochybnil vykonané dôkazy, a v dôsledku nesprávneho postupu tohto súdu bolo
rozhodnuté v neprospech sťažovateľa.
Napadnutými rozhodnutiami, ako aj postupom všeobecných súdov boli porušené
základné práva sťažovateľa zakotvené v článku.... 46 ústavy,... čl. 48 ods. 2 ústavy... čl. 6
ods. 1 dohovoru...
Ústavný súd Slovenskej republiky je oprávnený a povinný chrániť základné práva
a slobody, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Vzhľadom na charakter právneho aktu,
ktorým boli porušené základné práva sťažovateľa, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že
porušovateľmi základných práv sú v tomto prípade Okresný súd Bratislava I a Krajský súd
v Bratislave, ktorých napadnuté rozhodnutie je právoplatné, nie je možné dovolávať sa
ochrany základných práv u žiadneho iného všeobecného súdu...
Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky, po predbežnom
prerokovaní, prijal sťažnosť na ďalšie konanie.“
Sťažovateľka navrhla, aby o jej sťažnosti rozhodol ústavný súd týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa zakotvené v článku 46 a článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, č. k. 20C/14/2006-211
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 8Co 391/2009-262, 8Co 75/2011, ako aj
postupom uvedených súdov v konaní, porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.júna 2009, ak. 20C/14/2006-211
a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.3.2011, č.k. 8Co 391/2009-262,
8Co 75/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa úvahy
Ústavného súdu Slovenskej republiky.
4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd
Bratislava I povinný vyplatiť k rukám advokáta JUDr. M. Š., CSc., B.“
Sťažovateľka zároveň požiadala, aby ústavný súd rozhodol o pozastavení
vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí až do rozhodnutia o tejto ústavnej sťažnosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
1. Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv
a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených základných práv rozhodnutím
okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc
preskúmať napadnutý postup okresného súdu, keďže jeho rozhodnutie a postup, ktorý jeho
vydaniu predchádzal, preskúmal na základe odvolania sťažovateľky krajský súd, ktorý
rozsudkom č. k. 8 Co 391/2009-262, 8 Co 75/2011 z 29. marca 2011 napadnutý rozsudok
okresného súdu č. k. 20 C 14/2006-211 z 11. júna 2009 v napadnutej časti potvrdil.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).
2. Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k.
8 Co 391/2009-262, 8 Co 75/2011 z 29. marca 2011, treba sťažnosť považovať za zjavne
neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu č. k. 8 Co 391/2009-
262, 8 Co 75/2011 z 29. marca 2011, z odôvodnenia ktorého krajský súd uviedol:
„V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti návrhu
navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia zvyšnej časti ceny za práce vykonané na
rekonštrukcii rodinného domu odporkyne, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení
odporkyne z hľadiska skutočností, ktoré uviedla na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.),
pričom na odstránenie rozporov v tvrdeniach účastníkov nariadil aj znalecké dokazovanie
a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p.. Na základe vykonaného
dokazovania správne dospel k správnemu záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný v časti
zaplatenia sumy 1.383,09 eur.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že medzi nimi došlo k uzavretiu ústnej dohody
o vykonaní prác navrhovateľom na rekonštrukcii kúpeľne v rodinnom dome odporkyne,
pričom odporkyňa vo svojej výpovedi potvrdila, že pôvodne dohodnuté práce na kúpeľni
boli dohodou účastníkov rozšírené aj o práce na WC, schodoch do pivnice, prechodných
dverách do pivnice, o práce v pivnici a na skleníku. Nesporné bolo medzi účastníkmi aj to,
že odporkyňa formou zálohových platieb v priebehu vykonávania prác uhradila
navrhovateľovi sumu 104.500,-Sk. Za účelom zistenia presného rozsahu navrhovateľom
vykonaných stavebných prác na rodinnom dome odporkyne, ako aj ceny týchto prác súd
prvého stupňa nariadil znalecké dokazovanie znalcom Ing. Š. D., z odboru stavebníctvo,
odhad hodnoty nehnuteľností a odhad hodnoty stavebných prác, ktorým bolo preukázané, že
práce uvedené v denníku navrhovateľa v prevažnej miere zodpovedali stavebným prácam,
ktoré boli aj skutočne vykonané a záznamy v stavebnom denníku nie sú v rozpore
s uvedeným predmetom vykonaných prác, avšak skutočne realizovaným stavebným prácam
nezodpovedá konečná vyúčtovaná cena v sume 205.130,-Sk vo faktúre zo dňa 20.04.2004,
ale podľa výpočtov znalca skutočná cena realizovaných prác je 145.523,10 Sk vrátane
DPH, pričom zásadný rozpor medzi tvrdeniami navrhovateľa a odporkyne spočíval
v dopočítaní sadzby DPH, dĺžke trvania prác a v oprávnenosti použitia hodinových sadzieb.
Znalec v znaleckom posudku potvrdil, že stavebné práce nevykazovali v čase obhliadky
závady a poukázal aj na to že, ak odporkyňa súhlasila s vykonávaním naviac prác, zrejme
bola s vykonanými prácami spokojná. Celkové náklady na práce vykonané na rodinnom
dome odporkyne vyčíslil znalec v sume 146.167,10 Sk, z ktorej odporkyňa forma zálohových
platieb uhradila sumu 104.500,-Sk a rozdiel predstavoval sumu 41.667,10 Sk. Takto súd
prvého stupňa pri posudzovaní dôvodnosti návrhu navrhovateľa vychádzal z vykonaného
znaleckého dokazovania a v súlade so závermi znalca uložil odporkyni povinnosť doplatiť
za vykonané stavebné práce navrhovateľovi sumu 1.383,09 eur.
Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by vykonané stavebné práce
vykazovali vady alebo nedorobky, prípadne, že by táto nejaké vady vôbec relevantným
spôsobom reklamovala, tak, ako tvrdila odporkyňa, a preto tieto námietky uvedené v jej
odvolaní odvolací súd posúdil ako nedôvodné. V odvolaní odporkyňa neuviedla žiadne nové
skutočnosti a obsah jej odvolania nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom
uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by
spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie. ...
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyhodnotením vykonaných dôkazov,
právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj odôvodnením rozsudku súdu prvého
stupňa v napadnutej časti, majúcim všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 157 ods.
2 O.s.p., a preto rozsudok v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.“
Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd podrobne a vyčerpávajúco vysporiadal
s námietkami uvedenými v odvolaní podanom sťažovateľkou. Jeho závery sú presvedčivé,
a ústavný súd preto nevidí žiaden dôvod, aby do týchto záverov zasiahol.
V uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil. V každom prípade tento postup
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade
neporušil označené základné práva sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym
názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2011