Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 498/2011
PDF · 302.18 KB
No categories available
III. ÚS 498/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. M., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. L. D., B.,
pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života
podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 18
ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k.
10 P/363/2009-92 z 30. marca 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
13 CoP/37/2011-123 zo 14. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2011 doručená a 21. októbra 2011 doplnená sťažnosť Ing. J. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátkou JUDr. L. D., B., pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu rodičovstva podľa
čl. 41 ods. 1 ústavy, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41
ods. 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného
práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8
ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu
Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 P/363/2009-92 z 30. marca 2011
a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
13 CoP/37/2011-123 zo 14. júna 2011 (sťažovateľ nesprávne uviedol č. k. 3 CoP/37/2011-
123, pozn.).
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k.
13 C/79/2008-76 z 21. januára 2009 bolo rozvedené manželstvo sťažovateľa, bola schválená
dohoda rodičov, podľa ktorej sa maloletá K. M. (ďalej len „maloletá“) zveruje do osobnej
starostlivosti matky, a zároveň bol upravený styk sťažovateľa s maloletou tak, že bol
oprávnený sa s ňou stretávať každý párny týždeň v čase od soboty od 10.00 h do nedele do
18.00 h a počas letných prázdnin v každom kalendárnom roku počas prvého týždňa
v auguste od pondelka od 10.00 h do nedele do 18.00 h a počas vianočných sviatkov každý
kalendárny rok v čase od 26. decembra od 10.00 h do 28. decembra do 18.00 h.
Dňa 8. októbra 2009 sťažovateľ podal návrh na rozšírenie styku s maloletou.
Na pojednávaní konanom 21. júla 2010 sťažovateľ rozšíril svoj návrh na zverenie maloletej
do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, pričom posúdenie dĺžky striedania
ponechal na rozhodnutie okresnému súdu, resp. na znalecké posúdenie. Uznesením
z 29. júla 2010 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie v odbore psychológia, v odvetví
poradenská psychológia. Dňa 19. novembra 2010 bol okresnému súdu predložený znalecký
posudok.
Okresný súd rozsudkom č. k. 10 P/363/2009-92 z 30. marca 2011 (okrem iného)
návrh sťažovateľa na zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch
rodičov zamietol (bod VII výroku) a zároveň upravil styk sťažovateľa s maloletou (bod I
výroku) takto:
„- každý párny týždeň v mesiaci v čase od soboty od 10.00 hod. do nedele do 17.00
hod... s tým, že maloletú si prevezme v stanovenom čase pred bytom matky maloletého
dieťaťa a po ukončení styku na tom istom mieste pred bytom matky maloletého dieťaťa ju
odovzdá,
- počas letných prázdnin v mesiaci júl tretí a štvrtý týždeň, v mesiaci august druhý
a tretí týždeň s tým, že maloletú si prevezme pred bytom matky maloletého dieťaťa o 10.00
hod. a po ukončení styku na tom istom mieste o 17.00 hod. pred bytom matky maloletého
dieťaťa ju odovzdá,
- počas veľkonočných sviatkov od piatku od 16.00 hod. do soboty do 17.00 hod.
s tým, že maloletú si prevezme pred bytom matky maloletého dieťaťa a po ukončení styku na
tom istom mieste pred bytom matky maloletého dieťaťa ju odovzdá,
- počas vianočných sviatkov v každom párnom kalendárnom roku od 26. 12. od 10.00
hod. do 28. 12. do 17.00 hod. a v každom nepárnom kalendárnom roku od 31. 12. od 9.00
hod. do 01. 01. nasledujúceho kalendárneho roku do 17.00 hod. s tým, že maloletú si
prevezme pred bytom matky maloletého dieťaťa a na tom istom mieste po ukončení styku
pred bytom matky maloletého dieťaťa ju odovzdá.“
Z odôvodnenia uvedeného rozsudku okresného súdu vyplýva:
„Súd na základe prevedeného dokazovania, aj znaleckého dokazovania v predmetnej
veci, výpoveďami účastníkov konania a ich písomnými vyjadreniami, ako aj správami
kolízneho opatrovníka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny B., pracovisko Ž. a jeho
stanoviskom k zmene úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu,
potom dospel k jednoznačnému záveru, že v súčasnosti síce maloletá K. má pozitívny citový
vzťah k obidvom svojim rodičom, jej preferencie sa však menia podľa toho, u ktorého sa
aktuálne nachádza, toho rodiča aj uprednostňuje. Je vo veku, kedy nedokáže zaujať ešte
objektívny postoj k svojim rodičom a v čase, keď sa nachádza u toho ktorého rodiča, odráža
sa to aj v jej vzťahu a správaní sa k druhému rodičovi. Jednoznačne pravidelné stretávanie
sa maloletej s jej otcom výrazne pozitívne vplýva na jej psychiku a emocionálny rozvoj. Je
nutné však poznamenať, že obidvaja rodičia maloletého dieťaťa, tak otec, ako aj matka
maloletého dieťaťa majú odlišné očakávania od maloletej. Táto ambivalentnosť sťažuje
adaptáciu maloletého dieťaťa na svoje aktuálne sociálne prostredie. Jednoznačne možno
konštatovať, že styk otca s maloletou dcérou neohrozuje jej psychický vývoj. Práve naopak,
pri týchto stretnutiach si maloletá uvedomuje, že je členom rodiny. Je preto v záujme jej
nerušenej výchovy dôležité, aby sa pravidelne stretávala so svojim otcom a až následne, keď
dôjde k skonsolidovaniu vzájomných vzťahov medzi rodičmi, pretože na maloletú nepôsobí
negatívne jej pobyt u otca, ale psychické napätie, ktorým je poznačený vzájomný vzťah
rodičov, čo si vyžaduje zjednotenie očakávania na maloleté dieťa zo strany obidvoch
rodičov a preto by bolo vhodné, aby sa rodičia maloletého dieťaťa za prítomnosti
odborníka dohodli na zjednotení svojich postojov a očakávaní na maloletú dcéru a až po
úprave, skultúrnení vzájomného vzťahu rodičov by bolo možné uvažovať o zmene úpravy
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, pretože súd sa jednoznačne
stotožňuje so závermi znaleckého posudku, že zverenie maloletého dieťaťa do striedavej
osobnej starostlivosti obidvoch rodičov vyžaduje zjednotenie očakávania na dieťa zo strany
obidvoch rodičov, pričom pokiaľ je dieťa vystavené odlišným, prípadne až protichodným
očakávaniam, pôsobí to negatívne na jeho hodnotenie a rozvoj sebaúcty. Vzhľadom na tieto
skutočnosti potom súd s prihliadnutím na okolnosti na strane maloletého dieťaťa, jeho vek,
zdravotný stav, denný režim, vzťah k obidvom rodičom, ako aj okolnosti týkajúce sa
obidvoch rodičov, ich vzájomné vzťahy, osobné a rodinné pomery, keď bolo preukázané, že
stykom otca s maloletým dieťaťom nie je ohrozený jeho zdravý telesný a duševný vývin,
považoval súd, kým nedôjde k skonsolidovaniu vzťahov medzi rodičmi, za najvhodnejší
spôsob ďalšieho psychického, fyzického a duševného vývinu maloletého dieťaťa rozšírenie
úpravy styku otca s maloletým dieťaťom tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
súdneho rozhodnutia, čím zároveň súd upravil aj oznamovaciu činnosť zo strany matky
maloletého dieťaťa, ktorá môže prispieť k ďalšiemu skonsolidovaniu vzťahov medzi rodičmi,
nájdeniu ich komunikácie týkajúcej sa ich maloletej dcéry a následne možnosť uvažovania
aj o inej forme úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, čo si v
prvom rade vyžaduje, aby si rodičia upravili svoj vzájomný vzťah, odpadlo medzi nimi
psychické napätie, ktoré sa prenáša aj na maloletú, ktoré dešifruje aj neverbálne znaky ich
vzájomného odporu. Zároveň súd podotýka, že aby sa naplnil účel rozšírenej úpravy styku
otca s maloletým dieťaťom je potrebné, aby sa odovzdávanie maloletého dieťaťa
uskutočňovalo bez zbytočných konfliktov a v pokojnej atmosfére, pretože ak sa v budúcnosti
zmenia okolnosti, ktoré tvorili skutkový základ tohto rozhodnutia, môže súd svoje
rozhodnutie zmeniť a styk prispôsobiť veku, režimu maloletého dieťaťa, ako aj ďalšieho
jeho prosperujúceho psychického, fyzického a duševného vývinu.“
Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 13 CoP/37/2011-123
zo 14. júna 2011 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.
Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy mu neposkytli primeranú ochranu, naopak, ich
rozhodnutia sú v rozpore so zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ústavou
a dohovorom. Porušenie svojich základných práv a slobôd vidí v tom, že:
„Napriek uvedeným záverom znaleckého dokazovania súd návrh otca mal. dieťaťa
na zverenie mal. dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov zamietol.
Svoje rozhodnutie súd bližšie nezdôvodnil, nakoľko na str. 8 rozsudku prakticky len opísal
niektoré závery znaleckého dokazovania a vôbec sa nevysporiadal s tvrdeniami znalca na
pojednávaní dňa 30. 3. 2011. Súd konštatuje, že kým nedôjde ku skonsolidovaniu vzťahov
medzi rodičmi, tak za najvhodnejší spôsob súd považuje rozšírenie úpravy styku otca s mal.
dieťaťom, ako je to uvedené vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia. Okresný súd však
dokonca sťažovateľovi bežný styk zúžil o jednu hodinu a to na základe návrhu na rozšírenie
styku, čo následne Krajský súd potvrdil...
Prvostupňový súd, a následne i odvolací súd nedostatočne zohľadnil skutočnosť, že
citový vzťah dieťaťa k otcovi je rovnako pozitívny ako k matke, a tak niet najmenšieho
dôvodu, aby dieťa s otcom netrávilo taký istý čas svojho života ako s matkou. Nielen dieťa
má právo, ale zároveň aj otec (s poukazom na závery psychologického vyšetrenia oboch
rodičov a ich komparáciu) má nespochybniteľné právo tráviť s dieťaťom rovnaký čas ako
matka. Akékoľvek umelé odďaľovanie časovo alikvotného striedania sa rodičov na výchove
dcéry v tejto konkrétnej situácií pedagogicky invalidizuje otca a navyše ohrozuje optimálne
vytváranie si obrazu otca vo vnútornom prežívaní dcéry. Podľa nášho názoru bolo
nariadenie striedavej osobnej starostlivosti s okamžitou platnosťou jediným riešením, kedy
nebude naďalej ohrozovaný a zámerne spomaľovaný proces rovnocennej výchovnej
participácie oboch rodičov na duševnom a sociálnom vývine mal. dieťaťa. Sme presvedčení
o tom, že efekt striedavej osobnej starostlivosti sám osebe už v krátkom čase pozitívne
ovplyvní nielen psychickú pohodu a prosperitu mal. dcéry, ale i postupnú akceptáciu tohto
stavu matkou, keď zistí, že sa zo strany otca nemá čoho obávať. Pokiaľ prvostupňový súd na
str. 9 rozsudku uvádza, že zmena výchovného prostredia je rušivým zásahom do procesu
výchovy dieťaťa, tak s takýmto konštatovaním nie je možné súhlasiť, nakoľko pravidelné
striedanie výchovného prostredia nemôže byť a ani nie je rušivým zásahom do procesu
výchovy dieťaťa a bude jednoznačne podporou jej harmonického duševného vývinu
v budúcnosti... Striedavá osobná starostlivosť o dieťaťa znižuje konfliktný potenciál medzi
rodičmi, zachováva obidvoch rodičov a umožňuje obidvom rodičom deti skutočne
vychovávať, tak ako to vyžaduje ústavný imperatív, nielen sa s nimi občas stretávať - ako to
nedôvodne nariadil Okresný súd a Krajský súd potvrdil...“
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom okresného súdu
č. k. 10 P/363/2009-92 z 30. marca 2011 a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 CoP/37/2011-
123 zo 14. júna 2011 došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva
na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, základného práva na starostlivosť o deti
a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uvedené rozhodnutia všeobecných
súdov zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a aby prikázal krajskému súdu
zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 261,82 €.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 1108/11 z 18. októbra
2011 vyjadril predseda krajského súdu, ktorý okrem iného uviedol:
«Odvolací súd vo svojom rozhodnutí v súlade s § 24 ods. 2 Zákona č. 36/2005 Z. z.
o rodine v znení neskorších predpisov, skúmal možnosť zveriť maloleté dieťa do striedavej
osobnej starostlivosti oboch rodičov. Skúmal nielen právne, ale aj psychologické aspekty
prípadu. Poukázal na to, že pohnútkou rodiča v žiadnom prípade nesmie byť riešenie
vzájomných konfliktov medzi rodičmi, s tým súvisí aj pravidlo ,,neočierňovať“ druhého
rodiča pred dieťaťom, schopnosť rodičov dohodnúť sa na pravidlách výchovy dieťaťa, ako
aj dennom režime, nezatajovať dôležité skutočnosti týkajúce sa dieťaťa a vzájomná
tolerancia a úcta oboch rodičov. Došiel k záveru, že v súdenej veci zatiaľ nie je možné
zveriť maloletú K. do striedavej osobnej starostlivosti. Z vykonaného dokazovania, ani
z podaných odvolaní nevyplýva, že rodičia sa vedia dohodnúť a hľadať riešenia na
výchovné problémy. Vysporiadal sa aj so záverom znaleckého dokazovania s tým, že pokiaľ
je dieťa vystavené odlišným, prípadne až protichodným očakávaniam, to pôsobí na jeho
sebahodnotenie a rozvoj sebaúcty. Považoval za vhodné, aby sa rodičia za prítomnosti
odborníka dohodli na zjednotení svojich postojov a očakávaní dieťaťa, a potom je možné sa
dohodnúť na striedavej starostlivosti.
Okresný súd o úprave výkonov rodičovských práv a povinností rozhodoval v súlade
s § 36 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú,
môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa
nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť ich výkon rodičovských práv a povinností,
najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloletí dieťa do osobnej starostlivosti. Ustanovenia
§ 24, 25 a 26 sa použijú primerane.
Na úpravu striedavej osobnej starostlivosti prichádza do úvahy úprava podľa § 24
ods. 2 zákona o rodine, podľa ktorého ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať
a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa
do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa, a ak budú
takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí
aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť
v záujme dieťaťa.
Pri presadzovaní inštitútu tzv. striedavej osobnej starostlivosti je dôležité prihliadať
na záujem maloletého dieťaťa. Aj keď osobnú striedavú starostlivosť, ktorá zabezpečuje
primeraný kontakt s obidvomi rodičmi, je možné považovať za najefektívnejšiu formu
starostlivosti o deti po rozvode, pravidelné striedanie miesta pobytu dieťaťa však nemusí
mať vždy pozitívny vplyv na dieťa. Neustále striedanie prostredia, v ktorom je dieťa
vychovávané a v ktorom vyrastá, môže mať aj negatívny vplyv a to najmä v prípade, ak sa
rodičia nevedia dohodnúť o veciach súvisiacich so školskou dochádzkou, mimoškolskými
aktivitami, záujmami dieťaťa. Pokiaľ sa rodičia na striedavej osobnej starostlivosti nevedia
dohodnúť, sú tu dôvodné pochybnosti o tom, či by výchovné prostredie založené
autoritatívnym rozhodnutím súdu o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti bolo
stabilné a v záujme dieťaťa, a či by rodičia boli schopní sa následne dohodnúť na ďalších
zásadných otázkach súvisiacich s osobnou starostlivosťou o dieťa.
Okresný súd a v nadväznosti na jeho rozhodnutie aj odvolací súd vzali do úvahy
najmä záujem dieťaťa, pričom aj odvolací súd poukázal na to, že by bolo vhodné, aby sa
rodičia za prítomnosti odborníka dohodli na zjednotení svojich postojov a očakávaní na
dieťa a potom je možné dohodnúť sa na striedavej starostlivosti. Aj za účelom odstránenia
napätia medzi rodičmi v tejto fáze ich vzájomného vzťahu bola im uložená povinnosť
podrobiť sa odbornému poradenstvu na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny B., Referáte
poradensko-psychologických služieb v Ž.
Z týchto dôvodov sa Krajský súd v Banskej Bystrici nestotožňuje s dôvodmi ústavnej
sťažnosti sťažovateľa...»
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na ochranu
rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, základného práva na starostlivosť o deti a ich
výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa rozsudkom okresného súdu č. k. 10 P/363/2009-92 z 30. marca 2011
a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 CoP/37/2011-123 zo 14. júna 2011.
K namietanému porušeniu označených základných práva a slobôd sťažovateľa
rozsudkom okresného súdu č. k. 10 P/363/2009-92 z 30. marca 2011
V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ako je uvedené v I. časti odôvodnenia tohto uznesenia, sťažovateľ sa ochrany svojich
základných práv a slobôd vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu domáhal
podaním odvolania, o ktorom krajský súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.
13 CoP/37/2011-123 zo 14. júna 2011
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny
prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom
prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa
vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).
Napadnutým rozhodnutím krajský súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu
o úprave styku sťažovateľa s maloletou a o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zverenie
maloletej do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. Sťažovateľ v sťažnosti
uviedol, že „požadoval, aby všeobecné súdy v medziach zákona a Ústavy SR poskytli jeho
právam primeranú ochranu. V skutočnosti táto ochrana nebola poskytnutá, naopak,
označené rozsudky sú v rozpore so zákonom, ako aj príslušnými ustanoveniami Ústavy SR.
K ochrane práv na súde a k spravodlivému súdnemu procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nedošlo.“.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
«V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec prejednal v medziach daných
ustanovením § 212 ods. 2 písm. a) OSP a v súlade s ustanovením § 214 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa ustanovenia §219 ods. 1 a 2 OSP rozsudok okresného súdu potvrdil
z týchto dôvodov.
Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a tento správne právne
posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku...
Súd rozhodne o osobnej striedavej starostlivosti, ak je to v záujme dieťaťa a ak by
boli týmto spôsobom lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ďalšou zákonnou podmienkou je
záujem aspoň jedného z rodičov so zverením dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti
a jeho spôsobilosť vychovávať dieťa. Súčasne musí skúmať nielen právne, ale aj
psychologické aspekty prípadu. Pohnútkou rodiča v žiadnom prípade nesmie byť riešenie
vzájomných konfliktov medzi rodičmi, s tým súvisí aj pravidlo „neočierňovať“ druhého
rodiča pred dieťaťom, schopnosť rodičov dohodnúť sa na pravidlách výchovy dieťaťa ako
aj dennom režime, nezatajovať dôležité skutočnosti týkajúce sa dieťaťa a vzájomná
tolerancia a úcta oboch rodičov.
V súdenej veci zatiaľ nie je možné zveriť maloletú K. do striedavej osobnej
starostlivosti. Ak rodičia dokážu kultivovane zvládnuť ambivalentné názory na výchovu
maloletej, prichádzala by osobná striedavá starostlivosť do úvahy. Z vykonaného
dokazovania a ani z podaných odvolaní nevyplýva, že rodičia sa vedia dohodnúť a hľadať
riešenia na výchovné problémy.
Vzhľadom na odvolaciu námietku otca, že „napriek záveru znaleckého dokazovania,
súd návrh otca zamietol“, odvolací súd poznamenáva, že znalec v znaleckom posudku zo
dňa 17. 11. 2010 v bode 6 (č. l. 70 - 71 spisu) uviedol, že „zverenie dieťaťa do striedavej
starostlivosti rodičov vyžaduje zjednotenie očakávania na dieťa zo strany oboch rodičov.
Pokiaľ je dieťa vystavené odlišným, prípadne až protichodným očakávaniam, to pôsobí na
jeho seba hodnotenie a rozvoj seba úcty. Bolo by vhodné, aby sa rodičia za prítomnosti
odborníka dohodli na zjednotení svojich postojov a očakávaní na dieťa a potom je možné sa
dohodnúť na striedavej starostlivosti.“ Na pojednávaní dňa 30. 03. 2011 (č. l. 87 p. v.
spisu) uviedol, že ak „nedošlo k zmene vzťahov medzi rodičmi maloletého, zotrváva na
svojom písomnom vyjadrení.“ Súd má za to, že za daného stavu nie je osobná striedavá
starostlivosť vhodná.»
Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento
dôsledne preskúmal skutkové a právne závery prvostupňového súdu a jeho právnu
argumentáciu a následne, ako už bolo uvedené, rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.
Ústavný pripomína, že spravodlivosť je nutné posudzovať z hľadiska konania ako
celku, pričom v danom prípade treba postupovať v súlade s praxou Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktorý napr. v rozhodnutí E. p. v. Italy zo 16. novembra 1999 (s odkazom aj na
rozhodnutie vo veci Olsson v. Sweden z 27. novembra 1992 a Johansen v. Norway
z 23. septembra 1994) vyslovil, že medzi záujmami dieťaťa a rodičov musí byť zachovaná
rovnováha, pričom pri hľadaní tejto rovnováhy musí byť osobitný význam venovaný
najvyšším záujmom dieťaťa, ktoré môžu prevažovať nad záujmami rodiča.
Aj keď argumentácii uvádzanej sťažovateľom nemožno uprieť racionálny základ,
podľa názoru ústavného súdu nemôže vytvárať dostatočný podklad na to, aby citované
závery krajského súdu mohli byť označené ako nesúladné s obsahom ním označených
základných práv a slobôd, porušenie ktorých namieta.
Je totiž v prvom rade v záujme maloletej, aby sa vzťahy rodičov stabilizovali tak, aby
boli schopní dohody o širšom rozsahu styku sťažovateľa s maloletou, prípadne aj dohody
o striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. V tom treba vidieť „výchovný“ vplyv
napadnutého rozhodnutia krajského súdu na účastníkov konania, ktorého naplnenie je
nepochybne v záujme maloletej.
Na psychiku dieťaťa veľmi pôsobí nekomunikatívnosť rodičov. Ide o výrazne
nežiaduci jav pre osobnostný vývoj aj duševné zdravie maloletého dieťaťa. Preto treba
v záujme dieťaťa tento negatívny stav zmeniť. Pokiaľ zlyhanie v podobe nedostatku
vzájomnej kvalifikovanej komunikácie nie sú rodičia schopní napraviť sami, je potrebný
v záujme dieťaťa autoritatívny zásah štátnej moci (nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 2661/10 z 2. novembra 2010).
Aby bolo určité riešenie vo všetkých aspektoch v záujme dieťaťa, je požadovaný stav
takmer ideálny. To je však ilozórne. Úlohou rodičov by však malo byť, aby sa svojím
správaním k takémuto stavu približovali, teda, aby rodičia opustili svoje egoistické,
mnohokrát dokonca „nízke záujmy“ (napr. v podobe trýznenia druhého rodiča
prostredníctvom dieťaťa). Každý rodič by si mal byť vedomý toho, že priorita záujmu
dieťaťa platí okrem iného preto, že dôsledky ignorovania záujmu dieťaťa sa v jeho sfére
(v jeho živote, či už v súčasnosti alebo v budúcnosti) prejavia intenzívnejšie negatívne, ako
v živote rodiča ako človeka dospelého; dieťa totiž nie je „hotová“ silná osobnosť a nie je
schopné sa s uvedenou situáciou vysporiadať, takže často si nesie psychické traumy po celý
život (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 266/10 z 18. augusta 2010).
Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu vyjadrené v napadnutom
rozhodnutí zodpovedajú príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a zákona
o rodine a možno vysloviť, že sledujú predovšetkým záujem maloletej, preto ich nemožno
považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Je právom všeobecného súdu
vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho
závery v posudzovanej veci treba považovať za legitímne. Nemožno preto súhlasiť
s tvrdením sťažovateľa, že krajský súd neposkytol primeranú ochranu jeho základným
právam a slobodám.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje závery vyjadrené v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné
a udržateľné, a preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, základných práv sťažovateľa
podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru
a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom krajského súdu č. k.
13 CoP/37/2011-123 zo 14. júna 2011
Sťažovateľ namietal, že v súvislosti s neposkytnutím súdnej ochrany krajským
súdom bol porušený aj čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy upravujúci zákaz diskriminácie, základné
právo sťažovateľa na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, základné právo na
starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, základné právo na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, právo na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach
dieťaťa.
Zákonná úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi preferujúca dohodu rodičov
a až následné uplatňovanie rozhodovacej právomoci súdu o tejto otázke zodpovedá ústavnej
ochrane rodičovstva a požiadavke na osobitnú ochranu detí a mladistvých garantovaným
Relatívna voľnosť pri formulovaní ustanovení o úprave styku rodičov s ich
maloletými deťmi poskytuje dostatočný priestor rodičom, aby sa na styku so svojimi
maloletými deťmi mohli dohodnúť podľa ich špecifických podmienok a záujmu.
Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie preto podľa názoru
ústavného súdu k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto
úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy
(PL. ÚS 26/05).
Ústavný súd opätovne pripomína, že príslušné ustanovenia zákona o rodine
upravujúce výkon rodičovských práv a povinností nemožno vnímať izolovane, ale
v kontexte celej právnej úpravy styku rodičov s ich maloletými deťmi umožňujúcej pri
zmene pomerov zmeniť či už dohodu, alebo rozhodnutie súdu o výkone rodičovských práv
a povinností.
Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Ak rodičia žijú
v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody
a v záujme maloletého dieťaťa. Iná situácia vzniká v prípade rodičovstva detí, ktoré sa
narodia mimo manželstva a medzi rodičmi nedôjde k dohode o výchove dieťaťa. Zákon
o rodine úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rieši aj v týchto prípadoch, čo
nielen umožňuje čl. 51 ods. 1 ústavy, ale to aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje
predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25
ods. 1, § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone
rodičovských práv a povinností, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na
záujem maloletého dieťaťa.
Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že k porušeniu označených základných
práv a slobôd by mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s porušením základného páva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozhodnutím krajského súdu. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade
nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených základných
práv a slobôd, a z tohto dôvodu sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. novembra 2011