Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 498/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. M., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. L. D., B.,

pre namietané porušenie a 2 , základného práva

na ochranu rodičovstva podľa , základného práva

na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života

podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 18

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k.

-92 z 30. marca 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-123 zo 14. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2011 doručená a 21. októbra 2011 doplnená sťažnosť Ing. J. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. L. D., B., pre namietané porušenie a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu rodičovstva podľa

, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa

ods. 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa , základného

práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8

ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu

Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) č. k. -92 z 30. marca 2011

a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-123 zo 14. júna 2011 (sťažovateľ nesprávne uviedol č. k.

123, pozn.).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k.

-76 z 21. januára 2009 bolo rozvedené manželstvo sťažovateľa, bola schválená

dohoda rodičov, podľa ktorej sa maloletá K. M. (ďalej len „maloletá“) zveruje do osobnej

starostlivosti matky, a zároveň bol upravený styk sťažovateľa s maloletou tak, že bol

oprávnený sa s ňou stretávať každý párny týždeň v čase od soboty od 10.00 h do nedele do

18.00 h a počas letných prázdnin v každom kalendárnom roku počas prvého týždňa

v auguste od pondelka od 10.00 h do nedele do 18.00 h a počas vianočných sviatkov každý

kalendárny rok v čase od 26. decembra od 10.00 h do 28. decembra do 18.00 h.

Dňa 8. októbra 2009 sťažovateľ podal návrh na rozšírenie styku s maloletou.

Na pojednávaní konanom 21. júla 2010 sťažovateľ rozšíril svoj návrh na zverenie maloletej

do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, pričom posúdenie dĺžky striedania

ponechal na rozhodnutie okresnému súdu, resp. na znalecké posúdenie. Uznesením

z 29. júla 2010 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie v odbore psychológia, v odvetví

poradenská psychológia. Dňa 19. novembra 2010 bol okresnému súdu predložený znalecký

posudok.

Okresný súd rozsudkom č. k. -92 z 30. marca 2011 (okrem iného)

návrh sťažovateľa na zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch

rodičov zamietol (bod VII výroku) a zároveň upravil styk sťažovateľa s maloletou (bod I

výroku) takto:

„- každý párny týždeň v mesiaci v čase od soboty od 10.00 hod. do nedele do 17.00

hod... s tým, že maloletú si prevezme v stanovenom čase pred bytom matky maloletého

dieťaťa a po ukončení styku na tom istom mieste pred bytom matky maloletého dieťaťa ju

odovzdá,

- počas letných prázdnin v mesiaci júl tretí a štvrtý týždeň, v mesiaci august druhý

a tretí týždeň s tým, že maloletú si prevezme pred bytom matky maloletého dieťaťa o 10.00

hod. a po ukončení styku na tom istom mieste o 17.00 hod. pred bytom matky maloletého

dieťaťa ju odovzdá,

- počas veľkonočných sviatkov od piatku od 16.00 hod. do soboty do 17.00 hod.

s tým, že maloletú si prevezme pred bytom matky maloletého dieťaťa a po ukončení styku na

tom istom mieste pred bytom matky maloletého dieťaťa ju odovzdá,

- počas vianočných sviatkov v každom párnom kalendárnom roku od 26. 12. od 10.00

hod. do 28. 12. do 17.00 hod. a v každom nepárnom kalendárnom roku od 31. 12. od 9.00

hod. do 01. 01. nasledujúceho kalendárneho roku do 17.00 hod. s tým, že maloletú si

prevezme pred bytom matky maloletého dieťaťa a na tom istom mieste po ukončení styku

pred bytom matky maloletého dieťaťa ju odovzdá.“

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku okresného súdu vyplýva:

„Súd na základe prevedeného dokazovania, aj znaleckého dokazovania v predmetnej

veci, výpoveďami účastníkov konania a ich písomnými vyjadreniami, ako aj správami

kolízneho opatrovníka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny B., pracovisko Ž. a jeho

stanoviskom k zmene úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu,

potom dospel k jednoznačnému záveru, že v súčasnosti síce maloletá K. má pozitívny citový

vzťah k obidvom svojim rodičom, jej preferencie sa však menia podľa toho, u ktorého sa

aktuálne nachádza, toho rodiča aj uprednostňuje. Je vo veku, kedy nedokáže zaujať ešte

objektívny postoj k svojim rodičom a v čase, keď sa nachádza u toho ktorého rodiča, odráža

sa to aj v jej vzťahu a správaní sa k druhému rodičovi. Jednoznačne pravidelné stretávanie

sa maloletej s jej otcom výrazne pozitívne vplýva na jej psychiku a emocionálny rozvoj. Je

nutné však poznamenať, že obidvaja rodičia maloletého dieťaťa, tak otec, ako aj matka

maloletého dieťaťa majú odlišné očakávania od maloletej. Táto ambivalentnosť sťažuje

adaptáciu maloletého dieťaťa na svoje aktuálne sociálne prostredie. Jednoznačne možno

konštatovať, že styk otca s maloletou dcérou neohrozuje jej psychický vývoj. Práve naopak,

pri týchto stretnutiach si maloletá uvedomuje, že je členom rodiny. Je preto v záujme jej

nerušenej výchovy dôležité, aby sa pravidelne stretávala so svojim otcom a až následne, keď

dôjde k skonsolidovaniu vzájomných vzťahov medzi rodičmi, pretože na maloletú nepôsobí

negatívne jej pobyt u otca, ale psychické napätie, ktorým je poznačený vzájomný vzťah

rodičov, čo si vyžaduje zjednotenie očakávania na maloleté dieťa zo strany obidvoch

rodičov a preto by bolo vhodné, aby sa rodičia maloletého dieťaťa za prítomnosti

odborníka dohodli na zjednotení svojich postojov a očakávaní na maloletú dcéru a až po

úprave, skultúrnení vzájomného vzťahu rodičov by bolo možné uvažovať o zmene úpravy

výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, pretože súd sa jednoznačne

stotožňuje so závermi znaleckého posudku, že zverenie maloletého dieťaťa do striedavej

osobnej starostlivosti obidvoch rodičov vyžaduje zjednotenie očakávania na dieťa zo strany

obidvoch rodičov, pričom pokiaľ je dieťa vystavené odlišným, prípadne až protichodným

očakávaniam, pôsobí to negatívne na jeho hodnotenie a rozvoj sebaúcty. Vzhľadom na tieto

skutočnosti potom súd s prihliadnutím na okolnosti na strane maloletého dieťaťa, jeho vek,

zdravotný stav, denný režim, vzťah k obidvom rodičom, ako aj okolnosti týkajúce sa

obidvoch rodičov, ich vzájomné vzťahy, osobné a rodinné pomery, keď bolo preukázané, že

stykom otca s maloletým dieťaťom nie je ohrozený jeho zdravý telesný a duševný vývin,

považoval súd, kým nedôjde k skonsolidovaniu vzťahov medzi rodičmi, za najvhodnejší

spôsob ďalšieho psychického, fyzického a duševného vývinu maloletého dieťaťa rozšírenie

úpravy styku otca s maloletým dieťaťom tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto

súdneho rozhodnutia, čím zároveň súd upravil aj oznamovaciu činnosť zo strany matky

maloletého dieťaťa, ktorá môže prispieť k ďalšiemu skonsolidovaniu vzťahov medzi rodičmi,

nájdeniu ich komunikácie týkajúcej sa ich maloletej dcéry a následne možnosť uvažovania

aj o inej forme úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, čo si v

prvom rade vyžaduje, aby si rodičia upravili svoj vzájomný vzťah, odpadlo medzi nimi

psychické napätie, ktoré sa prenáša aj na maloletú, ktoré dešifruje aj neverbálne znaky ich

vzájomného odporu. Zároveň súd podotýka, že aby sa naplnil účel rozšírenej úpravy styku

otca s maloletým dieťaťom je potrebné, aby sa odovzdávanie maloletého dieťaťa

uskutočňovalo bez zbytočných konfliktov a v pokojnej atmosfére, pretože ak sa v budúcnosti

zmenia okolnosti, ktoré tvorili skutkový základ tohto rozhodnutia, môže súd svoje

rozhodnutie zmeniť a styk prispôsobiť veku, režimu maloletého dieťaťa, ako aj ďalšieho

jeho prosperujúceho psychického, fyzického a duševného vývinu.“

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. -123

zo 14. júna 2011 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy mu neposkytli primeranú ochranu, naopak, ich

rozhodnutia sú v rozpore so o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“),

a dohovorom. Porušenie svojich základných práv a slobôd vidí v tom, že:

„Napriek uvedeným záverom znaleckého dokazovania súd návrh otca mal. dieťaťa

na zverenie mal. dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov zamietol.

Svoje rozhodnutie súd bližšie nezdôvodnil, nakoľko na str. 8 rozsudku prakticky len opísal

niektoré závery znaleckého dokazovania a vôbec sa nevysporiadal s tvrdeniami znalca na

pojednávaní dňa 30. 3. 2011. Súd konštatuje, že kým nedôjde ku skonsolidovaniu vzťahov

medzi rodičmi, tak za najvhodnejší spôsob súd považuje rozšírenie úpravy styku otca s mal.

dieťaťom, ako je to uvedené vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia. Okresný súd však

dokonca sťažovateľovi bežný styk zúžil o jednu hodinu a to na základe návrhu na rozšírenie

styku, čo následne Krajský súd potvrdil...

Prvostupňový súd, a následne i odvolací súd nedostatočne zohľadnil skutočnosť, že

citový vzťah dieťaťa k otcovi je rovnako pozitívny ako k matke, a tak niet najmenšieho

dôvodu, aby dieťa s otcom netrávilo taký istý čas svojho života ako s matkou. Nielen dieťa

má právo, ale zároveň aj otec (s poukazom na závery psychologického vyšetrenia oboch

rodičov a ich komparáciu) má nespochybniteľné právo tráviť s dieťaťom rovnaký čas ako

matka. Akékoľvek umelé odďaľovanie časovo alikvotného striedania sa rodičov na výchove

dcéry v tejto konkrétnej situácií pedagogicky invalidizuje otca a navyše ohrozuje optimálne

vytváranie si obrazu otca vo vnútornom prežívaní dcéry. Podľa nášho názoru bolo

nariadenie striedavej osobnej starostlivosti s okamžitou platnosťou jediným riešením, kedy

nebude naďalej ohrozovaný a zámerne spomaľovaný proces rovnocennej výchovnej

participácie oboch rodičov na duševnom a sociálnom vývine mal. dieťaťa. Sme presvedčení

o tom, že efekt striedavej osobnej starostlivosti sám osebe už v krátkom čase pozitívne

ovplyvní nielen psychickú pohodu a prosperitu mal. dcéry, ale i postupnú akceptáciu tohto

stavu matkou, keď zistí, že sa zo strany otca nemá čoho obávať. Pokiaľ prvostupňový súd na

str. 9 rozsudku uvádza, že zmena výchovného prostredia je rušivým zásahom do procesu

výchovy dieťaťa, tak s takýmto konštatovaním nie je možné súhlasiť, nakoľko pravidelné

striedanie výchovného prostredia nemôže byť a ani nie je rušivým zásahom do procesu

výchovy dieťaťa a bude jednoznačne podporou jej harmonického duševného vývinu

v budúcnosti... Striedavá osobná starostlivosť o dieťaťa znižuje konfliktný potenciál medzi

rodičmi, zachováva obidvoch rodičov a umožňuje obidvom rodičom deti skutočne

vychovávať, tak ako to vyžaduje ústavný imperatív, nielen sa s nimi občas stretávať - ako to

nedôvodne nariadil Okresný súd a Krajský súd potvrdil...“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom okresného súdu

č. k. -92 z 30. marca 2011 a rozsudkom krajského súdu č. k.

123 zo 14. júna 2011 došlo k porušeniu a 2 , základného práva

na ochranu rodičovstva podľa , základného práva na starostlivosť o deti

a ich výchovu podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uvedené rozhodnutia všeobecných

súdov zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a aby prikázal krajskému súdu

zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 261,82 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 1108/11 z 18. októbra

2011 vyjadril predseda krajského súdu, ktorý okrem iného uviedol:

«Odvolací súd vo svojom rozhodnutí v súlade s

o rodine v znení neskorších predpisov, skúmal možnosť zveriť maloleté dieťa do striedavej

osobnej starostlivosti oboch rodičov. Skúmal nielen právne, ale aj psychologické aspekty

prípadu. Poukázal na to, že pohnútkou rodiča v žiadnom prípade nesmie byť riešenie

vzájomných konfliktov medzi rodičmi, s tým súvisí aj pravidlo ,,neočierňovať“ druhého

rodiča pred dieťaťom, schopnosť rodičov dohodnúť sa na pravidlách výchovy dieťaťa, ako

aj dennom režime, nezatajovať dôležité skutočnosti týkajúce sa dieťaťa a vzájomná

tolerancia a úcta oboch rodičov. Došiel k záveru, že v súdenej veci zatiaľ nie je možné

zveriť maloletú K. do striedavej osobnej starostlivosti. Z vykonaného dokazovania, ani

z podaných odvolaní nevyplýva, že rodičia sa vedia dohodnúť a hľadať riešenia na

výchovné problémy. Vysporiadal sa aj so záverom znaleckého dokazovania s tým, že pokiaľ

je dieťa vystavené odlišným, prípadne až protichodným očakávaniam, to pôsobí na jeho

sebahodnotenie a rozvoj sebaúcty. Považoval za vhodné, aby sa rodičia za prítomnosti

odborníka dohodli na zjednotení svojich postojov a očakávaní dieťaťa, a potom je možné sa

dohodnúť na striedavej starostlivosti.

Okresný súd o úprave výkonov rodičovských práv a povinností rozhodoval v súlade

s § 36 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú,

môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa

nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť ich výkon rodičovských práv a povinností,

najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloletí dieťa do osobnej starostlivosti. Ustanovenia

§ 24, 25 a 26 sa použijú primerane.

Na úpravu striedavej osobnej starostlivosti prichádza do úvahy úprava podľa § 24

ods. 2 zákona o rodine, podľa ktorého ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať

a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa

do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa, a ak budú

takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí

aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť

v záujme dieťaťa.

Pri presadzovaní inštitútu tzv. striedavej osobnej starostlivosti je dôležité prihliadať

na záujem maloletého dieťaťa. Aj keď osobnú striedavú starostlivosť, ktorá zabezpečuje

primeraný kontakt s obidvomi rodičmi, je možné považovať za najefektívnejšiu formu

starostlivosti o deti po rozvode, pravidelné striedanie miesta pobytu dieťaťa však nemusí

mať vždy pozitívny vplyv na dieťa. Neustále striedanie prostredia, v ktorom je dieťa

vychovávané a v ktorom vyrastá, môže mať aj negatívny vplyv a to najmä v prípade, ak sa

rodičia nevedia dohodnúť o veciach súvisiacich so školskou dochádzkou, mimoškolskými

aktivitami, záujmami dieťaťa. Pokiaľ sa rodičia na striedavej osobnej starostlivosti nevedia

dohodnúť, sú tu dôvodné pochybnosti o tom, či by výchovné prostredie založené

autoritatívnym rozhodnutím súdu o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti bolo

stabilné a v záujme dieťaťa, a či by rodičia boli schopní sa následne dohodnúť na ďalších

zásadných otázkach súvisiacich s osobnou starostlivosťou o dieťa.

Okresný súd a v nadväznosti na jeho rozhodnutie aj odvolací súd vzali do úvahy

najmä záujem dieťaťa, pričom aj odvolací súd poukázal na to, že by bolo vhodné, aby sa

rodičia za prítomnosti odborníka dohodli na zjednotení svojich postojov a očakávaní na

dieťa a potom je možné dohodnúť sa na striedavej starostlivosti. Aj za účelom odstránenia

napätia medzi rodičmi v tejto fáze ich vzájomného vzťahu bola im uložená povinnosť

podrobiť sa odbornému poradenstvu na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny B., Referáte

poradensko-psychologických služieb v Ž.

Z týchto dôvodov sa Krajský súd v Banskej Bystrici nestotožňuje s dôvodmi ústavnej

sťažnosti sťažovateľa...»

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie a 2 , základného práva na ochranu

rodičovstva podľa , základného práva na starostlivosť o deti a ich

výchovu podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa rozsudkom okresného súdu č. k. -92 z 30. marca 2011

a rozsudkom krajského súdu č. k. -123 zo 14. júna 2011.

K namietanému porušeniu označených základných práva a slobôd sťažovateľa

rozsudkom okresného súdu č. k. -92 z 30. marca 2011

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu vyplývajúci z je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (podobne , , , ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Ako je uvedené v I. časti odôvodnenia tohto uznesenia, sťažovateľ sa ochrany svojich

základných práv a slobôd vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu okresného súdu domáhal

podaním odvolania, o ktorom krajský súd aj rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.

-123 zo 14. júna 2011

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom

prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa

vzťahujú na obe označené práva ().

Napadnutým rozhodnutím krajský súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu

o úprave styku sťažovateľa s maloletou a o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zverenie

maloletej do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. Sťažovateľ v sťažnosti

uviedol, že „požadoval, aby všeobecné súdy v medziach zákona a SR poskytli jeho

právam primeranú ochranu. V skutočnosti táto ochrana nebola poskytnutá, naopak,

označené rozsudky sú v rozpore so zákonom, ako aj príslušnými ustanoveniami SR.

K ochrane práv na súde a k spravodlivému súdnemu procesu v zmysle

SR a podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nedošlo.“.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

«V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec prejednal v medziach daných

ustanovením a v súlade s ustanovením bez nariadenia

pojednávania podľa ustanovenia a rozsudok okresného súdu potvrdil

z týchto dôvodov.

Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a tento správne právne

posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozsudku...

Súd rozhodne o osobnej striedavej starostlivosti, ak je to v záujme dieťaťa a ak by

boli týmto spôsobom lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ďalšou zákonnou podmienkou je

záujem aspoň jedného z rodičov so zverením dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti

a jeho spôsobilosť vychovávať dieťa. Súčasne musí skúmať nielen právne, ale aj

psychologické aspekty prípadu. Pohnútkou rodiča v žiadnom prípade nesmie byť riešenie

vzájomných konfliktov medzi rodičmi, s tým súvisí aj pravidlo „neočierňovať“ druhého

rodiča pred dieťaťom, schopnosť rodičov dohodnúť sa na pravidlách výchovy dieťaťa ako

aj dennom režime, nezatajovať dôležité skutočnosti týkajúce sa dieťaťa a vzájomná

tolerancia a úcta oboch rodičov.

V súdenej veci zatiaľ nie je možné zveriť maloletú K. do striedavej osobnej

starostlivosti. Ak rodičia dokážu kultivovane zvládnuť ambivalentné názory na výchovu

maloletej, prichádzala by osobná striedavá starostlivosť do úvahy. Z vykonaného

dokazovania a ani z podaných odvolaní nevyplýva, že rodičia sa vedia dohodnúť a hľadať

riešenia na výchovné problémy.

Vzhľadom na odvolaciu námietku otca, že „napriek záveru znaleckého dokazovania,

súd návrh otca zamietol“, odvolací súd poznamenáva, že znalec v znaleckom posudku zo

dňa 17. 11. 2010 v bode 6 (č. l. 70 - 71 spisu) uviedol, že „zverenie dieťaťa do striedavej

starostlivosti rodičov vyžaduje zjednotenie očakávania na dieťa zo strany oboch rodičov.

Pokiaľ je dieťa vystavené odlišným, prípadne až protichodným očakávaniam, to pôsobí na

jeho seba hodnotenie a rozvoj seba úcty. Bolo by vhodné, aby sa rodičia za prítomnosti

odborníka dohodli na zjednotení svojich postojov a očakávaní na dieťa a potom je možné sa

dohodnúť na striedavej starostlivosti.“ Na pojednávaní dňa 30. 03. 2011 (č. l. 87 p. v.

spisu) uviedol, že ak „nedošlo k zmene vzťahov medzi rodičmi maloletého, zotrváva na

svojom písomnom vyjadrení.“ Súd má za to, že za daného stavu nie je osobná striedavá

starostlivosť vhodná.»

Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento

dôsledne preskúmal skutkové a právne závery prvostupňového súdu a jeho právnu

argumentáciu a následne, ako už bolo uvedené, rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

Ústavný pripomína, že spravodlivosť je nutné posudzovať z hľadiska konania ako

celku, pričom v danom prípade treba postupovať v súlade s praxou Európskeho súdu pre

ľudské práva, ktorý napr. v rozhodnutí E. p. v. Italy zo 16. novembra 1999 (s odkazom aj na

rozhodnutie vo veci Olsson v. Sweden z 27. novembra 1992 a Johansen v. Norway

z 23. septembra 1994) vyslovil, že medzi záujmami dieťaťa a rodičov musí byť zachovaná

rovnováha, pričom pri hľadaní tejto rovnováhy musí byť osobitný význam venovaný

najvyšším záujmom dieťaťa, ktoré môžu prevažovať nad záujmami rodiča.

Aj keď argumentácii uvádzanej sťažovateľom nemožno uprieť racionálny základ,

podľa názoru ústavného súdu nemôže vytvárať dostatočný podklad na to, aby citované

závery krajského súdu mohli byť označené ako nesúladné s obsahom ním označených

základných práv a slobôd, porušenie ktorých namieta.

Je totiž v prvom rade v záujme maloletej, aby sa vzťahy rodičov stabilizovali tak, aby

boli schopní dohody o širšom rozsahu styku sťažovateľa s maloletou, prípadne aj dohody

o striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. V tom treba vidieť „výchovný“ vplyv

napadnutého rozhodnutia krajského súdu na účastníkov konania, ktorého naplnenie je

nepochybne v záujme maloletej.

Na psychiku dieťaťa veľmi pôsobí nekomunikatívnosť rodičov. Ide o výrazne

nežiaduci jav pre osobnostný vývoj aj duševné zdravie maloletého dieťaťa. Preto treba

v záujme dieťaťa tento negatívny stav zmeniť. Pokiaľ zlyhanie v podobe nedostatku

vzájomnej kvalifikovanej komunikácie nie sú rodičia schopní napraviť sami, je potrebný

v záujme dieťaťa autoritatívny zásah štátnej moci (nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 2. novembra 2010).

Aby bolo určité riešenie vo všetkých aspektoch v záujme dieťaťa, je požadovaný stav

takmer ideálny. To je však ilozórne. Úlohou rodičov by však malo byť, aby sa svojím

správaním k takémuto stavu približovali, teda, aby rodičia opustili svoje egoistické,

mnohokrát dokonca „nízke záujmy“ (napr. v podobe trýznenia druhého rodiča

prostredníctvom dieťaťa). Každý rodič by si mal byť vedomý toho, že priorita záujmu

dieťaťa platí okrem iného preto, že dôsledky ignorovania záujmu dieťaťa sa v jeho sfére

(v jeho živote, či už v súčasnosti alebo v budúcnosti) prejavia intenzívnejšie negatívne, ako

v živote rodiča ako človeka dospelého; dieťa totiž nie je „hotová“ silná osobnosť a nie je

schopné sa s uvedenou situáciou vysporiadať, takže často si nesie psychické traumy po celý

život (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 18. augusta 2010).

Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu vyjadrené v napadnutom

rozhodnutí zodpovedajú príslušným ustanoveniam a zákona

o rodine a možno vysloviť, že sledujú predovšetkým záujem maloletej, preto ich nemožno

považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Je právom všeobecného súdu

vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho

závery v posudzovanej veci treba považovať za legitímne. Nemožno preto súhlasiť

s tvrdením sťažovateľa, že krajský súd neposkytol primeranú ochranu jeho základným

právam a slobodám.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje závery vyjadrené v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné, a preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

K namietanému porušeniu a 2 , základných práv sťažovateľa

podľa a 4 a , práv podľa a 2 dohovoru

a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom krajského súdu č. k.

-123 zo 14. júna 2011

Sťažovateľ namietal, že v súvislosti s neposkytnutím súdnej ochrany krajským

súdom bol porušený aj a 2 upravujúci zákaz diskriminácie, základné

právo sťažovateľa na ochranu rodičovstva podľa , základné právo na

starostlivosť o deti a ich výchovu podľa , základné právo na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , právo na rešpektovanie súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa.

Zákonná úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi preferujúca dohodu rodičov

a až následné uplatňovanie rozhodovacej právomoci súdu o tejto otázke zodpovedá ústavnej

ochrane rodičovstva a požiadavke na osobitnú ochranu detí a mladistvých garantovaným

v .

Relatívna voľnosť pri formulovaní ustanovení o úprave styku rodičov s ich

maloletými deťmi poskytuje dostatočný priestor rodičom, aby sa na styku so svojimi

maloletými deťmi mohli dohodnúť podľa ich špecifických podmienok a záujmu.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie preto podľa názoru

ústavného súdu k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto

úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s

().

Ústavný súd opätovne pripomína, že príslušné ustanovenia zákona o rodine

upravujúce výkon rodičovských práv a povinností nemožno vnímať izolovane, ale

v kontexte celej právnej úpravy styku rodičov s ich maloletými deťmi umožňujúcej pri

zmene pomerov zmeniť či už dohodu, alebo rozhodnutie súdu o výkone rodičovských práv

a povinností.

Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Ak rodičia žijú

v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody

a v záujme maloletého dieťaťa. Iná situácia vzniká v prípade rodičovstva detí, ktoré sa

narodia mimo manželstva a medzi rodičmi nedôjde k dohode o výchove dieťaťa. Zákon

o rodine úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rieši aj v týchto prípadoch, čo

nielen umožňuje , ale to aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje

predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25

ods. 1, § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone

rodičovských práv a povinností, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na

záujem maloletého dieťaťa.

Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že k porušeniu označených základných

práv a slobôd by mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s porušením základného páva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím krajského súdu. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa ani právo podľa

ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených základných

práv a slobôd, a z tohto dôvodu sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011