Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 503/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a 2

Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra

2011 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“), základného práva nebyť odňatý

svojmu zákonnému sudcovi zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. augusta

2011.

Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa podaním doručeným najvyššiemu súdu

6. mája 2010 označeným ako návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy domáhal, aby najvyšší súd Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

len „odporca“) uložil zákaz pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd a ľudských

práv a základných slobôd a prikázal mu obnoviť stav pred porušením a alternatívne navrhol

prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku. Návrh odôvodnil tým, že aplikáciou niektorých ustanovení vyhlášky odporcu

č. , ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, dochádza

k porušovaniu jeho základných práv a slobôd.

Najvyšší súd konanie o návrhu sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 24. augusta 2011 zastavil z dôvodu neodstránenia nedostatkov podania.

Podľa názoru sťažovateľa postupom a uznesením najvyššieho súdu boli porušené

ním označené práva, čo odôvodnil takto:

„Podľa môjho názoru porušovateľ v napadnutom konaní č. postupoval

svojvoľne a contra legem, keď zastavil predmetné konanie, čím sa tak... dopustil voči

sťažovateľovi extrémneho formalizmu a odmietnutia spravodlivosti... V príkrom rozpore

s ústavným zákazom v zmysle , 2 ako aj Dohovoru, pričom

vôbec nerešpektoval žalobný petit sťažovateľa a odmietol prijať fakt, že žiadne konanie,

ktoré sťažovateľ napadol nemalo určený presný predmet a spisovú značku, preto ich nebolo

možné zahrnúť a špecifikovať do žalobného petitu. Napriek tomu sa NS SR mohol a mal

vecou riadne meritórne zaoberať a nie konanie protiprávne zastaviť. Týmto vadným

procesným postupom a napadnutým rozhodnutím (uznesením z 24. 8. 2011) porušovateľ

negatívne zdiskriminoval sťažovateľa, negatívne zasiahol do podstaty účelu a významu

v petite sťažnosti špecifikovaných práv v rozpore s duchom a dohovoru, preto

navrhujem ústavnému súdu tejto sťažnosti v celom rozsahu vyhovieť... a obnoviť tak stav

pred týmto protiústavným zásahom vrátením veci porušovateľovi na ďalší procesný postup,

resp. ďalšie konanie...

Námietku porušenia práva na zákonného sudcu podľa

považujem tiež za dôvodnú, nakoľko protiprávnym postupom a rozhodnutím sa vec v merite

nedostala pred relevantný senát, aby o veci rozhodol a taktiež z toho dôvodu, že

porušovateľ nevyhovel návrhu žalobcu – sťažovateľa o prerušení konania v zmysle § 109

ods. 1 písm. b) , čím sa vec nemohla sprostredkovane dostať pred relevantných sudcov

Ústavného súdu (pléna) k vyriešeniu namietaných (ne)ústavných prejudiciálnych otázok

(tvoriacich podstatu žaloby)...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, „že Najvyšší súd SR... právoplatným protiústavným

rozhodnutím (uznesením) zo dňa 24. 8. 2011 a protiústavným postupom v konaní vedenom

pod č. k. porušil sťažovateľove základné právo nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa ... , základné právo na súdnu ochranu

a prístup k nej ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa , 2

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Sťažovateľ ďalej požadoval zrušiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, vec mu

vrátiť na ďalšie konanie a zaviazať ho na náhradu „všetkých prípadných trov konania

sťažovateľa a štátu“.

Napokon sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmať, či postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. augusta 2011 došlo

k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2

, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného v

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru

V súvislosti s namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd v prvom rade

podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou

právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto

právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje preskúmať aj

napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako

ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,

ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Navrhovateľ sa podaním... domáhal, aby súd odporcovi uložil zákaz pokračovať

v porušovaní základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd a prikázal mu

obnovenie stavu pred porušením, alternatívne navrhol prerušiť konanie podľa ust. § 109

ods. 1 písm. b) ... Svoj návrh odôvodnil tým, že ako

odsúdený toho času vo výkone trestu odňatia slobody sa cíti byť ukrátený na svojich

základných právach a slobodách zaručených a Dohovorom

o ochrane ľudských práva a základných slobôd v dôsledku aplikácie niektorých ustanovení

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa

vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, konkrétne § 5 ods. 2, 44 ods. 3 a § 75

ods. 1... keďže ako fyzická osoba nemá aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na začatie

konania o súlade právnych predpisov, žiadal o jeho podanie súd.

Keďže podanie navrhovateľa nespĺňalo osobitné náležitosti návrhu podľa piatej

hlavy piatej časti , uvedené v ustanovení a nasl. , bol navrhovateľ

uznesením zo dňa 23. 3. 2011, č. k. -4, vyzvaný na ich doplnenie a súčasne bol

poučený o následkoch neodstránenia vytknutých vád podania. Uznesenie bolo

navrhovateľovi doručené dňa 28. 3. 2011.

Navrhovateľ písomným podaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

dňa 14. 4. 2011 reagoval na výzvu, avšak vady svojho podania neodstránil, a teda podanie

trpí naďalej vadami, pre ktoré nie je možné návrh navrhovateľa vecne vybaviť.

Z obsahu podania nebolo zrejmé, akým konkrétnym zásahom orgánu verejnej správy

bolo zasiahnuté do subjektívnych práv navrhovateľa, kedy bol takýto zásah voči

navrhovateľovi vykonaný a kedy sa o ňom dozvedel a taktiež, či účinky zásahu trvajú a hrozí

ich opakovanie. Nebolo zrejmé, aké prostriedky nápravy, ktoré navrhovateľovi osobitný

predpis priznáva, v rámci nápravy, uplatnil. Ďalej navrhovaný výrok, teda to, ako má súd

rozhodnúť, nebol formulovaný dostatočne jasne a určito vo vzťahu k neoprávnenému

zásahu.

Navrhovateľ vo svojom písomnom podaní doručenom súdu dňa 14. 4. 2011

v nadväznosti na výzvu doplnil, že za nezákonný zásah odporcu ako orgánu verejnej správy

považuje ustanovenie a aplikáciu protiústavných a nezákonných ustanovení § 5 ods. 2, § 44

ods. 3 a , , vyhlášky č. . Navrhovateľ uviedol, že o tomto zásahu

sa dozvedel zákonnou fikciou v zmysle ustanovenia § 2 zákona o zbierke zákonov.

Domnieva sa, že nezákonný zásah nie je iba aktívna činnosť, ale aj pasivita, keď si orgán

verejnej správy neplní zákonné povinnosti a odmieta svojvoľne odstrániť protiprávny stav,

čo v danej veci môže podľa názoru navrhovateľa vykonať zmenou ustanovení, ktoré sú

v rozpore s , a to považuje za protiprávny zásah. Tieto zásahy spočívajú aj

v permanentnom vydávaní protiústavných pokynov a príkazov zložkami zboru väzenskej

a justičnej stráže pod hrozbou disciplinárneho stíhania v prípade neuposlúchnutia, čo

vyplýva z interných smerníc namietanej vyhlášky. Uvádza, že naposledy sa musel dať

ostrihať, na základe takéhoto pokynu niekedy v marci 2011. Týmto sú neustále

obmedzované navrhovateľove práva špecifikované v navrhovanom žalobnom petite. Taktiež

uvádza, že využil všetky dostupné prostriedky nápravy, či už prostredníctvom Generálnej

prokuratúry... ako i Ombudsmana... V súvislosti s navrhovaným petitom trvá na jeho

doslovnom pôvodne navrhovanom znení, ktoré doplnil o požiadavku preventívnej ochrany

vo forme súdneho rozhodnutia - výroku pro futuro a vyriešenie prejudiciálnych sporných

otázok v ustanoveniach §, , , , vyhlášky č.

v rovine (ne)ústavnosti.

Podľa veta prvá súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích

správnych orgánov.

Podľa veta prvá pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo

upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto

zákona.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že

bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti

nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať

ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho

opakovanie.

Podľa na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia

prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Podľa súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala

oneskorene, ak ju podala neoprávnená, osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže

byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých

odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je

zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti

uzneseniu je prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní písomného podania navrhovateľa

v jeho doplnenom znení dospel k záveru, že konanie je potrebné s poukazom na ustanovenie

zastaviť z dôvodu, že podanie trpí i naďalej vadami, ktorých

odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu návrhu. Z obsahu podania,

napriek navrhovateľovej snahe, i naďalej nevyplýva, k akému konkrétnemu zásahu

a do akého subjektívneho práva (t. j. konkrétna možnosť subjektu správať sa určitým

spôsobom zamýšľaným právnou normou) navrhovateľa bolo zasiahnuté. Nestačí všeobecné

konštatovanie o vykonaní zásahu aplikáciou ustanovení vyhlášky č.

vydávaním príkazov a pokynov zborom väzenskej a justičnej stráže pod hrozbou

disciplinárneho potrestania. Taktiež nie je súdu zrejmé, aké subjektívne práva mali byť

takouto aplikáciou vyhlášky dotknuté. Keďže navrhovateľ nekonkretizoval zásah, ktorým

malo byť zasiahnuté do jeho subjektívnych práv, je taktiež nemožné posúdiť, či bola

dodržaná lehota na podanie návrhu podľa piatej hlavy piatej časti . Záverom súd

poukazuje na absenciu riadneho vykonateľného petitu - výroku, ktorý je na podanie

kvalifikovaného návrhu nevyhnutné formulovať tak, aby bol v súlade s obsahom návrhu ako

i všeobecnými požiadavkami o jeho jasnom, určitom a vykonateľnom znení.

Vzhľadom na to, že podanie i naďalej trpí nedostatkami a ide o také vady, ktoré

bránia vecnému vybaveniu návrhu, rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.“

V citovanej časti odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyšší súd

uviedol jednoznačné dôvody, pre ktoré konanie o návrhu sťažovateľa zastavil. Svoje závery

pritom oprel o konkrétne ustanovenia relevantného procesno-právneho predpisu

(), ktoré v rozhodnutí odcitoval.

Podľa názoru najvyššieho súdu návrh sťažovateľa obsahoval nedostatky, ktoré

v odôvodnení rozhodnutia jasne konkretizoval a na odstránenie ktorých sťažovateľa vyzval

spolu s upozornením na právne následky vyplývajúce z ich neodstránenia. Po reakcii

sťažovateľa na výzvu najvyšší súd znova konštatoval, že sťažovateľ nedostatky

v požadovanej miere neodstránil a podanie naďalej trpelo „vadami“, pre ktoré nebolo možné

návrh vecne vybaviť. Z uvedeného dôvodu postupoval podľa § 250d ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku a konanie o návrhu sťažovateľa zastavil.

Ústavný súd vzhľadom na tieto okolnosti prejednávanej veci sťažovateľa vyhodnotil

rozhodnutie najvyššieho súdu a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ako ústavne

súladný, pretože výklad a aplikácia ustanovení procesno-právneho predpisu, ktorým sa

konanie riadilo (t. j. ), nebolo v rozpore s jeho znením.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva žiadna svojvôľa alebo neodôvodnenosť jeho

záverov. Najvyšší súd rozhodol plne v intenciách príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu ani účelu označených ustanovení.

V každom prípade postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa

nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. V konečnom dôsledku ústavný

súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu

do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“,

v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie odmietol podľa pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v a základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi zaručeného v

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta, že najvyšší súd postupom v konaní

vedenom pod sp. zn. a svojím uznesením z 24. augusta 2011 porušil aj jeho

základné právo na súdnu ochranu zaručené v a základné právo nebyť

odňatý zákonnému sudcovi zaručené v . Z obsahu sťažnosti však

jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ porušenie týchto základných práv odvodzuje od

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(napr. formulácia „protiprávnym postupom a rozhodnutím sa vec v merite nedostala

pred relevantný senát...“). Pretože ústavný súd porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa ani postupom, ani rozhodnutím najvyššieho súdu nezistil,

nemohol konštatovať v tomto konkrétnom prípade ani porušenie základných práv

zaručených v a . Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o jeho

ďalších požiadavkách (zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátenie mu veci na ďalšie

konanie a pod.) je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito návrhmi sťažovateľa

zaoberať. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní

taktiež neprichádzalo do úvahy rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011