Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 503/2011
PDF · 223.27 KB
No categories available
II. ÚS 503/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi
zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Sžz 4/2010 a jeho uznesením z 24. augusta 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra
2011 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý
svojmu zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžz 4/2010 a jeho uznesením z 24. augusta
2011.
Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa podaním doručeným najvyššiemu súdu
6. mája 2010 označeným ako návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy domáhal, aby najvyšší súd Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej
len „odporca“) uložil zákaz pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd a ľudských
práv a základných slobôd a prikázal mu obnoviť stav pred porušením a alternatívne navrhol
prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku. Návrh odôvodnil tým, že aplikáciou niektorých ustanovení vyhlášky odporcu
č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, dochádza
k porušovaniu jeho základných práv a slobôd.
Najvyšší súd konanie o návrhu sťažovateľa uznesením sp. zn. 6 Sžz 4/2010
z 24. augusta 2011 zastavil z dôvodu neodstránenia nedostatkov podania.
Podľa názoru sťažovateľa postupom a uznesením najvyššieho súdu boli porušené
ním označené práva, čo odôvodnil takto:
„Podľa môjho názoru porušovateľ v napadnutom konaní č. 6 Sžz 4/2010 postupoval
svojvoľne a contra legem, keď zastavil predmetné konanie, čím sa tak... dopustil voči
sťažovateľovi extrémneho formalizmu a odmietnutia spravodlivosti... V príkrom rozpore
s ústavným zákazom v zmysle čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom
vôbec nerešpektoval žalobný petit sťažovateľa a odmietol prijať fakt, že žiadne konanie,
ktoré sťažovateľ napadol nemalo určený presný predmet a spisovú značku, preto ich nebolo
možné zahrnúť a špecifikovať do žalobného petitu. Napriek tomu sa NS SR mohol a mal
vecou riadne meritórne zaoberať a nie konanie protiprávne zastaviť. Týmto vadným
procesným postupom a napadnutým rozhodnutím (uznesením z 24. 8. 2011) porušovateľ
negatívne zdiskriminoval sťažovateľa, negatívne zasiahol do podstaty účelu a významu
v petite sťažnosti špecifikovaných práv v rozpore s duchom ústavy a dohovoru, preto
navrhujem ústavnému súdu tejto sťažnosti v celom rozsahu vyhovieť... a obnoviť tak stav
pred týmto protiústavným zásahom vrátením veci porušovateľovi na ďalší procesný postup,
resp. ďalšie konanie...
Námietku porušenia práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
považujem tiež za dôvodnú, nakoľko protiprávnym postupom a rozhodnutím sa vec v merite
nedostala pred relevantný senát, aby o veci rozhodol a taktiež z toho dôvodu, že
porušovateľ nevyhovel návrhu žalobcu – sťažovateľa o prerušení konania v zmysle § 109
ods. 1 písm. b) OSP, čím sa vec nemohla sprostredkovane dostať pred relevantných sudcov
Ústavného súdu (pléna) k vyriešeniu namietaných (ne)ústavných prejudiciálnych otázok
(tvoriacich podstatu žaloby)...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil, „že Najvyšší súd SR... právoplatným protiústavným
rozhodnutím (uznesením) zo dňa 24. 8. 2011 a protiústavným postupom v konaní vedenom
pod č. k. 6 Sžz 4/2010 porušil sťažovateľove základné právo nebyť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1... Ústavy, základné právo na súdnu ochranu
a prístup k nej ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.
Sťažovateľ ďalej požadoval zrušiť napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, vec mu
vrátiť na ďalšie konanie a zaviazať ho na náhradu „všetkých prípadných trov konania
sťažovateľa a štátu“.
Napokon sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmať, či postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžz 4/2010 a jeho uznesením z 24. augusta 2011 došlo
k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru
V súvislosti s namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd v prvom rade
podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou
právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto
právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj
napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade
s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako
ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom,
ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo
omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Navrhovateľ sa podaním... domáhal, aby súd odporcovi uložil zákaz pokračovať
v porušovaní základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd a prikázal mu
obnovenie stavu pred porušením, alternatívne navrhol prerušiť konanie podľa ust. § 109
ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku... Svoj návrh odôvodnil tým, že ako
odsúdený toho času vo výkone trestu odňatia slobody sa cíti byť ukrátený na svojich
základných právach a slobodách zaručených Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom
o ochrane ľudských práva a základných slobôd v dôsledku aplikácie niektorých ustanovení
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z. z., ktorou sa
vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, konkrétne § 5 ods. 2, 44 ods. 3 a § 75
ods. 1... keďže ako fyzická osoba nemá aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na začatie
konania o súlade právnych predpisov, žiadal o jeho podanie súd.
Keďže podanie navrhovateľa nespĺňalo osobitné náležitosti návrhu podľa piatej
hlavy piatej časti O. s. p., uvedené v ustanovení § 250v a nasl. O. s. p., bol navrhovateľ
uznesením zo dňa 23. 3. 2011, č. k. 6 Sžz/4/2010-4, vyzvaný na ich doplnenie a súčasne bol
poučený o následkoch neodstránenia vytknutých vád podania. Uznesenie bolo
navrhovateľovi doručené dňa 28. 3. 2011.
Navrhovateľ písomným podaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
dňa 14. 4. 2011 reagoval na výzvu, avšak vady svojho podania neodstránil, a teda podanie
trpí naďalej vadami, pre ktoré nie je možné návrh navrhovateľa vecne vybaviť.
Z obsahu podania nebolo zrejmé, akým konkrétnym zásahom orgánu verejnej správy
bolo zasiahnuté do subjektívnych práv navrhovateľa, kedy bol takýto zásah voči
navrhovateľovi vykonaný a kedy sa o ňom dozvedel a taktiež, či účinky zásahu trvajú a hrozí
ich opakovanie. Nebolo zrejmé, aké prostriedky nápravy, ktoré navrhovateľovi osobitný
predpis priznáva, v rámci nápravy, uplatnil. Ďalej navrhovaný výrok, teda to, ako má súd
rozhodnúť, nebol formulovaný dostatočne jasne a určito vo vzťahu k neoprávnenému
zásahu.
Navrhovateľ vo svojom písomnom podaní doručenom súdu dňa 14. 4. 2011
v nadväznosti na výzvu doplnil, že za nezákonný zásah odporcu ako orgánu verejnej správy
považuje ustanovenie a aplikáciu protiústavných a nezákonných ustanovení § 5 ods. 2, § 44
ods. 3 a § 75 ods. 1, 2, 3 vyhlášky č. 368/2008 Z. z.. Navrhovateľ uviedol, že o tomto zásahu
sa dozvedel zákonnou fikciou v zmysle ustanovenia § 2 zákona o zbierke zákonov.
Domnieva sa, že nezákonný zásah nie je iba aktívna činnosť, ale aj pasivita, keď si orgán
verejnej správy neplní zákonné povinnosti a odmieta svojvoľne odstrániť protiprávny stav,
čo v danej veci môže podľa názoru navrhovateľa vykonať zmenou ustanovení, ktoré sú
v rozpore s ústavou, a to považuje za protiprávny zásah. Tieto zásahy spočívajú aj
v permanentnom vydávaní protiústavných pokynov a príkazov zložkami zboru väzenskej
a justičnej stráže pod hrozbou disciplinárneho stíhania v prípade neuposlúchnutia, čo
vyplýva z interných smerníc namietanej vyhlášky. Uvádza, že naposledy sa musel dať
ostrihať, na základe takéhoto pokynu niekedy v marci 2011. Týmto sú neustále
obmedzované navrhovateľove práva špecifikované v navrhovanom žalobnom petite. Taktiež
uvádza, že využil všetky dostupné prostriedky nápravy, či už prostredníctvom Generálnej
prokuratúry... ako i Ombudsmana... V súvislosti s navrhovaným petitom trvá na jeho
doslovnom pôvodne navrhovanom znení, ktoré doplnil o požiadavku preventívnej ochrany
vo forme súdneho rozhodnutia - výroku pro futuro a vyriešenie prejudiciálnych sporných
otázok v ustanoveniach §§ 5 ods. 2, § 75 ods. 1, 2, 3, § 44 ods. 3 vyhlášky č. 368/2008 Z. z.
v rovine (ne)ústavnosti.
Podľa § 244 ods. 5 veta prvá O. s. p. súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane
pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích
správnych orgánov.
Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo
upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto
zákona.
Podľa § 250v ods. 1 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že
bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti
nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať
ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho
opakovanie.
Podľa § 250v ods. 8 O. s. p. na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia
prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.
Podľa § 250d ods. 3 O. s. p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala
oneskorene, ak ju podala neoprávnená, osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže
byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých
odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je
zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti
uzneseniu je prípustné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní písomného podania navrhovateľa
v jeho doplnenom znení dospel k záveru, že konanie je potrebné s poukazom na ustanovenie
§ 250d ods. 3 O. s. p. zastaviť z dôvodu, že podanie trpí i naďalej vadami, ktorých
odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu návrhu. Z obsahu podania,
napriek navrhovateľovej snahe, i naďalej nevyplýva, k akému konkrétnemu zásahu
a do akého subjektívneho práva (t. j. konkrétna možnosť subjektu správať sa určitým
spôsobom zamýšľaným právnou normou) navrhovateľa bolo zasiahnuté. Nestačí všeobecné
konštatovanie o vykonaní zásahu aplikáciou ustanovení vyhlášky č. 368/2008 Z. z.
vydávaním príkazov a pokynov zborom väzenskej a justičnej stráže pod hrozbou
disciplinárneho potrestania. Taktiež nie je súdu zrejmé, aké subjektívne práva mali byť
takouto aplikáciou vyhlášky dotknuté. Keďže navrhovateľ nekonkretizoval zásah, ktorým
malo byť zasiahnuté do jeho subjektívnych práv, je taktiež nemožné posúdiť, či bola
dodržaná lehota na podanie návrhu podľa piatej hlavy piatej časti O. s. p.. Záverom súd
poukazuje na absenciu riadneho vykonateľného petitu - výroku, ktorý je na podanie
kvalifikovaného návrhu nevyhnutné formulovať tak, aby bol v súlade s obsahom návrhu ako
i všeobecnými požiadavkami o jeho jasnom, určitom a vykonateľnom znení.
Vzhľadom na to, že podanie i naďalej trpí nedostatkami a ide o také vady, ktoré
bránia vecnému vybaveniu návrhu, rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.“
V citovanej časti odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia najvyšší súd
uviedol jednoznačné dôvody, pre ktoré konanie o návrhu sťažovateľa zastavil. Svoje závery
pritom oprel o konkrétne ustanovenia relevantného procesno-právneho predpisu
(Občianskeho súdneho poriadku), ktoré v rozhodnutí odcitoval.
Podľa názoru najvyššieho súdu návrh sťažovateľa obsahoval nedostatky, ktoré
v odôvodnení rozhodnutia jasne konkretizoval a na odstránenie ktorých sťažovateľa vyzval
spolu s upozornením na právne následky vyplývajúce z ich neodstránenia. Po reakcii
sťažovateľa na výzvu najvyšší súd znova konštatoval, že sťažovateľ nedostatky
v požadovanej miere neodstránil a podanie naďalej trpelo „vadami“, pre ktoré nebolo možné
návrh vecne vybaviť. Z uvedeného dôvodu postupoval podľa § 250d ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku a konanie o návrhu sťažovateľa zastavil.
Ústavný súd vzhľadom na tieto okolnosti prejednávanej veci sťažovateľa vyhodnotil
rozhodnutie najvyššieho súdu a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ako ústavne
súladný, pretože výklad a aplikácia ustanovení procesno-právneho predpisu, ktorým sa
konanie riadilo (t. j. Občianskeho súdneho poriadku), nebolo v rozpore s jeho znením.
Z rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva žiadna svojvôľa alebo neodôvodnenosť jeho
záverov. Najvyšší súd rozhodol plne v intenciách príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu ani účelu označených ustanovení.
V každom prípade postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,
teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa
nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. V konečnom dôsledku ústavný
súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu
do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho
nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný
súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“,
v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy a základného práva nebyť odňatý zákonnému
sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy
Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta, že najvyšší súd postupom v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Sžz 4/2010 a svojím uznesením z 24. augusta 2011 porušil aj jeho
základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 2 ústavy a základné právo nebyť
odňatý zákonnému sudcovi zaručené v čl. 48 ods. 1 ústavy. Z obsahu sťažnosti však
jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ porušenie týchto základných práv odvodzuje od
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy (napr. formulácia „protiprávnym postupom a rozhodnutím sa vec v merite nedostala
pred relevantný senát...“). Pretože ústavný súd porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani postupom, ani rozhodnutím najvyššieho súdu nezistil,
nemohol konštatovať v tomto konkrétnom prípade ani porušenie základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o jeho
ďalších požiadavkách (zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátenie mu veci na ďalšie
konanie a pod.) je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody, k čomu
v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho významu sa týmito návrhmi sťažovateľa
zaoberať. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní
taktiež neprichádzalo do úvahy rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. novembra 2011