Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 460/2011
PDF · 176.5 KB
No categories available
IV. ÚS 460/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. P., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo veci vedenej pod č. 15720/2011/151
a jeho prípisom z 27. júla 2011 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 57/2007, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2011
doručená sťažnosť J. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) vo veci vedenej pod č. 15720/2011/151 a jeho prípisom z 27. júla 2011
súvisiacim s vybavovaním jeho žiadosti z 31. januára 2011, ktorou sa domáhal predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, a porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 C 57/2007.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Dolupodpísaný J. P. podávam týmto sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky vo veci porušenia môjho základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1
a ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Tieto moje práva boli porušené
postupom sudkyne Okresného súdu Bratislava I (OS BA I), ktorý viedol k zbytočným
prieťahom v konaní č. k. 12 C 57/2007 a postupom Ministerstva spravodlivosti SR (MS SR),
vo veci predbežného prerokovania nároku na náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky (MS SR) č. 15720/2011/151 zo dňa
27. 7. 2010.
Dňa 5. 3. 2007 som podal na Okresný súd Košice I žalobu o zaplatenie 810 000 Sk
s prísl. = 26 887,07 EUR s prísl. Žaloba bola na námietky žalovaného preložená na konanie
na Okresný súd Bratislava I pod č. k. 12 C 57/2007. Keďže OS BA 1 vo veci dlhodobo
nekonal podal som dňa 20. 1. 2010 sťažnosť na prieťahy v konaní s poukázaním na
skutočnosť, že aj keď od podania mojej žaloby uplynuli takmer 3 roky neprebehlo do
vtedajšieho dňa vo veci žiadne konanie. Listom zo dňa 5. 2. 2010 predseda OS BA I
odpovedal na moju sťažnosť a uznal jej opodstatnenosť.
Dňa 27. 1. 2011 som v súvislosti s kladným posúdením mojej sťažnosti na prieťahy
v konaní u predsedu OS BA I podlal na MS SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhrady škody podľa zák. 514/2003 Z. z. Dňa 3. 8. 2011 mi bolo z MS SR doručené
oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhrady škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. č. 15720/2011/151 zo dňa 27. 7. 2011. MS SR v oznámení konštatuje, že
moja žiadosť bola vyhodnotená ako právne neopodstatnená z dôvodu nesplnenia
základných zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č.
Aj keď od podania mojej žlaoby č. k. 12 C 57/2007 ubehlo už takmer 54 mesiacov OS
BA I do dnešného dňa nedokázal právoplatne skončiť vec aj keď podľa viacerých advokátov
je vec jednoduchá nakoľko žalovaný svoj záväzok viac krát uzal a to dokonca v trestnom
konaní ale aj v disciplinárnom konaní Slovenskej advokátskej komory pred 6 rokmi
v auguste 2005 zaviazal, že svoj záväazok v krátkej lehote vyrovná, Vzhľadom na to, že
žalovaný vo veci č. k. 12 C 57/2007 bol a stále je advokátom so sídlom v Košiciach a mne
ako sťažovateľovi viac krát s výsmechom tvrdil, že ako advokát má výborné konexia a teda
zabezpečí to, aby som sa nikdy nedočkal právoplatného rozsudku a aj za týmto účelom
nemá trvalé bydlisko v Košiciach ale v Bratislave, na ktorom sa nikdy nezdržiava mám ako
sťažovateľ za to, že súd stále bezdôvodne spôsobuje vo veci zbytočné prieťahy s cieľom
zabezpečiť inej osobe neoprávnenú výhodu na úkor mňa.
Svoju sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávam z toho dôvodu, že
o ochrane mnou v tejto sťažnosti označeného základného práva nerozhoduje iný súd...“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo domáhať sa zákonom upraveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR
upravené v čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky v konaní č. 15720/2011/151 zo dňa 27. 7. 2010, vo veci predbežného
prerokovania nároku na náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. porušené bolo.
2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom sudkyne Okresného súdu Bratislava I,
v konaní č. k. 12 C 57/2007 porušené bolo.
3. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje, aby vo veci konal a prikazuje obnoviť stav
pred porušením základného práva a práva upraveného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
4. Sťažovateľovi J. P. priznáva finančné zadosťučinenie 10 000 EUR (slovom
desaťtisíc EUR), ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné sťažovateľovi vyplatiť do
15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Sťažovateľovi J. P. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške podľa vyčíslenia
advokáta, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné zaplatiť na účet advokáta,
ktorého sťažovateľovi pridelí Ústavný súd SR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy postupom ministerstva vo veci vedenej pod č. 15720/2011/151
a jeho prípisom z 27. júla 2011
Ústavný súd zo sťažnosti, k nej priloženej dokumentácie a spisu okresného súdu
sp. zn. 12 C 57/2007 zistil, že sťažovateľ sa žiadosťou doručenou ministerstvu 31. januára
2011 domáhal predbežného prerokovania nároku na náhradu škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) odškodnenia za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Ministerstvo ako orgán konajúci v mene štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. oznámilo sťažovateľovi prípisom z 27. júla 2011, že jeho žiadosť
z 31. augusta 2011 o odškodnenie za škodu spôsobenú mu porušením práva na spravodlivé
konanie a prieťahmi v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I „... bola predbežne
prerokovaná v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. pričom žiadosti nebolo
vyhovené...“, pričom ju posúdilo ako právne neopodstatnenú „... z dôvodu nesplnenia
základných zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z.“.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Podstatou tejto časti sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že k porušeniu jeho
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy malo dôjsť postupom
ministerstva „... v konaní o predbežnom prejednaní škody...“ a jeho prípisom z 27. júla
2011, ktorým mu ministerstvo oznámilo výsledok predbežného prerokovania nároku
v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán (v danom prípade
ministerstvo, pozn.) neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich
mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal právo podať proti namietanému prípisu
opravný prostriedok (žalobu) podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. na miestne
príslušný okresný súd, ktorého právomoc rozhodnúť o takejto žalobe vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 57/2007
Sťažovateľ sa ďalej domáha, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 57/2007 bolo porušené jeho základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Predmetom
označeného konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľa doručenej okresnému súdu
5. marca 2007 o zaplatenie sumy 26 887,07 €.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Z priloženej dokumentácie, ako aj zo spisu okresného súdu vyplýva, že okresný súd
v namietanom konaní rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 57/2007-57 z 12. marca 2010 tak, že
žalobe sťažovateľa v plnom rozsahu vyhovel. Proti označenému rozsudku podal 11. mája
2010 odvolanie odporca, ktorý následne 22. júna 2010 podal odvolanie aj proti uzneseniu
okresného súdu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie a zároveň požiadal
o oslobodenie od súdnych poplatkov. Po zadovážení písomností potrebných pre rozhodnutie
o oslobodení od súdnych poplatkov okresný súd uznesením z 21. septembra 2010 rozhodol
o žiadosti odporcu o oslobodenie od súdnych poplatkov tak, že tejto žiadosti nevyhovel.
Proti tomuto uzneseniu podal odporca 4. novembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 27. apríla 2011 tak, že
uznesenie okresného súdu z 21. septembra 2010 potvrdil. Po doručení označeného
uznesenia krajského súdu odporcovi okresný súd vyhotovil predkladaciu správu a 30. júna
2011 doručil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu proti rozsudku
okresného súdu z 12. marca 2010.
V nadväznosti na zistený skutkový stav ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na svoj právny názor tvoriaci súčasť jeho ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého ochranu základnému právu podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci
(v danom prípade okresným súdom, pozn.) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť
ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu sťažovateľom
označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Tento právny názor ústavného súdu
akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr. rozhodnutie
vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05).
V súvislosti s uvedeným právnym názorom ústavný súd zdôrazňuje, že jedným
z pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že musí smerovať proti
aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa.
Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu
funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo. Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu
doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať (a to aj napriek tomu, že vo veci
nebolo ešte právoplatne rozhodnuté), je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľa ústavný súd konštatoval, že
sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 57/2007 sťažnosťou
doručenou ústavnému súdu 9. augusta 2011, teda v čase, keď v sťažovateľovej právnej veci
okresný súd už v merite veci rozhodol (rozsudkom z 12. marca 2010) a spis sa od 30. júna
2011 nachádza na krajskom súde na rozhodnutie o odvolaní odporcu, t. j. v čase doručenia
sťažnosti okresný súd už zjavne nemohol porušovať sťažovateľom označené základné
právo.
Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. novembra 2011