Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 518/2011
PDF · 156.21 KB
No categories available
II. ÚS 518/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. L., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. J. L., Ž.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn.
1 Er 147/2011 a jeho uznesením z 22. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. E. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra
2011 doručená sťažnosť JUDr. E. L. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v konaní vedenom
Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 Er 147/2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania na
strane odporcu v 5. rade vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 C 155/2011, v ktorom
bolo 28. júna 2011 uznesením vyhovené návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Proti
tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie.
«Napriek tomu, že toto uznesenie nebolo zákonným spôsobom doručené všetkým
odporcom, súd na tomto uznesení vyznačil predbežnú vykonateľnosť dňa 15. 7. 2011,
nasledovne:
Odporca v rade 1. 14. 7. 2011
Odporca v rade 5. 30. 6. 2011
Na základe horeuvedeného uznesenia... podali navrhovatelia prostredníctvom
právnej zástupkyne... návrh na vykonanie exekúcie dňa 12. 7. 2011, ktorý podali
exekútorovi Mgr. B. J. ... pričom na návrhu je dátum podania 13. 7. 2011, rukou prepísaný
na 14. 7. 2011...
K návrhu na výkon exekúcie bol však pripojený „exekučný titul“ kde predbežná
vykonateľnosť voči odporkyni v rade 1. je vyznačená dňa 14. 7. 2011 a nie tak ako je
uvedené v návrhu na výkon exekúcie dňa 29. 6. 2011.
Exekútor dňa 26. 7. 2011 podal na súd žiadosť o udelenie poverenia na výkon
exekúcie, pričom súdu doručil návrh na výkon exekúcie, ako aj exekučný titul.
Okresný súd v Žiline dňa 1. 8. 2011 poveril súdneho exekútora Mgr. B. J. vykonaním
tejto exekúcie.
Následne exekútor dňa 18. 8. 2011 vydal upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré
doručil obom „povinným“.
Týmto upovedomením zároveň zakázal povinným, aby odo dňa doručenia nakladali
so svojim majetkom, ktorý podlieha exekúcii a taktiež vyzval na zaplatenie trov exekúcie vo
výške 911,32 €.
Obe „povinné“ sme podali proti tomuto upovedomeniu v zákonnej lehote námietky
proti exekúcii ako aj námietky proti trovám exekúcie...
Následne súd oznámením zo dňa 30. 8. 2011 uznal pochybenie pri doručovaní
predmetného „exekučného titulu“ a na záver uviedol, že tento „exekučný titul“ ku dňu
30. 8. 2011 nie je vykonateľný.
V zmysle horeuvedeného navrhovatelia podali dňa 14. 9. 2011 podanie, ktorým
zobrali návrh na výkon exekúcie späť.
Súd uznesením zo dňa 22. 9. 2011, doručené právnemu zástupcovi „povinných“ JUDr.
J. B. dňa 05. 10. 2011 exekučné konanie zastavil...
Súd o našich námietkach zo dňa 9. 9. 2011 nerozhodol z dôvodu „že takéto
rozhodnutie považoval za nadbytočné“».
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd nepostupoval v napadnutom exekučnom
konaní v súlade so zákonom, pretože „pred vydaním poverenia exekútorovi vôbec
nezisťoval, či odporcovia svoju povinnosť uloženú nevykonateľným rozhodnutím splnili
alebo nie“.
Sťažovateľka zároveň poukázala na „zásadný rozpor“ medzi návrhom na vykonanie
exekúcie a exekučným titulom, ktorý si okresný súd mal všimnúť a presvedčiť sa, či údajný
exekučný titul je skutočne vykonateľný. Ďalší nedostatok konania sťažovateľka vidí
v skutočnosti, že okresný súd rozhodol o zastavení exekúcie bez rozhodnutia o ňou
vznesených námietkach.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie označených práv a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.
Z priloženého uznesenia okresného súdu č. k. 1 Er 147/2011-64 z 22. septembra 2011
vyplýva, že okresný súd exekúciu v predmetnej veci v zmysle § 57 ods. 1 písm. c)
Exekučného poriadku zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu na jej vykonanie. O trovách
exekučného konania rozhodol tak, že oprávnení musia nahradiť trovy právneho zastúpenia
povinných, t. j. aj samotnej sťažovateľky.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka proti uzneseniu o zastavení exekučného
konania podala v časti výšky náhrady trov odvolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
1. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté konanie, ako aj rozhodnutie
okresného súdu, a nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný
postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 57 ods. 1
písm. c) Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu súd zastaví, ak zastavenie exekúcie
navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie. Oprávnený môže bez akýchkoľvek procesných
prekážok navrhnúť zastavenie exekúcie. V takom prípade niet procesného dôvodu, ktorý
opodstatňuje pokračovanie v exekúcii a v ďalšom rozhodovaní súdu napríklad o podaných
námietkach povinných. Dispozičná zásada, ktorou je ovládané exekučné konanie, sa
prejavuje aj v spôsobe jeho skončenia. Ak ten, kto podal návrh na nariadenie exekúcie,
navrhne jeho zastavenie, musí mu súd vyhovieť a exekúciu zastaviť (R 50/2004, rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 53/01 z 25. apríla 2002).
Podľa názoru ústavného súdu správne postupoval okresný súd, keď z dôvodu
späťvzatia návrhu na vykonanie exekúcie túto v zmysle § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného
poriadku zastavil. Právne závery okresného súdu vyjadrené v napadnutom uznesení
nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného
poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv
sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania, a niet teda ani príčiny na to, aby ústavný
súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci okresným súdom
nekorešponduje s posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv
nezakladá.
V súvislosti s uvedeným záverom ústavný súd nevidí ani v ďalších námietkach
sťažovateľky spočívajúcich v tom, že okresný súd mal skúmať pred vydaním poverenia
súdnemu exekútorovi (i) splnenie povinnosti sťažovateľkou ako povinnou a (ii) existenciu
„zásadného rozporu“ medzi návrhom na vykonanie exekúcie a exekučným titulom,
príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny.
2. Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc
ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne,
teda len vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.
Sťažovateľka proti uzneseniu o zastavení exekučného konania nepodala odvolanie
(podala iba proti trovám konania). V danom prípade sťažovateľke nič nebránilo, aby všetky
svoje námietky uplatnené v sťažnosti presadzovala aj v odvolacom konaní na krajskom
súde.
Vzhľadom na to, že sťažovateľka nevyčerpala všetky účinné prostriedky ochrany
označených práv pred všeobecnými súdmi, hoci tak mohla urobiť, v okolnostiach danej veci
pripadalo do úvahy odmietnutie sťažnosti aj pre neprípustnosť.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2011