Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 434/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť S. K., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., pre

namietané porušenie jeho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti

podľa a základného práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa Slovenskej

republiky v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 8. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2010

doručená sťažnosť S. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného života podľa v spojení so základným

právom na súdnu ochranu podľa a práva na rešpektovanie súkromného

života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 8. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol personálnym

rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“) z 30. októbra

2001 prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodov uvedených

v Proti personálnemu rozkazu podal rozklad, o

ktorom minister vnútra rozhodol 15. januára 2002 tak, že rozhodnutie potvrdil a rozklad

zamietol. Uznesením vyšetrovateľa z 5. októbra 2001 bolo proti sťažovateľovi začaté trestné

stíhanie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm.

a) a trestný čin krádeže formou spolupáchateľstva podľa k §

247 ods. 2 písm. a) a ods. 4 na tom skutkovom základe, že sťažovateľ sa

mal spolu s inými obvinenými dohodnúť ako príslušník Policajného zboru na vlámaní do

predajne potravín J. v obci K. Na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“)

bola na sťažovateľa podaná obžaloba. Rozsudkom okresného súdu z 26. januára 2004 bol

sťažovateľ oslobodený spod obžaloby, rozsudok nadobudol právoplatnosť 10. februára

2004. Sťažovateľ následne požiadal o zrušenie personálneho rozkazu, ktorým bol

prepustený zo služobného pomeru. Návrh sťažovateľa (posúdený ako návrh na obnovu

konania) bol rozhodnutím z 25. marca 2004 zamietnutý pre neexistenciu skutočností

odôvodňujúcich obnovu konania. Rozklad sťažovateľa bol zamietnutý rozhodnutím

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“) zo 4. júna 2004. Dňa

23. júna 2004 podal sťažovateľ žalobu pre neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného

pomeru na okresnom súde, ktorý vec postúpil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“), ktorý uznesením sp. zn. z 18. novembra 2005 konanie

zastavil.

3. Sťažovateľ podal 30. septembra 2008 na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhal

ochrany osobnosti voči žalovanému, a to vo forme náhrady nemajetkovej ujmy za zásah

do jeho práva na ochranu osobnosti spôsobený prepustením zo služobného pomeru, ako aj

rozhodnutím, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zrušenie personálneho rozkazu (návrh

na obnovu konania). Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 12. marca 2009 žalobu

zamietol z dôvodu, že právo na ochranu osobnosti náhradou nemajetkovej ujmy bolo v čase

podania návrhu premlčané a žalovaný sa premlčania dovolal. Na odvolanie sťažovateľa

krajský súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozhodol tak, že potvrdil rozsudok

okresného súdu ako vecne správny.

4. Sťažovateľ v sťažnosti prejavil nesúhlas s rozsudkami okresného súdu a krajského

súdu a uviedol:

,,V právnej praxi orgánov aplikujúcich právo SR niet pochybností o tom, že

osobnostné práva zakotvené v a nasledujúcich , nie sú

majetkovými právami. Medzi takéto práva sa nezaraďuje ani žiaden z prostriedkov ochrany

pred porušovaním osobnostných práv a to právo domáhať sa, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do osobnosti fyzickej osoby, aby sa odstránili následky týchto

zásahov a aby bolo dané primerané zadosťučinenie a to aj v peniazoch, ak bola v značnej

miere v dôsledku zásahu znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti.

Súd prvého stupňa aj odvolací súd dospeli k záveru, že naposledy citovaný prostriedok

ochrany osobnosti, napriek jeho systematickému zaradeniu do časti týkajúcej sa ochrany

osobnosti, je v skutočnosti majetkovým právom. V dôsledku takéhoto posúdenia naňho

vztiahol ustanovenie a začiatok plynutia premlčacej doby

ustanovenú v .

Súdy oboch stupňov teda konali v rozpore s ústavným imperatívom zakotveným v

článku 13 ods. 2 SR, z ktorého výslovného znenia vyplýva obmedzenie základných

práv len zákonom.

Ako už bolo vyššie uvedené, systematické zaradenie práva na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch medzi práva patriace k ochrane osobnosti, nedovoľuje vykladať toto

právo tak, že by jeho uplatniteľnosť mohla byť obmedzená, uplynutím premlčacej doby, čo

je imanentným znakom všetkých majetkových práv, s výnimkou vlastníckeho. Pokiaľ by

zákonodarca mal v úmysle obmedziť právo na ochranu osobnosti v tejto jeho zložke a

obmedziť dobu jeho uplatniteľnosti uplynutím premlčacej doby, neexistuje jediný dôvod,

prečo by zákonodarca úlohou obmedziť v uplatniteľnosť tejto zložky práv na ochranu

osobnosti zaťažil súdy a neustanovil takéto obmedzenie v zákone výslovne, napriek tomu, že

ho už citovaný k tomu výslovne zaväzuje.

Citované ustanovenie je nepochybne potrebné vykladať tak, že pokiaľ

obmedzenie základných práv nevyplýva priamo zo zákona, nemožno dôjsť interpretáciou

práva k rozširujúcemu výkladu obmedzenia základných práv. Pokiaľ zveruje

právomoc stanoviť medze základných práv výslovne zákonodarcovi, nemôže si toto právo

prisvojiť súdna moc. Súdna moc nemôže ignorovať absenciu výslovnej úpravy obmedzujúcej

uplatniteľnosť niektorej zložky práva na ochranu osobnosti a vyhradzovať si právomoc

rozhodnúť o takomto obmedzení, ktoré zákon výslovne neustanovuje, pretože by sa dostala

do pozície zákonodarcu. Zákonodarca však rozhodol, že v tejto veci nezakotví žiadne

výslovné obmedzenie uplatnenia osobnostných práv.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, na čo vo svojom rozsudku poukazuje aj

samotný krajský súd, podľa ktorého zaradenie inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy ako

prostriedku ochrany osobnosti, vyvoláva dlhodobé právne diskusie a to z hľadiska jeho

premlčateľnosti.

So zreteľom na už vyššie uvedené však práve zavedenie inštitútu náhrady

nemajetkovej ujmy ako prostriedku ochrany osobnosti bez toho, aby zákonodarca zakotvil

jeho premlčateľnosť, nedáva možnosť dôjsť k ústavne konformnému záveru, že toto právo sa

premlčuje...

Je neakceptovateľným taký predpoklad, že by zákonodarca zavádzajúc do

inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, mal v úmysle

nechať pri uplatňovaní tohto práva v súdnom konaní všeobecné súdy tápať v otázke

obmedzenia tohto práva uplynutím času. Navyše, so zreteľom na špecifikum práva na

ochranu osobností, je nezrozumiteľné, akým spôsobom by sa mal súd vysporiadať s otázkou

začiatku plynutia a uplynutia premlčacej doby.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho

označené práva boli porušené rozsudkom krajského súdu, a žiada, aby ústavný súd tento

rozsudok zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a zakázal mu v ďalšom konaní

porušovať jeho označené práva. Požadoval priznať aj náhradu trov konania pred ústavným

súdom.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri

predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané

náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, nie je neprípustná a na jej

prerokovanie má právomoc. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne

neopodstatnená.

9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.

Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani

riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to

teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva na

spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či

závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym

dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. , ,

, ).

11. Podstatné námietky sťažovateľa však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného

súdu a sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu (nesúhlas s právnymi závermi

krajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalší opravný prostriedok. Sťažnosť podľa

má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd,

resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či krajský súd nemohol

svojím rozsudkom porušiť niektoré z označených práv sťažovateľa.

12. Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdený nesprávny právny

záver krajského súdu, ktorý v zhode so záverom okresného súdu konštatoval premlčateľnosť

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jedného z čiastkových nárokov

v rámci ochrany osobnostných práv. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku

najskôr poukázal na dôvody rozsudku okresného súdu:

,,Okresný súd mal za to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako

spôsob ochrany osobnosti je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej

trojročnej premlčacej lehote. Na rozdiel od iných prostriedkov ochrany osobnosti

(napríklad upustenie od konkrétnych neoprávnených zásahov, alebo odstránenie trvajúcich

následkov neoprávneného zásahu), má zadosťučinenie vo forme náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch majetkový charakter. Jedná sa o peňažný nárok na ktorý sa vzťahuje

zákonná úprava premlčania podľa a nasl. a to bez ohľadu na

to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je prostriedkom zabezpečenia

osobnostného práva na ochranu osobnosti, ktoré je vyňaté z režimu premlčania. Po

ustálení tejto právnej otázky sa zaoberal aj tým, kedy začala plynúť všeobecná trojročná

premlčacia doba. Mal za to, že toto svoje právo žalobca mohol uplatniť po prvý raz

najneskôr dňa 4.6.2004, kedy bolo vydané konečné rozhodnutie žalovaného o zamietnutí

rozkladu žalobcu proti zamietnutiu jeho návrhu na obnovu konania vo veci jeho

prepustenia zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru. Pri tomto závere súd

vychádzal z tvrdení samotného žalobcu, že práve rozhodnutiami Ministra vnútra resp.

Ministerstva vnútra SR z 30.10.2001, 15.1.2002, 25.3.2004 a 4.6.2004 došlo k zásahu do

jeho práva na ochranu osobnosti. Z uvedeného vyvodil, že najneskôr vydaním posledného z

týchto rozhodnutí dňa 4.6.2004 si mohol žalobca po prvý krát uplatniť svoje právo na

ochranu osobnosti niektorým zo zákonných spôsobov ochrany vrátane, náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z toho uzavrel, že trojročná premlčacia doba uplynula

najneskôr dňa 4.6.2007. Vzhľadom k tomu, že žalobca svoj nárok na súde uplatnil až dňa

1.10.2008 vyvodil záver o tom, že námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná a

nárok z tohto dôvodu zamietol.“

Následne krajský súd poukázal na dôvody odvolania sťažovateľa ako žalobcu proti

rozsudku okresného súdu (ktoré boli obdobné ako dôvody sťažnosti) a na vlastné

odôvodnenie rozsudku uviedol:

,,Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa s. 1, 3

bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa a na základe

toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa sa správne

vyporiadal s dôvodnosťou námietky premlčania uplatnenej žalovaným ako aj s priebehom

uplynutia premlčacej lehoty a správne vo veci rozhodol, pokiaľ žalobu zamietol.

Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s dôvodmi napadnutého rozsudku a preto

sa v súlade s ust. obmedzuje na konštatovanie správnosti týchto dôvodov

a na ich doplnenie považuje za potrebné uviesť.

Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z prostriedkov ochrany osobnosti

bola do účinnou od

29.3.1990. Dovtedajšie znenie ustanovenia § 13 poznalo ako prostriedky ochrany osobnosti

iba nárok na upustenie od neoprávnených zásahov a nárok na primerané zadosťučinenie a

to formou morálnej satisfakcie. Takéto znenie ustanovenia § 13 nevyvolávalo žiadne spory v

otázke, že ide o nemajetkové práva, ktoré sa nepremlčujú. Novo zaradený prostriedok

ochrany formou peňažnej náhrady sa svojím charakterom približuje právnej úprave ktorá je

v právnych poriadkoch iných krajín kvalifikovaná ako nemajetková škoda, teda ako jeden z

druhov škody.

Zaradenie tohto nového inštitútu do ustanovenia v

rámci práva na ochranu osobnosti vyvoláva vo vzťahu k predchádzajúcim prostriedkom

ochrany dlhodobo právne diskusie aj z hľadiska jeho zaradenia do práv majetkových, resp.

nemajetkových a v náväznosti na to aj z hľadiska jeho premlčateľnosti.

Tieto otázky rieši právna prax Slovenskej republiky čiastočne odlišne, ako v Českej

republike a to so záverom, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z

relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby je právom majetkovej

povahy, ktoré sa premlčuje. Toto právo hoci je jedným z prostriedkov zabezpečenia ochrany

osobných (osobnostných) práv, ktoré režimu premlčania nepodliehajú, sa svojou povahou

zreteľne odlišuje od týchto osobnostných práv. Aj keď ide o satisfakciu v oblasti

nemateriálnych osobnostných práv jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné

právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe

(rozsudok Najvyššieho súdu SR uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí pod

číslom 75/2008).

Odvolací súd pridržiavajúc sa judikatúry súdov Slovenskej republiky sa s týmto

právnym názorom stotožňuje. Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolanie žalobcu aj v

časti v ktorej tento namietal nesprávne posúdenie začiatku plynutia premlčacej lehoty.

Rozhodujúcim momentom pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je posúdenie, kedy sa

právo mohlo uplatniť po prvý raz a týmto, momentom teda začína plynúť aj premlčacia

doba. Pokiaľ žalobca za pôvodcu zásahu označil konkrétne rozhodnutia žalovaného resp.

ministra vnútra SR je treba mať za to, že začiatkom plynutia premlčacej lehoty je moment

vydania týchto rozhodnutí. Pre posúdenie premlčania nie je preto právne významná

skutočnosť dokedy sa účinky, tohto zásahu prejavovali. S poukazom na tieto dôvody

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdil.“

13. Jadro právneho problému v právnej veci sťažovateľa takto spočívalo v právnom

posúdení ne/premlčateľnosti žalovaného nároku vo všeobecnosti a následne in concreto jeho

ne/premlčania. V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov posúdil ústavný súd len to, či rozsudok krajského súdu je ústavne

udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či

výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných

zákonných noriem (m. m. ).

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľovi

podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) prečo právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch napriek jeho štrukturálnemu zaradeniu medzi prostriedky

ochrany osobnostných práv patrí medzi majetkové práva, v dôsledku čoho v zmysle

všeobecnej úpravy podlieha premlčaniu, a taktiež prečo (ii) v danej veci vzhľadom na

konkrétne okolnosti prípadu a časovú niť (tvrdený zásah – plynutie času – premlčanie –

podanie žaloby na súd) došlo k uplynutiu všeobecnej premlčacej doby, v dôsledku čoho

bolo na mieste na základe žalovaným dôvodne vznesenej námietky premlčania žalobu

zamietnuť. Výklad krajského súdu vychádzajúci aj z historických súvislostí a judikatúry

najvyššieho súdu dôsledne reaguje aj na všetky relevantné odvolacie námietky. Právny

záver krajského súdu nevykazuje ani znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné

konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , I. ÚS

23/2010). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor

svojím vlastným (m. m. , ).

15. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľa podľa , ústavný súd uzatvára, že rozsudok

krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle

konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie

rozsudku ( ), nie je arbitrárny a zrozumiteľným

spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer. V súvislosti

so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu

ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva podľa dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade

nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať

porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

16. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné dôvody ústavný súd len stručne

dodáva, že in concreto nemožno akceptovať názor sťažovateľa, že krajský súd vztiahol na

seba právomoc zákonodarcu, keď napadnutým rozsudkom upravil medze základných práv

a slobôd inak ako zákonom ( ). Krajský súd totiž napadnutým rozsudkom

iba určoval obsah pojmu ,,majetkové práva“ na účely premlčania (§ 100 ods. 2 Občianskeho

zákonníka) a výkladom, ktorý ústavný súd považoval za akceptovateľný, pod tento pojem

subsumoval aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako čiastkové právo

dotknutej osoby pri zásahu do jej osobnostných práv (§ 13 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka).

17. K tvrdenému zásahu do práv sťažovateľa podľa a 2 a

ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza:

Primárnym porušovateľom označených práv nemohol byť z podstaty veci krajský súd

(a ani okresný súd), keďže mal ústavnú ( ) a zákonnú (

) právomoc rozhodnúť o tom, či k takému zásahu došlo,

resp. mohlo dôjsť zo strany žalovaného (Ministerstva vnútra Slovenskej republiky) ako

potenciálneho porušovateľa. Absentuje tu tak príčinná súvislosť medzi rozsudkom

krajského súdu a tvrdeným zásahom do týchto práv sťažovateľa. V tomto smere však možno

poukázať aj na relatívne stabilizovanú judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej

všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd

hmotného charakteru (kam patria aj označené práva), ak toto porušenie nevyplynie z toho,

že súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

().

18. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy, keď

namietaným postupom súdu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto

považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , ,

, , ). Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný

súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu

a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že

ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2011