Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 434/2011
PDF · 249.48 KB
No categories available
I. ÚS 434/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť S. K., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., pre
namietané porušenie jeho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti
podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 136/2009 z 8. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2010
doručená sťažnosť S. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení so základným
právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného
života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 136/2009
z 8. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol personálnym
rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“) z 30. októbra
2001 prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodov uvedených
v § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. Proti personálnemu rozkazu podal rozklad, o
ktorom minister vnútra rozhodol 15. januára 2002 tak, že rozhodnutie potvrdil a rozklad
zamietol. Uznesením vyšetrovateľa z 5. októbra 2001 bolo proti sťažovateľovi začaté trestné
stíhanie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm.
a) Trestného zákona a trestný čin krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k §
247 ods. 2 písm. a) a ods. 4 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že sťažovateľ sa
mal spolu s inými obvinenými dohodnúť ako príslušník Policajného zboru na vlámaní do
predajne potravín J. v obci K. Na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“)
bola na sťažovateľa podaná obžaloba. Rozsudkom okresného súdu z 26. januára 2004 bol
sťažovateľ oslobodený spod obžaloby, rozsudok nadobudol právoplatnosť 10. februára
2004. Sťažovateľ následne požiadal o zrušenie personálneho rozkazu, ktorým bol
prepustený zo služobného pomeru. Návrh sťažovateľa (posúdený ako návrh na obnovu
konania) bol rozhodnutím z 25. marca 2004 zamietnutý pre neexistenciu skutočností
odôvodňujúcich obnovu konania. Rozklad sťažovateľa bol zamietnutý rozhodnutím
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“) zo 4. júna 2004. Dňa
23. júna 2004 podal sťažovateľ žalobu pre neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného
pomeru na okresnom súde, ktorý vec postúpil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“), ktorý uznesením sp. zn. 3 Sž 123/05 z 18. novembra 2005 konanie
zastavil.
3. Sťažovateľ podal 30. septembra 2008 na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhal
ochrany osobnosti voči žalovanému, a to vo forme náhrady nemajetkovej ujmy za zásah
do jeho práva na ochranu osobnosti spôsobený prepustením zo služobného pomeru, ako aj
rozhodnutím, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zrušenie personálneho rozkazu (návrh
na obnovu konania). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 21 C 145/08 z 12. marca 2009 žalobu
zamietol z dôvodu, že právo na ochranu osobnosti náhradou nemajetkovej ujmy bolo v čase
podania návrhu premlčané a žalovaný sa premlčania dovolal. Na odvolanie sťažovateľa
krajský súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou rozhodol tak, že potvrdil rozsudok
okresného súdu ako vecne správny.
4. Sťažovateľ v sťažnosti prejavil nesúhlas s rozsudkami okresného súdu a krajského
súdu a uviedol:
,,V právnej praxi orgánov aplikujúcich právo SR niet pochybností o tom, že
osobnostné práva zakotvené v § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, nie sú
majetkovými právami. Medzi takéto práva sa nezaraďuje ani žiaden z prostriedkov ochrany
pred porušovaním osobnostných práv a to právo domáhať sa, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do osobnosti fyzickej osoby, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby bolo dané primerané zadosťučinenie a to aj v peniazoch, ak bola v značnej
miere v dôsledku zásahu znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti.
Súd prvého stupňa aj odvolací súd dospeli k záveru, že naposledy citovaný prostriedok
ochrany osobnosti, napriek jeho systematickému zaradeniu do časti týkajúcej sa ochrany
osobnosti, je v skutočnosti majetkovým právom. V dôsledku takéhoto posúdenia naňho
vztiahol ustanovenie § 100 Občianskeho zákonníka a začiatok plynutia premlčacej doby
ustanovenú v § 101 Občianskeho zákonníka.
Súdy oboch stupňov teda konali v rozpore s ústavným imperatívom zakotveným v
článku 13 ods. 2 Ústavy SR, z ktorého výslovného znenia vyplýva obmedzenie základných
práv len zákonom.
Ako už bolo vyššie uvedené, systematické zaradenie práva na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch medzi práva patriace k ochrane osobnosti, nedovoľuje vykladať toto
právo tak, že by jeho uplatniteľnosť mohla byť obmedzená, uplynutím premlčacej doby, čo
je imanentným znakom všetkých majetkových práv, s výnimkou vlastníckeho. Pokiaľ by
zákonodarca mal v úmysle obmedziť právo na ochranu osobnosti v tejto jeho zložke a
obmedziť dobu jeho uplatniteľnosti uplynutím premlčacej doby, neexistuje jediný dôvod,
prečo by zákonodarca úlohou obmedziť v uplatniteľnosť tejto zložky práv na ochranu
osobnosti zaťažil súdy a neustanovil takéto obmedzenie v zákone výslovne, napriek tomu, že
ho už citovaný článok 13 ods. 2 ústavy k tomu výslovne zaväzuje.
Citované ustanovenie ústavy je nepochybne potrebné vykladať tak, že pokiaľ
obmedzenie základných práv nevyplýva priamo zo zákona, nemožno dôjsť interpretáciou
práva k rozširujúcemu výkladu obmedzenia základných práv. Pokiaľ ústava zveruje
právomoc stanoviť medze základných práv výslovne zákonodarcovi, nemôže si toto právo
prisvojiť súdna moc. Súdna moc nemôže ignorovať absenciu výslovnej úpravy obmedzujúcej
uplatniteľnosť niektorej zložky práva na ochranu osobnosti a vyhradzovať si právomoc
rozhodnúť o takomto obmedzení, ktoré zákon výslovne neustanovuje, pretože by sa dostala
do pozície zákonodarcu. Zákonodarca však rozhodol, že v tejto veci nezakotví žiadne
výslovné obmedzenie uplatnenia osobnostných práv.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, na čo vo svojom rozsudku poukazuje aj
samotný krajský súd, podľa ktorého zaradenie inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy ako
prostriedku ochrany osobnosti, vyvoláva dlhodobé právne diskusie a to z hľadiska jeho
premlčateľnosti.
So zreteľom na už vyššie uvedené však práve zavedenie inštitútu náhrady
nemajetkovej ujmy ako prostriedku ochrany osobnosti bez toho, aby zákonodarca zakotvil
jeho premlčateľnosť, nedáva možnosť dôjsť k ústavne konformnému záveru, že toto právo sa
premlčuje...
Je neakceptovateľným taký predpoklad, že by zákonodarca zavádzajúc do
Občianskeho zákonníka inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, mal v úmysle
nechať pri uplatňovaní tohto práva v súdnom konaní všeobecné súdy tápať v otázke
obmedzenia tohto práva uplynutím času. Navyše, so zreteľom na špecifikum práva na
ochranu osobností, je nezrozumiteľné, akým spôsobom by sa mal súd vysporiadať s otázkou
začiatku plynutia a uplynutia premlčacej doby.“
5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho
označené práva boli porušené rozsudkom krajského súdu, a žiada, aby ústavný súd tento
rozsudok zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a zakázal mu v ďalšom konaní
porušovať jeho označené práva. Požadoval priznať aj náhradu trov konania pred ústavným
súdom.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri
predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto má predpísané
náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, nie je neprípustná a na jej
prerokovanie má právomoc. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne
neopodstatnená.
9. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.
Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani
riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá
zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to
teda všeobecné súdy, ktorým ako „pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (a práva na
spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či
závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym
dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,
11. Podstatné námietky sťažovateľa však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného
súdu a sťažnosť možno podľa jej skutočného obsahu (nesúhlas s právnymi závermi
krajského súdu) vyhodnotiť v podstate ako ďalší opravný prostriedok. Sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd,
resp. ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či krajský súd nemohol
svojím rozsudkom porušiť niektoré z označených práv sťažovateľa.
12. Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdený nesprávny právny
záver krajského súdu, ktorý v zhode so záverom okresného súdu konštatoval premlčateľnosť
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jedného z čiastkových nárokov
v rámci ochrany osobnostných práv. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku
najskôr poukázal na dôvody rozsudku okresného súdu:
,,Okresný súd mal za to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako
spôsob ochrany osobnosti je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej
trojročnej premlčacej lehote. Na rozdiel od iných prostriedkov ochrany osobnosti
(napríklad upustenie od konkrétnych neoprávnených zásahov, alebo odstránenie trvajúcich
následkov neoprávneného zásahu), má zadosťučinenie vo forme náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch majetkový charakter. Jedná sa o peňažný nárok na ktorý sa vzťahuje
zákonná úprava premlčania podľa § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka a to bez ohľadu na
to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je prostriedkom zabezpečenia
osobnostného práva na ochranu osobnosti, ktoré je vyňaté z režimu premlčania. Po
ustálení tejto právnej otázky sa zaoberal aj tým, kedy začala plynúť všeobecná trojročná
premlčacia doba. Mal za to, že toto svoje právo žalobca mohol uplatniť po prvý raz
najneskôr dňa 4.6.2004, kedy bolo vydané konečné rozhodnutie žalovaného o zamietnutí
rozkladu žalobcu proti zamietnutiu jeho návrhu na obnovu konania vo veci jeho
prepustenia zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru. Pri tomto závere súd
vychádzal z tvrdení samotného žalobcu, že práve rozhodnutiami Ministra vnútra resp.
Ministerstva vnútra SR z 30.10.2001, 15.1.2002, 25.3.2004 a 4.6.2004 došlo k zásahu do
jeho práva na ochranu osobnosti. Z uvedeného vyvodil, že najneskôr vydaním posledného z
týchto rozhodnutí dňa 4.6.2004 si mohol žalobca po prvý krát uplatniť svoje právo na
ochranu osobnosti niektorým zo zákonných spôsobov ochrany vrátane, náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z toho uzavrel, že trojročná premlčacia doba uplynula
najneskôr dňa 4.6.2007. Vzhľadom k tomu, že žalobca svoj nárok na súde uplatnil až dňa
1.10.2008 vyvodil záver o tom, že námietka premlčania vznesená žalovaným je dôvodná a
nárok z tohto dôvodu zamietol.“
Následne krajský súd poukázal na dôvody odvolania sťažovateľa ako žalobcu proti
rozsudku okresného súdu (ktoré boli obdobné ako dôvody sťažnosti) a na vlastné
odôvodnenie rozsudku uviedol:
,,Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212ods. 1, 3 O.s.p.
bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe
toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa sa správne
vyporiadal s dôvodnosťou námietky premlčania uplatnenej žalovaným ako aj s priebehom
uplynutia premlčacej lehoty a správne vo veci rozhodol, pokiaľ žalobu zamietol.
Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s dôvodmi napadnutého rozsudku a preto
sa v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzuje na konštatovanie správnosti týchto dôvodov
a na ich doplnenie považuje za potrebné uviesť.
Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z prostriedkov ochrany osobnosti
bola do Občianskeho zákonníka zavedená jeho novelou č. 87/1990 Zb. účinnou od
29.3.1990. Dovtedajšie znenie ustanovenia § 13 poznalo ako prostriedky ochrany osobnosti
iba nárok na upustenie od neoprávnených zásahov a nárok na primerané zadosťučinenie a
to formou morálnej satisfakcie. Takéto znenie ustanovenia § 13 nevyvolávalo žiadne spory v
otázke, že ide o nemajetkové práva, ktoré sa nepremlčujú. Novo zaradený prostriedok
ochrany formou peňažnej náhrady sa svojím charakterom približuje právnej úprave ktorá je
v právnych poriadkoch iných krajín kvalifikovaná ako nemajetková škoda, teda ako jeden z
druhov škody.
Zaradenie tohto nového inštitútu do ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka v
rámci práva na ochranu osobnosti vyvoláva vo vzťahu k predchádzajúcim prostriedkom
ochrany dlhodobo právne diskusie aj z hľadiska jeho zaradenia do práv majetkových, resp.
nemajetkových a v náväznosti na to aj z hľadiska jeho premlčateľnosti.
Tieto otázky rieši právna prax Slovenskej republiky čiastočne odlišne, ako v Českej
republike a to so záverom, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z
relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby je právom majetkovej
povahy, ktoré sa premlčuje. Toto právo hoci je jedným z prostriedkov zabezpečenia ochrany
osobných (osobnostných) práv, ktoré režimu premlčania nepodliehajú, sa svojou povahou
zreteľne odlišuje od týchto osobnostných práv. Aj keď ide o satisfakciu v oblasti
nemateriálnych osobnostných práv jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné
právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe
(rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Cdo 278/07 uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí pod
číslom 75/2008).
Odvolací súd pridržiavajúc sa judikatúry súdov Slovenskej republiky sa s týmto
právnym názorom stotožňuje. Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolanie žalobcu aj v
časti v ktorej tento namietal nesprávne posúdenie začiatku plynutia premlčacej lehoty.
Rozhodujúcim momentom pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je posúdenie, kedy sa
právo mohlo uplatniť po prvý raz a týmto, momentom teda začína plynúť aj premlčacia
doba. Pokiaľ žalobca za pôvodcu zásahu označil konkrétne rozhodnutia žalovaného resp.
ministra vnútra SR je treba mať za to, že začiatkom plynutia premlčacej lehoty je moment
vydania týchto rozhodnutí. Pre posúdenie premlčania nie je preto právne významná
skutočnosť dokedy sa účinky, tohto zásahu prejavovali. S poukazom na tieto dôvody
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.“
13. Jadro právneho problému v právnej veci sťažovateľa takto spočívalo v právnom
posúdení ne/premlčateľnosti žalovaného nároku vo všeobecnosti a následne in concreto jeho
ne/premlčania. V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov posúdil ústavný súd len to, či rozsudok krajského súdu je ústavne
udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či
výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných
zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).
14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok
okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľovi
podrobnú a ústavne akceptovateľnú odpoveď na to, (i) prečo právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch napriek jeho štrukturálnemu zaradeniu medzi prostriedky
ochrany osobnostných práv patrí medzi majetkové práva, v dôsledku čoho v zmysle
všeobecnej úpravy podlieha premlčaniu, a taktiež prečo (ii) v danej veci vzhľadom na
konkrétne okolnosti prípadu a časovú niť (tvrdený zásah – plynutie času – premlčanie –
podanie žaloby na súd) došlo k uplynutiu všeobecnej premlčacej doby, v dôsledku čoho
bolo na mieste na základe žalovaným dôvodne vznesenej námietky premlčania žalobu
zamietnuť. Výklad krajského súdu vychádzajúci aj z historických súvislostí a judikatúry
najvyššieho súdu dôsledne reaguje aj na všetky relevantné odvolacie námietky. Právny
záver krajského súdu nevykazuje ani znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné
konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení
zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS
23/2010). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor
svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).
15. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim
korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva
na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd uzatvára, že rozsudok
krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle
konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie
rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), nie je arbitrárny a zrozumiteľným
spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer. V súvislosti
so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu
ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol
v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade
nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať
porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
16. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na sťažnostné dôvody ústavný súd len stručne
dodáva, že in concreto nemožno akceptovať názor sťažovateľa, že krajský súd vztiahol na
seba právomoc zákonodarcu, keď napadnutým rozsudkom upravil medze základných práv
a slobôd inak ako zákonom (čl. 13 ods. 2 ústavy). Krajský súd totiž napadnutým rozsudkom
iba určoval obsah pojmu ,,majetkové práva“ na účely premlčania (§ 100 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) a výkladom, ktorý ústavný súd považoval za akceptovateľný, pod tento pojem
subsumoval aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako čiastkové právo
dotknutej osoby pri zásahu do jej osobnostných práv (§ 13 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka).
17. K tvrdenému zásahu do práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8
ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza:
Primárnym porušovateľom označených práv nemohol byť z podstaty veci krajský súd
(a ani okresný súd), keďže mal ústavnú (čl. 142 ods. 1 ústavy) a zákonnú (§ 7 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku) právomoc rozhodnúť o tom, či k takému zásahu došlo,
resp. mohlo dôjsť zo strany žalovaného (Ministerstva vnútra Slovenskej republiky) ako
potenciálneho porušovateľa. Absentuje tu tak príčinná súvislosť medzi rozsudkom
krajského súdu a tvrdeným zásahom do týchto práv sťažovateľa. V tomto smere však možno
poukázať aj na relatívne stabilizovanú judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej
všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd
hmotného charakteru (kam patria aj označené práva), ak toto porušenie nevyplynie z toho,
že súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
18. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy, keď
namietaným postupom súdu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto
považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04,
IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07). Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný
súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu
a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že
ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2011