Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 112/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 23. novembra 2011

predbežne prerokoval návrh Okresného súdu Zvolen, zastúpeného samosudcom JUDr. M.

K., na začatie konania o súlade prvej vety Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov s a

ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

rozhodol:

Návrh Okresného súdu Zvolen o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 13. júna 2011

doručený návrh Okresného súdu Zvolen (ďalej aj „okresný súd“ alebo „navrhovateľ“),

zastúpeného samosudcom M. K., na začatie konania o súlade § 36 ods. 3 prvej vety zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) s (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Vo svojom návrhu navrhovateľ uviedol, že pred okresným súdom je pod sp. zn.

vedené konanie proti obžalovanému Ing. M. S. (ďalej len „obžalovaný“),

stíhanému pre trestný čin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa §

249a ods. 1 účinného do 31. decembra 2005. Okresný súd rozsudkom sp.

zn. zo 16. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok zo 16. decembra 2009)

obžalovaného spod obžaloby oslobodil z dôvodu podľa .

V konaní predchádzajúcom vyneseniu rozsudku zo 16. decembra 2009 sa okresný

prokurátor domáhal výsluchu svedka konateľa spoločnosti Z., s. r. o., B., JUDr. P. K., ktorý

je zároveň obhajcom obžalovaného v predmetnom konaní. Uvedený návrh okresného

prokurátora na výsluch JUDr. P. K. bol okresným súdom zamietnutý.

Proti rozsudku zo 16. decembra 2009 podal okresný prokurátor odvolanie, v ktorom

okrem iného poukazoval aj na zamietnutie jeho návrhu na výsluch JUDr. P. K. Krajský súd

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 23.

novembra 2010 (ďalej len „uznesenie z 23. novembra 2010“) podľa § 321 ods. 1 písm. a), b)

a c) rozsudok zo 16. decembra 2009 zrušil a vrátil vec na jej nové

prejednanie a rozhodnutie okresnému súdu. V rámci odôvodnenia uznesenia z 23. novembra

2010 krajský súd uviedol, že okresný súd nemal „pripustiť JUDr. P. K. ako obhajcu, keďže

tento advokát môže byť eventuálne vypočutý ako svedok“, a súčasne poukázal na povinnosť

okresného súdu v ďalšom konaní umožniť obžalovanému využiť jeho právo obhajoby

prostredníctvom iného advokáta.

Na základe výzvy okresného súdu z 19. januára 2011 podal obžalovaný

prostredníctvom svojho obhajcu 9. marca 2011 „podnet na prerušenie trestného stíhania

pre domnienku rozporu všeobecnej záväzného právneho predpisu nižšej právnej sily

so všeobecne záväzným právnym predpisom vyššej právnej sily“, v ktorom „argumentoval

ustanoveniami čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, čl. 14 ods. 3 písm. d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach“,

pretože podľa jeho názoru neexistujú dôvody na jeho vylúčenie z obhajoby obžalovaného.

V odôvodnení svojho návrhu okresný súd ďalej uviedol: «V danom prípade

dochádza ku konfliktu medzi verejným záujmom na usvedčení a potrestaní páchateľov

trestných činov a základným ústavným právom na voľbu obhajcu, pričom odvolací súd vo

svojom rozhodnutí uprednostnil verejný záujem. Takýto výklad ustanovenia § 36 ods. 3 Tr.

poriadku neobstojí, nakoľko vybočuje zo štandardov výkladu a došlo by k neprípustnému

zásahu do ústavne zaručeného práva obžalovaného na obhajobu. je

budovaný na zásade priority voľby obhajcu, ktorú je obžalovaný oprávnený uplatniť v

ktoromkoľvek štádiu konania a preto je zásadne vecou obžalovaného, či toto právo využije a

koho obhajobou poverí. Ak si obžalovaný obhajcu sám zvolil, môže štát do slobodného

výberu zasahovať výlučne za splnenia zákonom stanovených podmienok, ktoré je potrebné

vykladať vždy reštriktívne so zreteľom na jeho ústavne zaručené práva. V prípade, ak by

ustanovenie umožňovalo výklad oprávňujúci súd zasiahnuť do

práva obžalovaného na voľbu obhajcu, išlo by o rozpor tohto ustanovenia s čl. 50 ods. 3

. ako procesný predpis navyše nijako bližšie

neupravuje postup súdu pri vylúčení advokáta ako zvoleného obhajcu z obhajoby.

V prípade, ak by bol výklad uskutočnený odvolacím súdom

považovaný za správny, je toto ustanovenie v rozpore s ústavne garantovaným právom

obžalovaného na obhajobu.

So zreteľom na vyššie uvedené okolnosti je predkladateľ toho názoru, že právna

úprava ustanovenia veta prvá () v časti

formulácie „obhajcom nemôže byť advokát, ktorý bol ako svedok prejednávaného skutku“

nie je v súlade s a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.»

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o súlade zákonov

.

Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,

konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor

ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na

začatie konania súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou. Podľa sa súdom podľa

uvedeného zákona rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 21 ods. 4 zákona

o ústavnom súde ak je účastníkom konania súd, zastupuje senát jeho predseda.

Podľa ak osoby uvedené v

až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je

v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu

podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa ) obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

Navrhovateľ namieta neústavnosť ustanovenia § 36 ods. 3 prvej vety Trestného

poriadku. Vo svojej argumentácii vychádza z toho, že ustanovuje zásadu

priority voľby obhajcu, a preto jeho ustanovenie § 36 ods. 3 prvá veta, ktoré umožňuje

zasiahnuť do práva obvineného na zvolenie si obhajcu, pokiaľ bol obhajca svedkom

prejednávaného skutku, je v rozpore s a dohovoru.

Podľa obhajcom nemôže byť advokát, ktorý už bol

pribratý ako znalec, tlmočník alebo prekladateľ alebo ktorý bol ako svedok prejednávaného

skutku. Obhajca nemôže byť vypočúvaný ako svedok o skutočnostiach, ktoré sa dozvedel

pri výkone obhajoby.

Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie prvej vety

ustanovuje nezlučiteľnosť funkcie obhajcu v konaní s postavením znalca, tlmočníka,

prekladateľa alebo svedka prejednávaného skutku, čím obmedzuje právo obvineného na

obhajcu podľa vlastného výberu, resp. právo na zvolenie si obhajcu zaručené čl. 50 ods. 3

a dohovoru.

Právo na obhajcu podľa vlastného výberu nemôže byť považované za absolútne.

Zmenu v osobe obhajcu v priebehu konania je možné považovať za výrazný zásah do práva

na obhajobu, a preto každý takýto zásah musí byť regulovaný zákonom a spočívať na

závažných dôvodoch sledujúcich naplnenie legitímnych cieľov. Obmedzenie práva na

zvolenie si obhajcu, resp. práva na obhajobu, musí byť vždy spojené s prijatím opatrení

zabraňujúcich zásahu do práva obvineného na spravodlivý proces.

V napadnutom ustanovení zákona bola jasne uprednostnená vo vzťahu k osobe

advokáta jeho funkcia svedka v trestnom konaní pred funkciou obhajcu. Svedok je fyzická

osoba rozdielna od obvineného, ktorá bola orgánom činným v trestnom konaní vyzvaná, aby

ako svedok vypovedala o skutočnostiach dôležitých pre trestné konanie, ktoré sama vnímala

svojimi zmyslami. Svedok je teda osobou nezastupiteľnou v konaní a jeho bezprostredné

vnímanie určitej skutočnosti dôležitej pre trestné konanie znamená vznik určitého vzťahu,

resp. pomeru k veci, pre ktorý nemôže byť vo veci považovaný za nezaujatého.

Naproti funkcii svedka je v napadnutom ustanovení postavená funkcia obhajcu,

ktorého úlohu však môžu splniť viacerí advokáti, resp. osoby zapísané do zoznamu

advokátov, pretože pre obhajcu určuje jedinú podmienku, a to že musí byť

advokát ( ). Advokát je povinný poskytovať obvinenému

potrebnú právnu pomoc, na obhajovanie jeho záujmov účelne využívať prostriedky

a spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite

a včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú

( ). Z uvedené vyplýva, že každý advokát ako obhajca

obvineného v konaní v plnom rozsahu garantuje zachovanie obhajobných práv obvineného.

Účelom trestného konania je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé

potrestanie ich páchateľov v súlade so zákonom a za súčasného rešpektovania základných

práv a slobôd fyzických a právnických osôb. V zhode s týmto účelom je koncipované aj

ustanovenie prvej vety , ktoré prispieva k zabezpečeniu

objektivity a spravodlivosti trestného konania, t. j. k naplneniu práva na spravodlivé

konanie, ktorého súčasťou je aj právo na zvolenie si obhajcu.

Nezastupiteľnosť osoby vo funkcii svedka, ktorá v rámci dokazovania môže

ovplyvniť dosiahnutie účelu trestného konania, a tým aj naplnenie práva na spravodlivé

konanie, možno považovať za legitímny dôvod oprávňujúci, resp. dostatočne odôvodňujúci

zásah do práva na obhajobu, resp. práva na zvolenie si obhajcu. Inak povedané, realizácia

práva na obhajobu nie je ustanovením znemožnená alebo

obmedzená do takej miery, aby mohla spôsobiť zásah do práva na spravodlivé súdne

konanie. Ani samotná podstata základného práva na obhajobu nie je týmto ustanovením

dotknutá, keďže zásah do tohto práva je zhojený zvolením si nového obhajcu obvineným,

a na druhej strane podporuje dosiahnutie verejného záujmu na odhalení trestných činov

a potrestaní ich páchateľov.

Pre úplnosť je napokon potrebné poukázať na to, že obhajca nie je povinný

vypovedať o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s poskytovaním právnych

služieb, t. j. v prípade, ak by svojou výpoveďou porušil zákonom ustanovenú povinnosť

mlčanlivosti ( ).

Európsky súd pre ľudské práva už v rámci svojej judikatúry konštatoval, že právo na

obhajobu nie je absolútne a možnosť jeho obmedzenia dokazuje aj jeho judikatúra. V rámci

nej už vyslovil, že čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru zaručuje, že konanie proti obvinenému sa

neuskutoční bez adekvátneho zastúpenia obhajoby, ale nedáva obvinenému právo

rozhodnúť, akým spôsobom by jeho obrana mala byť zabezpečená. Rozhodnutie, ktorá zo

zmienených alternatív zastupovania obvineného by mala byť vybratá, konkrétne

sťažovateľovo právo obhajovať sa sám alebo byť zastúpený ním zvoleným zástupcom alebo

za určitých okolností obhajcom ustanoveným súdom, závisí na aplikovateľnej legislatíve

alebo pravidlách súdu (pozri X. v. Norway, č. 5923/72, rozhodnutie Komisie z 30. mája

1975).

Napriek nevyhnutnosti dôvery vo vzťahu medzi advokátom a klientom, právo zvoliť

si obhajcu nemôže byť považované za absolútne. Nevyhnutne podlieha určitým

obmedzeniam s ohľadom na prípady bezplatnej právnej pomoci a tiež s ohľadom na

prípady, v ktorých je vecou súdu rozhodnúť, či záujem spravodlivosti požaduje, aby

obvinený bol obhajovaný ním menovaným obhajcom. Pri menovaní obhajcu súd musí určite

zohľadniť priania obvineného ako obhajovaného. Súd však môže tieto priania obísť, pokiaľ

existujú relevantné a dostatočné dôvody na prijatie záveru, že je to nevyhnutné v záujme

spravodlivosti (pozri Croissant v. Germany, rozsudok z 25. septembra 1992, § 29).

Ustanovenie prvej vety obmedzenie výberu obhajcu

limituje možnosťou vylúčenia advokáta z výkonu obhajoby z dôvodov sledujúcich

dosiahnutie legitímneho cieľa. Obvinený si môže v konaní zvoliť za svojho obhajcu

akéhokoľvek iného advokáta, aby ho zastupoval. Samotné trestné konanie tak netrpí

žiadnou nevýhodou obhajoby alebo nespravodlivosťou, v dôsledku ktorej by obvinenému

bolo znemožnené predložiť súdu svoje argumenty v záujme ochrany svojich práv. Ústavný

súd preto dospel k záveru, že ustanovenie prvej vety

umožňujúce vylúčiť obhajcu zo zastupovania obvineného je v súlade so základným právom

podľa , ako aj právom podľa dohovoru.

V preskúmavanej veci ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1

dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie prvej vety

nesignalizuje skutočnosti, ktoré by boli po prijatí návrhu na ďalšie

konanie spôsobilé na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s a dohovorom

a vzhľadom na to návrh navrhovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že podaným

návrhom navrhovateľa sa zaoberal napriek tomu, že nespĺňal všetky náležitosti predpísané

zákonom, predovšetkým v návrhu neformuloval dostatočne petit, t. j. návrh svojho

rozhodnutia, nepredložil uznesenie o prerušení konania ani kópie rozhodnutí, na ktoré sa vo

svojom návrhu odvoláva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011