Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 473/2011
PDF · 183.79 KB
No categories available
I. ÚS 473/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. L., Ž., toho času vo výkone trestu, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na
účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 60/07
a v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 7/05, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 23. augusta
2011 doručená sťažnosť P. L. (ďalej len ,,sťažovateľ“) z 20. augusta 2011, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 C 60/07 a v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 7/05 (ďalej aj
„konania okresného súdu“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako navrhovateľ je účastníkom dosiaľ
prebiehajúcich konaní na okresnom súde, ktoré sa začali na jeho návrh v roku 2002
a ktorých predmetom je údajné „porušenie mojich práv v súvislosti s výkon väzby
a v súvislosti s pozbavením slobody zo strany polície a následne vykonaných úkonov“.
Sťažovateľ vytýka okresnému súdu, že nekoná dostatočne rýchlo a účinne, naopak, koná
a postupuje neúčinne a nesprávne, nepoučil ho o jeho právach a je doteraz nečinný,
v dôsledku čoho podľa jeho názoru boli porušené jeho označené práva.
3. Sťažovateľ v petite sťažnosti žiada ústavný súd, aby vyslovil, že postupom
okresného súdu boli porušené jeho označené práva, aby prikázal okresnému súdu ďalej konať
bez zbytočných prieťahov a aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume
20 000 € z dôvodu „morálnej a emocionálnej ujmy, pocitu krivdy a nespravodlivosti,
dlhotrvajúceho stavu neistoty, stresu, duševného utrpenia a pod.“.
4. V závere sťažnosti sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby mu tak ako
v minulosti, aj na toto konanie ustanovil advokáta, pretože nemá prostriedky na jeho
zaplatenie.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí
návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred
ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažovateľ bol okrem tohto konania opakovane v postavení sťažovateľa na
ústavnom súde, pričom dve jeho predchádzajúce sťažnosti sa týkali aj namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s rýchlosťou konania okresného súdu
v totožných veciach. Ústavný súd uzneseniami sp. zn. I. ÚS 212/08 z 12. júna 2008 a sp. zn.
IV. ÚS 389/09 z 13. novembra 2009 sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť
odmietol, pričom po chronologickom uvedení úkonov v týchto konaniach zvýraznil najmä
podiel samotného sťažovateľa na dĺžke konania okresného súdu v obidvoch uvedených
konaniach (nekvalifikovaný návrh, nedostatočná súčinnosť pri zabezpečovaní podkladov pre
rozhodnutie súdu, nedostatočná špecifikácia predmetu konania, rozpor medzi podaniami
sťažovateľa a jeho ustanoveného zástupcu, trestné oznámenie sťažovateľa na ustanoveného
advokáta a iné). Keďže sťažovateľ podanou sťažnosťou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v totožných konaniach a o tejto
veci už ústavný súd rozhodol uvedenými nálezmi, o v poradí tretej sťažnosti namietajúcej
porušenie tých istých práv postupom okresného súdu v čase predchádzajúcom týmto
rozhodnutiam ústavného súdu už nemožno znovu rozhodovať. Preto bola sťažnosť v tejto
časti (namietané prieťahy pred 13. novembrom 2009) odmietnutá pre neprípustnosť podľa
§ 25 ods. 2 a § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.
8. Za týchto okolností ústavný súd pred predbežným prerokovaním tejto sťažnosti
vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k priebehu označených konaní. Predseda
okresného súdu v písomnom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 14. novembra 2011
popísal priebeh konaní od ich začatia, pričom vzhľadom na skúmané obdobie konania
okresného súdu možno uviesť ku konaniu sp. zn. 17 C 60/07, v ktorom je žalovaným Ústav
na výkon väzby ... a predmetom konania je zaplatenie sumy 313 100 000 Sk, tieto
skutočnosti:
,,... 9. novembra 2011 bolo zistené, že podanie navrhovateľa, označené ako trestné
oznámenie na jeho právneho zástupcu JUDr. M. K. bolo postúpené Slovenskej advokátskej
komore. Úpravou z 25. novembra 2009 súd žiadal správu S. ohľadne stanoviska
k vybaveniu sťažnosti na advokáta JUDr. K., čo bolo potrebné pre posúdenie dôvodnosti
jeho žiadosti o zrušenie ustanovenia za zástupcu navrhovateľa. Následne súd uznesením č.
k. 17C 60/2007-250 z 5.2.2010 ustanovenie JUDr. K. zrušil a ustanovil navrhovateľovi za
zástupcu C. B. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia, súd uznesením z 19.3.2010
vyzval ustanoveného zástupcu na doplnenie návrhu. Centrum právnej pomoci podalo 16.
apríla 2010 žiadosť o zrušenie ustanovenia, ktoré odôvodnilo tým, že navrhovateľ nie je
ochotný komunikovať s právnikmi centra, podal na ich postup sťažnosť, čím sa narušila
dôvera medzi navrhovateľom a ustanoveným zástupcom. Z rovnakých dôvodov nebolo
možné doplniť žalobu, keďže nezískali od navrhovateľa potrebné informácie. Na žiadosť
súdu boli dňa 7.7.2010 z Centra právnej pomoci zaslané listinné doklady týkajúce sa
podanej sťažnosti i výsledku jej prešetrenia. Po zvážení návrhu centra právnej pomoci
o zrušenie jeho ustanovenia, súd uznesením z 4.11.2010 tento návrh zamietol, rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 1.12.2010. Následne dňa 30.12.2010 súd vyzval centrum právnej
pomoci, aby súdu predložilo doplnený návrh v zmysle uznesenia z 19.3.2010. Dňa 3.2.2011
Centrum právnej pomoci súdu oznámilo, že nie je schopné riadne zabezpečiť zastupovanie
navrhovateľa, keďže odmieta s nimi komunikovať písomne a sám v inom konaní na
Okresnom súde v Piešťanoch žiada o zrušenie ich zastupovania. Podaním z 12.4.2011
Centrum právnej pomoci súdu oznámilo, že vyzvali navrhovateľa, aby sa vyjadril, či má
záujem o zastupovanie, na čo reagoval, že ich zastupovanie odmieta. Vzhľadom na uvedené
žiadajú, aby súd ich ustanovenie za zástupcu zrušil. Súd dňa 26.4.2011 vyzval Centrum
právnej pomoci na vyjadrenie, z akých dôvodov nie je možné vykonať osobný výsluch
navrhovateľa bez prítomnosti inej osoby. Nakoľko navrhovateľ sám 11.5.2011 súdu zaslal
upresnenie návrhu a 18.7.2011 oznámil, že nechce, aby ho ďalej zastupovalo Centrum
právnej pomoci, súd navrhovateľa 22.9.2011 vyzval, aby mu oznámil, či žiada ustanoviť
iného zástupcu, alebo chce zrušiť ustanovenia Centra právnej pomoci za zástupcu s tým, že
ďalej vo veci bude konať sám, bez právneho zástupcu. Navrhovateľ podaním z 9.10.2011
oznámil, že žiada ustanovenie iného právneho zástupcu. V súčasnej dobe súd rozhoduje
o ustanovení nového právneho zástupcu pre navrhovateľa.“
9. Vo vzťahu ku konaniu okresného súdu sp. zn. 16 C 7/05, v ktorom je žalovaným
Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre a predmetom konania je náhrada škody,
predseda súdu uviedol totožné skutočnosti ako pri konaní sp. zn. 17 C 60/07. V závere
predseda konajúceho okresného súdu uviedol:
„Z obsahu oboch spisov vyplýva, že podania sťažovateľa pôvodne nespĺňali
náležitosti riadneho návrhu v zmysle príslušných ustanovení OSP, preto súd musel najskôr
odstraňovať ich nedostatky a postupom podľa § 43 OSP vyzývať navrhovateľa na
odstránenie vád podaní. Nie z dôvodu nečinnosti súdu, ale najmä pre množstvo rôznych
procesných návrhov navrhovateľa, ktorými dopĺňal a upravoval predmet konania, domáhal
sa priznania oslobodenia od súdnych poplatkov, ustanovenia bezplatného právneho
zástupcu atď, doposiaľ nebolo možné začať konať v merite veci. Potom, ako súd ustanovil
navrhovateľovi bezplatného právneho zástupcu, ktorý mohol podania navrhovateľa
kvalifikovane upraviť, navrhovateľ začal namietať postup svojho právneho zástupcu a
opakovane sa domáhať jeho výmeny. Sám, bez vedomia svojho právneho zástupcu, robí
vlastné podania týkajúce sa veci samej, ktoré nie sú celkom v súlade s podaniami právneho
zástupcu, čo má za následok, že doposiaľ nedošlo k ujasneniu predmetu konania a
riadnemu vyšpecifikovaniu uplatnených nárokov navrhovateľa. Práve uvedené okolnosti
v podstatnej miere ovplyvňujú celkovú dĺžku konania, preto možno konštatovať, že k dĺžke
konania výraznou mierou prispel i sám navrhovateľ svojim prístupom k veci,
postojom k spolupráci s ustanoveným právnym zástupcom i svojimi častými zmätočnými
požiadavkami...“
10. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu jednoznačne vyplýva, že je to samotný
sťažovateľ, ktorý v procesnom postavení navrhovateľa v uvedených konaniach sám prispel
a v podstatnom rozsahu aj sám zapríčinil dĺžku ich trvania. Tento záver rovnako platí aj pre
konania okresného súdu v období po právoplatnosti už uvedených uznesení ústavného súdu
v jeho predchádzajúcich veciach. Ústavný súd v nadväznosti na svoje závery v uzneseniach
sp. zn. I. ÚS 212/08 a sp. zn. IV. ÚS 389/09, na ktoré sa odvoláva aj pri posudzovaní
aktuálnej sťažnosti, konštatuje, že ani v nasledujúcom období neboli zistené prieťahy
v postupe okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 16 C 7/2005 a sp. zn.
17 C 60/07, ktoré by odôvodňovali prijatie sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie. Trvanie
a priebeh konaní v tomto období boli determinované najmä postojom sťažovateľa, ktorý
odmietal spoluprácu s C., ktoré mu bolo ustanovené po tom, čo na skôr ustanoveného
advokáta podal trestné oznámenie pre marenie spravodlivosti, v dôsledku čoho tento
požiadal súd o zrušenie svojho ustanovenia za zástupcu. V dôsledku uvedeného si sám
sťažovateľ musel byť vedomý skutočnosti, že to bude mať vplyv na dĺžku uvedených
konaní, ktorú však nemožno pripísať okresnému súdu, naopak, toto obdobie v konaní
ide na ťarchu sťažovateľa. Z pohľadu ústavného súdu však nemožno neuviesť, že konanie
sťažovateľa vykazuje znaky účelového postupu, ktorý nesmeruje k účinnému a efektívnemu
uplatňovaniu jeho tvrdených nárokov, ale naopak, k vytváraniu akejsi ,,prekážkovej dráhy“
na ceste k odstráneniu jeho tvrdenej právnej neistoty. Ochrana poskytovaná ústavným
súdom sa však vzťahuje na práva konkrétne a účinné, ale nie na práva teoretické a iluzórne
(m. m. I. ÚS 5/02).
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom súdu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07). Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním opodstatnenosti
sťažnosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že
„ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
(II. ÚS 63/05). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sa postup
všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04). Ústavný súd
nezistil v postupe okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 16 C 7/2005 a sp. zn.
17 C 60/07 také nedostatky, ktoré by po komplexnom posúdení všetkých okolností
v postupe okresného súdu umožňovali po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť
porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
12. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že nečinnosť okresného súdu, ktorý stále nezačal
vykonávať dokazovanie, viedla k porušeniu jeho práva na účinný prostriedok nápravy, aj
v tomto smere ústavný súd konštatuje, že sťažnosť, okrem toho že je predčasná, a teda
neprípustná, je aj zjavne neopodstatnená. Neprípustnosť sťažnosti vyplýva z toho, že obidve
konania sú v štádiu prvostupňového konania a sťažovateľ bude mať v prípade nespokojnosti
s rozhodnutím okresného súdu k dispozícii riadny opravný prostriedok – odvolanie, na
základe ktorého sa vecou bude môcť zaoberať (a ochranu v prípade zistenia porušenia práv
poskytnúť) odvolací súd. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti v tomto smere vyplýva z toho,
že doterajšia dĺžka konania bola tromi uzneseniami ústavného súdu pričítaná najmä na vrub
samotnému sťažovateľovi, v dôsledku čoho ide na jeho vrub aj nemožnosť súdu dosiaľ
začať vykonávať dokazovanie.
13. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľa (príkaz okresnému súdu ďalej konať bez zbytočných prieťahov, primerané
finančné zadosťučinenie), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
Žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným súdom sa ústavný
súd tiež nezaoberal, pretože sťažnosť bola už pri jej predbežnom prerokovaní odmietnutá.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2011