Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 524/2011
PDF · 207.1 KB
No categories available
IV. ÚS 524/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného doc. JUDr. B. F., PhD.,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 378/2011 a jeho uznesením z 1. augusta
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra
2011 doručená sťažnosť JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného doc. JUDr.
B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj
porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 Er 378/2011 a jeho uznesením z 1. augusta 2011.
Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie
vedenej pod sp. zn. 15 Er 378/2011 (EX 7188/11) z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka
exekučného konania (v danom prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu
zakladá dôvod na jeho vylúčenie (pričom si sťažovateľ nesplnil svoju oznamovaciu
povinnosť o oznámení všetkých skutočností, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie).
Okresný súd rozhodol o jeho vylúčení ex offo. V nadväznosti na to zamietol aj jeho žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:
«Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe
zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj „Exekučný poriadok“). ...
Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti
Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05.
2007, č. 6899/2007-41 po tom. čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne
podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra
prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti oznámil
Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom exekučnej
činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej komory
exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou
rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6.
2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný
pomer so spoločnosťou P., s. r. o. k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru
pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.
Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších
zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre
široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle
a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1
Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesné
legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo
z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).
Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované
prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba - obchodná spoločnosť
- P., s. r. o. so sídlom B., Slovenská republika, (výpis z obchodného registra označenej
spoločnosti prikladáme ako prílohu č. 2). ...
Spoločnosť P., s.r.o. v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,
ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe: Z. J. (ďalej aj „Povinný“) a
ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s. (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení
Okresného súdu Komárno, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do
základných práv sťažovateľa...
Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 01. 08. 2011, sp. zn.: 15Er 378/2011-10
(ďalej aj „Uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“) zamietol žiadosť sťažovateľa
o udelenie poverenia a zároveň ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania
exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho
vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných,
práv. ...
Sťažovateľ tvrdí, že Okresný súd Komárno svojím postupom v konaní 15Er
378/2011-10 a rozhodnutím - Uznesením zo dňa 01. 08. 2011, ktoré bolo logickým
následkom tohto konania, porušil jeho základné práva, konkrétne:
A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl.14 Dohovoru ...
Sťažovateľ je fyzickou osobou, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, ako aj
iným zásahom sa porušili jej základné práva, pričom o ochrane týchto základných práv
rozhoduje ústavný súd a to pri dodržaní zásady subsidiarity, pretože sťažovateľ nemá k
dispozícii iné opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré by mu zákon na
ochranu jeho základných práv účinne poskytoval.
Sťažovateľ ako súdny exekútor tvrdí, že právoplatným uznesením Okresného súdu
Komárno ako aj jeho postupom v exekučnom konaní sa porušili jeho základne práva,
pričom právny poriadok Slovenskej republiky neponúka sťažovateľovi žiadne ďalšie účinné
nástroje ochrany, ktoré by vyvolali reparačné, reštitučné alebo satisfakčné účinky.
Tvrdíme, že pri ochrane porušených základných práv sťažovateľa nie je rozhodujúce
to, či sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania, ktoré bolo pre neho ukončené vynesením
poškodzujúceho rozhodnutia, ale rozhodujúceho pre status sťažovateľa ako poškodenej
osoby je to, že vyneseným rozhodnutím boli porušené jeho základné práva (obzvlášť to platí
pre právo vlastniť majetok a právo na pokojne užívanie majetku).».
Sťažovateľ tvrdí, že «Okresný súd Komárno dokonca rozhodol o vylúčení
sťažovateľa z výkonu exekúcie v čase, keď takéto rozhodnutie nebolo možné zo strany súdu
vydať, pretože nedošlo k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie sťažovateľovi. Podľa
ust. § 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku cit. „Exekútor však môže začať vykonávať
exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44).“ Podľa platného práva tak
bez udelenia poverenia exekútor nemôže vykonávať exekúciu a preto logicky nemôže byť
vylúčený z vykonávania exekúcie, ako o tom rozhodol Okresný súd Komárno. Vylúčenie
z výkonu exekúcie prichádza do úvahy len vtedy, ak exekútor môže vykonávať exekúciu
na základe udeleného poverenia, nie skôr. Preventívne vylúčenie exekútora z vykonávania
exekúcie Exekučný poriadok neupravuje. Okresný súd prekročil svoju právomoc, keď
rozhodol o právnom postavení sťažovateľa v čase, keď na to nebol oprávnený, aplikoval
pritom nesprávne právnu normu (ust. § 30 Exekučného poriadku), čím porušil právo
sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj jeho právo vlastniť majetok, ako aj právo na pokojné
užívanie majetku. V neposlednom rade okresný súd diskriminoval sťažovateľa vo vzťahu
k iným osobám (exekútorom) nachádzajúcim sa v porovnateľnom postavení.».
Sťažovateľ pritom uvádza, že „zamestnancom obchodnej spoločnosti P., s. r. o. len
krátke obdobie a to po dobu 10 mesiacov, vrátane štvortýždňovej dovolenky a dvojmesačnej
práceneschopnosti. Sťažovateľ - obchodnej spoločnosti P., s. r. o. - pôsobil v
pracovnoprávnej pozícii radového zamestnanca, ktorého pracovné zaradenie nijako
nesúviselo s priebehom exekúcií. Exekútor s osobami uzatvárajúcimi zmluvy o pôžičke
alebo úvere s obchodnou spoločnosťou P., s. r. o. v rámci výkonu svojej pracovnoprávnej
pozície neprišiel do kontaktu.“.
V súvislosti s vylúčením sťažovateľa z exekúcie v označenom exekučnom konaní
sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „napadnuté uznesenie Okresného súdu Komárno veľmi
významnou mierou ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa a to najmä
v spojitosti s výkonom exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 7188/11. Tvrdíme, že postup
všeobecného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.: 15Er 378/2011-10 ako aj samotné
rozhodnutie tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho
právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces
zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je
tomu tak preto, že všeobecný súd;
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.
2010, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú
pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o. voči povinnému, ktorá bola
prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.
Sťažovateľ namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č.20 ods. l Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. l. Rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k z enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej
miery, že viac nemožno hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle. Sťažovateľ mal teda
v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok chránený
Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím všeobecného súdu bez
akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že „aj
keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal
v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané
odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval
o jeho práve vykonať exekúciu a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne
postavenie, stranou konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípade nemožno
vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto
odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho
iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou
SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že „vzhľadom k skutočnosti, že
Exekučný poriadok nepripúšťa, aby sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu
Okresného súdu Komárno odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená
formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom
pod sp. zn.: 15Er 378/2011-10 bolo porušené.
2) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na spravodlivý súdny proces
zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.: 15Er 378/2011-10 bolo
porušené.
3) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 01. 08.
2011 sp. zn.: 15Er 378/2011-10 bolo porušené.
4) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na spravodlivý súdny proces
zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 01. 08. 2011 sp. zn.: 15Er 378/2011-10 bolo
porušené.
5) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 01. 08.
2011 sp. zn.: 15Er 378/2011-10 bolo porušené.
6) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na pokojné užívanie majetku
zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 01. 08. 2011 sp. zn.: 15Er
378/2011-10 bolo porušené.
7) Okresný súd Komárno postupom v konaní vedenom pod sp. zn.: 15Er 378/2011-10
porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.
8) Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 01. 08. 2011 sp. zn.: 15Er 378/2011-10
porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.
9) Okresný súd Komárno postupom v konaní vedenom pod sp. zn.: 15Er 378/2011-10
porušil zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.
10) Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 01. 08. 2011 sp. zn.: 15Er 378/2011-10
porušil zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.
11) Uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 01. 08. 2011 sp. zn.: 15Er
378/2011-10 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.
12) JUDr. R. K., trvalé bytom: B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v
sume 1.000,- EUR, ktoré sú jej Okresný súd Komárno povinní zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
13) Okresný súd Komárno je povinní uhradiť JUDr. R. K., trvalé bytom: B. trovy
konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho
zástupcu a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv označeným uznesením okresného súdu
vydaným vyšším súdnym úradníkom tvrdiac, že Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie alebo iný účinný opravný
prostriedok. V tejto súvislosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods.
1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru. Napriek poučeniu v napadnutom
uznesení o možnosti podať opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu odvolanie
nepodal.
Podľa čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy proti rozhodnutiu zamestnanca súdu
povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.
Ústavný súd už v tejto súvislosti konštatoval, že „Vyšší súdny úradník je podľa § 2
zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov štátnym
zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom
konaní je v zmysle čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy vždy prípustný opravný prostriedok,
o ktorom vždy rozhoduje sudca, a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný
opravný prostriedok nepripúšťa.“ (IV. ÚS 200/07).
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
základných práv, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu
sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd
na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné
právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho v sťažnosti označených základných
práv.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
napadnutého uznesenia okresného súdu z 1. augusta 2011 využitím riadneho opravného
prostriedku, a to odvolania tak, ako to napokon uviedol okresný súd v poučení napadnutého
uznesenia. Sťažovateľ odvolanie proti napadnutému uzneseniu nepodal. Skutočnosť, že
sťažovateľ odvolanie nepodal, hoci podľa čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy bol na to
oprávnený, automaticky nezakladá právomoc ústavného súdu.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2011