Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 569/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. H. st. a I. H. ml., t. č. vo väzbe, zastúpených

advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1

v spojení s , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach v konaniach vedených Okresným súdom Galanta pod

sp. zn. a Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. H. st. a I. H. ml. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom

5. decembra 2011 a poštou 8. decembra 2011 doručená sťažnosť I. H. st. a I. H. ml. (ďalej

len „sťažovateľ 1“ a „sťažovateľ 2“, resp. „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia

, 2 a 5 a v spojení s (ďalej

len „ústava“), čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 9 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach (ďalej len „pakt“) v konaniach vedených Okresným súdom Galanta (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. . Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je

nečitateľný.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 7. septembra 2011 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľov o prepustenie z väzby

na slobodu a nebol prijatý ich písomný sľub nahrádzajúci väzbu. Uznesením krajského súdu

sp. zn. z 20. septembra 2011 bola sťažnosť podaná sťažovateľmi proti

uzneseniu okresného súdu zamietnutá.

V odôvodnení sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu sťažovatelia

poukázali na to, že do väzby boli vzatí podľa a .

Podľa ich názoru ani dôvod útekovej väzby, ale ani dôvod preventívnej väzby nie je daný.

Okrem toho je povinnosťou všeobecného súdu v prípade, ak je to možné, využiť všetky iné

dostupné prostriedky nahrádzajúce väzbu, a to aj v prípade, ak by konkrétny väzobný dôvod

bol daný, čo však v prípade sťažovateľov nie je. Ponúknutý písomný sľub bol dostatočnou

garanciou na prepustenie sťažovateľov na slobodu. Všeobecné súdy vo svojich

rozhodnutiach neuvádzajú žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali väzbu, a neuvádzajú

ani dôvody neprijatia sľubu sťažovateľov. Sťažovatelia preto namietajú, že uznesenie

okresného súdu bolo nezákonné, pričom krajský súd sa žiadnym spôsobom námietkami voči

uzneseniu okresného súdu nezaoberal (sťažovateľmi uvádzané skutočnosti nepreskúmal,

vzneseným námietkam neporozumel a svoje rozhodnutie ani náležite neodôvodnil).

Všeobecné súdy mylne interpretujú inštitút nahradenia väzby ako inštitút výnimočný,

pričom samotnú väzbu a jej dôvody posudzujú práve opačným spôsobom, a to tak, že

k naplneniu dôvodov väzby stačili nepodložené domnienky s následným konštatovaním,

že sťažovatelia na prijatie sľubu nepreukázali, že sa na slobode nebudú naďalej venovať

pokračovaniu trestnej činnosti, resp. sa nebudú vyhýbať úkonom v trestnom konaní.

Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , dohovoru a paktu v konaniach vedených okresným súdom pod

sp. zn. a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli

uznesenia krajského súdu z 20. septembra 2011 a okresného súdu zo 7. septembra 2011

zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Domáhajú sa tiež priznania

primeraného finančného zadosťučinenia v sume po 10 000 € pre každého zo sťažovateľov,

ako aj náhrady trov konania vo výške 906,12 €.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -1059 z 20. septembra 2011

vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľmi proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. zo 7. septembra 2011. Uznesením sudcu pre prípravné konanie

okresného súdu z 3. októbra 2010 boli sťažovatelia vzatí do väzby z dôvodov uvedených

v a . Väzba začala 30. septembra 2010. Dňa

30. júna 2011 bola na sťažovateľov podaná obžaloba pre zločin nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 294 ods. 1, 2, 3 a 4 písm. c)

v jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 295 ods. 1 písm. b) a ods. 3

písm. c) . Sťažovatelia v podanej sťažnosti namietajú, že nie sú naplnené

dôvody útekovej väzby, lebo žiadne ich konanie nezakladá obavu z toho, že by mali ujsť

alebo sa skrývať. Sťažovatelia sú ženatí, majú rodiny, ich totožnosť je známa a sťažovateľ 1

je odkázaný na lekársku pomoc, ktorú by mal problém nájsť v prípade úteku. V ustálenej

súdnej praxi sa za vysoký trest považuje trest s dolnou hranicou odňatia slobody najmenej

8 rokov, čo nie je dané. Okresný súd neuvádza žiadne konkrétne dôvody preventívnej väzby

u sťažovateľa 1. Predchádzajúce odsúdenie sťažovateľa 2 nemá nič spoločné

s prebiehajúcim trestným stíhaním. V prípade prepustenia na slobodu budú sťažovatelia

viesť riadny život a spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní. Podľa ich názoru

je písomný sľub dostatočnou garanciou na prepustenie z väzby, pretože väzba má byť

používaná len v nevyhnutnej miere.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd zákonným spôsobom vyhodnotil všetky

doteraz zadovážené dôkazy a dospel k správnemu záveru, že u sťažovateľov pretrvávajú

dôvody útekovej, ale i preventívnej väzby. Aj podľa názoru krajského súdu konanie

sťažovateľov pred vzatím do väzby a charakter trestnej činnosti, ktorej sa mali dopustiť,

dostatočne odôvodňuje obavu z toho, že v prípade prepustenia na slobodu ujdú alebo sa

budú skrývať s cieľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu, resp. že budú v trestnej činnosti

pokračovať. Dôvody väzby v zmysle sú dané

skutočnosťou, že sťažovateľom hrozí uloženie trestu odňatia slobody na 7 až 10 rokov,

čo odôvodňuje obavu, že by mohli ujsť, resp. sa skrývať. Obava z možného pokračovania

v páchaní trestnej činnosti vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ 1 disponuje iba príjmom

invalidného dôchodcu, pričom pozmenením a následným predajom zadovážených zbraní si

obstarával finančné prostriedky. Preto je pravdepodobné, že by v takejto alebo obdobnej

trestnej činnosti s pomocou svojho syna sťažovateľa 2 naďalej pokračoval z dôvodu

zlepšenia svojej finančnej situácie. Bol už trikrát súdne trestaný a hoci sa na neho hľadí, ako

by nebol odsúdený, nemožno poprieť jeho sklon k páchaniu trestnej činnosti. Sťažovateľ 2

bol od roku 2001 už šesťkrát súdne trestaný, medzi iným aj za násilnú trestnú činnosť,

naposledy 30. septembra 2008 pre trestný čin podľa § 14, § 20 a § 221 ods. 1 Trestného

zákona na trest odňatia slobody v trvaní štyroch mesiacov. Sťažovateľ 2 sa teda pravidelne

dopúšťa trestnej činnosti, pričom predchádzajúce odsúdenia nemali na neho žiaden

prevýchovný efekt. Existuje preto dôvodná obava, že v trestnej činnosti bude naďalej

pokračovať pre účely rýchleho zadováženia finančných prostriedkov. Správny je aj názor

okresného súdu, ktorý nenahradil väzbu sťažovateľov písomným sľubom. V danom prípade

ide o trestnú činnosť závažnejšieho charakteru páchanú osobami, ktoré boli v minulosti

viackrát súdne trestané, a preto sa nemožno domnievať, že sa opätovne nedopustia trestnej

činnosti ani že povedú riadny život tak, ako to má na mysli ustanovenie § 80 ods. 1 písm. b)

.

Uznesenie krajského súdu bolo podľa dátumovej pečiatky doručené obhajcovi

sťažovateľov 7. októbra 2011.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením

okresného súdu dáva dostatočné a presvedčivé odpovede na sťažnostné námietky. Preto

v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenie krajského súdu za arbitrárne, ale ani za

zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov

zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci krajským súdom nekorešponduje s posúdením

sťažovateľov, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Konkrétne argumenty, ktoré krajský súd uvádza v súvislosti s dôvodmi útekovej

a preventívnej väzby, odkazujúce najmä na závažnosť trestných činov, z ktorých sú

sťažovatelia dôvodne podozriví, ich majetkové, resp. zárobkové pomery a ich doterajšie

konflikty so zákonom, sa javia aj podľa názoru ústavného súdu v danom štádiu trestného

konania ako dostačujúce.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011