Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 569/2011
PDF · 118.44 KB
No categories available
II. ÚS 569/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. H. st. a I. H. ml., t. č. vo väzbe, zastúpených
advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach v konaniach vedených Okresným súdom Galanta pod
sp. zn. 1 T 171/2011 a Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 3 Tos 159/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. H. st. a I. H. ml. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom
5. decembra 2011 a poštou 8. decembra 2011 doručená sťažnosť I. H. st. a I. H. ml. (ďalej
len „sťažovateľ 1“ a „sťažovateľ 2“, resp. „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 9 ods. 1 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach (ďalej len „pakt“) v konaniach vedených Okresným súdom Galanta (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 1 T 171/2011 a Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) pod sp. zn. 3 Tos 159/2011. Dátum odovzdania sťažnosti na poštovú prepravu je
nečitateľný.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 171/2011
zo 7. septembra 2011 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľov o prepustenie z väzby
na slobodu a nebol prijatý ich písomný sľub nahrádzajúci väzbu. Uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 Tos 15/2011 z 20. septembra 2011 bola sťažnosť podaná sťažovateľmi proti
uzneseniu okresného súdu zamietnutá.
V odôvodnení sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu sťažovatelia
poukázali na to, že do väzby boli vzatí podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.
Podľa ich názoru ani dôvod útekovej väzby, ale ani dôvod preventívnej väzby nie je daný.
Okrem toho je povinnosťou všeobecného súdu v prípade, ak je to možné, využiť všetky iné
dostupné prostriedky nahrádzajúce väzbu, a to aj v prípade, ak by konkrétny väzobný dôvod
bol daný, čo však v prípade sťažovateľov nie je. Ponúknutý písomný sľub bol dostatočnou
garanciou na prepustenie sťažovateľov na slobodu. Všeobecné súdy vo svojich
rozhodnutiach neuvádzajú žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali väzbu, a neuvádzajú
ani dôvody neprijatia sľubu sťažovateľov. Sťažovatelia preto namietajú, že uznesenie
okresného súdu bolo nezákonné, pričom krajský súd sa žiadnym spôsobom námietkami voči
uzneseniu okresného súdu nezaoberal (sťažovateľmi uvádzané skutočnosti nepreskúmal,
vzneseným námietkam neporozumel a svoje rozhodnutie ani náležite neodôvodnil).
Všeobecné súdy mylne interpretujú inštitút nahradenia väzby ako inštitút výnimočný,
pričom samotnú väzbu a jej dôvody posudzujú práve opačným spôsobom, a to tak, že
k naplneniu dôvodov väzby stačili nepodložené domnienky s následným konštatovaním,
že sťažovatelia na prijatie sľubu nepreukázali, že sa na slobode nebudú naďalej venovať
pokračovaniu trestnej činnosti, resp. sa nebudú vyhýbať úkonom v trestnom konaní.
Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, dohovoru a paktu v konaniach vedených okresným súdom pod
sp. zn. 1 T 171/2011 a krajským súdom pod sp. zn. 3 Tos 159/2011 s tým, aby boli
uznesenia krajského súdu z 20. septembra 2011 a okresného súdu zo 7. septembra 2011
zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Domáhajú sa tiež priznania
primeraného finančného zadosťučinenia v sume po 10 000 € pre každého zo sťažovateľov,
ako aj náhrady trov konania vo výške 906,12 €.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 Tos 159/2011-1059 z 20. septembra 2011
vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľmi proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 1 T 171/2011 zo 7. septembra 2011. Uznesením sudcu pre prípravné konanie
okresného súdu z 3. októbra 2010 boli sťažovatelia vzatí do väzby z dôvodov uvedených
v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Väzba začala 30. septembra 2010. Dňa
30. júna 2011 bola na sťažovateľov podaná obžaloba pre zločin nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 294 ods. 1, 2, 3 a 4 písm. c)
Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 295 ods. 1 písm. b) a ods. 3
písm. c) Trestného zákona. Sťažovatelia v podanej sťažnosti namietajú, že nie sú naplnené
dôvody útekovej väzby, lebo žiadne ich konanie nezakladá obavu z toho, že by mali ujsť
alebo sa skrývať. Sťažovatelia sú ženatí, majú rodiny, ich totožnosť je známa a sťažovateľ 1
je odkázaný na lekársku pomoc, ktorú by mal problém nájsť v prípade úteku. V ustálenej
súdnej praxi sa za vysoký trest považuje trest s dolnou hranicou odňatia slobody najmenej
8 rokov, čo nie je dané. Okresný súd neuvádza žiadne konkrétne dôvody preventívnej väzby
u sťažovateľa 1. Predchádzajúce odsúdenie sťažovateľa 2 nemá nič spoločné
s prebiehajúcim trestným stíhaním. V prípade prepustenia na slobodu budú sťažovatelia
viesť riadny život a spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní. Podľa ich názoru
je písomný sľub dostatočnou garanciou na prepustenie z väzby, pretože väzba má byť
používaná len v nevyhnutnej miere.
Podľa názoru krajského súdu okresný súd zákonným spôsobom vyhodnotil všetky
doteraz zadovážené dôkazy a dospel k správnemu záveru, že u sťažovateľov pretrvávajú
dôvody útekovej, ale i preventívnej väzby. Aj podľa názoru krajského súdu konanie
sťažovateľov pred vzatím do väzby a charakter trestnej činnosti, ktorej sa mali dopustiť,
dostatočne odôvodňuje obavu z toho, že v prípade prepustenia na slobodu ujdú alebo sa
budú skrývať s cieľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu, resp. že budú v trestnej činnosti
pokračovať. Dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku sú dané
skutočnosťou, že sťažovateľom hrozí uloženie trestu odňatia slobody na 7 až 10 rokov,
čo odôvodňuje obavu, že by mohli ujsť, resp. sa skrývať. Obava z možného pokračovania
v páchaní trestnej činnosti vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ 1 disponuje iba príjmom
invalidného dôchodcu, pričom pozmenením a následným predajom zadovážených zbraní si
obstarával finančné prostriedky. Preto je pravdepodobné, že by v takejto alebo obdobnej
trestnej činnosti s pomocou svojho syna sťažovateľa 2 naďalej pokračoval z dôvodu
zlepšenia svojej finančnej situácie. Bol už trikrát súdne trestaný a hoci sa na neho hľadí, ako
by nebol odsúdený, nemožno poprieť jeho sklon k páchaniu trestnej činnosti. Sťažovateľ 2
bol od roku 2001 už šesťkrát súdne trestaný, medzi iným aj za násilnú trestnú činnosť,
naposledy 30. septembra 2008 pre trestný čin podľa § 14, § 20 a § 221 ods. 1 Trestného
zákona na trest odňatia slobody v trvaní štyroch mesiacov. Sťažovateľ 2 sa teda pravidelne
dopúšťa trestnej činnosti, pričom predchádzajúce odsúdenia nemali na neho žiaden
prevýchovný efekt. Existuje preto dôvodná obava, že v trestnej činnosti bude naďalej
pokračovať pre účely rýchleho zadováženia finančných prostriedkov. Správny je aj názor
okresného súdu, ktorý nenahradil väzbu sťažovateľov písomným sľubom. V danom prípade
ide o trestnú činnosť závažnejšieho charakteru páchanú osobami, ktoré boli v minulosti
viackrát súdne trestané, a preto sa nemožno domnievať, že sa opätovne nedopustia trestnej
činnosti ani že povedú riadny život tak, ako to má na mysli ustanovenie § 80 ods. 1 písm. b)
Uznesenie krajského súdu bolo podľa dátumovej pečiatky doručené obhajcovi
sťažovateľov 7. októbra 2011.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením
okresného súdu dáva dostatočné a presvedčivé odpovede na sťažnostné námietky. Preto
v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenie krajského súdu za arbitrárne, ale ani za
zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov
zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci krajským súdom nekorešponduje s posúdením
sťažovateľov, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.
Konkrétne argumenty, ktoré krajský súd uvádza v súvislosti s dôvodmi útekovej
a preventívnej väzby, odkazujúce najmä na závažnosť trestných činov, z ktorých sú
sťažovatelia dôvodne podozriví, ich majetkové, resp. zárobkové pomery a ich doterajšie
konflikty so zákonom, sa javia aj podľa názoru ústavného súdu v danom štádiu trestného
konania ako dostačujúce.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2011