Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 20/2012
PDF · 168.99 KB
No categories available
I. ÚS 20/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. B. J., PhD., B.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 117/2010 z 20. júla 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. L. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra
2011 doručená sťažnosť T. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 117/2010 z 20. júla 2011
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol v poradí
druhým rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k.
3 T 17/2001-2207 z 9. februára 2010 uznaný za vinného pre trestný čin vydierania podľa
§ 235 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a v bode 2 z trestného činu násilia proti skupine
obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Trestného zákona a odsúdený na úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere dvoch rokov podmienečne. Proti označenému rozsudku
okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom najmä namietal vyhodnotenie
dokazovania a poukazoval na neprimeranú dĺžku trestného konania. O odvolaní sťažovateľa
rozhodol sťažnosťou napadnutým ostatným rozsudkom krajský súd tak, že zrušil podľa
§ 258 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu
a „rozhodujúc podľa § 259 ods. 3 Tr. por. uznal sťažovateľa za vinného z trestného činu
vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb...“, za čo bol
odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dva roky s podmienečným odkladom výkonu
tohto trestu na skúšobnú dobu 2 roky.
3. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie
došlo rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 2 To 117/2010 z 20. júla 2011, ktorý „vo výroku
rozsudku neoslobodil sťažovateľa spod obžaloby prokurátora za skutok uvedený v bode 4
obžaloby, ale rozhodnutie o tomto bode obžaloby vo výroku svojho rozhodnutia vynechal
a vyrovnal sa s ním iba v odôvodnení rozhodnutia, čím Krajský súd... nekonal v intenciách
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nerozhodol o vine, resp. nevine sťažovateľa,
porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie a vystavil ho do právnej neistoty, keďže
v konečnom rozhodnutí nerozhodol o celej obžalobe prokurátora... svoje rozhodnutie
náležite neodôvodnil, v odôvodnení sa vôbec nevysporiadal s námietkami obhajoby,
neuviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy opieral svoje skutkové
zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, s rozsudkom
Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 02. 09. 2010, sp. zn. 3 T 17/2001-2207. Pokiaľ ide
o rozsah a skutkové vyhodnotenie vykonaného dokazovania v bodoch 1 a 2 rozsudku, sa
stotožnil a v podrobnostiach na neho odkázal, pričom toto rozhodnutie zároveň aj zrušil,
a teda svoje rozhodnutie odôvodnil zrušeným, t. j. neexistujúcim rozhodnutím, čím Krajský
súd v Žiline nekonal v intenciách čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušil právo
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a vystavil ho do právnej neistoty, keďže svoje
rozhodnutie náležite neodôvodnil...“. Po citovaní ustanovení § 253 a následných zákona č.
141/1961 Zb. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (spôsob rozhodovania
odvolacieho súdu, pozn.) sťažovateľ ďalej uviedol, že «zo žiadnej z vyššie uvedených
možností rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, že je oprávnený nerozhodnúť o celej
prejednávanej veci a vysporiadať sa s obžalobou len v „rámci odôvodnenia rozsudku“.
Takýto postup odvolacieho súdu nemá oporu v objektívnom práve a je dôkazom
arbitrárnosti a nesprávnosti rozhodovania. Sťažovateľa tak rozhodnutie vystavuje do
právnej neistoty jeho postavenia, pretože o merite obžaloby do dnešného dňa nebolo
rozhodnuté... Sťažovateľ ďalej poukazuje na postup odvolacieho súdu, ktorý sa
v odôvodnení rozsudku zásadne nevysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho
odvolací a doplnení odvolania, ako aj s námietkou premlčania.
Odvolací súd odkázal na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu (str. 5
rozsudku odvolacieho súdu), pričom len púho jednou vetou uviedol: „Krajský súd sa
s týmto rozsudkom, pokiaľ ide o rozsah a skutkové vyhodnotenie vykonaného dokazovania
v bodoch 1) a 2), stotožnil a v podrobnostiach naň odkazuje“... Pokiaľ teda odvolací súd
odkázal na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu, pričom tento rozsudok zároveň
zrušil, neodôvodnil žiadnym!!! spôsobom svoj rozsudok, ktorým sťažovateľa uznal za
vinného. Takýto postup odvolacieho súdu je ústavne neudržateľný, spôsobuje zásadnú
arbitrárnosť jeho konania a rozhodovania, je v rozpore s imanentnými princípmi
materiálneho právneho štátu a neakceptovateľne zasahuje do sťažovateľovho práva na
spravodlivý súdny proces.».
Sťažovateľ tiež uviedol, že «Pokiaľ totiž prokurátor podal na sťažovateľa obžalobu, v ktorej
jeho konanie identifikoval ako štyri samostatné skutky, pričom v bode 3 obžaloby bol
sťažovateľ „spod obžaloby oslobodený“ len v odôvodnení, nemožno sa argumentačne
stotožniť s názorom odvolacieho súdu o „vypustení“ skutku tvoriaceho súčasť
pokračovacieho trestného činu v odôvodnení.».
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 1, 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1, 2 Európskeho dohovoru... rozsudkom Krajského
súdu... zo dňa 20. 07. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 117/2010 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 02. 09. 2010, sp. zn.: 2 To 117/2010, sa zrušuje
a Krajskému súdu... sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 117/2010 znovu
konal a rozhodol.
Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“
II.
5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
6. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
7. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
8. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha aj vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 2 To 117/2010 z 20. júla 2011, pričom podstata jeho námietok
spočíva v tvrdení o nesprávnom právnom posúdení jeho veci krajským súdom (napr. v tom,
že nerozhodol o celej veci), v arbitrárnosti rozhodnutia, v nesprávnom posúdení jeho
námietky premlčania, v nedostatočnom odôvodnení svojho rozhodnutia (pozri bod 2),
ktorých bezprostredným dôsledkom je právoplatné odsúdenie sťažovateľa pre trestný čin
„vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb.“. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorého
dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení veci.
9. Z obsahu sťažnosti sa dá vyvodiť („sťažovateľ zastáva názor, že vyčerpal všetky
efektívne prostriedky na ochranu svojho práva... podanie dovolania voči rozsudku
odvolacieho súdu nie je... prípustné...“), že sťažovateľ v predmetnej veci nepodal
dovolanie.
10. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
11. Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva, že
právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
12. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných
práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže
byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
13. V danom prípade sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu založenú na
argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pričom zároveň z obsahu sťažnosti je zrejmé, že proti
napadnutému rozsudku krajského súdu nepodal dovolanie. Za daných okolností považuje
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za predčasne podanú a vo svojich dôsledkoch neprípustnú
v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
14. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
15. Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoj
právny názor (m. m. napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 184/09), podľa ktorého v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) možno sťažnosť považovať za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná
v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,
v okolnostiach danej veci krajského súdu (k tomu porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. januára 2012