Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 20/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. B. J., PhD., B.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 20. júla 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. L. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra

2011 doručená sťažnosť T. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv na súdnu ochranu podľa a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. júla 2011

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol v poradí

druhým rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-2207 z 9. februára 2010 uznaný za vinného pre trestný čin vydierania podľa

a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a v bode 2 z trestného činu násilia proti skupine

obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa a odsúdený na úhrnný trest

odňatia slobody vo výmere dvoch rokov podmienečne. Proti označenému rozsudku

okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom najmä namietal vyhodnotenie

dokazovania a poukazoval na neprimeranú dĺžku trestného konania. O odvolaní sťažovateľa

rozhodol sťažnosťou napadnutým ostatným rozsudkom krajský súd tak, že zrušil podľa

v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu

a „rozhodujúc podľa uznal sťažovateľa za vinného z trestného činu

vydierania podľa , ..“, za čo bol

odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dva roky s podmienečným odkladom výkonu

tohto trestu na skúšobnú dobu 2 roky.

3. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie

došlo rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 20. júla 2011, ktorý „vo výroku

rozsudku neoslobodil sťažovateľa spod obžaloby prokurátora za skutok uvedený v bode 4

obžaloby, ale rozhodnutie o tomto bode obžaloby vo výroku svojho rozhodnutia vynechal

a vyrovnal sa s ním iba v odôvodnení rozhodnutia, čím Krajský súd... nekonal v intenciách

, nerozhodol o vine, resp. nevine sťažovateľa,

porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie a vystavil ho do právnej neistoty, keďže

v konečnom rozhodnutí nerozhodol o celej obžalobe prokurátora... svoje rozhodnutie

náležite neodôvodnil, v odôvodnení sa vôbec nevysporiadal s námietkami obhajoby,

neuviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy opieral svoje skutkové

zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, s rozsudkom

Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 02. 09. 2010, sp. zn. -2207. Pokiaľ ide

o rozsah a skutkové vyhodnotenie vykonaného dokazovania v bodoch 1 a 2 rozsudku, sa

stotožnil a v podrobnostiach na neho odkázal, pričom toto rozhodnutie zároveň aj zrušil,

a teda svoje rozhodnutie odôvodnil zrušeným, t. j. neexistujúcim rozhodnutím, čím Krajský

súd v Žiline nekonal v intenciách , porušil právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a vystavil ho do právnej neistoty, keďže svoje

rozhodnutie náležite neodôvodnil...“. Po citovaní ustanovení § 253 a následných zákona č.

v znení neskorších predpisov (spôsob rozhodovania

odvolacieho súdu, pozn.) sťažovateľ ďalej uviedol, že «zo žiadnej z vyššie uvedených

možností rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, že je oprávnený nerozhodnúť o celej

prejednávanej veci a vysporiadať sa s obžalobou len v „rámci odôvodnenia rozsudku“.

Takýto postup odvolacieho súdu nemá oporu v objektívnom práve a je dôkazom

arbitrárnosti a nesprávnosti rozhodovania. Sťažovateľa tak rozhodnutie vystavuje do

právnej neistoty jeho postavenia, pretože o merite obžaloby do dnešného dňa nebolo

rozhodnuté... Sťažovateľ ďalej poukazuje na postup odvolacieho súdu, ktorý sa

v odôvodnení rozsudku zásadne nevysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho

odvolací a doplnení odvolania, ako aj s námietkou premlčania.

Odvolací súd odkázal na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu (str. 5

rozsudku odvolacieho súdu), pričom len púho jednou vetou uviedol: „Krajský súd sa

s týmto rozsudkom, pokiaľ ide o rozsah a skutkové vyhodnotenie vykonaného dokazovania

v bodoch 1) a 2), stotožnil a v podrobnostiach naň odkazuje“... Pokiaľ teda odvolací súd

odkázal na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu, pričom tento rozsudok zároveň

zrušil, neodôvodnil žiadnym!!! spôsobom svoj rozsudok, ktorým sťažovateľa uznal za

vinného. Takýto postup odvolacieho súdu je ústavne neudržateľný, spôsobuje zásadnú

arbitrárnosť jeho konania a rozhodovania, je v rozpore s imanentnými princípmi

materiálneho právneho štátu a neakceptovateľne zasahuje do sťažovateľovho práva na

spravodlivý súdny proces.».

Sťažovateľ tiež uviedol, že «Pokiaľ totiž prokurátor podal na sťažovateľa obžalobu, v ktorej

jeho konanie identifikoval ako štyri samostatné skutky, pričom v bode 3 obžaloby bol

sťažovateľ „spod obžaloby oslobodený“ len v odôvodnení, nemožno sa argumentačne

stotožniť s názorom odvolacieho súdu o „vypustení“ skutku tvoriaceho súčasť

pokračovacieho trestného činu v odôvodnení.».

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a , 2 ... a , 2 Európskeho dohovoru... rozsudkom Krajského

súdu... zo dňa 20. 07. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 02. 09. 2010, sp. zn.: , sa zrušuje

a Krajskému súdu... sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. znovu

konal a rozhodol.

Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

6. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

8. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha aj vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa , ako aj svojho práva podľa dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 20. júla 2011, pričom podstata jeho námietok

spočíva v tvrdení o nesprávnom právnom posúdení jeho veci krajským súdom (napr. v tom,

že nerozhodol o celej veci), v arbitrárnosti rozhodnutia, v nesprávnom posúdení jeho

námietky premlčania, v nedostatočnom odôvodnení svojho rozhodnutia (pozri bod 2),

ktorých bezprostredným dôsledkom je právoplatné odsúdenie sťažovateľa pre trestný čin

„vydierania podľa , “. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na , podľa ktorého

dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení veci.

9. Z obsahu sťažnosti sa dá vyvodiť („sťažovateľ zastáva názor, že vyčerpal všetky

efektívne prostriedky na ochranu svojho práva... podanie dovolania voči rozsudku

odvolacieho súdu nie je... prípustné...“), že sťažovateľ v predmetnej veci nepodal

dovolanie.

10. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

11. Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

12. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných

práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

13. V danom prípade sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu založenú na

argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. i) , pričom zároveň z obsahu sťažnosti je zrejmé, že proti

napadnutému rozsudku krajského súdu nepodal dovolanie. Za daných okolností považuje

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za predčasne podanú a vo svojich dôsledkoch neprípustnú

v zmysle .

14. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj

ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju

odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

15. Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoj

právny názor (m. m. napr. , ), podľa ktorého v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) možno sťažnosť považovať za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná

v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,

v okolnostiach danej veci krajského súdu (k tomu porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2012