Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 40/2012
PDF · 143.93 KB
No categories available
III. ÚS 40/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. Ing.
P. K., T., ktorou namietala porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 2 R/5/2011 z 12. septembra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 2 R/5/2011 z 12. septembra 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh k nej pripojených vyplýva, že na návrh veriteľa
sťažovateľky (ako dlžníka) okresný súd uznesením sp. zn. 2 K/23/2011 z 20. mája 2011
vyhlásil na majetok sťažovateľky konkurzné konanie, ktoré neskôr uznesením sp. zn.
2 K/23/2011 z 20. júna 2011 prerušil.
Okresný súd uznesením sp. zn. 2 R/5/2011 zo 4. augusta 2011 začal
reštrukturalizačné konanie proti sťažovateľke a uznesením sp. zn. 2 R/5/2011
z 12. septembra 2011 povolil reštrukturalizáciu sťažovateľky.
Sťažovateľka namietala, že:
«... Porušovateľ neskúmal otázku oprávnenosti konateľa Ing. R. B. konať za Dlžníka,
z podaného návrhu na prerušenie konania ako i priloženej dohody o vypracovaní
reštrukturalizačného posudku vyplýva, že návrh ako i dohodu podpísal len jeden z
konateľov (aj to len putatívny konateľ), a preto takýto spôsob konania nie je spôsobilý
vyvolať účinky právneho úkonu Dlžníka, keďže vôľu Dlžníka by obligatórne mali prejavovať
vždy najmenej dvaja konatelia (v skutočnosti však len JUDr. Mag. M. H.).
Porušovateľ preto podľa právneho názoru Sťažovateľa nemal konkurzné konanie
prerušiť a následne (po podaní návrhu na povolenie reštrukturalizácie) rozhodnúť o začatí
reštrukturalizačného konania, ale návrh na povolenie reštrukturalizácie odmietnuť (§ 113
ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZoKR“). Nakoľko
Porušovateľ už o začatí reštrukturalizačného konania rozhodol, nemal reštrukturalizáciu
Dlžníka povoliť z dôvodu, že neboli splnené predpoklady, aby súd povolil reštrukturalizáciu.
Porušovateľ mal reštrukturalizačné konanie v rovnakej lehote uznesením zastaviť. Týmto
nezákonným rozhodnutím tak Porušovateľ súčasne porušil právo Sťažovateľa na súdnu
a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy, subsidiárne právo Sťažovateľa... vlastniť
majetok.
Vzhľadom na existenciu daného stavu má Sťažovateľ za to, že Porušovateľ nebol
oprávnený začať reštrukturalizačné konania, ale bol povinný riešiť otázku týkajúcu sa
oprávnenosti podania návrhu na povolenie reštrukturalizácie ako otázku predbežnú
(prejudiciálnu)...
Porušovateľ nesprávnou aplikáciou príslušnej právnej normy rozhodol v právnej
veci Sťažovateľa nezákonne, pričom takéto rozhodnutie bolo spôsobilé porušiť ústavné
práva sťažovateľa špecifikované vyššie.»
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením okresného
súdu sp. zn. 2 R/5/2011 z 12. septembra 2011 bol porušený čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj jej
základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, aby uvedené rozhodnutie
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 261,82 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje v tomto smere na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní
nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže
pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00). Dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi
označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním
alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak
ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 2 R/5/2011 z 12. septembra 2011,
ktorým povolil reštrukturalizáciu sťažovateľky.
Rozhodnutiu o povolení reštrukturalizácie predchádzalo uznesenie okresného súdu
sp. zn. 2 R/5/2011 zo 4. augusta 2011, ktorým začal reštrukturalizačné konanie proti
sťažovateľke. Uznesenie o začatí reštrukturalizačného konania sťažovateľka napadla
sťažnosťou podanou ústavnému súdu 27. septembra 2011, o ktorej ústavný súd rozhodol
uznesením č. k. II. ÚS 547/2011-13 z 8. decembra 2011 tak, že ju odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Sťažovateľka svoju argumentáciu v oboch prípadoch založila na tom, že návrh
na vyhlásenie reštrukturalizačného konania proti sťažovateľke nepodali na to oprávnené
osoby, a teda neboli splnené zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov požadované
podmienky na začatie reštrukturalizačného konania, resp. na povolenie reštrukturalizácie
sťažovateľky, ale okresný súd mal pokračovať v konkurznom konaní.
Ústavný súd už v uznesení č. k. II. ÚS 547/2011-13 z 8. decembra 2011 (na ktoré
v pobrobnostiach odkazuje) vyvrátil tvrdenia sťažovateľky, keď konštatoval, že návrh
na vyhlásenie reštrukturalizačného konania proti sťažovateľke podali osoby, ktoré boli
v zmysle zápisu v obchodnom registri v tom čase oprávnené v mene a za sťažovateľku
konať ako jej konatelia, pričom v súlade so zápisom v obchodnom registri obaja konatelia
tento návrh aj podpísali, takže v tomto smere sa konštatovania sťažovateľky javia ako
nepravdivé a zjavne neopodstatnené. Ústavný súd zároveň uviedol, že pre rozhodovanie
okresného súdu boli smerodajné údaje, ktoré vyplývali z v rozhodnom čase aktuálneho
výpisu z obchodného registra, o pravdivosti ktorých nemal dôvod pochybovať, keďže ide
o verejnú listinu.
Preskúmaním danej veci ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu
sp. zn. 2 R/5/2011 z 12. septembra 2011 nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a že (ani) v danom prípade nemohlo objektívne dôjsť k porušeniu základných
práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti
bolo bez právneho významu rozhodnúť o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uvedených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. januára 2012