Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 486/2011
PDF · 221.91 KB
No categories available
III. ÚS 486/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2012 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
o prijatej sťažnosti spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. V.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 22. júna 2011 v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Cob 33/2011 takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave z 22. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 33/2011
p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. júna 2011 v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Cob 33/2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti A., s. r. o., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý spoločnosti A., s. r. o., nahradiť trovy
konania v sume 308,59 € (slovom tristoosem eur a päťdesiatdeväť centov) na účet právneho
zástupcu, advokáta JUDr. M. V., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 486/2011-11 z 2. novembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) z 22. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 33/2011. Zároveň týmto
uznesením ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalovaná vystupovala
v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 23 Cb 234/2008 o zaplatenie sumy 3 319,39 €. Okresný súd v uvedenej veci
rozhodol rozsudkom z 12. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že
sťažovateľku zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom. Proti rozsudku
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým
rozsudkom sp. zn. 3 Cob 33/2011 z 22. júna 2011 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil ako vecne správny.
Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedla, že «v konaní
a v rozhodnutí oboch súdov vidí také skutočnosti, ktoré výrazne zasiahli do jeho Ústavou SR
garantovaných práv a slobôd... Orgán verejnej moci, v tomto prípade súd, poskytol jednému
z účastníkov takú výhodu, ktorá neprimerane zasiahla do rovnosti účastníkov sporu a to tým
spôsobom, že Okresný súd Bratislava II. sám bez toho, že by to navrhovateľ namietal,
vyslovil, že ustanovenie o zmluvnej pokute je neplatné. Až do rozhodnutia OS BA II. nebola
vznesená žiadna námietka voči dohodnutej zmluvnej pokute, navrhovateľ (P. s. r. o.) mal
jednoznačnú vedomosť, v akej výške a pre aké porušenie povinností bola zmluvná pokuta
dojednaná a nikdy neplatnosť ustanovenia o zmluvnej pokute nenamieta). Súd teda
prihliadol na skutočnosť, ktorá nebola medzi stranami sporná a oprel svoje rozhodnutie
o takúto skutočnosť. Súd v rámci konania platnosť či neplatnosť dojednania o zmluvnej
pokute osobitne neskúmal a bez ďalšieho vo veci rozhodol. Týmto svojim postupom
a rozhodnutím porušil Ústavou garantovanú rovnosť účastníkov a rovnosť subjektov, keď
jednému priznal výhodu, ktorú nikdy nepožadoval (nenamietal) na úkor druhého.
... Okrem toho OS BA II. v odôvodnení svojho rozsudku na str. 6 uvádza skutočnosti,
ktoré vôbec zmluva medzi účastníkmi neobsahovala a súčasne sa nedostatočne oboznámil
so všetkými dôkazmi, keďže uvádza odkazy na úplne iné články zmluvy, ktoré nie sú právne
významné pre posúdenie právneho a skutkového stavu veci. Podľa odôvodnenia, „v čl. VI.
bod 2 zmluvy bolo oprávnenie požadovať zmluvnú pokutu dojednané pre prípad hrubého
porušenia zmluvných povinností zo strany kupujúceho, t.j. podľa názoru súdu nedostatočne
určito“. Je to nezmyselné tvrdenie, keďže zmluva neobsahuje takéto znenie čl. VI. ods. 2.
Okrem toho súd uvádza odkaz na čl. IV. zmluvy, ktorý obsahuje viaceré povinnosti, avšak
vôbec nezobral do úvahy čl. VI. ods. 1, ktorý je naplno zviazaný s č!. 6 ods. 2 zmluvy, keďže
čl. VI. zmluvy má názov Porušenie zmluvných povinností a sankcie. Súd tým, že sa
nezaoberal riadne ustanoveniami zmluvy, predloženými dôkazmi a tvrdeniami, odňal
sťažovateľovi právo na spravodlivý súdny proces a rovnosť subjektov.».
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu súdu, ktorý mu
predchádzal, sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd «sa vôbec nezaoberal tou
skutočnosťou, že OS BA II. opieral svoje rozhodnutie o ustanovenia zmluvy, ktoré zmluva
vôbec neobsahovala a rozhodnutie odkazovalo na úplne iné články, ktoré vôbec
s ustanoveniami o zmluvnej pokute vecne nesúviseli a tie ustanovenia, ktoré s tým súviseli,
vôbec nebral do úvahy; v odôvodnení rozsudku sa súd vôbec touto skutočnosťou
nezaoberal,
KS BA sa vôbec nezaoberal námietkou sťažovateľa, že nesprávny resp. nepresný
odkaz v zmluve je len „chybou v písaní a počítaní“, ktorá podľa nespôsobuje neplatnosť
právneho úkonu (§ 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka); opäť nie je v odôvodnení rozsudku
ani zmienka o tejto skutočnosti,
KS BA sa vôbec nevysporiadal s definíciou zmluvy týkajúcou sa zmluvnej pokuty
v zmysle materiálneho skúmania veci; podľa čl. VI. ods. 2 na konci:... zmluvná pokuta je
v takej výške, aká je záloha dohodnutá v čl. III. ods. 2 tejto zmluvy“. Uvedený odkaz
skutočne odkazuje na článok, ktorý neobsahuje údaj o zálohe (správne malo byť čl. III.
ods. 1), avšak s prihliadnutím na prvú časť „aká je záloha“, bolo jednoznačne určité
a medzi stranami nesporné, že zmluvná pokuta je určiteľná, t.j. je určený spôsob jej určenia
podľa konkrétnej výšky zálohy. Zmluva obsahovala len jednu jedinú zálohu a žiadnu inú a
teda pokiaľ ide o zálohu, strany presne vedeli, že sa jedná o sumu 100 000,- Sk (3 319,39
EUR) a táto nebola nikdy namietaná.
Súd sa však vôbec s uvedenými skutočnosťami nezaoberal, nevysporiadal a neuviedol
ich v odôvodnení, čím odňal sťažovateľovi právo na spravodlivý súdny proces a spravodlivé
odôvodnenie obsahujúce objasnenie podstatných a rozhodujúcich skutočností.
Tým, že sa KS BA nezaoberal tvrdeniami sťažovateľa, predloženými dôkazmi a
neuviedol vo svojom odôvodnení tieto namietané skutočností a ani sa nezaoberal
podstatnými skutočnosťami, ktoré mali a mohli mať vplyv na výsledok konania, porušil
právo na spravodlivý súdny proces...».
Sťažovateľka je presvedčená o tom, že došlo k porušeniu jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 33/2011
z 22. júna 2011.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 1. decembra 2011 vyzval
predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie
dotknutého súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
vo veci.
Predsedníčka krajského súdu doručila 19. decembra 2011 ústavnému súdu
vyjadrenie, v ktorom k vecnej stránke prijatej sťažnosti sťažovateľky uviedla, že «senát
„3Cob“ Krajského súdu v Bratislave rozsudkom č. k. 3 Cob 33/2011-123 zo dňa
22.06.2011, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Takto rozhodol na prerokovaní veci
a vo svojom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými tvrdeniami žalovaného – sťažovateľa,
uvedenými v odvolaní, svoje rozhodnutie tiež náležite odôvodnil a v celom rozsahu sa ho
pridržiava. Súčasne považuje sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú.». Predsedníčka krajského
súdu zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 2. januára 2012 právnemu zástupcovi
sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko a zároveň žiadal oznámiť, či súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 20. januára 2012 prostredníctvom právneho
zástupcu svoje stanovisko k vyjadreniu krajského súdu. V stanovisku zotrvala na svojich
tvrdeniach a vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania veci.
Keďže účastníci konania vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania
v predmetnej veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej
veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov
konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Základná sťažnostná námietka sťažovateľky sa týka arbitrárnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu, v ktorom krajský súd nedal odpovede na zásadné odvolacie
námietky sťažovateľky, ktoré spochybňovali skutkový stav, tak ako ho ustálil súd prvého
stupňa, interpretáciu zmluvných ustanovení a v dôsledku toho aj právne posúdenie
uplatneného nároku v rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 Cb 234/2008 z 12. októbra 2010.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, ako aj
jej práva na spravodlivé súdne konanie považuje ústavný súd vzhľadom na charakter
predostretých sťažnostných námietok za potrebné v prvom rade poukázať na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom
jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí
všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov
a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo
absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Pritom uvedené nedostatky musia
dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj
právo účastníka konania na odôvodnenie, ktorého rámec určuje § 157 ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich
veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotno-právne predpisy a akými úvahami sa
riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.
Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne
zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom
aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť
spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).
Sťažovateľka vo svojom odvolaní detailne reagovala na všetky aspekty odôvodnenia
rozsudku okresného súdu. Okrem iného argumentovala tým, že súd prvého stupňa sa
dostatočne neoboznámil z obsahom kúpnej zmluvy z 5. marca 2008 (ďalej len „zmluva“),
pretože v odôvodnení svojho rozsudku citoval iné znenie článku zmluvy, ako v skutočnosti
zmluva obsahuje, a opomenul existenciu právne významných ustanovení zmluvy najmä
jeho čl. VI ods. 1 a jeho obsahovú prepojenosť s čl. VI ods. 2 zmluvy, ktoré podľa
sťažovateľky nemožno vnímať oddelene. Ďalej sťažovateľka argumentovala tým, že pokiaľ
išlo o nesprávny respektíve nepresný odkaz v zmluve v súvislosti so zmluvnou pokutou, tak
išlo o chybu v písaní a počítaní a toto ustanovenie bolo potrebné vykladať podľa § 37
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník), teda v celkovom kontexte zmluvy a jej obsahu.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že
„odvolací súd má zato, že neplatnosť ustanovenia zmluvy týkajúca sa zmluvnej pokuty
vyplýva priamo z jej obsahu v kontexte ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý
predpokladá písomnú formu a určenú výšku zmluvnej pokuty alebo spôsob určenia výšky
zmluvnej pokuty, pričom kúpna zmluva medzi žalobcom a žalovaným takéto ustanovenie
neobsahuje. Zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania v článku VI. bod. 2 odvodzuje
výšku zmluvnej pokuty od výšky vyplatenej zálohy a priamo odkazuje na čl. III. bod 2, ktorý
však zálohu nespomína, ale zaväzuje kupujúceho na zaplatenie zvyšku kúpnej ceny do 30
dní od vyrozumenia predávajúceho, že vozidlo je v prevádzke predávajúceho. Z výpovede p.
Ing. V. M. mal súd za preukázané, že návrh zmluvy pripravil žalovaný. Neurčitosť a
formálna nejasnosť ustanovenia zmluvy o zmluvnej pokute ako aj fakt, že návrh zmluvy
vypracoval a predložil žalovaný, majú za následok v zmysle ustanovenia § 266 ods. 4
posúdenie tohto ustanovenia zmluvy o zmluvnej pokute ako neplatné, a nárok žalobcu na
vrátenie zálohy s nárokom žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty musel súd posúdiť ako
nezapočítateľný.“.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd predovšetkým nereagoval, a teda
nevysporiadal sa ani s jednou z námietok sťažovateľky, pričom námietka týkajúca sa
výkladu zmluvy, konkrétne čl. VI ods. 2 zmluvy s odvolaním sa na ustanovenie § 37 ods. 3
Občianskeho zákonníka bola relevantná aj vo svetle ďalšieho argumentu sťažovateľky, že
odkaz v čl. VI ods. 2 zmluvy obsahuje bližšiu slovnú identifikáciu v tom zmysle, že
„zmluvná pokuta je v takej výške, aká je záloha dohodnutá v čl . III ods. 2 tejto zmluvy“.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno prehliadať to, že zmluvná pokuta je v zmluve
identifikovaná jednak slovne ako záloha a jednak odkazom na príslušný článok zmluvy.
Skutočnosť, že odkaz na článok zmluvy je nepresný (namiesto čl. III ods. 1 nesprávne
uvádza čl. III ods. 2 zmluvy, pozn.), ešte bezpodmienečne neznamená, že jeho význam je
pochybný, pretože zmluva upravuje len jednu zálohu upravenú v čl. III (ale v inom odseku
zmluvy, pozn.). Túto skutočnosť namietala aj sťažovateľka v odvolaní (str. 3 odvolania
proti rozsudku okresného súdu, pozn.). Ústavný súd ďalej poukazuje aj na znenie čl. VI
ods. 1 zmluvy, ktorý výslovne rieši ako možný následok nezaplatenia kúpnej ceny
odstúpenie od zmluvy, uplatnenie zmluvnej pokuty, ako aj náhrady škody. Inak povedané,
zmluva presne stanovuje prípad, pre ktorý zmluvná pokuta bola uplatnená (v konaní bolo
preukázané, že sťažovateľka od zmluvy odstúpila platne, pozri s. 5 rozsudku okresného
súdu). Stanovenie výšky zmluvnej pokuty je riešené v čl. VI ods. 2 zmluvy, pričom podľa
názoru ústavného súdu vzhľadom na všetky skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní,
nepochybne ide o zjavnú vadu v písaní, pretože zmluva, čo sa týka výšky zmluvnej pokuty,
odkazuje síce na príslušný článok zmluvy, ale na nepríslušný odsek tohto článku a najmä
odkaz je bližšie identifikovaný aj slovne ako „záloha“, a keďže zmluva obsahuje len jednu
zálohu, podľa názoru ústavného súdu jeho význam je nepochybný. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd nepovažoval odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu za súladné
s označenými právami sťažovateľky.
Formálne poňaté odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia je podľa názoru ústavného
súdu jednostranné, nedáva potrebné odpovede na relevantnú argumentáciu sťažovateľky
prednesenú v odvolaní proti rozsudku, a tak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob 33/2011 z 22. júna 2011 krajský súd porušil
základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a aj jej právo na spravodlivé súdne konanie
(bod 1 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu aj jej práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnutý rozsudok
krajského súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil na ďalšie
konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Pri opätovnom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky bude úlohou krajského súdu
v prvom rade dôsledne sa vysporiadať s argumentáciou sťažovateľky prednesenou
v odvolaní.
III.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy konania za dva úkony právnej služby
(prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti), ktoré vyčíslil v celkovej sume 308,59 €.
Právny zástupca sťažovateľky je zároveň platcom dane z pridanej hodnoty.
Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2010
v sume 741 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 123,50 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,41 € za jeden úkon podľa vyhlášky.
Ústavný súd tak priznal sťažovateľke sumu 308,59 €, keďže uplatnená náhrada trov konania
sťažovateľkou nepresahovala sumu vypočítanú ústavným súdom.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom
súde).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2012