Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 486/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2012 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

o prijatej sťažnosti spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. V.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 22. júna 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave z 22. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. júna 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti A., s. r. o., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý spoločnosti A., s. r. o., nahradiť trovy

konania v sume 308,59 € (slovom tristoosem eur a päťdesiatdeväť centov) na účet právneho

zástupcu, advokáta JUDr. M. V., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov

od doručenia tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -11 z 2. novembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) z 22. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. . Zároveň týmto

uznesením ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalovaná vystupovala

v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. o zaplatenie sumy 3 319,39 €. Okresný súd v uvedenej veci

rozhodol rozsudkom z 12. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že

sťažovateľku zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom. Proti rozsudku

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým

rozsudkom sp. zn. z 22. júna 2011 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedla, že «v konaní

a v rozhodnutí oboch súdov vidí také skutočnosti, ktoré výrazne zasiahli do jeho SR

garantovaných práv a slobôd... Orgán verejnej moci, v tomto prípade súd, poskytol jednému

z účastníkov takú výhodu, ktorá neprimerane zasiahla do rovnosti účastníkov sporu a to tým

spôsobom, že Okresný súd Bratislava II. sám bez toho, že by to navrhovateľ namietal,

vyslovil, že ustanovenie o zmluvnej pokute je neplatné. Až do rozhodnutia OS BA II. nebola

vznesená žiadna námietka voči dohodnutej zmluvnej pokute, navrhovateľ (P. s. r. o.) mal

jednoznačnú vedomosť, v akej výške a pre aké porušenie povinností bola zmluvná pokuta

dojednaná a nikdy neplatnosť ustanovenia o zmluvnej pokute nenamieta). Súd teda

prihliadol na skutočnosť, ktorá nebola medzi stranami sporná a oprel svoje rozhodnutie

o takúto skutočnosť. Súd v rámci konania platnosť či neplatnosť dojednania o zmluvnej

pokute osobitne neskúmal a bez ďalšieho vo veci rozhodol. Týmto svojim postupom

a rozhodnutím porušil garantovanú rovnosť účastníkov a rovnosť subjektov, keď

jednému priznal výhodu, ktorú nikdy nepožadoval (nenamietal) na úkor druhého.

... Okrem toho OS BA II. v odôvodnení svojho rozsudku na str. 6 uvádza skutočnosti,

ktoré vôbec zmluva medzi účastníkmi neobsahovala a súčasne sa nedostatočne oboznámil

so všetkými dôkazmi, keďže uvádza odkazy na úplne iné články zmluvy, ktoré nie sú právne

významné pre posúdenie právneho a skutkového stavu veci. Podľa odôvodnenia, „v čl. VI.

bod 2 zmluvy bolo oprávnenie požadovať zmluvnú pokutu dojednané pre prípad hrubého

porušenia zmluvných povinností zo strany kupujúceho, t.j. podľa názoru súdu nedostatočne

určito“. Je to nezmyselné tvrdenie, keďže zmluva neobsahuje takéto znenie čl. VI. ods. 2.

Okrem toho súd uvádza odkaz na čl. IV. zmluvy, ktorý obsahuje viaceré povinnosti, avšak

vôbec nezobral do úvahy čl. VI. ods. 1, ktorý je naplno zviazaný s č!. 6 ods. 2 zmluvy, keďže

čl. VI. zmluvy má názov Porušenie zmluvných povinností a sankcie. Súd tým, že sa

nezaoberal riadne ustanoveniami zmluvy, predloženými dôkazmi a tvrdeniami, odňal

sťažovateľovi právo na spravodlivý súdny proces a rovnosť subjektov.».

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu súdu, ktorý mu

predchádzal, sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd «sa vôbec nezaoberal tou

skutočnosťou, že OS BA II. opieral svoje rozhodnutie o ustanovenia zmluvy, ktoré zmluva

vôbec neobsahovala a rozhodnutie odkazovalo na úplne iné články, ktoré vôbec

s ustanoveniami o zmluvnej pokute vecne nesúviseli a tie ustanovenia, ktoré s tým súviseli,

vôbec nebral do úvahy; v odôvodnení rozsudku sa súd vôbec touto skutočnosťou

nezaoberal,

KS BA sa vôbec nezaoberal námietkou sťažovateľa, že nesprávny resp. nepresný

odkaz v zmluve je len „chybou v písaní a počítaní“, ktorá podľa nespôsobuje neplatnosť

právneho úkonu ( ); opäť nie je v odôvodnení rozsudku

ani zmienka o tejto skutočnosti,

KS BA sa vôbec nevysporiadal s definíciou zmluvy týkajúcou sa zmluvnej pokuty

v zmysle materiálneho skúmania veci; podľa čl. VI. ods. 2 na konci:... zmluvná pokuta je

v takej výške, aká je záloha dohodnutá v čl. III. ods. 2 tejto zmluvy“. Uvedený odkaz

skutočne odkazuje na článok, ktorý neobsahuje údaj o zálohe (správne malo byť čl. III.

ods. 1), avšak s prihliadnutím na prvú časť „aká je záloha“, bolo jednoznačne určité

a medzi stranami nesporné, že zmluvná pokuta je určiteľná, t.j. je určený spôsob jej určenia

podľa konkrétnej výšky zálohy. Zmluva obsahovala len jednu jedinú zálohu a žiadnu inú a

teda pokiaľ ide o zálohu, strany presne vedeli, že sa jedná o sumu 100 000,- Sk (3 319,39

EUR) a táto nebola nikdy namietaná.

Súd sa však vôbec s uvedenými skutočnosťami nezaoberal, nevysporiadal a neuviedol

ich v odôvodnení, čím odňal sťažovateľovi právo na spravodlivý súdny proces a spravodlivé

odôvodnenie obsahujúce objasnenie podstatných a rozhodujúcich skutočností.

Tým, že sa KS BA nezaoberal tvrdeniami sťažovateľa, predloženými dôkazmi a

neuviedol vo svojom odôvodnení tieto namietané skutočností a ani sa nezaoberal

podstatnými skutočnosťami, ktoré mali a mohli mať vplyv na výsledok konania, porušil

právo na spravodlivý súdny proces...».

Sťažovateľka je presvedčená o tom, že došlo k porušeniu jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 22. júna 2011.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 1. decembra 2011 vyzval

predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie

dotknutého súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

vo veci.

Predsedníčka krajského súdu doručila 19. decembra 2011 ústavnému súdu

vyjadrenie, v ktorom k vecnej stránke prijatej sťažnosti sťažovateľky uviedla, že «senát

„3Cob“ Krajského súdu v Bratislave rozsudkom č. k. -123 zo dňa

22.06.2011, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Takto rozhodol na prerokovaní veci

a vo svojom rozhodnutí sa vysporiadal so všetkými tvrdeniami žalovaného – sťažovateľa,

uvedenými v odvolaní, svoje rozhodnutie tiež náležite odôvodnil a v celom rozsahu sa ho

pridržiava. Súčasne považuje sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú.». Predsedníčka krajského

súdu zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 2. januára 2012 právnemu zástupcovi

sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko a zároveň žiadal oznámiť, či súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 20. januára 2012 prostredníctvom právneho

zástupcu svoje stanovisko k vyjadreniu krajského súdu. V stanovisku zotrvala na svojich

tvrdeniach a vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania veci.

Keďže účastníci konania vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania

v predmetnej veci, ústavný súd podľa upustil v danej

veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov

konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Základná sťažnostná námietka sťažovateľky sa týka arbitrárnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu, v ktorom krajský súd nedal odpovede na zásadné odvolacie

námietky sťažovateľky, ktoré spochybňovali skutkový stav, tak ako ho ustálil súd prvého

stupňa, interpretáciu zmluvných ustanovení a v dôsledku toho aj právne posúdenie

uplatneného nároku v rozsudku okresného súdu sp. zn. z 12. októbra 2010.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, ako aj

jej práva na spravodlivé súdne konanie považuje ústavný súd vzhľadom na charakter

predostretých sťažnostných námietok za potrebné v prvom rade poukázať na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom

jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí

všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov

a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo

absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (, ). Pritom uvedené nedostatky musia

dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré

z práv uvedených v .

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

právo účastníka konania na odôvodnenie, ktorého rámec určuje § 157 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich

veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotno-právne predpisy a akými úvahami sa

riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť

spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa

a tiež právu podľa dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu () je súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivé konanie podľa a práva podľa dohovoru

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. ).

Sťažovateľka vo svojom odvolaní detailne reagovala na všetky aspekty odôvodnenia

rozsudku okresného súdu. Okrem iného argumentovala tým, že súd prvého stupňa sa

dostatočne neoboznámil z obsahom kúpnej zmluvy z 5. marca 2008 (ďalej len „zmluva“),

pretože v odôvodnení svojho rozsudku citoval iné znenie článku zmluvy, ako v skutočnosti

zmluva obsahuje, a opomenul existenciu právne významných ustanovení zmluvy najmä

jeho čl. VI ods. 1 a jeho obsahovú prepojenosť s čl. VI ods. 2 zmluvy, ktoré podľa

sťažovateľky nemožno vnímať oddelene. Ďalej sťažovateľka argumentovala tým, že pokiaľ

išlo o nesprávny respektíve nepresný odkaz v zmluve v súvislosti so zmluvnou pokutou, tak

išlo o chybu v písaní a počítaní a toto ustanovenie bolo potrebné vykladať podľa § 37

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„), teda v celkovom kontexte zmluvy a jej obsahu.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že

„odvolací súd má zato, že neplatnosť ustanovenia zmluvy týkajúca sa zmluvnej pokuty

vyplýva priamo z jej obsahu v kontexte ustanovenia , ktorý

predpokladá písomnú formu a určenú výšku zmluvnej pokuty alebo spôsob určenia výšky

zmluvnej pokuty, pričom kúpna zmluva medzi žalobcom a žalovaným takéto ustanovenie

neobsahuje. Zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania v článku VI. bod. 2 odvodzuje

výšku zmluvnej pokuty od výšky vyplatenej zálohy a priamo odkazuje na čl. III. bod 2, ktorý

však zálohu nespomína, ale zaväzuje kupujúceho na zaplatenie zvyšku kúpnej ceny do 30

dní od vyrozumenia predávajúceho, že vozidlo je v prevádzke predávajúceho. Z výpovede p.

Ing. V. M. mal súd za preukázané, že návrh zmluvy pripravil žalovaný. Neurčitosť a

formálna nejasnosť ustanovenia zmluvy o zmluvnej pokute ako aj fakt, že návrh zmluvy

vypracoval a predložil žalovaný, majú za následok v zmysle ustanovenia § 266 ods. 4

posúdenie tohto ustanovenia zmluvy o zmluvnej pokute ako neplatné, a nárok žalobcu na

vrátenie zálohy s nárokom žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty musel súd posúdiť ako

nezapočítateľný.“.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd predovšetkým nereagoval, a teda

nevysporiadal sa ani s jednou z námietok sťažovateľky, pričom námietka týkajúca sa

výkladu zmluvy, konkrétne čl. VI ods. 2 zmluvy s odvolaním sa na ustanovenie § 37 ods. 3

bola relevantná aj vo svetle ďalšieho argumentu sťažovateľky, že

odkaz v čl. VI ods. 2 zmluvy obsahuje bližšiu slovnú identifikáciu v tom zmysle, že

„zmluvná pokuta je v takej výške, aká je záloha dohodnutá v čl . III ods. 2 tejto zmluvy“.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno prehliadať to, že zmluvná pokuta je v zmluve

identifikovaná jednak slovne ako záloha a jednak odkazom na príslušný článok zmluvy.

Skutočnosť, že odkaz na článok zmluvy je nepresný (namiesto čl. III ods. 1 nesprávne

uvádza čl. III ods. 2 zmluvy, pozn.), ešte bezpodmienečne neznamená, že jeho význam je

pochybný, pretože zmluva upravuje len jednu zálohu upravenú v čl. III (ale v inom odseku

zmluvy, pozn.). Túto skutočnosť namietala aj sťažovateľka v odvolaní (str. 3 odvolania

proti rozsudku okresného súdu, pozn.). Ústavný súd ďalej poukazuje aj na znenie čl. VI

ods. 1 zmluvy, ktorý výslovne rieši ako možný následok nezaplatenia kúpnej ceny

odstúpenie od zmluvy, uplatnenie zmluvnej pokuty, ako aj náhrady škody. Inak povedané,

zmluva presne stanovuje prípad, pre ktorý zmluvná pokuta bola uplatnená (v konaní bolo

preukázané, že sťažovateľka od zmluvy odstúpila platne, pozri s. 5 rozsudku okresného

súdu). Stanovenie výšky zmluvnej pokuty je riešené v čl. VI ods. 2 zmluvy, pričom podľa

názoru ústavného súdu vzhľadom na všetky skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní,

nepochybne ide o zjavnú vadu v písaní, pretože zmluva, čo sa týka výšky zmluvnej pokuty,

odkazuje síce na príslušný článok zmluvy, ale na nepríslušný odsek tohto článku a najmä

odkaz je bližšie identifikovaný aj slovne ako „záloha“, a keďže zmluva obsahuje len jednu

zálohu, podľa názoru ústavného súdu jeho význam je nepochybný. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd nepovažoval odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu za súladné

s označenými právami sťažovateľky.

Formálne poňaté odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia je podľa názoru ústavného

súdu jednostranné, nedáva potrebné odpovede na relevantnú argumentáciu sťažovateľky

prednesenú v odvolaní proti rozsudku, a tak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. júna 2011 krajský súd porušil

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a aj jej právo na spravodlivé súdne konanie

(bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu aj jej práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnutý rozsudok

krajského súdu a vec mu podľa vrátil na ďalšie

konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Pri opätovnom rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky bude úlohou krajského súdu

v prvom rade dôsledne sa vysporiadať s argumentáciou sťažovateľky prednesenou

v odvolaní.

III.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy konania za dva úkony právnej služby

(prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti), ktoré vyčíslil v celkovej sume 308,59 €.

Právny zástupca sťažovateľky je zároveň platcom dane z pridanej hodnoty.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2010

v sume 741 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 123,50 €. Ďalej má právny zástupca

sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,41 € za jeden úkon podľa vyhlášky.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľke sumu 308,59 €, keďže uplatnená náhrada trov konania

sťažovateľkou nepresahovala sumu vypočítanú ústavným súdom.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s )

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom

súde).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2012