Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 58/2012
PDF · 293.97 KB
No categories available
IV. ÚS 58/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. B., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 2/2011 z 29. septembra
2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012
doručená sťažnosť M. B., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K.,
M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 2/2011 z 29. septembra 2011
(ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že riaditeľ Colného úradu
v Michalovciach (ďalej len „colný úrad“) rozhodnutím č. R – 40/2010-5334 z 22. februára
2010 (ďalej len „rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru“) rozhodol o skončení
služobného pomeru sťažovateľa prepustením podľa § 183 ods. 1 písm. e) zákona
č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe colníkov“). Dôvodom prepustenia
podľa sťažovateľa bolo údajné porušenie jeho služobných povinností zvlášť hrubým
spôsobom, pričom jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých
záujmov štátnej služby.
Konanie sťažovateľa bolo v rozhodnutí o prepustení zo služobného pomeru popísané
z hľadiska skutkového tak, že «... dňa 28. 11. 2009 na hraničnom priechode V. na
stanovisku „osobná doprava – dovoz“ nedôsledne, povrchne a nedbalo vykonanou colnou
kontrolou prepustil v osobnom motorovom vozidle zn..., ... 1780 ks cigariet zn... a 4 320 ks
cigariet zn... v celkovom množstve 30,5 kartónov cigariet opatrené ukrajinskými
kontrolnými známkami, ktoré boli ukryté v prístrojovej doske, v predných a zadných
dverách, stredovom tuneli pri rýchlostnej páske a v pravom a ľavom zadnom blatníku.
Vykonanou colnou kontrolou v predmetnom vozidle sa menovaný colník nepresvedčil, či
vozidlo má pevne výrobcom zabudovanú nádrž na palivo, ani nezistil, že cestujúci...
dovážajú po 1 l spotrebiteľského balenia liehu a túto skutočnosť nezapísal do elektronickej
evidencie...».
Proti rozhodnutiu o prepustení zo služobného pomeru podal sťažovateľ rozklad,
o ktorom rozhodlo Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“)
rozhodnutím č. 15712/2010-1214 z 20. apríla 2010 tak, že rozhodnutie o prepustení
zo služobného pomeru riaditeľom colného úradu potvrdilo. Dňa 8. júna 2010 sťažovateľ
doručil Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) „žalobu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 15712/2010-1214 z 20. apríla 2010“,
o ktorej krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 1 S 69/2010-48 z 26. októbra 2010 tak, že
žalobu zamietol. Proti označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu
potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:
„Proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Prešove žalobca podal odvolanie listom zo
dňa 13. decembra 2010, kde podrobne rozobral všetky námietky rozpísané v 13-tich
bodoch. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove
zo dňa 26. októbra 2010. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v napadnutom rozsudku
uvedenými námietkami vôbec nezaoberal, ale plne sa stotožnil s právnym názorom
krajského súdu vysloveným v jeho rozhodnutí. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sa
vôbec nevyjadril ku kľúčovej námietke, že nadriadený nevytvoril pracovné podmienky
žalobcovi, keď v inkriminovaný deň ho zaradil na výkon služby na stanovisko osobná –
dovoz aj vývoz. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí (6. strana, druhý odsek zhora)
správne uvádza, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť
správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí,
teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou
rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí ďalej uvádza
(9. strana, prvý odsek zhora), že správny orgán pri voľnom uvážení nesmie nerešpektovať
zákon, ako i prekračovať jeho medze, tiež nesmie pri použití voľnej úvahy prejavovať svoju
ľubovôľu. Hore uvedené závery najvyššieho súdu odporujú tvrdeniam krajského súdu.
Žalobca napadol postup služobného úradu, že pochybil, keď žalobcovi uložil za povinnosť
vykonávať službu súčasne na dvoch stanoviskách. Čiže neobstojí zdôvodnenie krajského
súdu, že žalobca mal na stanovisku vývoz – osobná len potvrdiť osobnou pečiatkou vývoz
tovaru na územie Ukrajiny. Takýto postup nevyplýva zo žiadneho všeobecne záväzného ani
interného predpisu. Zdôvodnenie krajského súdu v tom smere je arbitrárne a svojvoľné, čiže
nie ústavne akceptovateľné. Aj ďalšie závery krajského súdu sú nelogické, že kontrolná
skupina zložená z colníkov M. M. a P. D. nemala žiadnu informáciu o dovoze nelegálnych
cigariet v uvedenom vozidle, že to nebolo ničím preukázané. Takýto záver je nelogický, lebo
uvedené vozidlo nebolo vrátené do colného priestoru v obci V., kde bolo zastavené asi 200
metrov po kontrole žalobcom, ale bolo eskortované až do M. na colný úrad a tam za pomoci
služobného psa a technických zariadení boli nájdené cigarety, ktoré boli uložené
v konštrukčných dutinách vozidla. V konaní nebolo preukázané, že táto kontrolná skupina
v inkriminovaný deň zastavila a eskortovala na Colný úrad Michalovce viac vozidiel.
Takúto následnú kontrolu vykonali v uvedený deň len v tomto jednom prípade. Aj uvedené je
dôkazom toho, že museli mať informáciu o pašovaní cigariet, hoci to do zápisnice
nepriznali. Právo na spravodlivý súdny proces bolo porušené, keď krajský aj najvyšší súd
riadne nezdôvodnili vo svojich rozsudkoch, prečo služobný úrad zaradil žalobcu na výkon
štátnej služby v inkriminovaný deň súčasne na dva stanoviská – osobná – dovoz a vývoz.
Riadne a logické zdôvodnenie rozsudku vyžaduje ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. Som toho
názoru, že takýto nedostatok odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia,
ktorú možno považovať za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Možno uzavrieť,
že rozsudok prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu vykazuje vysoký stupeň svojvôle
a arbitrárnosti.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom o nej takto rozhodol:
„1. Základné právo M. B... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 5Sžo/2/2011 zo dňa 29. septembra 2011 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/2/2011 zo dňa
29. septembra 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť M. B... trovy právneho
zastúpenia v sume 311,22 €...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
colného riaditeľstva č. 15712/2010-1214 z 20. apríla 2010 a o odvolaní sťažovateľa proti
rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 69/2010-48 z 26. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Námietky sťažovateľa tak, ako sú uvedené v sťažnosti, možno zhrnúť takto:
1. následná kontrola bola vykonaná colníkmi len z dôvodu, že títo museli mať
informáciu o tom, že vo vozidle sú ukryté cigarety (ďalej aj „prvá námietka“),
2. neobstojí tvrdenie, že cigarety boli uložené v priestoroch, ktoré sa najčastejšie
využívajú na pašovanie tovaru (ďalej aj „druhá námietka“),
3. nie je pravdou, že žalobca sa nepresvedčil, že vozidlo má výrobcom zabudovanú
nádrž na palivo (ďalej aj „tretia námietka“),
4. pochybenie sťažovateľa o tom, že vo vozidle bol navyše 1 liter spotrebiteľského
balenia liehu, nemôže byť dôvodom na prepustenie zo služobného pomeru (ďalej aj „štvrtá
námietka“),
5. nadriadený pochybil, keď určil, že sťažovateľ má vykonávať službu na dvoch
stanoviskách, čím nevytvoril priaznivé podmienky na riadny výkon štátnej služby (ďalej aj
„prvá námietka“); túto námietku zároveň považuje sťažovateľ za kľúčovú.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal zo svojej doterajšej
judikatúry, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento
právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu
príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Ústavný súd preto preskúmal namietaný
rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 69/2010-48
z 26. októbra 2010 a až na tomto základe formuloval svojej závery k ústavnej
akceptovateľnosti namietaného rozsudku najvyššieho súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľom v žalobe
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu colného riaditeľstva č. 15712/2010-1214
z 20. apríla 2010 v odvolaní proti rozsudku krajského súdu a v samotnej sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu sú identické, a preto ústavný súd v ďalšom poukazuje na tie
časti rozsudku krajského súdu, v ktorých sa tento s uvedenými námietkami podľa názoru
ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadal.
K prvej námietke sťažovateľa krajský súd v rozsudku, ktorým rozhodol, že
„rozhodnutia a postup správnych orgánov sú v súlade so zákonom, a preto žalobu ako
nedôvodnú zamietol“, uviedol:
„Z obsahu úradného záznamu zo dňa 28. novembra 2009, ktorý napísal vedúci
hliadky nstržm. M. M. nevyplýva, že prvotné odhalenie pašovania cigariet bolo za pomoci
služobného psa, pričom je nepochybné, že vodič p. M. Y. sám v tom čase priznal, že preváža
jednu litrovú fľašu alkoholu a rovnako vo vzťahu k alkoholu vypovedala aj M. I. v zápisnici
zo dňa 28. novembra 2009. Z obsahu zápisníc, ktoré boli napísané na zamestnaneckom
oddelení Colného úradu v Michalovciach dňa 18. decembra 2009 s M. M. a P. D. vyplýva,
že po vykonávaní štátnej služby v hliadke SCÚ Michalovce v čase okolo 16:30 hodiny v obci
V. pred predajňou s potravinami zastavil predmetné motorové vozidlo a pristúpili k
vykonaniu colnej kontroly. Pred začatím colnej kontroly boli vyzvaní cestujúci a to vodič
a spolucestujúca, či dovážajú tovar podliehajúci spotrebnej dani, teda alkohol a cigarety
a obaja vypovedali, že taký tovar nedovážajú. Pri začatí vykonávania colnej kontroly
batožinového priestoru motorového vozidla kde p. M. M. demontoval na ľavej strane
umelohmotný kryt ľavého vnútorného blatníka a po odkrytí tohto priestoru videl čiernu fóliu
a po vytiahnutí tejto fólie zistil, že v tomto priestore sa dovážajú nezákonné cigarety. Túto
skutočnosť oznámil kolegovi D., ktorý vykonával kontrolu interiéru vozidla. Na základe
oznámenia vedúcemu zmeny por. J. bolo rozhodnuté, že vozidlo bude presunuté na SCÚ
Michalovce za účelom vykonania podrobnej colnej kontroly. Po príchode na SCÚ
Michalovce boli použité služobné psy kolegu D. a P. na vyhľadávanie tabakových výrobkov,
ktoré označili všetky dvere, palubnú dosku, stredový panel a pravý a ľavý blatník.
Tvrdenie, že táto hliadka SCÚ Michalovce mala informácie o dovoze nelegálnych
cigariet žalobcom nebola ničím preukázaná. Skutočnosť, že k vyhľadávaniu cigariet v celom
priestore predmetného motorového vozidla došlo až na Colnom úrade Michalovce vyplýva
aj zo zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 28. novembra 2009, ktorá bola napísaná
o 17:40 hodine s Y. M. a I. M., ktorí uvádzali, že po výzve colníkov či vezú nejaký tovar
cigarety alebo alkohol odpovedali, že vezú po jednej fľaši alkoholu. Pri kontrole colníci
našli vo vozidle v batožinovom priestore cigarety zn... 4 kartóny. Colníkmi boli sprevádzaní
do obce Michalovce, kde bola vykonaná kontrola vozidla pomocou služobného psa. Po
vykonaní kontroly vozidla bolo vo vozidle a dverách vozidla, v batožinovom priestore, v
stredovom paneli a kúrení vozidla nájdených 1 780 ks cigariet... a 4 320 ks. zn... balené v
spotrebiteľskom balení po 20 ks označené ukrajinskou kontrolnou známkou.“
K druhej námietke sťažovateľa krajský súd uviedol:
„Ak žalobca tvrdí, že dovoz cigariet na územie Slovenskej republiky nemohol
odhaliť, pretože tieto boli ukryté rafinovane, takýto záver zo spisu nevyplýva, pretože aj z
výpovede M. M. vyplýva, že k demontáži umelohmotného krytu v batožinovom priestore
došlo preto, že má vedomosť o tom, že za týmto v danom type vozidla sú dutiny, ktoré môžu
byť využité na nezákonný dovoz tovaru. Vo vzťahu k otázke aká je zložitá demontáž tohto
krytu uviedol, že nejde o žiaden zložitý úkon a že na demontáž použil skrutkovač.
Aj z výpovede nstržm. M. P. zo zápisnice napísanej na zamestnaneckom oddelení
Colného úradu v Michalovciach dňa 08. januára 2010 vyplýva, že je notoricky známe, že v
predmetnom type motorového vozidla sú dutiny v batožinovom priestore vozidla, vo dverách
a v interiéry, ktoré sa dajú využiť na pašovanie cigariet. Ďalej tento uviedol, že v tomto type
vozidla je aj priestor, ku ktorému je priestor z vonku a je pred čelným sklom.“
K tretej námietke krajský súd uviedol:
„Žalobca do zápisnice zo dňa 08. decembra 2009 na zamestnaneckom oddelení
Colného úradu v Michalovciach uviedol, že colnú kontrolu vykonal vo vozidle..., kde
postupoval tak, ako u každého vozidla. Pozrel sa v programe..., kedy dané vozidlo
prestupovalo štátnu hranicu a kedy prestupovali štátnu hranicu cestujúci a čo posledne
deklarovali v dovoze. Touto kontrolou zistil, že vozidlo pomerne často prestupuje štátnu
hranicu. Vodič vozidla deklaroval na písomnom colnom vyhlásení dovoz pohonných hmôt,
spolucestujúca nedeklarovala dovoz žiadneho tovaru. Následne vykonával colnú kontrolu
vozidla, pričom kontroloval interiér vozidla, teda sedadlá vzadu, poklop batožinového
priestoru, interiéru vozidla a motorovú časť vozidla, kde poklop kapoty otvoril vodič. Ku
kontrole interiéru vozidla uviedol, že kontroloval sedačky vo vozidle, čalúnenie strechy,
poklop batožinového priestoru, ďalej kontroloval batožinový priestor vozidla
a v batožinovom priestore rezervu vozidla a pohľadom skontroloval dvere vozidla
a odkladacie priestory na dverách a touto kontrolou nezistil, aby cestujúci dovážali tovar,
ktorí nedeklarovali, teda nezistil žiadny dovoz ani alkoholu ani cigariet a colnou kontrolou
deklarovaného tovaru zistil, že sa dováža toľko tovaru, koľko vodič na tomto vyhlásení
deklaroval.
Ďalej uviedol, že vo vzťahu k dovážaniu pohonných hmôt bolo deklarované, že sa
dováža plná nádrž motorového vozidla, ktorá je pevne a štandardne zabudovaná v danom
type vozidla. Na otázku akým spôsobom zistil, že nádrž vozidlá je štandardná a aké
množstvo PHM sa v nej skutočne nachádza žalobca uviedol, že v programe... zistil, že toto
vozidlo bolo podrobené kontrole príslušníkmi... v minulosti, v tomto mesiaci a množstvo
PHM , ktoré bolo vo vozidle deklarované sa neodlišovalo od množstva, ktoré bolo zistené
kontrolou...“
K pochybeniu sťažovateľa, že v motorovom vozidle bol navyše alkohol
v spotrebiteľskom balení (štvrtá námietka sťažovateľa, pozn.), krajský súd uviedol:
„Ďalej sám priznal (sťažovateľ, pozn.), že colnou kontrolu nezistil, aby vo vozidle bol
dovážaný alkohol. Na otázku akým spôsobom vyhodnotil riziko dovozu tovaru, a to alkoholu
a cigariet , resp. či nezískal podozrenie, že vo vozidle by sa mohol dovážať aj iný tovar ako
deklarovaný, dopytom u cestujúcich zistil, že vstupujú na územie Slovenskej republiky za
účelom návštevy a uvedenou colnou kontrolou nezistil dovoz iného tovaru než bol
deklarovaný, a preto nemal podozrenie, že sa dováža aj iný tovar. Na ďalšiu otázku, aby
uviedol z praxe, v ktorých priestoroch sa najčastejšie pašujú cigarety, resp. iný tovar
uviedol, že nevie, lebo väčšinou je zaraďovaný na výkon štátnej služby na stanovisko
nákladná doprava dovoz alebo vývoz. Sám uvádzal, že nekontroloval odkladaciu skrinku
palubnej dosky a odkladacie priestory v stredovom paneli vozidla. Na ďalšiu otázku, či
kontroloval dvere vozidla alebo využil technickú pomôcku, či v dutinách dverí vozidla sa
nedováža nezákonný tovar uviedol, že dvere vozidla kontroloval len pohľadom a niektoré
z dvier mali spustené okná, čo považoval za dôkaz, že vo dverách sa nedovážajú cigarety.
Z listinného dôkazu pripojeného v spise je rovnako nepochybné, čo potvrdil sám žalobca, že
v dobe od 01. novembra 2009 do 30. novembra 2009 motorové vozidlo, v ktorom boli
zistené nezákonne dovážané cigarety a alkohol štátnu hranicu prestúpilo 22 krát.“
Vo vzťahu ku kľúčovej námietke sťažovateľa (piata námietka, pozn.) krajský súd
vo svojom rozhodnutí uviedol:
„Ak žalobca tvrdí, že vo veci došlo k manipulácii, a že vedúci zmeny vypovedal
v rozpore s rozpisom zmeny zo dňa 28. novembra 2009 toto tvrdenie nezodpovedá obsahu
spisu. Z kópiu dennej zmeny vyplýva, že skutočne žalobca v uvedený deň bol na výkon
služby zaradený na pracovisko D1/V, teda dovoz - vývoz. Kapitán Ing. V. Č. do zápisnice zo
dňa 22. januára 2010 napísanej na zamestnaneckom oddelení Colného úradu Michalovce
uviedol, že uvedeného dňa vykonával funkciu vedúceho zmeny na PCÚ Vyšné Nemecké v
dennej zmene, príslušníkov zmeny rozdelil na pracoviská tak, ako je uvedené v knihe
stanovísk. Prap. B. určil na výkon služby na D1/V dovoz na územie SR a povinnosťou
menovaného bolo aj potvrdiť osobnou pečiatkou vývoz tovaru na územie Ukrajiny. Takýto
postup v zmene praktizuje z toho dôvodu, že počas zmeny sú tri až štyri vývozy tovaru na
územie Ukrajiny a z uvedeného dôvodu sa javí neefektívne na toto pracovisko zaraďovať
colníka s osobnou pečiatkou.
Sám žalobca v účastníckej výpovedi potvrdil, že takýto postup je praktizovaný aj vo
vzťahu k iným colníkom, a preto vo vzťahu k takému zaradeniu nič nenamietal.
Podľa názoru súdu neobstojí ani obrana žalobcu, že v rámci prechodu cez štátnu
hranicu medzi Ukrajinou a Slovenskou republikou denne prejdú stovky vozidiel, pretože
z listinných dôkazov pripojených v spise jednoznačne vyplýva, že v uvedený deň v dobe od
08:24:54 hodiny do 18:35:19 hodiny cez tento priestor prešlo 42 motorových vozidiel, teda
aj táto obrana žalobcu je účelová.“
V ďalšej časti rozsudku krajského súdu sa uvádza:
«Žalobca v žalobe, ale už aj vo vyjadrení k návrhu na prepustenie zo služobného
pomeru argumentoval, že je na správnej úvahe každého colníka pre aký rozsah colnej
kontrole sa rozhodne v konkrétnom prípade, lebo okolnosti každého prípadu sú
individuálne, napr. správanie vodiča, zistenie či vodič alebo vozidlo je v opatrení na štátnej
hranici, či vodič už v minulosti porušil colné predpisy atď.
Tento záver žalobcu je správny, že je na jeho úvahe aký rozsah colnej kontroly
vykoná, následne však znáša aj riziko z nedbalo a povrchne vykonanej kontroly. Žalobca
argumentuje tým, že colníkom je 14 rokov, pričom jeho správna úvaha nebola správna,
pretože vozidlo, ktoré v takom krátkom rozpätí prestúpi štátnu hranicu 22 krát by malo
u skúseného colníka vzbudiť podozrenie na to, aby colnú kontrolu nevykonal iba pohľadom,
ale kontrolu vykonal aj v iných priestoroch motorového vozidla, ktoré sú notoricky známe
ako priestory na pašovanie tovaru, čo však neuskutočnil. Tak, ako uvádza žalovaný
z rozkazu č. 2/2008 vedúceho pobočky Colného úradu Vyšné Nemecké bod 2 písm. b)
vyplýva, že „... kontroluje sa každý dopravný prostriedok. Kontrola bude zameraná na
batožinový priestor, priestor pre cestujúcich, motorový priestor, priestor podvozku
s karosériu vozidla s dôrazom na dutiny karosérie vozidla. Pri kontrole jednotlivých častí
vozidla je colník povinný vykonať kontrolu v takom rozsahu, aby sa dostatočne presvedčil
o tom, že v jednotlivých častiach dopravného priestoru sa nezákonne nedováža tovar, ktorý
podlieha colnému dohľadu. Colník je tiež povinný u každého vozidla zistiť, či má
zabudovanú štandardnú nádrž. Zábery z kamerového systému sú súčasťou
administratívneho spisu a časový sled colnej kontroly realizovanej žalobcom je nesporný.
Zákon č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov konanie vo
veciach služobného pomeru upravuje v § 220 až 236a, pričom z obsahu administratívneho
spisu je nepochybné, že procesné práva žalobcu porušené neboli a že správne orgány
postupovali aj v súlade ustanovením § 227 ods. 1 až 4 citovaného zákona, podľa ktorého za
dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutkový stav veci
a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb
vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia
a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a ohliadka. Účastník konania je oprávnený
navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa
vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
Rozhodnutia vydané správnymi orgánmi zodpovedajú aj kritériám upravenými
v ustanovení § 230 ods. 1 až 7, pričom podľa ods. 1 rozhodnutie musí byť v súlade
s právnymi predpismi, vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie
a poučenie o odvolaní. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení
právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na
plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota. V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený
orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe
rozhodoval.
Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí dospel k záveru, že tieto
postupovali v súlade s ustanoveniami zákona č. 200/1998 Z. z., pretože vo veci vykonali
rozsiahle dokazovanie...»
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že z odôvodnenia krajského súdu
nepochybne vyplýva, že tento zamietol žalobu sťažovateľa na základe svojho právneho
záveru, podľa ktorého správny orgán (colné riaditeľstvo, pozn.) konal v súlade so zákonom
o štátnej službe colníkov, keďže „náležite zistil skutkový stav veci a na základe takto
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca konal tak, ako je identifikované vo
výroku prvostupňového rozhodnutia, a teda zo strany žalobcu došlo k porušeniu služobných
povinnosti colníka v rozpore s obsahom služobnej prísahy a povinnosťami. Aj podľa názoru
súdu bolo namieste výkon služobných povinnosti kvalifikovať ako zvlášť hrubé porušenie
služobnej prísahy a služobných povinnosti (a to nielen na základe pochybenia sťažovateľa
o tom, že vo vozidle bol navyše 1 liter spotrebiteľského balenia liehu, ako to tvrdí samotný
sťažovateľ, pozn.), pričom jednou z podmienok vzniku služobného pomeru colníka je
zloženie služobnej prísahy, z ktorej vyplýva že táto obsahuje aj sľub čestnosti, statočnosti,
disciplinovanosti ako aj ochrany bezpečnosti a verejného poriadku a od služobnej prísahy
sa odvíjali aj služobné povinnosti colníka. Súd netvrdí, že žalobca úmyselne porušil
služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť ale rovnako ako správne orgány aj súd dospel
k záveru, že colnú kontrolu vykonal povrchne, nedôsledne a teda sa dopustil z nedbanlivosti
porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti. Aj z následného správania sa žalobcu,
ktorý toto svoje konanie bagatelizoval vyplýva, že jeho ponechanie v služobnom pomere by
bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej slúžny a nedáva záruku na ďalší riadny výkon.“.
Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti sa ústavný súd ďalej zaoberal
preskúmaním rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 2/2011 z 29. septembra 2011 a zistil,
že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na obsah administratívneho spisu, z ktorého
okrem iného vyplynulo:
„Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, že napadnutým rozhodnutím žalovaný
zamietol rozklad žalobcu a súčasne potvrdil personálny rozkaz riaditeľa Colného úradu
v Michalovciach č. R-40/2010/5334 zo dňa 22. februára 2010, ktorým bol žalobca podľa
§ 183 ods. 1 písm. e/ zákona č. 200/1998 Z. z. prepustený zo služobného pomeru colníka
z dôvodu, že nevykonával riadne štátnu službu, počas ktorej si neplnil svedomite úlohy
uložené mu zákonom č. 200/1998 Z. z., čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné
povinnosti colníka uvedené v § 44 ods. 3 písm. a/, b/, a h/ zákona č. 200/1998 Z. z., a to tým,
že dňa 28. novembra 2009 na hraničnom priechode V. na stanovisku osobná doprava dovoz
nedôsledne, povrchne a nedbalo vykonanou colnou kontrolou pustil osobné motorové
vozidlo značky..., v ktorom sa nachádzalo 1.780 ks cigariet zn... a 4.320 ks cigariet zn...,
v celkovom množstve 30,5 kartónov cigariet opatrené ukrajinskými kolkovými známkami,
ktoré boli ukryté v prístrojovej doske, predných a zadných dverách, v prednom tuneli pri
rýchlostnej páke a v pravom a ľavom zadnom blatníku. Vykonanou colnou kontrolou
v predmetnom vozidle sa nepresvedčil, či vozidlo má pevne výrobcom zabudovanú nádrž na
palivo a nezistil, že cestujúci... dovážajú po jednom litri spotrebiteľského balenia liehu
a túto skutočnosť nezapísal do elektronickej evidencie... Uvedené konanie je v rozpore s čl.
46 ods. 1 písm. a/ Nariadenia Rady EHS č. 918/83 z 28. marca 1983 ustanovujúce systém
spoločenstva pre oslobodenie od cla, ako aj s ustanovením § 9 ods. 3 písm. q/ zákona č.
652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, rozkazom GR CR SR č. 116/2008, s rozkazom RCÚ č. 86/2009 a rozkazom VPCÚ
Vyšné Nemecké č. 2/2008.“
V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku sa najvyšší súd zaoberal námietkami
sťažovateľa, ku ktorým uviedol:
„Najvyšší súd k námietke žalobcu, že krajský súd si osvojil právny názor žalovaného,
že žalobca porušil služobnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom, a preto bol prepustený zo
služobného pomeru a svoje rozhodnutie oprel o úradný záznam Colného úradu Michalovce
zo dňa 28. novembra 2009, ktorý bol napísaný vedúcim hliadky M. M. a P. D., a ktoré je
podľa žalobcu v rozpore s dôkazmi a skutočnosťami, ktoré v žalobnom návrhu uvádza, že
správne uváženie je súdom preskúmateľné v zmysle ustanovenia § 245 ods. 2 OSP, podľa
ktorého pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej
úvahy (správne uváženie) uvádza, že preskúmava iba, či také rozhodnutie nevybočilo
z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Pri preskúmavaní rozhodnutia, ktoré bolo vydané
na základe voľnej úvahy je povinnosťou súdu posúdiť, či rozhodnutie nevybočilo z medzí
a hľadísk stanovených zákonom pričom z rozhodnutia musí byť tiež zrejmé, akými úvahami
sa správy orgán riadil.
Najvyšší súd zároveň konštatuje, že nie je povinnosťou ani možnosťou správneho
súdu nahradiť použité správne uváženie svojím vlastným. Súčasťou preskúmania súdu je
i posúdenie, či správne uváženie je logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových
zistení.
Správny orgán totiž i pri voľnom uvážení nesmie nerešpektovať zákon, ako
i prekračovať jeho medze, a tiež nesmie pri použití voľnej úvahy prejavovať svoju ľubovôľu.
Najvyšší súd tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia
prvostupňového správneho orgán, ako aj žalovaného zhodne s názorom krajského súdu
nevzhliadol ich nezákonnosť; tieto aj podľa názoru najvyššieho súdu sú náležite a podrobne
odôvodnené. Podľa názoru Najvyššieho súdu boli v danom prípade naplnené znaky
prepúšťacieho dôvodu podľa § 183 ods. 1 písm. e/ zákona č. 200/1998 Z. z., pretože žalobca
ním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho
ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Pokiaľ ide o ostatné námietky žalobcu uvedené v odvolacom návrhu, najvyšší súd sa
plne stotožňuje s právnym názorom krajského súdu vysloveným v rozhodnutí
č. k. 1 S 69/2010-48 (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), považujúc
námietky žalobcu vo vzťahu k preskúmavanej veci za právne irelevantné.
Najvyšší súd na tomto mieste dáva tiež do pozornosti, že služobný pomer colníka
vznikajúci mocenským aktom služobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou
povahou právnym pomerom štátnozamestnaneckým – verejnoprávnym a po celú dobu
svojho priebehu sa výrazne odlišuje od pracovného pomeru, ktorý je naopak pomerom
súkromnoprávnym a účastníci ktorého majú rovné postavenie. Služobný pomer sa od
pracovnoprávneho pomeru výrazne odlišuje aj spôsobmi svojho skončenia – služobný
pomer colníka sa tiež končí mocenským aktom – rozhodnutím o prepustení policajta zo
služobného pomeru zo zákonom stanovených dôvodov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené, považoval
námietky žalobcu smerujúce proti rozsudku prvostupňového súdu za nedôvodné, také ktoré
nemôžu ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto podľa § 250ja ods. 3 vety druhej OSP a §
219 ods. 1, 2 OSP s poukazom na dôvody napadnutého rozsudku Krajského súdu v Prešove
ako vecne správny potvrdil.“
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne
oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory
všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili
skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd zásadne nepreskúmava, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci
všeobecných súdov.
Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí
(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutých rozhodnutí, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so
zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s hodnotením najvyšším súdom
vykonaného preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (colného riaditeľstva)
a jeho právnym názorom, teda s tým, ako v jeho veci ako odvolací správny súd interpretoval
a aplikoval príslušné zákonné ustanovenia.
Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal
v sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery
najvyššieho súdu o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil
prvostupňový rozsudok krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam.
Podľa názoru ústavného súdu namietaný rozsudok najvyššieho súdu takéto
nedostatky nevykazuje. V takom prípade ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie
na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu, ktoré sú zhodné so závermi krajského súdu
ako prvostupňového súdu.
Osobitne považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa ku kľúčovej námietke
sťažovateľa, podľa ktorej „služobný úrad pochybil, keď žalobcovi uložil za povinnosť
vykonávať službu súčasne na dvoch stanoviskách. Takýto postup nevyplýva zo žiadneho
všeobecne záväzného ani interného predpisu.“. Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti na
právnu úpravu základných práv a povinností colníka obsiahnutú v zákone o štátnej službe
colníkov.
Podľa § 44 ods. 3 zákona o štátnej službe colníkov colník je povinný a) plniť
svedomite úlohy, ktoré sú uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami,
príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, b) vykonávať štátnu
službu osobne, riadne a včas, c) oznámiť bezprostredne nadriadenému poruchy
a nedostatky, ktoré ohrozujú alebo sťažujú výkon štátnej služby a hroziacu škodu...
Podľa § 44 ods. 4 zákona o štátnej službe colníkov ak sa colník domnieva, že rozkaz,
nariadenie, príkaz alebo pokyn jeho nadriadeného je v rozpore so všeobecne záväzným
právnym predpisom, je povinný na to nadriadeného upozorniť; ak trvá nadriadený na
splnení rozkazu, nariadenia, príkazu alebo pokynu, musí ho colníkovi písomne potvrdiť
a colník je povinný ho splniť. Písomné potvrdenie sa nevyžaduje, ak hrozí nebezpečenstvo
z omeškania. Colník je povinný odoprieť splnenie rozkazu, nariadenia, príkazu alebo
pokynu nadriadeného, ak by jeho splnením spáchal trestný čin; túto skutočnosť oznámi
bezodkladne vyššiemu nadriadenému.
Z vyjadrení sťažovateľa v rámci správneho konania a v rámci konania pred
všeobecnými súdmi, ani zo samotnej sťažnosti nevyplýva, žeby sťažovateľ, ak sa
domnieval, že pokyn jeho nadriadeného je v rozpore so všeobecne záväzným predpisom, na
to nadriadeného aj upozornil. Rovnako z argumentácie uplatnenej sťažovateľom nevyplýva
ani to, žeby oznámil nadriadenému, že „jeho zaradenie na obe stanoviská“ ohrozuje alebo
sťažuje jeho výkon štátnej služby. Z uvedených dôvodov preto neobstojí tvrdenie
sťažovateľa, že „Týmto postupom nadriadený vytvoril situáciu, že bolo nad ľudské sily
žalobcu vykonávať štátnu službu na obidvoch stanoviskách tak, aby bol schopný v každom
vozidle vykonať úplnú vnútornú colnú kontrolu.“.
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že k ich porušeniu reálne mohlo
dôjsť. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť
sťažovateľa, ktorou namieta porušenie ním označených práv rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sžo 2/2011 z 29. septembra 2011, z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2012