Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 68/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. Š. H., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava V č. k. -66

z 27. júna 2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -82

z 30. septembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2011 doručená sťažnosť Ing. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -66 z 27. júna 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného

súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -82 z 30. septembra 2011 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu nebolo v konaní

o zaplatenie sumy 361 554,32 € s príslušenstvom sťažovateľovi priznané oslobodenie od

súdnych poplatkov, pričom uznesením krajského súdu bolo sťažovateľom napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdené ako vecne správne. Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou

domáha zrušenia označených súdnych rozhodnutí z dôvodu ich nezlučiteľnosti s

a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Sťažovateľ tvrdí, že

„konanie a rozhodovanie súdov vo veciach súdnych poplatkov je neoddeliteľnou súčasťou

občianskeho súdneho procesu, aj v tejto fáze konania musia súdy postupovať tak, aby bolo

naplnené právo každého domáhať sa na súde jeho ochrany v prípade, že bolo porušené

alebo ohrozené (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. )...

V tomto prípade, ani súd prvého stupňa, ani odvolací súd, neskúmali zákonom

stanovené podmienky prípustnosti oslobodenia od súdnych poplatkov, nevysporiadali sa

s predloženými dokladmi preukazujúcimi pomery sťažovateľa a jeho vznesenými

námietkami, čím vo vzťahu k predmetnému zákonnému ustanoveniu rozhodli arbitrárne

a nedovoleným spôsobom zasiahli do chráneného práva sťažovateľa na spravodlivý

proces, konkrétne do práva na prístup k súdu a práva na náležité odôvodnenie

rozhodnutia...

Takýmto rozhodnutím súdu prvého stupňa došlo podľa nášho názoru

k neoprávnenému zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantovaný

v SR, konkrétne do jeho práva na prístup k súdu a práva na náležité

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je totiž

v rozpore s citovaným zákonným ustanovením a tým zároveň z ústavného

hľadiska arbitrárne a neudržateľné...

Vyššie špecifikované pochybenia súdu prvého stupňa pritom neboli ústavne

konformným spôsobom napravené ani v rámci odvolacieho konania, keď odvolací súd

opätovne ignoroval znenie príslušného zákonného ustanovenia a nevzal

do úvahy, ani sa nijakým bližším spôsobom nevysporiadal so sťažovateľom predloženými

dôkazmi a ním uvádzanými skutočnosťami.

Odvolací súd sa opätovne, rovnako ako súd prvého stupňa, nijakým bližším

spôsobom nevysporiadal so splnením, príp. nesplnením zákonných podmienok na priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov tak, ako to stanovuje ust. , keď úplne

ignoroval predložené doklady svedčiace o nepriaznivých pomeroch sťažovateľa

odôvodňujúcich priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a absolútne žiadnym

spôsobom ani neskúmal prípadnú svojvoľnosť alebo bezúspešnosť podaného návrhu.

Napriek tejto skutočnosti rozhodol odvolací súd tak, že potvrdil napadnuté rozhodnutie

súdu prvého stupňa, a to z odôvodnením, že zo strany sťažovateľa ide o zneužívanie inštitútu

oslobodenia od súdnych poplatkov.“.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd ako súd prvého stupňa, tak aj krajský súd ako súd

odvolací, mu mali oslobodenie od súdnych poplatkov priznať. Keďže tak „neurobili, odňali

sťažovateľovi právo uplatňovať a brániť svoje práva a právom chránené záujmy na súde a

tým zároveň ústavne nekonformným spôsobom zasiahli do jeho práva na prístup k súdu.

Domnievame sa, že tak súd prvého stupňa, ako i odvolací súd, sa pri rozhodovaní

o otázke oslobodenia sťažovateľa od súdnych poplatkov dôsledne nevyrovnali s konkrétnymi

okolnosťami prípadu sťažovateľa a vychádzali iba z prísne formalistického chápania

ustanovení právnych predpisov o oslobodení od súdnych poplatkov.“

Sťažovateľ je toho názoru, že označenými uzneseniami došlo k zásahu aj do jeho

práva na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý

proces. Poukázal na skutočnosť, že v odôvodnení napadnutých rozhodnutí sa označené

všeobecné súdy nijakým spôsobom nevysporiadali s dokumentmi predloženými

sťažovateľom ani s otázkou splnenia alebo nesplnenia ďalších podmienok na priznanie

oslobodenia od súdnych poplatkov, a preto napadnuté uznesenia považuje za „arbitrárne,

nepreskúmateľné a v hrubom rozpore s relevantnými právnymi predpismi“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal toto

nasledovné rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením Okresného súdu Bratislava V

zo dňa 27.06.2011, č. k. -66 a uznesením Krajského súdu Bratislava zo dňa

30.09.2011, č. k. -82, porušené.

2. Zrušuje sa uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 27.06.2011,

č. k. -66 a uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 30.09.2011,

č. k. -82, a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.

3. Porušovatelia sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania,

pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, vo výške 261,82 EUR... a to do dvoch mesiacov

odo dňa doručenia tohto nálezu.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(mutatis mutandis , , , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

1. V danom prípade namietané uznesenie okresného súdu podliehalo revíznej

právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc.

Sťažovateľ aj skutočne odvolanie podal a krajský súd napadnuté rozhodnutie okresného

súdu preskúmal a rozhodol o ňom uznesením č. k. -82 z 30. septembra 2011.

Preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu ústavným súdom by bolo v zrejmom

rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v , lebo jeho preskúmanie

na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Na základe uvedeného

ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu odmietol z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie podľa .

2. Sťažovateľ pri podaní sťažnosti ústavnému súdu vychádza zo záveru, že

označenými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu mu bolo odňaté právo

uplatňovať a brániť svoje práva a právom chránené záujmy na súde, a tým malo byť

zasiahnuté aj do jeho práva na prístup súdu. S prihliadnutím na uvedené preto ústavný súd

v súvislosti s uznesením krajského súdu poukazuje na § 237 ods. 1 písm. f) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa

účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Dovolanie podané

z niektorého z dôvodov uvedených v umožňuje účastníkom súdneho konania

namietať závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie ich základného práva podľa

a práva podľa dohovoru (obdobne ).

Sťažovateľ sa v sťažnosti nesprávne domnieva, že z jeho strany došlo k využitiu

všetkých opravných prostriedkov v civilnom konaní, ktoré mu zákon účinne poskytoval,

keď vzhľadom na potvrdzujúci charakter uznesenia okresného súdu dovolanie proti

uzneseniu krajského súdu nepodal. Z dôvodov vymenovaných v je totiž možné

podať dovolanie proti každému (aj potvrdzujúcemu) rozhodnutiu odvolacieho súdu

a existenciu prípadných „vád zmätočnosti konania“ dovolací súd skúma obligatórne.

V danom prípade to boli všeobecné súdy (a nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach), ktoré

na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľovi (dovolanie)

boli oprávnené poskytovať mu ako účastníkovi konania právnu ochranu jeho základným

procesným právam.

Aj z publikovanej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) (č. R 55/2008, Zbierka stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu) vyplýva,

že ak účastník konania splní podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, avšak súd

jeho žiadosti nevyhovie a neustanoví mu právneho zástupcu z radov advokátov, odníme tým

účastníkovi možnosť konať pred súdom. Ústavný súd zastáva názor, že analogicky aj

v sťažovateľovom prípade, pokiaľ by u neho boli splnené podmienky na oslobodenie od

súdnych poplatkov, avšak všeobecné súdy by mu žiadané oslobodenie nepriznali, takýmto

procesným postupom všeobecných súdov by mohlo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred

súdom. Právomoc posúdiť existenciu tohto dovolacieho dôvodu [ ] má

však najvyšší súd v konaní o dovolaní, ktoré však sťažovateľ neinicioval a namiesto toho sa

obrátil so sťažnosťou podľa priamo na ústavný súd.

Podľa názoru ústavného súdu o predčasnosti podanej sťažnosti pre porušenie

základných práv a slobôd svedčí aj skutočnosť, že súdne konanie v sťažovateľovej veci

nebolo dosiaľ právoplatne zastavené. Sťažovateľ teda podľa názoru ústavného súdu ešte

bude mať v rámci občianskeho súdneho procesu príležitosť namietať nesprávny procesný

postup všeobecných súdov vo svojej veci, ktorý by bolo možné posudzovať za taký, ktorým

dochádza k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.

Pokiaľ teda ide o sťažovateľom napádané uznesenie krajského súdu, aj jeho

preskúmanie by bolo v rozpore s princípom subsidiarity vyplývajúcim ako z čl. 127 ods. 1

, tak aj z . Keďže sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu základných práv a slobôd účinne poskytoval, boli

podľa ústavného súdu dané dôvody sťažnosť aj vo zvyšnej časti odmietnuť pre

neprípustnosť podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012