Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 68/2012
PDF · 159.2 KB
No categories available
III. ÚS 68/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. Š. H., B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava V č. k. 42 C/39/2011-66
z 27. júna 2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 337/11-82
z 30. septembra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2011 doručená sťažnosť Ing. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 42 C/39/2011-66 z 27. júna 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného
súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 5 Co 337/11-82 z 30. septembra 2011 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu nebolo v konaní
o zaplatenie sumy 361 554,32 € s príslušenstvom sťažovateľovi priznané oslobodenie od
súdnych poplatkov, pričom uznesením krajského súdu bolo sťažovateľom napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdené ako vecne správne. Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou
domáha zrušenia označených súdnych rozhodnutí z dôvodu ich nezlučiteľnosti s ústavou
a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Sťažovateľ tvrdí, že
„konanie a rozhodovanie súdov vo veciach súdnych poplatkov je neoddeliteľnou súčasťou
občianskeho súdneho procesu, aj v tejto fáze konania musia súdy postupovať tak, aby bolo
naplnené právo každého domáhať sa na súde jeho ochrany v prípade, že bolo porušené
alebo ohrozené (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 141/2005)...
V tomto prípade, ani súd prvého stupňa, ani odvolací súd, neskúmali zákonom
stanovené podmienky prípustnosti oslobodenia od súdnych poplatkov, nevysporiadali sa
s predloženými dokladmi preukazujúcimi pomery sťažovateľa a jeho vznesenými
námietkami, čím vo vzťahu k predmetnému zákonnému ustanoveniu rozhodli arbitrárne
a nedovoleným spôsobom zasiahli do ústavou chráneného práva sťažovateľa na spravodlivý
proces, konkrétne do práva na prístup k súdu a práva na náležité odôvodnenie
rozhodnutia...
Takýmto rozhodnutím súdu prvého stupňa došlo podľa nášho názoru
k neoprávnenému zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantovaný
v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, konkrétne do jeho práva na prístup k súdu a práva na náležité
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je totiž
v rozpore s citovaným zákonným ustanovením § 138 ods. 1 O.s.p. a tým zároveň z ústavného
hľadiska arbitrárne a neudržateľné...
Vyššie špecifikované pochybenia súdu prvého stupňa pritom neboli ústavne
konformným spôsobom napravené ani v rámci odvolacieho konania, keď odvolací súd
opätovne ignoroval znenie príslušného zákonného ustanovenia § 138 ods. 1 O.s.p. a nevzal
do úvahy, ani sa nijakým bližším spôsobom nevysporiadal so sťažovateľom predloženými
dôkazmi a ním uvádzanými skutočnosťami.
Odvolací súd sa opätovne, rovnako ako súd prvého stupňa, nijakým bližším
spôsobom nevysporiadal so splnením, príp. nesplnením zákonných podmienok na priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov tak, ako to stanovuje ust. § 138 ods. 1 O.s.p., keď úplne
ignoroval predložené doklady svedčiace o nepriaznivých pomeroch sťažovateľa
odôvodňujúcich priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a absolútne žiadnym
spôsobom ani neskúmal prípadnú svojvoľnosť alebo bezúspešnosť podaného návrhu.
Napriek tejto skutočnosti rozhodol odvolací súd tak, že potvrdil napadnuté rozhodnutie
súdu prvého stupňa, a to z odôvodnením, že zo strany sťažovateľa ide o zneužívanie inštitútu
oslobodenia od súdnych poplatkov.“.
Sťažovateľ namieta, že okresný súd ako súd prvého stupňa, tak aj krajský súd ako súd
odvolací, mu mali oslobodenie od súdnych poplatkov priznať. Keďže tak „neurobili, odňali
sťažovateľovi právo uplatňovať a brániť svoje práva a právom chránené záujmy na súde a
tým zároveň ústavne nekonformným spôsobom zasiahli do jeho práva na prístup k súdu.
Domnievame sa, že tak súd prvého stupňa, ako i odvolací súd, sa pri rozhodovaní
o otázke oslobodenia sťažovateľa od súdnych poplatkov dôsledne nevyrovnali s konkrétnymi
okolnosťami prípadu sťažovateľa a vychádzali iba z prísne formalistického chápania
ustanovení právnych predpisov o oslobodení od súdnych poplatkov.“
Sťažovateľ je toho názoru, že označenými uzneseniami došlo k zásahu aj do jeho
práva na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je súčasťou práva na spravodlivý
proces. Poukázal na skutočnosť, že v odôvodnení napadnutých rozhodnutí sa označené
všeobecné súdy nijakým spôsobom nevysporiadali s dokumentmi predloženými
sťažovateľom ani s otázkou splnenia alebo nesplnenia ďalších podmienok na priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov, a preto napadnuté uznesenia považuje za „arbitrárne,
nepreskúmateľné a v hrubom rozpore s relevantnými právnymi predpismi“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal toto
nasledovné rozhodnutie:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením Okresného súdu Bratislava V
zo dňa 27.06.2011, č. k. 42 C/39/2011-66 a uznesením Krajského súdu Bratislava zo dňa
30.09.2011, č. k. 5 Co/337/2011-82, porušené.
2. Zrušuje sa uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 27.06.2011,
č. k. 42 C/39/2011-66 a uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 30.09.2011,
č. k. 5 Co/337/201-82, a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.
3. Porušovatelia sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania,
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, vo výške 261,82 EUR... a to do dvoch mesiacov
odo dňa doručenia tohto nálezu.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže
v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným
súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
1. V danom prípade namietané uznesenie okresného súdu podliehalo revíznej
právomoci krajského súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc.
Sťažovateľ aj skutočne odvolanie podal a krajský súd napadnuté rozhodnutie okresného
súdu preskúmal a rozhodol o ňom uznesením č. k. 5 Co 337/11-82 z 30. septembra 2011.
Preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu ústavným súdom by bolo v zrejmom
rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie
na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Na základe uvedeného
ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu odmietol z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Sťažovateľ pri podaní sťažnosti ústavnému súdu vychádza zo záveru, že
označenými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu mu bolo odňaté právo
uplatňovať a brániť svoje práva a právom chránené záujmy na súde, a tým malo byť
zasiahnuté aj do jeho práva na prístup súdu. S prihliadnutím na uvedené preto ústavný súd
v súvislosti s uznesením krajského súdu poukazuje na § 237 ods. 1 písm. f) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa
účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Dovolanie podané
z niektorého z dôvodov uvedených v § 237 OSP umožňuje účastníkom súdneho konania
namietať závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie ich základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 206/05).
Sťažovateľ sa v sťažnosti nesprávne domnieva, že z jeho strany došlo k využitiu
všetkých opravných prostriedkov v civilnom konaní, ktoré mu zákon účinne poskytoval,
keď vzhľadom na potvrdzujúci charakter uznesenia okresného súdu dovolanie proti
uzneseniu krajského súdu nepodal. Z dôvodov vymenovaných v § 237 OSP je totiž možné
podať dovolanie proti každému (aj potvrdzujúcemu) rozhodnutiu odvolacieho súdu
a existenciu prípadných „vád zmätočnosti konania“ dovolací súd skúma obligatórne.
V danom prípade to boli všeobecné súdy (a nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach), ktoré
na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľovi (dovolanie)
boli oprávnené poskytovať mu ako účastníkovi konania právnu ochranu jeho základným
procesným právam.
Aj z publikovanej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) (č. R 55/2008, Zbierka stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu) vyplýva,
že ak účastník konania splní podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, avšak súd
jeho žiadosti nevyhovie a neustanoví mu právneho zástupcu z radov advokátov, odníme tým
účastníkovi možnosť konať pred súdom. Ústavný súd zastáva názor, že analogicky aj
v sťažovateľovom prípade, pokiaľ by u neho boli splnené podmienky na oslobodenie od
súdnych poplatkov, avšak všeobecné súdy by mu žiadané oslobodenie nepriznali, takýmto
procesným postupom všeobecných súdov by mohlo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred
súdom. Právomoc posúdiť existenciu tohto dovolacieho dôvodu [§ 237 písm. f) OSP] má
však najvyšší súd v konaní o dovolaní, ktoré však sťažovateľ neinicioval a namiesto toho sa
obrátil so sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy priamo na ústavný súd.
Podľa názoru ústavného súdu o predčasnosti podanej sťažnosti pre porušenie
základných práv a slobôd svedčí aj skutočnosť, že súdne konanie v sťažovateľovej veci
nebolo dosiaľ právoplatne zastavené. Sťažovateľ teda podľa názoru ústavného súdu ešte
bude mať v rámci občianskeho súdneho procesu príležitosť namietať nesprávny procesný
postup všeobecných súdov vo svojej veci, ktorý by bolo možné posudzovať za taký, ktorým
dochádza k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
Pokiaľ teda ide o sťažovateľom napádané uznesenie krajského súdu, aj jeho
preskúmanie by bolo v rozpore s princípom subsidiarity vyplývajúcim ako z čl. 127 ods. 1
ústavy, tak aj z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Keďže sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu základných práv a slobôd účinne poskytoval, boli
podľa ústavného súdu dané dôvody sťažnosť aj vo zvyšnej časti odmietnuť pre
neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2012