Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 83/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mesta T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. B., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1

a rozsudkom Okresného súdu Námestovo

z 21. júla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a rozsudkom Krajského súdu

v Žiline z 20. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mesta T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára

2012 doručená sťažnosť Mesta T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -122 z 21. júla 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) z 20. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti i z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný

v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. . Predmetom konania bolo

určenie vlastníckeho práva k budove Centra voľného času, súp. č. 21, postavenej

na pozemku parc. č. 45, kat. územie D., zapísanej na LV č. 439 kat. ú. D. Určovaciu žalobu

podala Obec Š. (ďalej len „žalobca“).

Okresný súd rozsudkom č. k. -122 z 21. júla 2010 určil, že vlastníkom

spornej nehnuteľnosti je žalobca. Podľa názoru okresného súdu v procese prechodu

vlastníckeho práva majetku štátu na obce na základe zákona Slovenskej národnej rady

č. o majetku obcí v znení , ktorým sa mení a dopĺňa

o majetku obcí v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“), „žalobca nadobudol vlastnícke právo

k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu ex lege (zo zákona). V danom prípade

zákonodarca uplatnil pri nadobúdaní majetku štátu územný princíp... Z uvedeného dôvodu

nehnuteľnosť... nemala byť vôbec predmetom jednak delimitačného protokolu... uzavretého

medzi Centrom voľného času T. a mestom T. (ním sťažovateľ v konaní argumentoval

v prospech svojho vlastníckeho práva, pozn.) a taktiež ani predmetom protokolu o prechode

vlastníctva a postúpení majetkových práv a záväzkov, ktorý bol uzavretý medzi Krajským

úradom v Ž. a obcou Š. – žalobcom dňa 12.6.2006. Uvedené protokoly boli uzatvárané

po dátume 1.7.2002 a teda odovzdávajúce subjekty vystupujúce v týchto protokoloch

vo vzťahu k budove Centra voľného času... nemali už dispozičné práva k tomuto objektu

nakoľko ten už vlastnícky patril žalobcovi (zo zákona) aj keď údaje v príslušnom katastri

tomu nesvedčili.“. Na dôvažok okresný súd zdôraznil, že na sťažovateľa „prešla len

zriaďovateľská pôsobnosť k tomuto centru voľného času. Na mesto však neprešiel majetok,

ktorý spravovalo Centrum voľného času v T., ktorý sa nachádza, resp. nachádzal mimo k. ú.

mesta T.“.

Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním. Argumentoval názorom,

že relevantné ustanovenia zákona o majetku obcí svedčia v prospech jeho vlastníckeho

práva k spornej nehnuteľnosti, a zdôrazňoval, že „obec Š. nikdy nebola zakladateľom

a zriaďovateľom a nebolo tam ani sídlo rozpočtovej organizácie Centrum voľného času,

a to či už s právnou subjektivitou alebo bez právnej subjektivity, a teda nemohol majetok

Slovenskej republiky prejsť do vlastníctva žalobcu...“. Sťažovateľ poukázal i na stanovisko

Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. Sine: 64/2008-15 zo 14. apríla 2008, podľa

ktorého „je nespochybniteľné, že majetok štátu /SR/ - budova súpisné číslo 21 v obci Š.,

ktorá je súčasťou zariadenia Centra voľného času v T., prešiel do vlastníctva mesta T...“.

Podľa sťažovateľa v prípade prechodu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti nebolo

možné rešpektovať tzv. územný princíp (§ 2b ods. 3 zákona o majetku obcí), „pretože

prechodom vlastníctva zo SR na mesto T. súčasne s prechodom pôsobností v danej oblasti

prelomuje územný princíp, ktorý ak by sa v tomto prípade uplatňoval, tak by predmetná

budova už v roku 2002 prešla do obce Š., kde však prejsť nemohla, keďže v obci nebola

v tom čase zriadená ani len základná škola...“.

Krajský súd rozsudkom z 20. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení

svojho rozsudku sa krajský súd plne stotožnil s názorom okresného súdu na základné otázky

poskytovanej súdnej ochrany. Rovnako zdôraznil, že „k 1.7.2002 prešla zriaďovateľská

funkcia z centra voľného času na mesto T., v ktorom mala táto organizácia sídlo. Pokiaľ

však ide o prechod majetku, ktoré spravovalo centrum voľného času, ktoré bolo

vo vlastníctve štátu... prechádza predmetný majetok do vlastníctva obce, na území ktorej sa

nachádza, t. j. do vlastníctva obce Š.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne rekapituluje základné

skutočnosti z minulosti, ktoré podľa jeho názoru s použitím relevantných ustanovení zákona

o majetku obcí znamenali, že sporná nehnuteľnosť prešla do jeho vlastníctva. Predmetný

majetok „bol v majetku štátu až do roku 2001, kedy bol zákon novelizovaný pod číslom

447/2001 s účinnosťou od 1.1.2002, kde je presne vymedzené ako a prečo dochádza

k delimitácii vlastníctva k nehnuteľnostiam a tým aj pôsobnosť. Je teda nevyhnutné

rešpektovať list vlastníctva, ktorý vždy preukazoval, že uvedený objekt patril do majetku

štátu, v príslušnom období do majetku Slovenskej republiky a následne v zmysle citovaného

zákona Okresný úrad v T. delimitoval vlastníctvo k predmetnej budove do majetku mesta T.,

ktoré sa neprávom ocitlo v pozícii žalovaného, pretože nežiadalo spornú budovu samo od

seba, ale do jeho vlastníctva prešla sporná budova zákonnou cestou a v zmysle zákona

s ňou aj nakladal, keďže zachoval účelnosť jej využitia... Obec Š. mala teda zažalovať štát...,

a nie Mesto T...“.

Podľa sťažovateľa „prvostupňový súd nevykonal žiadne skutkové zistenia a ani

žalobca nepredložil žiadne ďalšie skutočnosti, ktorými by preukázal pravdivosť svojich

tvrdení“, súčasne krajský súd „vo svojom rozsudku opätovne nedostatočne zhodnotil

dôkazy, preukazujúce nároky žalovaného na predmet tohto sporu“. Na základe toho oboma

rozsudkami „bol porušený Dohovor a SR ako to vyplýva z obsahu tejto sťažnosti

a z dôkazov v nej uvedených“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie

a následne nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Žiline v konaní a Okresný súd v Námestove v konaní

porušili právo Mesta T. zaručené v /, /

Slovenskej republiky.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline a Rozsudok Okresného súdu

v Námestove a zrušujú a vec sa im vracia na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Žiline ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia Mesta T. na účet

advokátky JUDr. I. B. v celkovej výške 269,58 € (1. Prevzatie a príprava zastupovania

127,16 €, 2. Spísanie ústavnej sťažnosti 127,16€, 2x režijný paušál á 7,63 €) do P. do 3 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Sťažovateľ v petite záväznom pre ústavný súd tvrdí porušenie svojich označených

základných práv „v konaní“ okresného súdu a krajského súdu. Neurčil teda jednoznačne,

či k porušeniu základných práv malo dôjsť postupom oboch všeobecných súdov konajúcich

v jeho veci alebo ich rozsudkami, ktoré následne v sťažnostnom petite navrhuje zrušiť.

Ústavný súd v tomto prípade nevyužil štandardný postup spočívajúci vo výzve

adresovanej právnej zástupkyni sťažovateľa. Na základe argumentácie predostretej

v sťažnosti totiž ústavný súd dospel k záveru, že hlavnou sťažnostnou námietkou je

nesprávne právne posúdenie veci oboma žalovanými všeobecnými súdmi, čo má mať

za následok porušenie označených základných práv. Právne posúdenie je v konaní

všeobecného súdu definitívne stelesnené v jeho právoplatnom rozhodnutí, a preto ústavný

súd za sťažovateľom mienený predmet svojho prieskumu považoval rozsudok okresného

súdu i rozsudok krajského súdu tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ

síce v sťažnosti tvrdil, že okresný súd „nevykonal žiadne skutkové zistenia“, čo by mohlo

svedčať namietaniu postupu okresného súdu, na toto tvrdenie však ústavný súd neprihliadal,

keďže ho sťažovateľ nijak nekonkretizoval ani dôkazne nepodložil. V neposlednom rade

pre ustálenie predmetu prieskumu ústavného súdu malo význam i samotné jeho rozhodnutie

o predbežne prerokúvanej sťažnosti formulované vo výroku tohto uznesenia.

2. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ možnosť podať

opravný prostriedok, pričom túto možnosť aj využil. O opravnom prostriedku rozhodoval

krajský súd a táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1

vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených

námietkach porušenia označených základných práv. Z tohto dôvodu ústavný súd

sťažnosť v časti namietajúcej porušenie sťažovateľom označených práv rozsudkom

okresného súdu č. k. -122 z 21. júla 2010 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

3. K časti sťažnosti namietajúcej rozsudok krajského súdu ústavný súd poukazuje

na ustanovenie , podľa ktorého sťažnosť možno podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. Nedodržanie tejto lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene

podľa . V prípade podania sťažnosti po uplynutí

zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty

odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie neumožňuje

(napr. m. m. , , ).

Z príloh predloženej sťažnosti tvorených okrem iného aj fotokópiou napadnutého

rozsudku okresného súdu i napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že obe tieto

rozhodnutia všeobecných súdov nadobudli právoplatnosť 25. októbra 2011. Túto skutočnosť

potvrdzuje i samotný sťažovateľ, keď na s. 4 svojej sťažnosti v bode 3.3 uvádza,

že „napádaný rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 20. apríla

2011, bol doručený Mestu T. dňa 25.10.2011. Lehota na podanie ústavnej sťažnosti proti

tomuto rozhodnutiu preto uplynie najskôr dňa 25.1.2012.“.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorý sa vzťahuje aj na konanie pred ústavným

súdom ( ), lehoty určené podľa týždňov, mesiacov

alebo rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom,

keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom

mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom

lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Pritom do plynutia lehoty sa nezapočítava deň,

keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty ( ).

Z už spomenutého i citovaných ustanovení

je zrejmé, že sťažovateľ nesprávne určil posledný deň

lehoty na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Posledným dňom

dvojmesačnej lehoty totiž v prípade rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť 25. októbra

2011, je 27. december 2011 (25. a 26. december sú sviatky – dni pracovného pokoja), nie

24. január 2012, ako to nesprávne uviedol sťažovateľ. Ústavný súd tak v tejto časti

predmetnú sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú.

4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa (návrh na zrušenie napadnutých rozsudkov okresného súdu i krajského súdu) už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012