Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 103/2012
PDF · 194.95 KB
No categories available
I. ÚS 103/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., ktorou namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1,
čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
bližšie neoznačeným postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, postupom
Krajskej prokuratúry v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 10/11 a vyrozumením o
odložení podnetu zo 4. marca 2011, postupom Krajskej prokuratúry v Žiline v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Kn 40/11 a vyrozumením o odložení podnetu z 15. apríla 2011,
postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. XV/5
Spr 22/11 a jej vyrozumením z 26. októbra 2011 a postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 1085/11 a jej vyrozumením zo
7. novembra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. decembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 v spojení s čl. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) bližšie
neoznačeným postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, postupom Krajskej
prokuratúry v Žiline (ďalej len ,,krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Kn 10/11 a vyrozumením o odložení podnetu zo 4. marca 2011, postupom krajskej
prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Kn 40/11 a vyrozumením o odložení podnetu
z 15. apríla 2011, postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
,,generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. XV/5 Spr 22/11 a jej vyrozumením
z 26. októbra 2011 a postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom
pod sp. zn. IV/1 Gn 1085/11 a jej vyrozumením zo 7. novembra 2011.
2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ podal
30. septembra 2010 na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Ružomberku (ďalej len
,,OOPZ“) trestné oznámenie pre viaceré trestné činy v súvislosti s podľa jeho názoru
nezákonne ukladanými a vyberanými poplatkami za štúdium na K. v R. Uznesením OOPZ
ČVS:ORP-713/OO-RK-2010 z 20. októbra 2010 bolo jeho trestné oznámenie odmietnuté.
Následne 5. decembra 2010 podal sťažovateľ na OOPZ ďalšie trestné oznámenie pre
ohováranie, ktorého sa mal dopustiť rektor K. v R. tým, že v trestnom konaní vedenom pod
ČVS: ORP-713/OO-RK-2010 uviedol nepravdivé skutočnosti, ktoré ho ohovorili a spôsobili
mu ujmu a škodu na jeho právach. Aj toto trestné oznámenie pre ohováranie bolo
uznesením ČVS: ORP 895/OO-RK-2010 z 22. decembra 2010 odmietnuté. Sťažnosť
sťažovateľa proti tomuto uzneseniu ako nedôvodnú zamietol prokurátor Okresnej
prokuratúry Ružomberok (ďalej len ,,okresná prokuratúra“) uznesením sp. zn. 1 Pn 395/10 z
3. februára 2011. Podnetom zo 17. februára 2011 žiadal sťažovateľ krajskú prokuratúru o
preskúmanie zákonnosti a správnosti postupu a uznesenia prokurátora okresnej prokuratúry.
Krajská prokuratúra 15. apríla 2011 listom sp. zn. 1 Kn 40/11 sťažovateľovi oznámila, že
jeho podnet ako nedôvodný odkladá.
3. Obdobnú rozhodovaciu niť malo trestné oznámenie sťažovateľa na akademických
funkcionárov K. a jej P. v súvislosti s ním tvrdeným vydieraním tým, že od neho mali
požadovať pod hrozbou vylúčenia zo štúdia uhradenie poplatku za ... Vyšetrovateľ trestné
oznámenie odmietol, okresná prokuratúra sťažnosť zamietla a krajská prokuratúra 4. marca
2011 listom sp. zn. 1 Kn 10/11 sťažovateľovi oznámila, že jeho podnet ako nedôvodný
odkladá. V obidvoch prípadoch vyrozumenie krajskej prokuratúry podpísal Mgr. J. K.,
vo vzťahu ku ktorému sťažovateľ tvrdí, že mal byť vylúčený zo všetkých úkonov, pretože
nebol nezaujatý, keďže sťažovateľ na neho podal trestné oznámenie na generálnej
prokuratúre 3. januára 2011.
4. Podaním z 20. apríla 2011 adresovaným prostredníctvom krajskej prokuratúry
generálnej prokuratúre sťažovateľ žiadal predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Nesprávneho
úradného postupu sa mala dopustiť krajská prokuratúra tým, že o jeho podnetoch
rozhodoval zaujatý prokurátor, a generálna prokuratúra tým, že opomenula urobiť kroky pre
jeho vylúčenie. Sťažovateľ požadoval náhradu nemajetkovej, spoločenskej, morálnej
a psychickej škody spolu vo výške 30 000 €. Generálna prokuratúra 26. októbra 2011 listom
sp. zn. XV/5 Spr 22/11 sťažovateľovi oznámila, že keďže nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, jeho nároky uspokojiť nemieni, a odkázala ho na uplatnenie nároku na náhradu
škody súdnou cestou.
5. Podaním z 22. augusta 2011 adresovaným generálnej prokuratúre sťažovateľ
žiadal o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov OOPZ, okresnej prokuratúry
a krajskej prokuratúry v trestnej veci ohovárania (bod 2 odôvodnenia tohto uznesenia),
pričom v podaní z 21. septembra 2011 adresovanom generálnej prokuratúre poukazuje aj
na nezákonnosť vyrozumenia krajskej prokuratúry v trestnej veci vydierania (sp. zn.
1 Kn 10/11 zo 4. marca 2011). Generálna prokuratúra 7. novembra 2011 listom sp. zn.
IV/1 Gn 1085/11 sťažovateľovi oznámila, že jeho opakovaný podnet odkladá bez prijatia
ďalších opatrení.
6. Sťažovateľ v rozsiahlej sťažnosti doručenej ústavnému súdu opätovne napáda
postup všetkých zložiek prokuratúry, ako aj OOPZ najmä z dôvodu, že (i) znemožnili
trestné stíhanie páchateľa trestného činu ohovárania, čím mu ako obeti neumožnili
v adhéznom konaní domáhať sa jeho práv, (ii) že o jeho podnetoch na krajskej prokuratúre
konal zaujatý prokurátor, (iii) obchádzali skutočný stav a platné právne normy, čím zmarili
jeho možnosť domáhať sa jeho práva na inom orgáne Slovenskej republiky, ako aj jeho
právo na účinný prostriedok nápravy v spojení so zákazom diskriminácie. V petite sťažnosti
sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil, že ním označené práva porušené boli, a žiada,
aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 €.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu generálnej prokuratúry
pri predbežnom prerokovaní nároku sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, ústavný súd konštatuje že na jej prerokovanie nemá právomoc, pretože
tu existuje iný súd, na ktorý sa sťažovateľ môže obrátiť so svojim nárokom. Podľa § 16
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán (v prípade sťažovateľa generálna
prokuratúra) neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov
odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Na takýto postup sťažovateľa
odkázala aj generálna prokuratúra a ústavný súd v tomto smere dopĺňa, že práve príslušný
všeobecný súd je tým súdom, ktorého právomoc vylučuje právomoc ústavného súdu
(princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy). Nedostatok právomoci ústavného
súdu bol teda zákonným dôvodom odmietnutia sťažnosti tejto časti.
10. Pokiaľ ide o zostávajúcu časť sťažnosti, ústavný súd vychádzajúc zo svojej
stabilnej judikatúry túto odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť. O zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
11. Ústavný súd v obdobnej súvislosti uviedol (IV. ÚS 55/09, III. ÚS 46/2011), že
vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi
štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa
pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom
tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana
celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych
hmotných práv oznamovateľa trestného činu.
Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného
trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nie je
súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02,
III. ÚS 198/03). Oznamovateľ vo všeobecnosti, ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je
poškodený trestným činom, nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho
trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie
konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania alebo je potrebné
prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných
v trestnom konaní. Ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti
nepatrí preskúmavať ich rozhodnutia a postupy, pokiaľ namietané porušenie zákonnosti
nemá súčasne za následok aj porušenie základného práva alebo slobody (napr.
12. Z obsahu vyrozumení krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry, ktoré
sťažovateľ priložil k svojej sťažnosti, vyplynulo, že tieto sa jeho vecou zaoberali, jeho
podnety riešili a zaslali mu vyrozumenie o spôsobe jeho vybavenia, čo ústavný súd
považuje za ústavne akceptovateľný spôsob vybavenia podnetu. Podľa už citovanej stabilnej
judikatúry ústavného súdu má sťažovateľ právo na to, aby jeho oznámenia, opravné
prostriedky, resp. podnety boli vybavené, a k tomu podľa obsahu sťažnosti a jej príloh
došlo. Zákonnou povinnosťou krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry bolo
na podnety a opakovaný podnet sťažovateľa reagovať primeraným a ústavne
akceptovateľným spôsobom.
13. Krajská prokuratúra vo vyrozumení zo 4. marca 2011 sp. zn. 1 Kn 10/11
v podstatnom uviedla:
,,Podstatným dôvodom pre rozhodnutie o odmietnutí veci bol záver o tom, že konanie
opísané vo vašom trestnom oznámení nenapĺňa skutkovú podstatu zločinu vydierania podľa
§ 189 ods. 1 Tr. Zák,. a ani iného trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. V danom
prípade ste mali byť nútení k zaplateniu poplatku za štúdium, a to pod hrozbou inej ťažkej
ujmy spočívajúcej v predčasnom ukončení štúdia zo strany fakulty... Pre konštatovanie
trestnosti skutku však musí byť okrem objektívnej stránky konkrétneho trestného činu
naplnená aj jeho subjektívna stránka spočívajúca v zavinení. Pri zločine vydierania sa
vyžaduje úmyselné zavinenie. Táto forma zavinenia v skúmanom prípade znamená, že
páchatelia skutku by Vás museli žiadať o zaplatenie poplatku s vedomím o jeho
nezákonnosti a o nezákonnosti nimi použitej hrozby. Zo spisového materiálu je však zrejmé,
že konali v presvedčení, že spoplatnenie Vášho štúdia je v súlade so zákonom, pričom
konali v súlade s praxou zaužívanou na P. v R. a s jej internými predpismi prijatým orgánmi
univerzity (študijný poriadok, smernica rektora č. 7/2008). Úmyselné zavinenie na trestnom
čine je tak u osôb označených vaším trestným oznámením za podozrivých vylúčené, čo
zároveň vylučuje trestnosť spáchaného skutku.“
14. Krajská prokuratúra vo vyrozumení z 15. apríla 2011 sp. zn. 1 Kn 40/11
v podstatnom uviedla:
,,Skutková podstata prečinu ohovárania vyžaduje uvedenie nepravdivých údajov
páchateľom. Údaje uvedené rektorom K. v R. predstavujú jeho názory a hodnotiace
stanoviská, posúdenie pravdivosti ktorých nezávisí od výsledkov dokazovania, ale výkladu
zákonných ustanovení. Je teda prakticky nemožné objektívne určiť ich nepravdivosť. Navyše
je potrebné konštatovať, že tvrdenia prezentované vo vyjadrení adresovanom orgánom
činným v trestnom konaní neboli určené širokej verejnosti, Vašej rodine, blízkym,
spoluobčanom, spolupracovníkom a ani zamestnávateľovi, tieto boli určené len poverenému
príslušníkovi PZ ako orgánu oprávnenému vo veci rozhodnúť. S týmito tvrdeniami mali
možnosť oboznámiť sa len vo veci konajúce úradné osoby, ktoré musia rozhodovať
nestranne a nemôžu si na základe akýchkoľvek vyjadrení vytvárať subjektívne úsudky o
účastníkoch konania.
Prvý vami uvádzaný údaj sa Vás priamo netýkal, keďže tu išlo o vyjadrenie
presvedčenia, že spoplatnenie externej formy doktorandského štúdia na P. KU v R. bolo v
súlade so zákonom. Nešlo teda o oznámenie údaja o inej osobe, ako to vyžaduje § 373 ods.
1 Tr. Zák., takisto nešlo o údaj spôsobilý privodiť následok predpokladaný týmto
ustanovením.
Druhý údaj uvádzaný vo vašom trestnom oznámení síce obsahoval informácie
priamo o vašej osobe, avšak nešlo o žiadny hanlivý údaj, ktorý by mohol značnou mierou
ohroziť Vašu vážnosť u spoluobčanov, poškodiť Vás v zamestnaní, v podnikaní, narušiť
Vaše rodinné vzťahy alebo spôsobiť Vám inú vážnu ujmu. Týmto údajom prof. T. Z. len
oznamoval dôvod zamýšľaného vrátenia školného, čo nie je možné hodnotiť ako údaj, ktorý
by Vás mohol poškodiť spôsobom predpokladaným ust. § 373 ods. 1 Tr. Zák... Naplnenie
znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. Zák. a prečinu poškodzovania cudzích
práv podľa § 375 ods. 1 písm. a) Tr. Zák. vyžaduje okrem iných skutočností aj úmyselné
zavinenie páchateľa. V danom prípade by si prof. T. Z. musel byť vedomý alebo musel byť
uzrozumený s tým, že oznamuje nepravdivé údaje, alebo s tým, že uvádza niekoho do omylu.
Takáto vedomosť alebo uzrozumenie však u neho zistené nebolo, čo zároveň vylučuje aj
trestnosť jeho konania. Zo spisového materiálu vyplýva, že menovaný je skutočne
presvedčený, že spoplatnenie vysokoškolského štúdia vo vašom prípade je v súlade s
právnymi predpismi, pričom na takéto presvedčenie má aj reálne dôvody. Nelegálnosť
spoplatnenia štúdia v skúmanom prípade nebola deklarovaná súdnym rozhodnutím ani
rozhodnutím iného štátneho orgánu a jednoznačne nevyplýva ani z vyjadrení a stanovísk
vysokej školy alebo Ministerstva spravodlivosti SR.“
15. Generálna prokuratúra vo vyrozumení sp. zn. IV/1 Gn 1085/11 zo 7. novembra
2011, ktorým odložila opakovaný podnet sťažovateľa, v podstatnom uviedla:
,,Na základe Vášho opakovaného podnetu z 22.08.2011 doručeného generálnej
prokuratúre 24.08.2011 doplneného podaním z 21.09.2011 boli preskúmané spisy OR PZ
Ružomberok ČVS: ORP-387/JP-RK-2010 a ČVS: ORP-859/00-RK-2010, okresnej
prokuratúry sp. zn. 1 Pn 377/10 a sp. zn. 1 Pn 395/10 ako aj krajskej prokuratúry sp. zn.
1 Kn 10/11 a sp. zn. 1 Kn 40/11 z hľadiska správnosti a zákonnosti postupu a rozhodovania
podriadených prokuratúr a polície ale nezistil som dôvod na zmenu stanoviska prokurátora
krajskej prokuratúry zo 04.03.2011 a 15.04.2011 a teda ani dôvod na vydanie pokynu
na začatie trestného stíhania za zločin vydierania podľa § 189 odsek 1 Trestného
zákona, prečin ohovárania podľa § 373 odsek 1 Trestného zákona ani za iný trestný čin
uvedený v osobitnej časti Trestného zákona.
Preskúmaním veci som nezistil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie
akýchkoľvek opatrení vedúcich k zmene stanovísk krajskej prokuratúry, ktorými boli
odložené Vaše pôvodné podnety.
V opakovanom podnete neuvádzate žiadne také skutočnosti, ktoré by boli odlišné
od tých, ktoré sú uvedené v predchádzajúcich Vašich podaniach.
Stotožňujem sa s citovanými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní
v tejto trestnej veci a v podrobnostiach poukazujem na ich odôvodnenie.
Vaše námietky uvedené v opakovanom podnete nie sú nové. Uvádzali ste ich
v sťažnostiach proti uzneseniam policajta i v prvom podnete. Krajská prokuratúra sa nimi
podrobne zaoberala a v konečnom dôsledku sa s nimi bezozbytku vyrovnala. Ak napriek
tomu uvedené námietky opakujete a nad ich rámec neuvádzate žiadne nové skutočnosti,
potom Vaše námietky možno označiť za subjektívnu polemiku so závermi prokuratúry, a ako
také ich treba označiť za nespôsobilé revidovať citované vybavenie.
V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili
k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, pokiaľ nie sú vedľa toho
spojené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti. Majúc na zreteli uvedené
skutočnosti, vyjadrenia RNDr. Š. T., PhD., doc. PaedDr. T. J., PhD. a prof. T. Z., PhD. (na
výzvu príslušníka PZ) nie sú spôsobilé naplniť skutkovú podstatu akéhokoľvek trestného
činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona.
K dôvodu vylúčenia prokurátora krajskej prokuratúry z vybavovania podnetu
uvádzam, že tento nepovažujem za opodstatnený. Prokurátor krajskej prokuratúry sa
o podaní trestného oznámenia dozvedel až 31.03.2011. Vo veci sp. zn. 1 Kn 40/11 bol
podnet odložený dňa 15.04.2011, pričom vo veci konajúci prokurátor nezistil dôvod
na svoje vylúčenie z vybavovania podnetu podľa § 52 odsek 1 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre, nakoľko so zreteľom na svoj pomer k prejednávanej veci, účastníkom
konania, stranám v konaní a ich zástupcom alebo k podávateľom podnetu sa necítil byť
zaujatý. Vy sám ste zaujatosť prokurátora v priebehu vybavovania podnetu nenamietal, hoci
Vám bolo dňa 21.02.2011 potvrdené prijatie podnetu podpísané Mgr. K. Námietky voči
zákonnosti postupu prokurátora v inej trestnej veci, aj keď sú adresované nadriadenému
orgánu, nemôžu byť dôvodom na vylúčenie prokurátora z vybavovania podnetu podľa § 52
odsek 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.
V tomto smere ste boli vyrozumený aj písomnosťou generálnej prokuratúry sp. zn.
XV/5 Spr 22/11 z 26.10.2011.
S poukazom na vyššie konštatované Váš opakovaný podnet odkladám bez prijatia
ďalších opatrení.“
16. Ako vyplýva z už uvedeného, tak krajská prokuratúra, ako aj generálna
prokuratúra si splnili svoju povinnosť primeraným spôsobom sa zaoberať podnetmi
sťažovateľa a zaujať stanovisko ku všetkým jeho podstatným námietkam. Ich odpovede
nie sú všeobecne formulované či dokonca svojvoľné, in concreto reagujú na všetky otázky
týkajúce sa možného vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, resp. iných, najmä procesných
otázok spojených so sťažovateľom namietanou zaujatosťou konajúceho prokurátora krajskej
prokuratúry. Skutočnosť, že krajská prokuratúra a generálna prokuratúra nepostupovala
v súlade s predstavami sťažovateľa, nemôže zakladať porušenie jeho označených práv.
Vychádzajúc z už uvedenej judikatúry a stavu zisteného zo sťažnosti a pripojených príloh
preto ústavný súd v prevyšujúcej časti rozhodol tak, že sťažnosť pre jej zjavnú
neopodstatnenosť odmietol.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti, ktoré sú
viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. februára 2012