Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 94/2012
PDF · 163.74 KB
No categories available
I. ÚS 94/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. R., P., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 Tos 103/2011 z 26. októbra
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. V. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára
2012 doručená sťažnosť JUDr. V. R., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 103/2011 z 26. októbra 2011
(ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je obžalovanou v trestnom
konaní vedenom Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
Okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 35/2009 z 15. augusta 2011 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“) podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol, že „predsedníčka senátu
JUDr. A. Š. nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania vo veci obžalovanej
JUDr. V. R., vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 2T/35/2009“.
Krajský súd na sťažnosť sťažovateľky podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku zrušil
uznesenie okresného súdu a uviedol: „Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažnosť
obžalovaná, ktorú prostredníctvom svojho obhajcu podrobne odôvodnila. Poukázala na
viaceré procesné postupy predsedníčky senátu, ktoré u nej ako obžalovanej vyvolávajú
pochybnosti o jej nezaujatosti. V sťažnosti opäť poukázala na skutočnosti, ktoré v minulosti
uvádzala vo svojich predchádzajúcich námietkach zaujatosti. Poukázala na viaceré súdne
rozhodnutia zaoberajúce sa problematikou nezaujatosti sudcu. Keďže predsedníčku senátu
JUDr. A. Š. považuje vzhľadom na jej doterajší postup v konaní za zaujatú, navrhla, aby
bolo rozhodnuté o jej vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej
trestnej veci.
Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por.
správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil,
že sťažnosť bola podaná v zákonom stanovenej lehote, podal ju oprávnený subjekt, pričom
na základe podanej sťažnosti je potrebné napadnuté uznesenie zrušiť, keďže o námietke
zaujatosti sa v zmysle § 32 ods. 6 Tr. por. konať nemalo.
Zo spisu vyplýva, že obžalovaná podala námietku zaujatosti dňa 14. 7. 2011, keď
v námietke uviedla, že vo vybavení jej sťažnosti predsedníčkou Okresného súdu Liptovský
Mikuláš je konštatované, že jej tvrdenia v sťažnosti sudkyňa v konečnom dôsledku vníma
ako výroky, ktoré ju hrubo urážajú. Na základe týchto skutočností nie je možné, aby
uvedená sudkyňa (JUDr. A. Š.) bola v danej trestnej veci vo vzťahu k nej objektívna. Túto
vetu, ktorá je uvedená v odpovedi na jej sťažnosť adresovanú predsedníčke Okresného súdu
v Liptovskom Mikuláši o tom, že hrubo urazila JUDr. A. Š., považuje za dostatočný dôvod
na jej vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania v tejto veci.
Zo spisu vyplýva, že obžalovaná sa o tomto výroku zo strany sudkyne JUDr. A. Š. dňa
18. 6. 2011, keď jej vybavenie sťažnosti predsedníčkou Okresného súdu Liptovský Mikuláš
bolo doručené.
Možno teda konštatovať, že obžalovaná sa o dôvodoch, pre ktoré považuje sudkyňu
JUDr. A. Š. za zaujatú a ktoré uviedla vo svojich námietkach zo 14. 7. 2011, dozvedela dňa
18. 6. 2011.
Z ustanovenia § 31 ods. 4 Tr. por. vyplýva, že námietku zaujatosti je strana povinná
vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala
vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou
neodkladného alebo neopakovateľného úkonu.
Z ustanovenia § 32 ods. 6 Tr. por. vyplýva, že o námietke zaujatosti strany, ktorá je
založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo
ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len
procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to
platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch, podľa § 31.
Ako už bolo vyššie konštatované, obžalovaná sa o dôvodoch vylúčenia uvedených
v jej námietke dozvedela dňa 18. 6. 2011, pričom samotnú námietku zaujatosti podala na
okresný súd dňa 14. 7. 2011. Takýto časový odstup podľa názoru krajského súdu
nezodpovedá vyššie uvedenej požiadavke, že námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť
bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Podľa názoru krajského súdu
obžalovaná teda námietku zo 14. 7. 2011 nevzniesla bezodkladne podľa § 31 ods. 4 Tr. por.
Za takýchto okolností, keďže námietka obžalovanej nebola vznesená bezodkladne, sa
o nej v zmysle § 32 ods. 6 Tr. por. konať nemalo.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd na základe podanej
sťažnosti len napadnuté uznesenie okresného súdu v zmysle § 194 ods. 1 Tr. por. zrušil,
keďže o námietke zaujatosti obžalovanej okresný súd v zmysle § 32 ods. 6 Tr. por. konať
nemal.
Keďže o námietke obžalovanej prvostupňový súd konať nemal, nepovažuje preto
krajský súd za potrebné v tomto štádiu konania sa zaoberať argumentami uvedenými
v sťažnosti obžalovanej.“
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„... uvedená sudkyňa JUDr. A. Š. je naozaj zaujatá a odvolací súd ju necháva ďalej
konať v mojej veci...
V priebehu tohto konania 2 T /35/2009 neustále dochádza k porušeniu môjho práva
na nezávislého a spravodlivého sudcu...
Konajúca sudkyňa o mojich námietkach z 8. 2. 2011, 27. 4. 2011 a aj neskoršie
podaných námietkach nerozhodla, konala ďalej. Súd sa s nimi nevysporiadal. Až o námietke
o tom, že sa konajúca sudkyňa cíti hrubo urazená mojimi tvrdeniami vydal okresný súd
Uznesenie z 15. 8. 2011. Krajský súd Žilina svojim Uznesením 3 Tos /103/2011 zrušil
uvedené rozhodnutie len z dôvodu nepodania námietky neodkladne...
I napriek mojej námietke ktorá nebola vznesená neodkladne /nie je ohraničená
žiadnou lehotou/ je veľmi neobjektívne nechávať sudkyňu ktorá sa cíti urazená mojimi
tvrdeniami, aby ma súdila. Je to v rozpore s objektivitou a spravodlivým súdnym konaním.
Rozsudok 2 T 35/2009 z 26. 4. 2010, kde ma odsúdila na 18 mesiacov podmienečne bez
náležitého zdôvodnenia a ktorý bol Krajským súdom v Žiline zrušený v celom rozsahu
a vypracovaný predsedníčkou senátu je dokument, ktorý vystihuje jej postoj k prejednávanej
veci...“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 ústavy SR
uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 3 Tos/103/2011 z 26. 10. 2011 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 3 Tos /103/2011 z 26. 10. 2011 sa zrušuje
a vec vracia sa Krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Žiline je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke vo
výške 33 000 eur… na účet sťažovateľky.
4. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní od
doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu.
Okresný súd uznesením nevyhovel sťažovateľkou vznesenej námietke zaujatosti zákonnej
sudkyne v trestnom konaní. Krajský súd napadnutým uznesením zrušil uznesenie okresného
súdu z dôvodu, že neboli splnené zákonné podmienky na rozhodovanie o námietke
vznesenej sťažovateľkou, keďže táto nebola vznesená neodkladne po zistení skutočností,
z ktorých sťažovateľka vyvodzovala zaujatosť sudkyne.
Sťažovateľka v podstatnej časti svojej argumentácie namieta, že v danom prípade
vyhodnotenie časového odstupu od zistenia dôvodov spôsobilých na vylúčenie sudcu
a vznesením námietky zaujatosti bolo učinené na úkor meritórneho posúdenia danosti ňou
namietaného dôvodu vylúčenia sudkyne. Tým podľa sťažovateľky krajský súd len na
základe neadekvátne prísneho vyhodnotenia uvedeného časového odstupu umožnil, aby
vo veci ďalej konala podľa sťažovateľky zaujatá sudkyňa.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv
v tom, že krajský súd v napadnutom uznesení vyslovil podľa sťažovateľky nesprávne
a arbitrárne skutkové a právne závery, pokiaľ ide o posúdenie zákonom stanovenej
podmienky (§ 31 ods. 4 Trestného poriadku) na podanie námietky zaujatosti bez meškania,
len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, avšak nezistil žiadnu
skutočnosť signalizujúcu, že krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone alebo
že časový odstup od zistenia namietaného dôvodu vylúčenia do vznesenia námietky by bol
krajským súdom vyhodnotený ústavne nekonformným spôsobom. Uznesenie krajského
súdu je náležite odôvodnené príslušnými ustanoveniami relevantnej právnej úpravy.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie ňou označených práv ako nedostatočnú na to, aby na
jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať
spojitosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením
označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. februára 2012