Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 89/2012
PDF · 174.83 KB
No categories available
III. ÚS 89/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. F., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., B., pre
namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP/376/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára
2012 doručená sťažnosť P. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
A. C., B., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP/376/2011 zo 6. decembra 2011.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom konania o úprave
rodičovských práv a povinností rodičov k maloletej dcére sťažovateľa, ktoré začalo
na návrh matky maloletej a je vedené na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 1 P/129/2010. Matka žiadala obmedzenie výkonu rodičovských práv,
obmedzenie styku sťažovateľa s maloletou a nariadenie výchovného opatrenia. Sťažovateľ
v konaní reagoval protinávrhom, ktorým žiadal zverenie maloletej do striedavej osobnej
starostlivosti oboch rodičov. Na návrh matky okresný súd vydal 12. októbra 2011
uznesenie, ktorým nariadil predbežné opatrenie obmedzujúce styk sťažovateľa s maloletou.
Sťažovateľ sa proti uvedenému uzneseniu odvolal. O odvolaní rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 11CoP/376/2011 tak, že rozhodnutie prvého stupňa potvrdil.
Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v tom, že v súčasnosti je styk sťažovateľa
s maloletou upravený právoplatným a vykonateľným rozsudkom sp. zn. 1 P/43/2009
zo 16. septembra 2009 a právoplatným a vykonateľným uznesením o nariadení predbežného
opatrenia, keďže uznesením o nariadení predbežného opatrenia bol upravený styk
sťažovateľa s maloletou počas dvoch víkendov v mesiaci s výnimkou školských
prázdnin a v ostatných výrokoch bol ponechaný nezmenený rozsudok okresného súdu
sp. zn. 1 P/43/2009. Sťažovateľ sa tak dostal do situácie, „kedy objektívne nie je možné
určiť presný čas, kedy sa má uskutočniť styk sťažovateľa s maloletou, čo predstavuje
neriešiteľnú situáciu, nakoľko citované súdne rozhodnutia sa ponúkajú viacero
nejednoznačný možností výkladu“.
Sťažovateľ ďalej uvádza:
„Protichodné postoje sťažovateľa a matky maloletej na úpravu a výkon rodičovských
práv a povinností k maloletej pripúšťajú dva výklady o tom, ako má na základe nariadeného
predbežného opatrenia prebiehať styk sťažovateľa s maloletou.
Podľa sťažovateľa bol predbežným opatrením upravený výlučne jeho styk s
maloletou počas víkendov (kedy bolo stretávanie zmenené tak, že maloletá u sťažovateľa
nebude prespávať). Úprava styku sťažovateľa s maloletou počas obdobia Vianoc,
Veľkonočných prázdnin a letných školských prázdnin ostala nezmenená (teda je sťažovateľ
oprávnený s maloletou tráviť čas nepretržite v celom určenom rozsahu).
K vyššie uvedenému výkladu výroku rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia
sťažovateľ dospel na základe skutočnosti, že predbežným opatrením bol upravený výlučne
styk počas víkendov, v ostatných častiach úprava styku zostala oproti trvalej úprave styku
rozsudkom nezmenená. K uvedenému výkladu napovedá skutočnosť, že rozsudok, ktorý
podľa predbežného opatrenia ostáva v ostatných výrokoch nezmenený, neobsahuje inú
úpravu rodičovských práv a povinností k maloletej ako je úprava styku sťažovateľa s ňou.
Na základe uvedeného výkladu sa tak dá konštatovať, že súd považoval za samostatný výrok
rozsudku každú čiastkovú úpravu styku otca s maloletou v jednotlivých obdobiach.
V takomto prípade však súd celkom zjavne pochybil, keď neurčil, ktoré konkrétne výroky
rozsudku nariadením predbežného opatrenia mení.
Opačný výklad rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia - tak, že celá úprava
styku sťažovateľa s maloletou predstavuje jeden samostatný výrok (teda vo všetkých bodoch
úpravy styku v jednotlivých obdobiach). V takom prípade by to však znamenalo, že súd
predbežným opatrením vyslovil, že sťažovateľ vôbec nie je oprávnený sa s maloletou stýkať
počas celých dvoch mesiacov prázdnin. V prípade uvedeného výkladu predbežného
opatrenia by to tiež znamenalo, že rozhodnutie o úprave styku sťažovateľa s maloletou
počas bližšie neurčených víkendov nie je reálne vykonateľné. Takto vyložené súdne
rozhodnutie tak predstavuje absolútne svojvoľné rozhodnutie bez akejkoľvek opory
v skutkovom stave.
Z vyššie uvedených skutočností je podľa sťažovateľa zrejmé, že vzhľadom na znenie
predbežného opatrenia nadväzujúceho na rozsudok o úprave styku sťažovateľa s maloletou,
nie je možné pre účastníkov konania objektívnym spôsobom určiť práva a povinnosti
účastníkov konania, ktoré pre nich majú z predmetného rozhodnutia vyplývať. Krajský súd
v Bratislave však aj napriek vyššie opísanému stavu rozhodnutie súdu prvého stupňa
napadnutým rozhodnutím potvrdil.
Praktickým dôsledkom napadnutého rozhodnutia (spolu s rozhodnutím, ktoré mu
predchádzalo) je, že sťažovateľ je vystavený ľubovôli matky maloletej, kedy mu s maloletou
kontakt umožní. Vzhľadom na charakter prejednávanej veci je totiž zrejmé, že sťažovateľ
nemá možnosť stretnúť sa s maloletou proti vôli matky, ktorej jednoducho stačí prezentovať
jej vyhovujúci výklad predmetného súdneho rozhodnutia.“
Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd svojím rozhodnutím akceptoval stav
objektívnej neistoty o otázke úpravy vzťahov medzi ním, maloletou a matkou maloletej.
Výrok rozhodnutia nie je jasný, určitý, zrozumiteľný a vykonateľný, a preto nie je
konformný s ústavnou garanciou práva na spravodlivé súdne konanie.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a po začatí konania vydal tento nález:
„Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 06. 12. 2011 (č. k. 11 CoP/376/2011-
271) porušil práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces
garantovaných ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky v článku 46 ods. 1 − právo
na prístup k súdu, v článku 47 ods. 3 − rovnosť účastníkov v konaní pred súdom, ako aj
práva na spravodlivé prejednanie veci garantovaného v článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06. 12. 2011
(č. k. 11 CoP/376/2011-271) a vec vracia Krajskému súdu na ďalšie konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd porušil označené práva sťažovateľa
tým, že napriek zjavným nedostatkom uznesenia prvostupňového súdu o nariadení
predbežného opatrenia toto uznesenie v odvolacom konaní potvrdil.
Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:
„Po dôkladnom zvážení okolnosti prípadu aj odvolací súd dospel k záveru o potrebe
nariadiť predbežné opatrenie, v ktorom súd rozhodnutím podľa § 76 ods. 1 O. s. p dočasne
obmedzil styk otca s maloletou T. Pri tejto úvahe vychádzal z okolností prípadu a prihliadal
najmä na záujem maloletej, na jej vývinové potreby a potrebu stability výchovného
prostredia. Z okolností vyplývajúcich z obsahu spisu podľa názoru odvolacieho súdu
vyplýva, že vzájomné vzťahy rodičov, ktorých výsledkom je okrem iného i neschopnosť
vzájomnej komunikácie vo veciach týkajúcich sa výkonu ich rodičovských práv a povinností
k maloletej, sú narušené do takej miery, že je v záujme maloletej, aby do rozhodnutia súdu
vo veci samej sa dočasne obmedzil styk otca s maloletou. Neobstoja námietky otca týkajúce
sa záverov znaleckých posudkov. Zo záverov znalca Doc. MUDr. T., CSc. jednoznačne
vyplýva existencia neurotického stavu u maloletej T. spôsobená konfliktnými situáciami
medzi rodičmi. Vulgárne prejavy otca maloletej a jeho agresivita môžu podľa vyjadrení
znalca negatívne vplývať na jej harmonický vývin a dozrievanie jej osobnosti. Rovnako aj zo
záverov znalkyne Mgr. N. vyplynula potreba obmedzenia styku otca s maloletou bez
možnosti prespatia maloletej v otcovej domácnosti. Do času pokiaľ rodičia maloletej
nebudú schopní spolu komunikovať ohľadom výchovy maloletej bez prejavov vzájomnej
animozity a pokiaľ otec maloletej neskoriguje svoju agresivitu a vulgaritu v správaní má
odvolací súd za to, že je v záujme maloletej, aby sa rodičia podriadili autoritatívnemu
rozhodnutiu súdu ohľadom výkonu ich rodičovských práv a povinností k maloletej. Odvolací
súd vychádza z úvahy o tom, že nariadené predbežné opatrenie znamená dočasné
stabilizovanie rodinného prostredia pre dieťa a vytvorenie dočasných pravidiel vo vzťahu k
starostlivosti o maloletú a styku s ňou. Nariadené predbežné opatrenie rešpektuje právo
otca na styk (i keď obmedzený) s maloletou a rovnako ako i právo maloletej na oboch
rodičov...
Odvolací súd dodáva, že je predovšetkým na rodičoch samotných, aby sa podriadili
psychoterapii tak, ako to uvádzajú znalci vo svojich posudkoch a nečakali na autoritatívne
príkazy zo strany súdu, ktoré sú až krajným riešením.“
1. Sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v prvom rade považuje za
potrebné akcentovať, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je vecou
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí
o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem
toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných
opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len
za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu.
V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež
rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp.
základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť
vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite
odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní
o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa
vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti
komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla
zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich
nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia
predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh
zrušené.
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu aj okresného súdu
a zistil, že všeobecné súdy dôkladne preskúmali okolnosti prípadu a citlivo vyhodnocovali
jednotlivé dôkazy, pričom krajský súd skúmal aj skutočnosť, či okolnosti, pre ktoré bolo
nariadené obmedzenie styku sťažovateľa s maloletou, ešte pretrvávajú. Po zvážení všetkých
okolností dospel odvolací súd k záveru, že nariadenie predbežného opatrenia je potrebné
a rozhodnutie prvostupňového súdu bolo vecne správne. Ústavný súd po preskúmaní
napadnutého uznesenia a jeho odôvodnenia dospel k záveru, že ho možno považovať za
ústavne udržateľné z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov. Krajský
súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol dôvod potvrdenia uznesenia okresného
súdu a v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.
Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým,
t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov, považuje napadnuté
rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že by
relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie
porušenia uvedených práv.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní, sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ
namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
2. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva na rovnosť
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. V odôvodnení svojej sťažnosti však
neuviedol žiadne konkrétne dôvody, ktoré by naznačovali porušenie či ohrozenie tohto
práva. Sťažovateľ nepreukázal také pochybenie odvolacieho súdu, na základe ktorého by sa
v dôsledku protiprávneho postupu tohto súdu ocitol v nerovnom postavení v napadnutom
konaní. Tiež zo samotného uznesenia krajského ani okresného súdu nevyplývajú žiadne
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že všeobecné súdy vytvorili v predmetnom
konaní nerovnaké procesné podmienky pre účastníkov konania. Ústavný súd preto považuje
túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, že nie je daná príčinná súvislosť medzi
týmto označeným základným právom sťažovateľa a napadnutým uznesením krajského súdu,
respektíve postupom, ktorý mu predchádzal. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2012