Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 89/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. F., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., B., pre

namietané porušenie základného práva podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára

2012 doručená sťažnosť P. F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

A. C., B., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. decembra 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom konania o úprave

rodičovských práv a povinností rodičov k maloletej dcére sťažovateľa, ktoré začalo

na návrh matky maloletej a je vedené na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. . Matka žiadala obmedzenie výkonu rodičovských práv,

obmedzenie styku sťažovateľa s maloletou a nariadenie výchovného opatrenia. Sťažovateľ

v konaní reagoval protinávrhom, ktorým žiadal zverenie maloletej do striedavej osobnej

starostlivosti oboch rodičov. Na návrh matky okresný súd vydal 12. októbra 2011

uznesenie, ktorým nariadil predbežné opatrenie obmedzujúce styk sťažovateľa s maloletou.

Sťažovateľ sa proti uvedenému uzneseniu odvolal. O odvolaní rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. tak, že rozhodnutie prvého stupňa potvrdil.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v tom, že v súčasnosti je styk sťažovateľa

s maloletou upravený právoplatným a vykonateľným rozsudkom sp. zn.

zo 16. septembra 2009 a právoplatným a vykonateľným uznesením o nariadení predbežného

opatrenia, keďže uznesením o nariadení predbežného opatrenia bol upravený styk

sťažovateľa s maloletou počas dvoch víkendov v mesiaci s výnimkou školských

prázdnin a v ostatných výrokoch bol ponechaný nezmenený rozsudok okresného súdu

sp. zn. . Sťažovateľ sa tak dostal do situácie, „kedy objektívne nie je možné

určiť presný čas, kedy sa má uskutočniť styk sťažovateľa s maloletou, čo predstavuje

neriešiteľnú situáciu, nakoľko citované súdne rozhodnutia sa ponúkajú viacero

nejednoznačný možností výkladu“.

Sťažovateľ ďalej uvádza:

„Protichodné postoje sťažovateľa a matky maloletej na úpravu a výkon rodičovských

práv a povinností k maloletej pripúšťajú dva výklady o tom, ako má na základe nariadeného

predbežného opatrenia prebiehať styk sťažovateľa s maloletou.

Podľa sťažovateľa bol predbežným opatrením upravený výlučne jeho styk s

maloletou počas víkendov (kedy bolo stretávanie zmenené tak, že maloletá u sťažovateľa

nebude prespávať). Úprava styku sťažovateľa s maloletou počas obdobia Vianoc,

Veľkonočných prázdnin a letných školských prázdnin ostala nezmenená (teda je sťažovateľ

oprávnený s maloletou tráviť čas nepretržite v celom určenom rozsahu).

K vyššie uvedenému výkladu výroku rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia

sťažovateľ dospel na základe skutočnosti, že predbežným opatrením bol upravený výlučne

styk počas víkendov, v ostatných častiach úprava styku zostala oproti trvalej úprave styku

rozsudkom nezmenená. K uvedenému výkladu napovedá skutočnosť, že rozsudok, ktorý

podľa predbežného opatrenia ostáva v ostatných výrokoch nezmenený, neobsahuje inú

úpravu rodičovských práv a povinností k maloletej ako je úprava styku sťažovateľa s ňou.

Na základe uvedeného výkladu sa tak dá konštatovať, že súd považoval za samostatný výrok

rozsudku každú čiastkovú úpravu styku otca s maloletou v jednotlivých obdobiach.

V takomto prípade však súd celkom zjavne pochybil, keď neurčil, ktoré konkrétne výroky

rozsudku nariadením predbežného opatrenia mení.

Opačný výklad rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia - tak, že celá úprava

styku sťažovateľa s maloletou predstavuje jeden samostatný výrok (teda vo všetkých bodoch

úpravy styku v jednotlivých obdobiach). V takom prípade by to však znamenalo, že súd

predbežným opatrením vyslovil, že sťažovateľ vôbec nie je oprávnený sa s maloletou stýkať

počas celých dvoch mesiacov prázdnin. V prípade uvedeného výkladu predbežného

opatrenia by to tiež znamenalo, že rozhodnutie o úprave styku sťažovateľa s maloletou

počas bližšie neurčených víkendov nie je reálne vykonateľné. Takto vyložené súdne

rozhodnutie tak predstavuje absolútne svojvoľné rozhodnutie bez akejkoľvek opory

v skutkovom stave.

Z vyššie uvedených skutočností je podľa sťažovateľa zrejmé, že vzhľadom na znenie

predbežného opatrenia nadväzujúceho na rozsudok o úprave styku sťažovateľa s maloletou,

nie je možné pre účastníkov konania objektívnym spôsobom určiť práva a povinnosti

účastníkov konania, ktoré pre nich majú z predmetného rozhodnutia vyplývať. Krajský súd

v Bratislave však aj napriek vyššie opísanému stavu rozhodnutie súdu prvého stupňa

napadnutým rozhodnutím potvrdil.

Praktickým dôsledkom napadnutého rozhodnutia (spolu s rozhodnutím, ktoré mu

predchádzalo) je, že sťažovateľ je vystavený ľubovôli matky maloletej, kedy mu s maloletou

kontakt umožní. Vzhľadom na charakter prejednávanej veci je totiž zrejmé, že sťažovateľ

nemá možnosť stretnúť sa s maloletou proti vôli matky, ktorej jednoducho stačí prezentovať

jej vyhovujúci výklad predmetného súdneho rozhodnutia.“

Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd svojím rozhodnutím akceptoval stav

objektívnej neistoty o otázke úpravy vzťahov medzi ním, maloletou a matkou maloletej.

Výrok rozhodnutia nie je jasný, určitý, zrozumiteľný a vykonateľný, a preto nie je

konformný s ústavnou garanciou práva na spravodlivé súdne konanie.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a po začatí konania vydal tento nález:

„Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 06. 12. 2011 (č. k.

271) porušil práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces

garantovaných ustanoveniami v článku 46 ods. 1 − právo

na prístup k súdu, v článku 47 ods. 3 − rovnosť účastníkov v konaní pred súdom, ako aj

práva na spravodlivé prejednanie veci garantovaného v článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06. 12. 2011

(č. k. -271) a vec vracia Krajskému súdu na ďalšie konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd porušil označené práva sťažovateľa

tým, že napriek zjavným nedostatkom uznesenia prvostupňového súdu o nariadení

predbežného opatrenia toto uznesenie v odvolacom konaní potvrdil.

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

„Po dôkladnom zvážení okolnosti prípadu aj odvolací súd dospel k záveru o potrebe

nariadiť predbežné opatrenie, v ktorom súd rozhodnutím podľa § 76 ods. 1 O. s. p dočasne

obmedzil styk otca s maloletou T. Pri tejto úvahe vychádzal z okolností prípadu a prihliadal

najmä na záujem maloletej, na jej vývinové potreby a potrebu stability výchovného

prostredia. Z okolností vyplývajúcich z obsahu spisu podľa názoru odvolacieho súdu

vyplýva, že vzájomné vzťahy rodičov, ktorých výsledkom je okrem iného i neschopnosť

vzájomnej komunikácie vo veciach týkajúcich sa výkonu ich rodičovských práv a povinností

k maloletej, sú narušené do takej miery, že je v záujme maloletej, aby do rozhodnutia súdu

vo veci samej sa dočasne obmedzil styk otca s maloletou. Neobstoja námietky otca týkajúce

sa záverov znaleckých posudkov. Zo záverov znalca Doc. MUDr. T., CSc. jednoznačne

vyplýva existencia neurotického stavu u maloletej T. spôsobená konfliktnými situáciami

medzi rodičmi. Vulgárne prejavy otca maloletej a jeho agresivita môžu podľa vyjadrení

znalca negatívne vplývať na jej harmonický vývin a dozrievanie jej osobnosti. Rovnako aj zo

záverov znalkyne Mgr. N. vyplynula potreba obmedzenia styku otca s maloletou bez

možnosti prespatia maloletej v otcovej domácnosti. Do času pokiaľ rodičia maloletej

nebudú schopní spolu komunikovať ohľadom výchovy maloletej bez prejavov vzájomnej

animozity a pokiaľ otec maloletej neskoriguje svoju agresivitu a vulgaritu v správaní má

odvolací súd za to, že je v záujme maloletej, aby sa rodičia podriadili autoritatívnemu

rozhodnutiu súdu ohľadom výkonu ich rodičovských práv a povinností k maloletej. Odvolací

súd vychádza z úvahy o tom, že nariadené predbežné opatrenie znamená dočasné

stabilizovanie rodinného prostredia pre dieťa a vytvorenie dočasných pravidiel vo vzťahu k

starostlivosti o maloletú a styku s ňou. Nariadené predbežné opatrenie rešpektuje právo

otca na styk (i keď obmedzený) s maloletou a rovnako ako i právo maloletej na oboch

rodičov...

Odvolací súd dodáva, že je predovšetkým na rodičoch samotných, aby sa podriadili

psychoterapii tak, ako to uvádzajú znalci vo svojich posudkoch a nečakali na autoritatívne

príkazy zo strany súdu, ktoré sú až krajným riešením.“

1. Sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru. Ústavný súd v prvom rade považuje za

potrebné akcentovať, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je vecou

všeobecných súdov ( ). Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti ( ) sa nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí

o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem

toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných

opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia

o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len

za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí

všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu.

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež

rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp.

základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť

vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite

odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (, ).

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná

úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov

konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní

o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery

účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa

vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti

komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla

zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich

nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia

predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh

zrušené.

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu aj okresného súdu

a zistil, že všeobecné súdy dôkladne preskúmali okolnosti prípadu a citlivo vyhodnocovali

jednotlivé dôkazy, pričom krajský súd skúmal aj skutočnosť, či okolnosti, pre ktoré bolo

nariadené obmedzenie styku sťažovateľa s maloletou, ešte pretrvávajú. Po zvážení všetkých

okolností dospel odvolací súd k záveru, že nariadenie predbežného opatrenia je potrebné

a rozhodnutie prvostupňového súdu bolo vecne správne. Ústavný súd po preskúmaní

napadnutého uznesenia a jeho odôvodnenia dospel k záveru, že ho možno považovať za

ústavne udržateľné z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov. Krajský

súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol dôvod potvrdenia uznesenia okresného

súdu a v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým,

t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov, považuje napadnuté

rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že by

relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie

porušenia uvedených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní, sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ

namietal porušenie svojho základného práva podľa a

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva na rovnosť

účastníkov konania podľa . V odôvodnení svojej sťažnosti však

neuviedol žiadne konkrétne dôvody, ktoré by naznačovali porušenie či ohrozenie tohto

práva. Sťažovateľ nepreukázal také pochybenie odvolacieho súdu, na základe ktorého by sa

v dôsledku protiprávneho postupu tohto súdu ocitol v nerovnom postavení v napadnutom

konaní. Tiež zo samotného uznesenia krajského ani okresného súdu nevyplývajú žiadne

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že všeobecné súdy vytvorili v predmetnom

konaní nerovnaké procesné podmienky pre účastníkov konania. Ústavný súd preto považuje

túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, že nie je daná príčinná súvislosť medzi

týmto označeným základným právom sťažovateľa a napadnutým uznesením krajského súdu,

respektíve postupom, ktorý mu predchádzal. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012