Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 426/2011
PDF · 191.05 KB
No categories available
II. ÚS 426/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. marca 2012 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť dr. A. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., P.,
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom na konanie
pred miestne príslušným súdom v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.
10 NcC 1/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosti dr. A. M. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 426/2011-14 z 29. septembra 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
dr. A. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v súvislosti s právom na konanie pred miestne
príslušným súdom v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
pod sp. zn. 10 NcC 1/2011.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 15. novembra
2011 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 18. októbra 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo
od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 1. decembra 2010 podal na miestnom
príslušnom Okresnom súde Košice II žalobu, ktorou sa domáhal ochrany osobnosti,
duševného vlastníctva, autorských práv, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy. Prípisom
Okresného súdu Košice II sp. zn. 29 C 188/2010 zo 7. decembra 2010 bolo sťažovateľovi
dané na vedomie, že jeho právna vec bola v zmysle § 105 ods. 1 a 2 z dôvodu uvedeného v
§ 88 ods. 1 písm. o) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) postúpená
Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“), keďže sťažovateľ sa zdržiava na adrese
J. 221. Podľa sťažovateľa tým bolo už v zárodku porušené jeho právo na spravodlivé súdne
konanie a na prerokovanie veci v primeranej lehote. Sťažovateľ 13. decembra 2010 doručil
do podateľne Okresného súdu Košice II odvolanie proti postúpeniu spisu okresnému súdu.
Odvolanie adresoval nadriadenému Krajskému súdu v Košiciach v zmysle § 105 ods. 3 OSP
s vedomím, že ak účastník postúpenie namieta do 15 dní od doručenia, súd prihliada
na miestnu príslušnosť podľa § 88 ods. 1 písm. o) OSP. Odvolanie sťažovateľa však
Krajskému súdu v Košiciach predložené nebolo a spis bol podľa neho protiprávne
odstúpený 3. januára 2011 okresnému súdu. Uznesením krajského súdu č. k.
10 NcC 1/2011-43 z 5. mája 2011 bolo vyslovené, že na konanie je miestne príslušný
okresný súd. Krajský súd teda vôbec nevzal do úvahy, že sťažovateľ má bydlisko v K.,
a preto nesprávne aplikoval ustanovenie § 88 ods. 1 písm. o) OSP. Udaná kontaktná
adresa J. 221 bola aktuálna v čase podania žaloby a po nej, ale nemala vplyv na trvalý pobyt
sťažovateľa. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 15. mája 2011 dovolanie.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 126/2011 z 27. júla 2011 bolo dovolacie konanie
zastavené pre absenciu funkčnej príslušnosti.
Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených práv tým, že v jeho veci má konať miestne nepríslušný okresný súd,
a to v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 10 NcC 1/2011 s tým, aby bolo
uznesenie krajského súdu z 5. mája 2011 zrušené. Zároveň požadoval priznanie náhrady
trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 223,44 €.
Z vyjadrenia predsedu kolégia krajského súdu sp. zn. Spr 10146/2011 z 18. októbra
2011 doručeného ústavnému súdu 7. novembra 2011 vyplýva, že krajský súd prípisom
z 10. februára 2011 vyžiadal vyjadrenie k postúpeniu veci od žalovaného z dôvodu, že
prípisom o postúpení veci, ktorý bol daný na vedomie sťažovateľovi a žalovanému, nedošlo
k poučeniu účastníkov konania o práve vyjadriť sa k postúpeniu veci v lehote 15 dní podľa
ustanovenia § 105 ods. 3 OSP, t. j. či s postúpením súhlasia. Keďže toto poučenie chýbalo,
krajský súd žalovaného poučil o možnosti vyjadriť sa k postúpenej veci. Podľa názoru
krajského súdu s poukazom na ustanovenie § 104a a § 105 OSP je na konanie miestne
príslušný okresný súd. Okolnosti uvádzané sťažovateľom sú nedôvodné, a preto sťažnosť
navrhuje zamietnuť.
Z repliky sťažovateľa z 15. novembra 2011 doručenej ústavnému súdu toho istého
dňa vyplýva, že údaj, podľa ktorého sťažovateľ v žalobe uviedol ako bydlisko a zároveň
kontaktnú adresu J. 221, je nepravdivý, pretože ako trvalé bydlisko označil adresu v K.
Nezohľadnením tejto rozhodujúcej skutočnosti došlo k porušeniu označených práv
sťažovateľa.
Podanú sťažnosť, uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 426/2011-14 z 29. septembra
2011, vyjadrenie predsedu kolégia krajského súdu a repliku sťažovateľa ústavný súd doručil
aj M. K. (ďalej len „žalovaný“), keďže rozhodnutím vo veci samej by mohol byť aj on
dotknutý vo svojich právach.
Z vyjadrenia žalovaného z 28. novembra 2011 doručeného ústavnému súdu
2. decembra 2011 vyplýva, že sťažovateľ býva v J. už asi 25 rokov. Má tam dom, čo môžu
potvrdiť občania obce. Necíti sa byť v konaní pred všeobecnými súdmi pasívne
legitimovaný. V spore nejde o ochranu osobnosti, ale o sporné skutočnosti vyplývajúce
zo zmluvy o dielo pri vydaní knihy obcou J.
Z repliky sťažovateľa z 19. decembra 2011 doručenej ústavnému súdu toho istého
dňa vyplýva, že vyjadrenie žalovaného považuje za účelové. Tvrdenie o jeho trvalom
pobyte je nesprávne a nepravdivé, pretože jeho trvalý pobyt je bez prestania v K. Na dôkaz
tejto skutočnosti prikladá kópiu občianskeho preukazu a ďalšie listinné dôkazy. Považuje za
zarážajúce, že žalovaný ako bývalý starosta neovláda spôsob evidovania trvalého pobytu.
Naozaj je majiteľom rodinného domu v J. Má ho po svojich rodičoch. Často sa v obci
zdržiava. Bolo to najmä, keď písal knihu k 750. výročiu J. Vlastníctvo domu, ale ani pobyt
však podľa sťažovateľa neodôvodňuje trvalé bydlisko.
II.
Z upovedomenia Okresného súdu Košice II sp. zn. 29 C 188/2010 zo 7. decembra
2010 adresovaného okresnému súdu vyplýva, že v právnej veci sťažovateľa proti
žalovanému o ochranu osobnosti, autorských práv a náhradu škody sa v zmysle ustanovenia
§ 105 ods. 1 a 2 OSP z dôvodu uvedeného v § 88 ods. 1 písm. o) OSP (keďže sa sťažovateľ
zdržiava na adrese J. 221, ako to vyplýva zo žaloby, ako aj zo zmluvy o dielo z 12. januára
2009 a z potvrdenia obce J. zo 16. marca 2009) vec postupuje okresnému súdu.
Z podania sťažovateľa z 11. decembra 2010 adresovaného Krajskému súdu
v Košiciach prostredníctvom Okresného súdu Košice II doručeného do podateľne
Okresného súdu Košice II 13. decembra 2010 označeného ako „Odvolanie proti postúpeniu
spisu na Okresný súd v Prešove“ vyplýva, že sťažovateľov trvalý pobyt je v meste K.,
a preto trvá na tom, aby o jeho žalobe konal a rozhodol miestne príslušný Okresný súd
Košice II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 10 NcC 1/2011-43 z 5. mája 2011 vyplýva,
že na konanie v právnej veci sťažovateľa je miestne príslušný okresný súd. Podľa
odôvodnenia uznesenia Okresný súd Košice II vec postúpil okresnému súdu. Sťažovateľ
ako účastník konania sa proti postúpeniu veci odvolal s tým, že má trvalý pobyt v meste K.
Okresný súd nesúhlasil s postúpením veci a predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu
z dôvodu námietky sťažovateľa uplatnenej v zákonnej lehote. Krajský súd prípisom
z 10. februára 2011 vyžiadal stanovisko k postúpeniu veci od žalovaného z dôvodu,
že v prípise o postúpení veci, ktorý bol daný na vedomie sťažovateľovi a žalovanému,
okresný súd ich nepoučil ako účastníkov konania o práve vyjadriť sa k postúpeniu veci
v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia podľa § 105 ods. 3 OSP, teda, či s postúpením
súhlasia. Žalovaný v odpovedi v rámci svojho prvého úkonu, ktorý mu patrí, uviedol, že
súhlasí, aby vec prerokovával okresný súd. Poukázal na to, že nielen on, ale aj sťažovateľ
býva v J. Podľa ustanovenia § 105 ods. 1 OSP súd skúma miestnu príslušnosť prv, než
začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní
najneskôr pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Žalovaný sa pri prvom úkone vyjadril, že
súhlasí s miestnou príslušnosťou okresného súdu. S poukazom na ustanovenie § 104a
a § 105 OSP je krajský súd toho názoru, že na konanie je miestne príslušný okresný súd.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 126/2011 z 27. júla 2011 vyplýva, že ním bolo
zastavené dovolacie konanie o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
10 NcC 1/2011 z 5. mája 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolaním možno napadnúť
iba právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP).
Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie vydal krajský súd, ešte neznamená, že rozhodol ako
odvolací súd. V skutočnosti totiž rozhodoval ako nadriadený súd v otázke miestnej
príslušnosti, čo nemožno stotožňovať s rozhodovaním krajského súdu ako odvolacieho
súdu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákon,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde…
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo… prejednaná nezávislým a nestranným súdom…, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch…
Podľa § 84 OSP na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému
návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.
Podľa § 85 ods. 1 OSP všeobecným súdom občana je súd, v obvode ktorého má
občan bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje.
Podľa § 88 ods. 1 písm. o) OSP v znení účinnom do 31. decembra 2011 namiesto
všeobecného súdu odporcu je na konanie príslušný súd, v ktorého obvode má žalobca
bydlisko, ak ide o konanie vo veciach ochrany osobnosti.
Podľa § 105 ods. 1 OSP súd skúma miestnu príslušnosť iba podľa § 88. Ak však
navrhovateľ vystupuje v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ alebo ak miestnu
príslušnosť namieta odporca, súd skúma miestnu príslušnosť aj podľa § 84 až § 87. Súd
skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na
námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.
Podľa § 105 ods. 2 OSP ak súd podľa odseku 1 zistí, že nie je miestne príslušný,
neodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia alebo ju za podmienok
uvedených v § 11 ods. 3 predloží Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky; o tomto
postúpení súd upovedomí účastníkov.
Podľa § 105 ods. 3 OSP v znení účinnom do 31. decembra 2011 ak súd, ktorému bola
vec postúpená, s postúpením nesúhlasí, alebo účastník postúpenie namieta do 15 dní od
doručenia upovedomenia o postúpení, predloží vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému
súdu; jeho rozhodnutím je viazaný aj súd, ktorému má byť vec podľa rozhodnutia
nadriadeného súdu postúpená.
Sťažovateľ namieta tak správnosť procesného postupu všeobecných súdov, ako aj
vecnú správnosť uznesenia krajského súdu, ktorým v spore o miestnu príslušnosť rozhodol.
Podľa názoru krajského súdu a žalovaného boli postup všeobecných súdov, ale aj
uznesenie krajského súdu v súlade so zákonom, a preto k porušeniu označených článkov
ústavy a dohovoru v neprospech sťažovateľa nedošlo.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že sťažovateľ ním
podanú žalobu výslovne označil aj ako žalobu o ochranu osobnosti (popri ochrane
duševného vlastníctva, autorských práv, ako aj náhrade škody). Vzhľadom na takto
vymedzený predmet žaloby prichádzala do úvahy miestna príslušnosť súdu nie podľa jej
všeobecnej definície uvedenej v ustanovení § 84 OSP (všeobecný súd odporcu), ale podľa
špeciálneho ustanovenia § 88 ods. 1 písm. o) OSP v znení účinnom do 31. decembra 2011
(súd, v obvode ktorého má žalobca bydlisko).
Sťažovateľ v podanej žalobe uviedol, že býva v K., avšak ako kontaktnú adresu
uviedol J. 221. Na základe takéhoto tvrdenia sťažovateľa, ako aj z údajov uvedených
v zmluve o dielo z 12. januára 2009 a v potvrdení obce J. zo 16. marca 2009 Okresný súd
Košice II dospel k názoru, že sťažovateľ má bydlisko v J., a keďže táto obec je v územnom
obvode okresného súdu, v zmysle § 105 ods. 1 a 2 OSP vec postúpil okresnému súdu. Tak
sťažovateľa, ako aj žalovaného o postúpení veci upovedomil prípisom zo 7. decembra 2011,
avšak bez toho, aby ich zároveň poučil o možnosti postúpenie veci namietať do 15 dní od
doručenia upovedomenia o postúpení (§ 105 ods. 3 OSP v znení účinnom do 31. decembra
2011). Okresný súd Košice II spis postúpil okresnému súdu 3. januára 2011. Urobil tak
13. decembra 2010, keď mu bol doručený list sťažovateľa z 11. decembra 2010, v ktorom
postúpenie veci okresnému súdu namietal. Okresný súd sa stotožnil s námietkou
sťažovateľa, podľa ktorej v skutočnosti je miestne príslušným súdom Okresný súd
Košice II, a postupom podľa § 105 ods. 3 OSP v znení účinnom do 31. decembra 2011
predložil vec na rozhodnutie svojmu nadriadenému súdu, teda krajskému súdu. Krajský súd
predtým, ako v spore o miestnu príslušnosť rozhodol, svojím prípisom z 10. februára 2011
vyžiadal vyjadrenie k postúpeniu veci od žalovaného z dôvodu, že v upovedomení
o postúpení veci absentovalo poučenie pre účastníkov konania o práve vyjadriť sa
k postúpeniu veci v lehote 15 dní od doručenia upovedomenia podľa ustanovenia § 105
ods. 3 OSP v znení účinnom do 31. decembra 2011. Obdobný prípis sťažovateľovi zaslaný
nebol. Žalovaný v odpovedi (teda pri prvom úkone, ktorý mu patril) uviedol, že súhlasí, aby
vo veci konal okresný súd s poukazom na to, že nielen on, ale aj sťažovateľ býva v J.
Po uvedenom procedurálnom postupe došlo k vydaniu uznesenia krajského súdu č. k.
10 NcC 1/2011-43 z 5. mája 2011, ktorým bolo rozhodnuté v spore o miestnu príslušnosť.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účet a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/2, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ tvrdí, že nesprávny bol postup Okresného súdu Košice II, ktorý napriek
jeho námietke proti postúpeniu veci spis postúpil okresnému súdu namiesto toho, aby ho
predložil Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o námietke.
Námietke sťažovateľa nemožno prisvedčiť.
Z citovaných ustanovení § 105 ods. 2 a 3 OSP nepochybne vyplýva, že súd, ktorému
bola žaloba doručená, je povinný vec a spis neodkladne postúpiť miestne príslušnému súdu,
pričom o námietke proti postúpeniu veci rozhoduje nadriadený súd toho súdu, ktorému bola
vec postúpená, nie teda nadriadený súd toho súdu, ktorému bola žaloba doručená. Správne
preto postupoval Okresný súd Košice II, keď napriek námietke sťažovateľa spis postúpil
okresnému súdu. Rovnako správne postupoval aj krajský súd, keď o námietke meritórne
rozhodol, teda nepostúpil vec na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, ako sa toho
domáhal sťažovateľ.
Napriek dosiaľ uvedenému možno konštatovať, že Okresný súd Košice II
procesnoprávne chybne postupoval, keď v písomnom upovedomení o postúpení veci
zaslanom sťažovateľovi a žalovanému opomenul týchto poučiť o práve namietať postúpenie
veci do 15 dní od doručenia upovedomenia o postúpení. Sťažovateľ toto pochybenie
v podanej sťažnosti nenamietal. Vzhľadom na skutočnosť, že vo všeobecnosti namietol
nesprávny procesný postup konajúcich súdov, ústavný súd považuje za potrebné zaoberať sa
sťažnosťou aj z tohto pohľadu.
Krajský súd pochybenie Okresného súdu Košice II postrehol a v rámci jeho nápravy
dodatočne poučil žalovaného o možnosti vyjadriť sa k postúpeniu veci v lehote 15 dní.
Žalovaný túto možnosť aj využil. Krajský súd však bez výslovného vysvetlenia podobné
poučenie sťažovateľovi neposkytol, teda pochybenie Okresného súdu Košice II takýmto
spôsobom vo vzťahu voči sťažovateľovi nenaprával. Vynára sa preto otázka, či postupom
Okresného súdu Košice II v spojení s postupom krajského súdu nedošlo k ukráteniu
sťažovateľa na jeho právach, resp. k zvýhodneniu žalovaného, čo by v konečnom dôsledku
zakladalo porušenie čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, podľa ktorého všetci účastníci sú si v súdnom
konaní rovní. Zároveň by to znamenalo aj porušenie označených článkov ústavy
a dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu pochybenie, ktorého sa Okresný súd Košice II dopustil,
v konečnom dôsledku nemohlo zasiahnuť do označených práv sťažovateľa. Sťažovateľ totiž
aj bez výslovného poučenia o možnosti nesúhlasiť s postúpením veci v lehote 15 dní svoj
nesúhlas včas písomne vyjadril, a tým svoje zákonom dané právo v plnom rozsahu využil.
Podľa všetkého to bol dôvod, pre ktorý krajský súd poučenie o možnosti nesúhlasiť
s postúpením veci poskytol iba žalovanému, nie teda aj sťažovateľovi.
Možno zovšeobecniť, že pokiaľ všeobecný súd poruší svoju povinnosť dať
účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa ku právne relevantnej otázke, no účastník konania
aj bez výzvy súdu zaujme v tejto otázke stanovisko, spravidla nedôjde k zásahu
do základného práva.
Sťažovateľ ďalej namieta aj vecnú správnosť uznesenia krajského súdu, a to
s poukazom na tú (podľa neho) rozhodujúcu okolnosť, že trvalý pobyt má v K., čo pri
správnej aplikácii ustanovenia § 88 ods. 1 písm. o) OSP v znení účinnom do 31. decembra
2011 znamená, že v skutočnosti treba za miestne príslušný súd považovať Okresný súd
Košice II. Pritom z argumentácie sťažovateľa je zrejmé, že pojem „bydlisko“ uvedený
v spomínanom ustanovení stotožňuje s pojmom „trvalé bydlisko“.
Pre určenie bydliska [tak pre potreby ustanovenia § 85 ods. 1, ako aj § 88 ods. 1
písm. o) OSP] nie je rozhodujúce, kde je účastník konania podľa predpisov o evidencii
obyvateľstva prihlásený k trvalému pobytu, ale úmysel účastníka konania trvale sa
v určitom mieste zdržovať.
„Pri posudzovaní otázky miestnej príslušnosti súdu z hľadiska bydliska účastníka je
daná príslušnosť toho súdu, v obvode ktorého sa občan skutočne trvale zdržuje, i keď je
prihlásený k trvalému pobytu v obvode iného súdu.“ (Zborník stanovísk, správ a rozhodnutí
súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR III. Praha: SEVT 1980,
s. 318)
Možno konštatovať, že dlhoročná (niekoľko desiatok rokov existujúca) ustálená prax
všeobecných súdov pri výklade pojmu „bydlisko“ pre potreby rozhodovania o miestnej
príslušnosti rozlišuje medzi uvedeným pojmom a pojmom „trvalé bydlisko“, ktorý má
administratívnoprávnu povahu. Pojem „bydlisko“ vykladá fakticky (materiálne), a preto za
rozhodujúce sa považuje, kde sa v skutočnosti účastník konania zdržuje s trvalým úmyslom.
Naproti tomu pojem „trvalé bydlisko“ je skôr formálny, pretože závisí iba od toho, kde je
určitá osoba prihlásená k trvalému pobytu bez ohľadu na to, či tam aj má skutočne bydlisko.
Záver krajského súdu, podľa ktorého za bydlisko sťažovateľa bolo potrebné
považovať obec J., sa javí ako dostatočne a presvedčivo zdôvodnený vo svetle ustálenej
rozhodovacej praxe už uvedenej. Skutkové okolnosti, ktoré krajský súd považoval za
rozhodujúce, pritom nie sú vôbec sporné. Sťažovateľ ani v konaní pred ústavným súdom
nepopiera, že v čase podania žaloby a aj potom žil v J. V žiadnom prípade nemožno preto
tento záver považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Ústavný súd nemá preto
dôvod do záverov krajského súdu zasiahnuť.
Napokon treba ešte poznamenať, že namietaná nesprávnosť uznesenia krajského
súdu by v prípade dôvodnosti námietky znamenala primárne porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, pričom príslušnosť súdu
ustanoví zákon. Vyslovenia porušenia tohto ustanovenia sa však sťažovateľ nedomáha. Je
však tiež pravdou, že sekundárne by išlo aj o zásah do uvedeného základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ namieta.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2012