Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 21/2012
PDF · 108.17 KB
No categories available
II. ÚS 21/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť D. B., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia
bližšie neoznačených ustanovení Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených
Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tost 30/2011 a sp. zn. 1 Tost 31/2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra
2011 doručená sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
bližšie neoznačených ustanovení Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
pod sp. zn. 1 Tost 30/2011 a sp. zn. 1 Tost 31/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 5. decembra 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 30/2011
z 19. októbra 2011 a sp. zn. 1 Tost 31/2011 z 19. októbra 2011 boli zamietnuté sťažnosti
podané sťažovateľom proti uzneseniam Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 2 T 33/2002 z 15. júla 2011. Uvedenými uzneseniami krajského súdu bolo
sťažovateľovi uložené nahradiť štátu jednak sumu 1 866,23 € (odmenu za poskytnutie
právnej pomoci vyplatenú ustanovenému obhajcovi), ako aj čiastku 444,91 € (odmenu za
poskytnutie právnej pomoci vyplatenú ustanovenému náhradnému obhajcovi).
Podľa názoru sťažovateľa uvedené uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu ho
poškodili, pretože v skutočnosti bol dôvod na to, aby sťažovateľ ako osoba v materiálnej
núdzi nebol zaviazaný na náhradu trov konania vzniknutých štátu. Zákon totiž ustanovuje
1,4-násobok životného minima za hranicu, z ktorej vyplýva stav materiálnej núdze v zmysle
zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov a zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Sťažovateľa treba považovať za osobu
v materiálnej núdzi, a má preto právo žiadať o oslobodenie od úhrad.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že uznesením krajského súdu sp. zn.
5 Ntok 2/2007 z 8. novembra 2011 bol oslobodený od povinnosti nahradiť štátu vyplatenú
odmenu a hotové výdavky ustanovenému obhajcovi. Rozhodnutie bolo odôvodnené
nemajetnosťou sťažovateľa.
Sťažovateľ požaduje, aby postupom podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
boli zrušené uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 30/2011 z 19. októbra 2011 a sp. zn.
1 Tost 31/2011 z 19. októbra 2011 a veci vrátené na nové konanie a nové rozhodnutie.
Z uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 30/2011 z 19. októbra 2011 a sp. zn.
1 Tost 31/2011 z 19. októbra 2011, ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že nimi boli
zamietnuté sťažnosti podané sťažovateľom proti uzneseniam krajského súdu sp. zn.
2 T 33/2002 z 15. júla 2011, ktorými bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť štátu jednak
odmenu pre ustanoveného obhajcu, ale tiež odmenu pre ustanoveného náhradného obhajcu.
Podľa názoru najvyššieho súdu (ktorý je v oboch uzneseniach zhodný) právoplatný
odsudzujúci rozsudok zakladá odsúdenému povinnosť nahradiť štátu odmenu vyplatenú
štátom ustanovenému obhajcovi (náhradnému obhajcovi). Takúto povinnosť odsúdený
nemá len v prípade, ak má nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú
odmenu. Právo odsúdeného na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu
vzniká za splnenia dvoch zákonom požadovaných podmienok, a to, že odsúdený nemá
dostatočné prostriedky a najneskôr v čase rozhodovania o náhrade trov trestného konania
svoju nemajetnosť súdu preukáže (§ 34 ods. 3 Trestného poriadku). V posudzovanom
prípade sťažovateľ nepreukázal oprávnenosť nároku na bezplatnú obhajobu, resp.
na obhajobu za zníženú odmenu, ale iba všeobecne uviedol, že nemá dostatok finančných
prostriedkov. Pritom bol právoplatne uznaný za vinného, vo výkone trestu je zaradený
do práce, za ktorú poberá pracovnú odmenu, a preto nie je možné konštatovať, že je
nemajetný.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 39/2011 z 15. decembra 2011, ktorý si
ústavný súd zadovážil, vyplýva, že ním bolo zrušené uznesenie krajského súdu č. k.
5 Ntok 2/2007-299 z 8. novembra 2011 a krajskému súdu sa uložilo, aby vo veci znovu
konal a rozhodol. Podľa názoru najvyššieho súdu pri rozhodovaní o tom, či obvinený má
nárok na bezplatnú obhajobu, alebo na obhajobu za zníženú odmenu, sa vychádza
z celkovej ekonomickej situácie obvineného a nielen z momentálnych finančných možností.
Nepostačuje preto skúmať iba, či odsúdený pracuje vo výkone trestu a aká je výška jeho
odmeny, ako aj urobiť dopyt do miesta trvalého bydliska pre účely podania správy
o majetkových pomeroch. Bude potrebné zistiť, aké finančné prostriedky mal sťažovateľ pri
nástupe do výkonu trestu odňatia slobody, či mu niekto finančné prostriedky posiela,
či vlastní hnuteľné alebo nehnuteľné veci a či má finančné prostriedky na bankových
účtoch. Treba tiež zistiť, akým spôsobom boli platené odmeny obhajcom sťažovateľa
v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 T 33/2002.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu uznesenia najvyššieho súdu dostatočným
a presvedčivým spôsobom vysvetľujú, prečo nebol dôvod na to, aby sa sťažovateľovi
priznalo právo na bezplatnú obhajobu. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na iné uznesenie
krajského súdu vo veci obnovy konania (sp. zn. 5 Ntok 2/2007 z 8. novembra 2011), podľa
ktorého mu nebola uložená povinnosť nahradiť štátu odmenu obhajcovi s tým, že má nárok
na bezplatnú obhajobu, bolo toto uznesenie najvyšším súdom zrušené (sp. zn.
6 Tost 39/2011 z 15. decembra 2011).
Vzhľadom na uvedené v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenia
najvyššieho súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to,
aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci najvyšším
súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe porušenie práv sťažovateľa
nezakladá.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2012