Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 21/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť D. B., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

bližšie neoznačených ustanovení v konaniach vedených

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra

2011 doručená sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

bližšie neoznačených ustanovení (ďalej len „“)

v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

pod sp. zn. a sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 5. decembra 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. októbra 2011 a sp. zn. z 19. októbra 2011 boli zamietnuté sťažnosti

podané sťažovateľom proti uzneseniam Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 15. júla 2011. Uvedenými uzneseniami krajského súdu bolo

sťažovateľovi uložené nahradiť štátu jednak sumu 1 866,23 € (odmenu za poskytnutie

právnej pomoci vyplatenú ustanovenému obhajcovi), ako aj čiastku 444,91 € (odmenu za

poskytnutie právnej pomoci vyplatenú ustanovenému náhradnému obhajcovi).

Podľa názoru sťažovateľa uvedené uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu ho

poškodili, pretože v skutočnosti bol dôvod na to, aby sťažovateľ ako osoba v materiálnej

núdzi nebol zaviazaný na náhradu trov konania vzniknutých štátu. Zákon totiž ustanovuje

1,4-násobok životného minima za hranicu, z ktorej vyplýva stav materiálnej núdze v zmysle

o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej

núdzi a o zmene a doplnení o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov a o životnom minime a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Sťažovateľa treba považovať za osobu

v materiálnej núdzi, a má preto právo žiadať o oslobodenie od úhrad.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 8. novembra 2011 bol oslobodený od povinnosti nahradiť štátu vyplatenú

odmenu a hotové výdavky ustanovenému obhajcovi. Rozhodnutie bolo odôvodnené

nemajetnosťou sťažovateľa.

Sťažovateľ požaduje, aby postupom podľa

boli zrušené uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. októbra 2011 a sp. zn.

z 19. októbra 2011 a veci vrátené na nové konanie a nové rozhodnutie.

Z uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 19. októbra 2011 a sp. zn.

z 19. októbra 2011, ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že nimi boli

zamietnuté sťažnosti podané sťažovateľom proti uzneseniam krajského súdu sp. zn.

z 15. júla 2011, ktorými bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť štátu jednak

odmenu pre ustanoveného obhajcu, ale tiež odmenu pre ustanoveného náhradného obhajcu.

Podľa názoru najvyššieho súdu (ktorý je v oboch uzneseniach zhodný) právoplatný

odsudzujúci rozsudok zakladá odsúdenému povinnosť nahradiť štátu odmenu vyplatenú

štátom ustanovenému obhajcovi (náhradnému obhajcovi). Takúto povinnosť odsúdený

nemá len v prípade, ak má nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú

odmenu. Právo odsúdeného na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu

vzniká za splnenia dvoch zákonom požadovaných podmienok, a to, že odsúdený nemá

dostatočné prostriedky a najneskôr v čase rozhodovania o náhrade trov trestného konania

svoju nemajetnosť súdu preukáže ( ). V posudzovanom

prípade sťažovateľ nepreukázal oprávnenosť nároku na bezplatnú obhajobu, resp.

na obhajobu za zníženú odmenu, ale iba všeobecne uviedol, že nemá dostatok finančných

prostriedkov. Pritom bol právoplatne uznaný za vinného, vo výkone trestu je zaradený

do práce, za ktorú poberá pracovnú odmenu, a preto nie je možné konštatovať, že je

nemajetný.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 15. decembra 2011, ktorý si

ústavný súd zadovážil, vyplýva, že ním bolo zrušené uznesenie krajského súdu č. k.

-299 z 8. novembra 2011 a krajskému súdu sa uložilo, aby vo veci znovu

konal a rozhodol. Podľa názoru najvyššieho súdu pri rozhodovaní o tom, či obvinený má

nárok na bezplatnú obhajobu, alebo na obhajobu za zníženú odmenu, sa vychádza

z celkovej ekonomickej situácie obvineného a nielen z momentálnych finančných možností.

Nepostačuje preto skúmať iba, či odsúdený pracuje vo výkone trestu a aká je výška jeho

odmeny, ako aj urobiť dopyt do miesta trvalého bydliska pre účely podania správy

o majetkových pomeroch. Bude potrebné zistiť, aké finančné prostriedky mal sťažovateľ pri

nástupe do výkonu trestu odňatia slobody, či mu niekto finančné prostriedky posiela,

či vlastní hnuteľné alebo nehnuteľné veci a či má finančné prostriedky na bankových

účtoch. Treba tiež zistiť, akým spôsobom boli platené odmeny obhajcom sťažovateľa

v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu uznesenia najvyššieho súdu dostatočným

a presvedčivým spôsobom vysvetľujú, prečo nebol dôvod na to, aby sa sťažovateľovi

priznalo právo na bezplatnú obhajobu. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na iné uznesenie

krajského súdu vo veci obnovy konania (sp. zn. z 8. novembra 2011), podľa

ktorého mu nebola uložená povinnosť nahradiť štátu odmenu obhajcovi s tým, že má nárok

na bezplatnú obhajobu, bolo toto uznesenie najvyšším súdom zrušené (sp. zn.

z 15. decembra 2011).

Vzhľadom na uvedené v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenia

najvyššieho súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to,

aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci najvyšším

súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe porušenie práv sťažovateľa

nezakladá.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012