Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 30/2012
PDF · 94.87 KB
No categories available
II. ÚS 30/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Z. E., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody L., vo veci
namietaného porušenia práva na bezplatnú obhajobu v konaní vedenom Okresným súdom
Nové Zámky pod sp. zn. 1 T 44/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. E. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra
2011 doručená sťažnosť Z. E. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia práva
na bezplatnú obhajobu v konaní vedenom Okresným súdom Nové Zámky (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 1 T 44/2006. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
19. decembra 2011.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že opatrením okresného
súdu sp. zn. 2 Tp 674/05 z 12. augusta 2005 bol sťažovateľovi ustanovený za obhajcu
JUDr. V. L. (ďalej len „obhajca“), a to v rámci trestného konania vedeného proti
sťažovateľovi okresným súdom pod sp. zn. 1 T 44/2006. Obhajca 21. novembra 2008
predložil okresnému súdu žiadosť o úhradu trov nutnej obhajoby vo výške 93 392,50 Sk
(3 166,45 €). Táto suma bola obhajcovi vyplatená 8. januára 2009.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd pochybil už v čase, keď mu obhajcu ustanovil,
lebo už vtedy mal preveriť majetkové pomery sťažovateľa a obhajcu mu ustanoviť ako
bezplatného. Uznesením predsedu senátu okresného súdu sp. zn. 1 T 44/2006
zo 7. novembra 2011 bola zamietnutá ako nedôvodná sťažnosť podaná sťažovateľom proti
uzneseniu vyššej súdnej úradníčky okresného súdu sp. zn. 1 T 44/06 z 23. augusta 2011.
Uznesením vyššej súdnej úradníčky bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť štátu odmenu
a náhradu vo výške 3 166,45 €, ktorá bola vyplatená obhajcovi. Podľa zistenia predsedu
senátu sťažovateľ je v rámci výkonu trestu odňatia slobody v trvaní 25 rokov zaradený
do práce, poberá určitý zárobok a z neho môže sumu trov obhajoby splácať. Preto bolo
potrebné sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd ho núti ako nemajetnú osobu trovy obhajoby
štátu nahradiť, hoci zo svojho zárobku dosahovaného vo výkone trestu musí splácať aj iné
dlhy, pričom jeho zárobok je v priemere iba 50 €. Preto nie je reálne, že by trovy obhajoby
zaplatil, keďže do konca výkonu trestu nesplatí ani skoršie svoje dlžoby.
Sťažovateľ vyjadruje názor, že bolo porušené jeho právo na bezplatnú obhajobu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu uznesenie okresného súdu dostatočným
a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nebol dôvod na to, aby sa sťažovateľovi
priznalo právo na bezplatnú obhajobu. Hoci je odôvodnenie uznesenia stručné, je z neho
nepochybné, že vychádzajúc z dĺžky trestu odňatia slobody, ktorý má sťažovateľ vykonať,
možno očakávať, že pohľadávka štátu bude uhradená. Námietka sťažovateľa, podľa ktorej
jeho pracovný príjem vo výkone trestu je veľmi nízky, nie je presvedčivá, keďže počas
ďalšieho trvania výkonu trestu môže dôjsť v tomto smere k zmenám.
Treba konštatovať, že uznesenie okresného súdu nevykazuje z pohľadu ústavného
súdu znaky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2012