Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 116/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Š., T., zastúpeného advokátkou JUDr. T. S.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín

v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -116 z 2. februára

2011 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní sp. zn. a jeho

rozsudkom č. k. -158 z 15. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára

2012 doručená sťažnosť Š. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom č. k. -116 z 2. februára 2011 a postupom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom č. k. -158 z 15. novembra 2011.

Zo sťažnosti a predovšetkým z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom

súde 16. marca 2007 žalobný návrh proti advokátovi JUDr. J. K., T. (ďalej len „odporca“),

o zaplatenie 3 319,39 € s príslušenstvom. Konkretizovaná suma predstavovala zmluvnú

paušálnu odmenu, ktorú sťažovateľ zaplatil odporcovi na základe s ním uzavretej zmluvy

o poskytovaní právnych služieb č. 18/06 z 5. decembra 2005. Podľa predmetnej zmluvy sa

odporca zaviazal zastupovať sťažovateľa v konaní okresného súdu sp. zn.

a sťažovateľ sa okrem iného zaviazal zaplatiť odporcovi pri podpise uvedenej zmluvy

„paušálnu zmluvnú odmenu podľa v zmysle Vyhlášky MS SR č.

vo výške 100.000,- Sk, ktorá platí do skončenia zastupovania, bez ohľadu na počet úkonov

a pojednávaní“. Sťažovateľ svoj záväzok 5. decembra 2005 splnil. Následne 22. januára

2007 sťažovateľ do záznamu u odporcu odvolal splnomocnenie udelené na zastupovanie,

pretože nebol spokojný so zastupovaním. Na základe zrušenia zastupovania požadoval

vrátenie zaplatenej paušálnej zmluvnej odmeny.

Okresný súd rozsudkom č. k. -116 z 2. februára 2011 žalobný návrh

sťažovateľa zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Po ustálení skutkového

stavu veci okresný súd dospel k záveru, že paušálna zmluvná odmena „bola dojednaná

v súlade s vyhl. č. Súd považoval zmluvu o poskytnutí právnych

služieb za platnú. Dôvody jej absolútnej neplatnosti, ktoré uvádzal odporca, nespôsobujú jej

neplatnosť. Ani vyhl. č. a ani o advokácii neobsahuje

žiadne ustanovenia o náhrade škody, zrušenia zastúpenia či zrušenia paušálnej odmeny

pre prípad nekvalitného zastupovania. Keďže odporcovi podľa zmluvy o poskytnutí

právnych služieb vznikol nárok na paušálnu zmluvnú odmenu vo výške 100.000,- Sk..., súd

žalobný návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.“.

Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie. Argumentoval, že „súd

prvého stupňa nesprávne odporcovi priznal (celú) paušálnu odmenu. Paušálna odmena

bola dohodnutá do právoplatného rozhodnutia súdom vo veci. Odvolaním plnomocenstva

dňa 22.01.2007 advokátovi v prípade zastupovania v súlade so zákonom by vznikol nárok

na pomernú časť dohodnutej paušálnej odmeny.“. Poukázal v tejto súvislosti na § 6

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška o odmenách advokátov“), podľa ktorého ak advokát neposkytuje

právne služby až do úplného vybavenia veci alebo súboru vecí alebo ak ich neposkytuje za

celé dohodnuté obdobie, patrí mu pomerná časť dohodnutej paušálnej odmeny.

Krajský súd rozsudkom č. k. -158 z 15. novembra 2011 napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil. Zdôraznil ustanovenie zmluvy o poskytovaní právnych

služieb z 5. decembra 2005, podľa ktorého paušálna odmena bola dohodnutá

za zastupovanie sťažovateľa v konkretizovanom konaní „do skončenia zastupovania,

bez ohľadu na počet úkonov a pojednávaní. V danom prípade teda išlo paušálnu odmenu

za poskytovanie právnych služieb v určitom časovom období a to od uzatvorenia Zmluvy

o poskytovaní právnych služieb až do skončenia zastupovania. Navrhovateľ odvolal udelené

plnomocenstvo na zastupovanie pre navrhovateľa dňa 22.01.2007, odporca odvolanie

plnomocenstva akceptoval, čím zmluvné zastúpenie zaniklo. Uvedeným dňom zastupovanie

navrhovateľa odporcom v konaní sp. zn. skončilo, pričom medzi účastníkmi

bol spísaný aj Záznam o zrušení zastupovania. Povinnosť zaplatiť odmenu advokátovi

za poskytovanie právnej pomoci vyplýva zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci a pokiaľ sa

účastníci takejto zmluvy dohodli na odmene, je povinnosťou klienta, túto odmenu

advokátovi zaplatiť, bez ohľadu na výsledok konania, prípadne postup advokáta v konaní.

Nakoľko odporca poskytoval navrhovateľovi právne služby za celé dohodnuté obdobie,

patrila mu paušálna odmena vo výške 3.319,39 Eur tak, ako bola dohodnutá účastníkmi

konania v Zmluve o poskytnutí právnych služieb.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ rekapituluje priebeh viacerých

súdnych konaní súvisiacich s jeho zastupovaním odporcom (konanie okresného súdu

vo veci sp. zn. , v ktorom ho odporca zastupoval, konanie okresného súdu

sp. zn. , „v ktorom sa domáham odškodnenia – vrátenia zaplatených trov

konania Obci D. od JUDr. J. K.“, konanie okresného súdu sp. zn. o náhradu

škody spôsobenej odporcom v súvislosti s výkonom právneho zastupovania).

K postupu a rozhodnutiu okresného súdu vo veci sp. zn. a k postupu

a rozhodnutiu krajského súdu vo veci sp. zn. sťažovateľ citujúc § 6 vyhlášky

o odmenách advokátov i v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) uvádza, že „všeobecné súdy

nesprávne dospeli k názoru vyhovujúcemu advokátovi, že zmluva bola uzavretá na čas

určitý, t. j. do odvolania plnomocenstva, pričom o tom, že k odvolaniu plnomocenstva a tým

aj zániku zmluvy dňa 22.1.2007 dôjde, nemohla ani jedna zo zmluvných strán vedieť.

V zmluve nebolo dojednané čo sa stane ak dôjde k predčasnému skončeniu zastupovania.

Naviac vyplatenie odmeny škodcovi považujem za nemorálne v zákonoch právneho štátu

nenachádzajúce oporu a preto som cestou súdu požadoval advokáta zaviazať povinnosťou

zaplatenú paušálnu odmenu vrátiť, pričom som poukázal aj na nedôvodnosť ponechania

advokátovi celej paušálnej odmeny.“.

Sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie bolo podľa jeho názoru

„porušené tým, že sudca neinterpretoval a neaplikoval zákony tak ako to zákony ukladali,

v odôvodnení rozhodnutia neprihliadal na všetko to, čo v konaní vyšlo najavo a použil len

to, čo advokátovi vyhovovalo, čím nekonal a nerozhodol nestranne“. Preto navrhuje, aby po

prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Okresný súd Trenčín postupom a rozsudkom zo dňa 2. februára 2011

sp. zn. -116 a Krajský súd v Trenčíne postupom a rozsudkom zo dňa

15. novembra 2011 sp. zn. -158 poručili právo sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

3. Rozsudok Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 2. februára 2011

sp. zn. -116 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. novembra 2011

sp. zn. -158 Ústavný súd zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému

súdu v Trenčíne.

4. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 eur (slovom:

desaťtisíc eur), ktoré sú súdy rovnakým dielom, t. j. po 5 000 eur (slovom: päťtisíc eur)

povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Trenčín a Krajský súd Trenčín sú povinné sťažovateľovi vrátiť

zaplatené súdne poplatky.

6. Okresný súd Trenčín a Krajský súd Trenčín, každý rovným dielom sú povinné

uhradiť trovy konania spojená s touto sťažnosťou v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.

7. Rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. -29 zo dňa 20.4.2009

a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne -47 zo dňa 28. júla 2009 boli

porušené ľudské práva. Rozhodnutím vo veci , ktoré nadobudlo právoplatnosť

25.1.2012 nedošlo k spravodlivému zadosťučineniu. Ústavný súd povoľuje obnovu

konania.“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania. Pre rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu je tak rozhodujúca

formulácia petitu sťažnosti, ktorý obsahuje návrh sťažovateľa na rozhodnutie o jeho

sťažnosti. Začatie konania podľa je totiž ovládané výlučne dispozičnou

zásadou.

V bode 7 petitu svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vysloviť,

že „Rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. -29 zo dňa 20.4.2009

a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne -47 zo dňa 28. júla 2009 boli

porušené ľudské práva. Rozhodnutím vo veci , ktoré nadobudlo právoplatnosť

25.1.2012 nedošlo k spravodlivému zadosťučineniu. Ústavný súd povoľuje obnovu

konania.“.

1.1 Predmetom konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. a naň

procesne nadväzujúceho druhostupňového konania krajského súdu vedeného pod sp. zn.

bol zo strany sťažovateľa proti odporcovi uplatnený nárok na náhradu škody,

ktorá mala vzniknúť tým, že v dôsledku nesprávneho označenia žalovanej strany v konaní

okresného súdu vedenom pod sp. zn. odporcom ako právnym zástupcom bol

sťažovateľ uznesením okresného súdu č. k. -216 z 3. mája 2007 zaviazaný

zaplatiť Obci D. (žalovaný v 1. rade v konaní sp. zn. ) náhradu trov konania

v sume 28 640,60 Sk. Rozsudkom okresného súdu č. k. -29 z 20. apríla 2009

bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, čo rozsudkom č. k. -47 z 28. júla 2009

potvrdil aj krajský súd.

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vysloviť, že v popísanom konaní „boli

porušené ľudské práva“. Formulovaný petit je nedostatočný, pretože podľa § 50 ods. 1

písm. a) sťažnosť musí okrem iného obsahovať označenie,

ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili. V takom prípade

ústavný súd štandardne vyzve sťažovateľa na doplnenie jeho sťažnostného petitu,

v posudzovanom prípade však rešpektujúc hľadiská procesnej ekonómie k výzve

adresovanej sťažovateľovi nepristúpil, lebo ani prípadné doplnenie sťažnosti v naznačenom

smere by nebolo spôsobilé viesť k jej prijatiu na ďalšie konanie, keďže by musela byť

vyhodnotená ako podaná zjavne oneskorene ( ). Okrem

toho, sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti aj napriek popisu priebehu viacerých konaní

celkom jednoznačne uviedol, že „súdne konanie, ktoré sťažnosťou napádam“, je konanie

okresného súdu vedené pod sp. zn. . Poukaz na konanie okresného súdu

vedené pod sp. zn. a konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 4 Co

157/2009 tak ústavný súd vyhodnotil len ako súčasť sťažovateľovej argumentácie, a nie ako

súčasť pre ústavný súd záväzného petitu sťažnosti.

1.2 K rovnakému záveru dospel ústavný súd, aj pokiaľ ide o konanie okresného súdu

vedené pod sp. zn. . Ide o konanie, v ktorom ako žalobca vystupuje sťažovateľ

a ako žalovaný Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom dopravy, výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Predmetom konania bola náhrada škody

v sume 585 213,34 € s príslušenstvom spôsobená nečinnosťou stavebného úradu vo veci

vydania dodatočného stavebného povolenia. Práve v tomto konaní zastupoval sťažovateľa

odporca (podľa sťažovateľa neodborným spôsobom zakladajúcim jeho nárok na náhradu

škody voči odporcovi) v čase od 5. decembra 2005 do 22. januára 2007. Okresný súd

rozsudkom č. k. -415 z 8. februára 2011 žalobu sťažovateľa zamietol a sčasti

konanie zastavil, pričom zamietavý výrok bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k.

-437 z 19. januára 2012.

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vysloviť, že v predmetnom konaní „nedošlo

k spravodlivému zadosťučineniu“ a že „ústavný súd povoľuje obnovu konania“.

Účelom konania ústavného súdu podľa nie je hodnotiť postupy

a rozhodnutia orgánov verejnej moci z toho hľadiska, či v nich došlo k spravodlivému

zadosťučineniu. Účelom konania o tzv. ústavných sťažnostiach je poskytovanie ochrany

právam a slobodám uvedeným v . Ústavný súd preto v konaní

o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb má výlučne právomoc konštatovať

porušenie základných práv a slobôd podľa a prípadne využiť svoju

právomoc podľa , ktorej cieľom je zabezpečiť účinnosť

ústavno-súdnej ochrany jednotlivca.

Ústavný súd takisto nedisponuje právomocou povoliť obnovu právoplatne

ukončeného súdneho konania. Takáto právomoc je vyhradená všeobecným súdom

podľa v spojení s v znení

neskorších predpisov. I v tejto časti tak ústavný súd požiadavku sťažovateľa považoval len

za súčasť jeho sťažnostnej argumentácie.

2. K časti sťažnosti napádajúcej postup okresného súdu v konaní sp. zn.

a jeho rozsudok č. k. -116 z 2. februára 2011 ústavný súd

poukazuje na citovaný , ktorý podmieňuje právomoc ústavného súdu

na konanie o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb zistením, že ochranu tam

uvedeným právam a slobodám neposkytuje iný súd. V opačnom prípade ústavný súd nemá

dostatok právomoci na poskytnutie takejto ochrany a predbežne prerokúvanú sťažnosť musí

odmietnuť (ide o tzv. princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu). Vzhľadom na to,

že napadnutý postup a rozsudok okresného súdu bol postupom a rozhodnutím súdu prvého

stupňa, mal sťažovateľ možnosť podať proti nemu riadny opravný prostriedok – odvolanie,

na základe ktorého ochranu základným právam, ktorých porušenie v prvostupňovom konaní

sťažovateľ tvrdil, bol oprávnený poskytnúť krajský súd ako súd odvolací. Sťažovateľ právo

podať odvolanie aj využil. To vylučuje právomoc ústavného súdu konať o predloženej

sťažnosti v uvedenej časti, preto v tomto rozsahu ústavný súd sťažnosť odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

3. K časti sťažnosti, ktorou namietal sťažovateľ porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie postupom krajského súdu v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. -158 z 15. decembra 2011, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, z ktorej vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd

pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva

v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu

porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom,

aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľova námietka voči napadnutému postupu a rozhodnutiu krajského súdu sa

v podstate zakladá na tvrdení nesprávneho právneho posúdenia sporného ustanovenia

zmluvy o poskytnutí právnych služieb č. 18/06 uzavretej medzi sťažovateľom a odporcom.

Podľa sťažovateľa toto zmluvné ustanovenie všeobecné súdy konajúce v jeho veci

nesprávne posúdili, keď konštatovali, že predmetná zmluva bola uzavretá na určitú dobu.

Odporcovi tak podľa sťažovateľa patrí iba pomerná časť dohodnutej paušálnej odmeny.

Ústavný súd stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu

byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Na prvý pohľad je zreteľné, že právne závery krajského súdu nie sú ani zjavne

neodôvodnené a ani arbitrárne. Nemôžu tak mať za následok porušenia sťažovateľovho

práva na spravodlivé súdne konanie. Na účel zdôvodnenia tohto záveru ústavného súdu by

postačovalo odcitovať a následne poukázať na úvahy krajského súdu, ktoré ho viedli

k rozhodnutiu potvrdzujúcemu rozsudok okresného súdu č. k. -116

z 2. februára 2011.

Predsa však ústavný súd na zvýraznenie nielen ústavnej konformity a zákonnosti,

ale aj vecnej správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu považuje za potrebné dodať,

že zmluva o poskytnutí právnych služieb, ktorú 5. decembra 2005 sťažovateľ uzavrel

s odporcom, je dvojstranným právnym úkonom, v ktorom dochádza vo formalizovanom

inter partes právne záväznom vyjadrení k stretu a následnej zhode prejavov vôle oboch

zmluvných strán. Podpisom zmluvy sa táto stáva záväznou pre obe zmluvné strany.

Záväznými sú takto všetky jej ustanovenia. Z čl. II druhého odseku spornej zmluvy vyplýva,

že „klient zaplatí dnešného dňa paušálnu zmluvnú odmenu podľa § 5 písm. a/ v zmysle

Vyhlášky MS SR č. vo výške 100.000,- Sk, ktorá platí do skončenia

zastupovania, bez ohľadu na počet úkonov a pojednávaní“.

Z citovanej formulácie nad všetky pochybnosti vyplýva, že odmenu sa sťažovateľ

ako klient zaviazal odporcovi ako právnemu zástupcovi zaplatiť paušálne za všetky úkony

právnej služby, ktoré v jeho mene a na jeho účet odporca vykoná do skončenia

zastupovania, nie do právoplatného skončenia veci, v ktorej ho odporca na základe

predmetnej zmluvy zastupoval. Zmluvné strany pritom nekonkretizovali, o aký spôsob

skončenia zastupovania by malo ísť.

Podľa právne úkony vyjadrené slovami treba

vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto

právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

Pri skúmaní formulácie čl. II spornej zmluvy by tak bolo od krajského súdu

odôvodnené a spravodlivé očakávať skúmanie vôle sťažovateľa len v tom prípade, ak by

slová a slovné spojenia použité v predmetnej zmluve pripúšťali viacero možných výkladov.

Slovné spojenie „do skončenia zastupovania“ však jednoznačne umožňuje identifikovať

vôľu sťažovateľa zaplatiť určenú sumu ako odmenu za zastupovanie až do účinného

vykonania akéhokoľvek právom aprobovaného úkonu vyvolávajúceho ukončenie

zastupovania (pričom odvolanie splnomocnenia je jedným zo spôsobov skončenia

zastupovania), a na strane druhej vôľu odporcu ako právneho zástupcu uspokojiť sa

s odmenou v určenej sume bez ohľadu na to, ako dlho bude zastupovanie v konaní

okresného súde vedenom pod sp. zn. trvať.

V popísaných súvislostiach nemožno prisvedčiť argumentu sťažovateľa, že v čase

uzatvárania zmluvy nemohla ani jedna zo zmluvných strán vedieť, že 22. januára 2007

dôjde k odvolaniu splnomocnenia, a tým aj ku skončeniu zastupovania. Sporné zmluvné

ustanovenie totiž (vzhľadom na sumu tam dojednanej paušálnej odmeny) predstavovalo isté

riziko nielen pre sťažovateľa, ale aj pre odporcu, a to pre prípad, že by s ohľadom na dĺžku

konania sp. zn. bolo potrebné zo strany odporcu vykonať úkony právneho

zastúpenia v počte, ktorý by mu pri inom druhu dohodnutej odmeny (§ 2 ods. 2 vyhlášky

o odmenách advokátov) priniesol omnoho väčší zisk.

Interpretácia sporného zmluvného ustanovenia krajským súdom tak podľa názoru

ústavného súdu rešpektuje požiadavku spravodlivej rovnováhy v usporiadaní vzájomných

právnych pomerov oboch zmluvných strán. Platí to aj s ohľadom na skutočnosť, že ak sa

sťažovateľ cíti poškodený nedostatočne odborným zastupovaním zo strany odporcu, môže

sa od neho domáhať náhrady škody podľa o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov (z príloh sťažnosti napokon aj vyplýva, že sťažovateľ

inicioval konanie pred okresným súdom vedené pod sp. zn. o náhradu škody

spôsobenej odporcom v súvislosti s výkonom právneho zastupovania).

Ústavný súd tak pri predbežnom prejednaní predloženej sťažnosti v časti napádajúcej

postup a rozsudok krajského súdu v konaní sp. zn. nezistil žiadne signály,

ktoré by po prijatí sťažnosti v tejto časti mohli viesť k záveru o porušení sťažovateľovho

práva na spravodlivé súdne konanie. Preto v predmetnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal

ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012