Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 41/2012
PDF · 136.69 KB
No categories available
II. ÚS 41/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. M., V., zastúpenej advokátom Mgr. J. M., B.,
vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky v konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 1 R 3/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára
2012 doručená sťažnosť JUDr. M. M., V. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
1 R 3/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. januára 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu č. k. 1 R 3/2010-655
z 8. novembra 2011 bola sťažovateľka odvolaná z funkcie správcu úpadcu F., s. r. o. (ďalej
len „úpadca“). Ďalším uznesením okresného súdu č. k. 1 R 3/2010-663 z 24. novembra
2011 bola sťažovateľke priznaná paušálna odmena za výkon funkcie správcu vo výške
5 576,58 €, pričom v prevyšujúcej časti bol návrh na priznanie odmeny zamietnutý. Prvé
uznesenie bolo uverejnené v Obchodnom vestníku Slovenskej republiky (ďalej len
„vestník“) 16. novembra 2011 a druhé uznesenie zasa 1. decembra 2011. Uznesenia sa stali
právoplatnými v deň ich zverejnenia vo vestníku.
Vydaniu uznesení predchádzal návrh zabezpečeného veriteľa T., a. s. (ďalej len
„zabezpečený veriteľ“), na odvolanie sťažovateľky ako správkyne konkurznej podstaty pre
opakované a závažné porušenie povinností správcu.
Okresný súd v prvom uznesení považuje za porušenie povinností to, že sťažovateľka
uverejnila súpis majetku úpadcu v lehote vyplývajúcej z ustanovenia § 39 ods. 5 vyhlášky
č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„vyhláška“), a nie v lehote vyplývajúcej z ustanovenia § 76 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Podľa názoru okresného súdu sú dotknuté
ustanovenia zákona o konkurze a vyhlášky v rozpore, a preto bolo povinnosťou
sťažovateľky aplikovať zákon (ktorý má vyššiu právnu silu), a nie vyhlášku. Podľa názoru
sťažovateľky všeobecné súdy nie sú kompetentné posudzovať súlad právnych predpisov,
lebo takéto posudzovanie je v právomoci ústavného súdu.
Ďalším porušením povinností bola podľa názoru okresného súdu neverifikovateľnosť
zápisnice z prvej schôdze veriteľov z dôvodu neuvedenia počtu hlasov hlasujúcich veriteľov
jednotlivo pri každom hlasovaní, ako aj to, že sťažovateľka uviedla iba celkový počet
hlasov veriteľov hlasujúcich za či proti. Pri hlasovaní o členoch veriteľského výboru zasa
uviedla iba celkový počet hlasov hlasujúcich za. Napokon je neverifikovateľnosť zápisnice
daná aj tým, že sťažovateľka v nej nesprávne uviedla priebeh hlasovania o návrhoch
na výmenu správcu. Mala po každom hlasovaní vyhlásiť výsledok hlasovania (teda či návrh
na nového správcu bol prijatý, a ktorí veritelia hlasovali za, proti, resp. zdržali sa)
a v prípade, že návrh nebol prijatý, pristúpiť k ďalšiemu hlasovaniu o návrhu na výmenu
správcu. Podľa názoru sťažovateľky ňou spísaná zápisnica vo všetkom zodpovedá
ustanoveniu § 35 ods. 6 zákona o konkurze. Podľa tohto ustanovenia má zápisnica
obsahovať priebeh konania schôdze veriteľov a iba výsledky hlasovania (teda nie priebeh
hlasovania, ako to uvádza okresný súd). Zo zápisnice je jednoznačné, aké uznesenia boli
prijaté a akým počtom hlasov sa tak stalo. Okresný súd vytýka sťažovateľke koncipovanie
zápisnice z jej formálneho hľadiska. Zo zápisnice má byť zrejmé, čo bolo výsledkom
hlasovania a aké uznesenie bolo hlasovaním prijaté. Okresnému súdu neprislúcha
posudzovať, čo malo byť v zápisnici napísané najprv a čo potom. Okresný súd si formálne
náležitosti zápisnice svojvoľne a protiprávne vykonštruoval napriek tomu, že tieto sú jasne
stanovené. Tým vlastne sankcionuje sťažovateľku za porušenie povinnosti, ktorú nikdy
nemala.
Napokon sťažovateľka porušila aj povinnosť bezodkladne zverejniť vo vestníku
oznámenie o práve nahliadnuť do správcovského spisu. Porušenie tejto povinnosti
sťažovateľka uznáva.
Keďže sťažovateľka porušila iba povinnosť uverejniť oznámenie o práve nahliadnuť
do správcovského spisu, nemôže byť reč o opakovanom porušení povinností. Zároveň toto
porušenie povinnosti je z hľadiska vedenia konkurzného konania bezvýznamné, a nemožno
ho preto považovať za závažné porušenie povinností správcu.
Druhým uznesením okresný súd priznal sťažovateľke paušálnu odmenu za výkon
funkcie správcu, ktorú skrátil o 5 % za opakované porušenie povinností.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 R 3/2010.
Domáha sa tiež priznania finančného zadosťučinenia vo výške 54 833,84 €, ako aj náhrady
trov konania vo výške 269,58 € navýšených o príslušnú daň z pridanej hodnoty.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 1 R 3/2010-655 z 8. novembra 2011 vyplýva, že
ním bola sťažovateľka odvolaná z funkcie správcu úpadcu. Podľa názoru okresného súdu
v ustanovení § 76 ods. 2 zákona o konkurze je obsiahnutá povinnosť správcu vyhotoviť
súpis majetku podstát do 30 dní od vyhlásenia konkurzu. Preto sťažovateľka bola povinná
súpis vyhotoviť do 28. februára 2011 a bezodkladne ho zverejniť vo vestníku, čo sa však
stalo až 30. marca 2011. Odvolávanie sa sťažovateľky na ustanovenie § 39 ods. 5 vyhlášky
je nesprávne, pretože sťažovateľka bola povinná riadiť sa právnou normou obsiahnutou
v predpise vyššej právnej sily, ktorá má prednosť pred normou obsiahnutou v predpise
nižšej právnej sily. Z tohto dôvodu sťažovateľka bola povinná dodržať 30-dňovú lehotu
ustanovenú zákonom o konkurze a následne súpis bezodkladne zverejniť vo vestníku. Ďalej
okresný súd považoval za preukázané, že 1. marca 2011 bolo vo vestníku publikované
oznámenie sťažovateľky o práve oprávnených osôb nahliadať do správcovského spisu.
Správne však malo byť oznámenie uverejnené bezodkladne, čomu nezodpovedá jeho
uverejnenie až 31. deň po ustanovení sťažovateľky do funkcie správkyne. Zo zápisnice
z prvej schôdze veriteľov vyplýva, že pri jednotlivých hlasovaniach o navrhovaných
kandidátoch na nového správcu sťažovateľka uviedla pri jednotlivých hlasovaniach len
celkový počet veriteľov, ktorí hlasovali za, proti, resp. sa zdržali. V súvislosti s voľbou
veriteľského výboru pri hlasovaní o jednotlivých návrhoch na členov veriteľského výboru
zasa uviedla len počet hlasov hlasujúcich za. V zápisnici chýba údaj o počte hlasov
hlasujúcich veriteľov proti, resp. „zdržal sa“ spolu s konkretizáciou, ktorý veriteľ hlasoval
za, proti, resp. sa zdržal. Zo zápisnice tiež vyplýva, že sťažovateľka nesprávne uviedla
priebeh hlasovania o návrhoch na výmenu správcu. Mala totiž po každom hlasovaní
vyhlásiť výsledok hlasovania (či návrh na nového správcu bol prijatý a ktorí veritelia
hlasovali za, proti, resp. sa zdržali) a v prípade, že návrh nebol prijatý, mohla pristúpiť
k hlasovaniu o ďalšom návrhu na výmenu správcu. Zo zápisnice však vyplýva, že je v nej
uvedený priebeh hlasovania pri prvom návrhu na výmenu správcu a následne hneď
hlasovanie o druhom návrhu. Až potom sa konštatuje, koľko hlasov jednotliví kandidáti
na nového správcu dostali.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 1 R 3/2010-663 z 24. novembra 2011 vyplýva, že
ním bola sťažovateľke priznaná paušálna odmena za výkon funkcie správkyne vo výške
5 576,58 € s daňou z pridanej hodnoty s tým, že v prevyšujúcej časti bol návrh na priznanie
odmeny zamietnutý. Podľa názoru okresného súdu vzhľadom na opakované porušenie
povinností, pre ktoré bola sťažovateľka z funkcie správkyne odvolaná, bolo treba paušálnu
odmenu krátiť o 5 %.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu uznesenia okresného súdu v prevažnej časti
dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetľujú, prečo bolo odvolanie sťažovateľky
z funkcie správkyne a v nadväznosti na to aj krátenie jej odmeny o 5 % dôvodné.
Okresný súd odvolal sťažovateľku z funkcie správkyne z troch dôvodov. Jedným
z nich bola skutočnosť, že bezodkladne po ustanovení do funkcie nezverejnila oznam
o mieste a čase, v ktorom možno nahliadnuť do správcovského spisu. Oprávnenosť tohto
dôvodu sťažovateľka nenamieta.
Ďalším dôvodom bolo, že nevyhotovila a nezverejnila vo vestníku súpis podstát
v lehote vyplývajúcej z ustanovenia § 76 ods. 2 zákona o konkurze. Vyhotovila a uverejnila
ho totiž v lehote podľa § 39 ods. 5 vyhlášky, hoci príslušné ustanovenia zákona o konkurze
a vyhlášky si odporujú, a preto mala sťažovateľka povinnosť postupovať podľa zákona
o konkurze, keďže tento je právnym predpisom vyššej právnej sily ako vyhláška.
Podľa názoru ústavného súdu treba prisvedčiť argumentácii sťažovateľky, podľa
ktorej vzhľadom na čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy právomoc posudzovať súlad všeobecne
záväzných právnych predpisov ministerstiev so zákonmi prináleží ústavnému súdu v rámci
konania o súlade právnych predpisov. Pokiaľ všeobecný súd dospeje k právnemu názoru
o existencii nesúladu medzi všeobecne záväzným právnym predpisom ministerstva
a zákonom, nemôže postupovať tak, že bude aplikovať zákon ako normu vyššej právnej sily
a všeobecne záväzný právny predpis ministerstva nevezme vôbec do úvahy. V takomto
prípade totiž musí všeobecný súd postupovať tak, že v zmysle príslušných procesných
ustanovení konanie preruší, podá návrh ústavnému súdu na začatie konania o súlade
právnych predpisov, a pokiaľ ústavný súd nesúlad právnych predpisov vysloví, môže
v konaní pokračovať tak, že na nesúladný právny predpis neprihliadne.
Vychádzajúc z uvedených úvah okresným súdom zistené porušenie povinnosti treba
považovať za arbitrárne, lebo právna úvaha okresného súdu je v evidentnom rozpore
so zákonom.
Napokon podľa názoru okresného súdu pochybila sťažovateľka aj tým, že ňou
spísaná zápisnica z prvej schôdze veriteľov je nepreskúmateľná, pretože iba neúplne
a nedostatočne uvádza výsledky hlasovania o návrhoch na ustanovenie nového správcu, ako
aj v súvislosti s voľbou veriteľského výboru.
Námietky sťažovateľky v súvislosti s uvedenými závermi okresného súdu nie sú
akceptovateľné. Podľa ustanovenia § 35 ods. 6 zákona o konkurze v zápisnici o schôdzi
veriteľov má byť inter alia uvedený opis priebehu schôdze a znenia prijatých uznesení spolu
s výsledkami hlasovania. Výklad okresného súdu, podľa ktorého povinnosť uviesť výsledky
hlasovania treba vykladať širšie, rozhodne nemožno považovať za arbitrárny. Úlohou
zápisnice je poskytnúť dostatočne presný a preskúmateľný obraz o rozhodujúcich
skutočnostiach, ku ktorým na schôdzi veriteľov došlo. Výklad okresného súdu tomu
zodpovedá.
Vzhľadom na skutočnosť, že aj podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka v dvoch
prípadoch porušila svoje povinnosti, obstojí záver o tom, že svoje povinnosti porušila
opakovane.
Vzhľadom na uvedené v žiadnom prípade nemožno považovať uznesenia okresného
súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný
súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci okresným súdom
nekorešponduje s posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie práv sťažovateľky
nezakladá.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. marca 2012