Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 144/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Ž., V., zastúpeného advokátom Mgr. C. S., Č.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. októbra 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. Ž. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára

2012 doručená sťažnosť Ing. J. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že žalobou doručenou Okresnému súdu

Martin (ďalej len „okresný súd“) sa 1. júna 2009 domáhal zaplatenia sumy 2 594,90 €

s príslušenstvom „na tom skutkovom základe, že na základe objednávky žalovaného som

žalovanému dňa 9. 7. 2007 dodal počítač MacBook Pro 15, pričom žalovaný pri prevzatí

tovaru zaplatil len 10 % dohodnutej kúpnej zmluvy s tým, že zvyšnú časť kúpnej zmluvy

v sume 2 594,90 € spolu s príslušenstvom uhradí do 31. 12. 2007.

Okresný súd v Martine rozsudkom č. môjmu návrhu vyhovel

a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.594,90 € spolu s prísl. a súčasne zaviazal

žalovaného na náhradu trov konania.

Na základe odvolania podaného žalovaným Krajský súd v Žiline rozsudkom

č. zo dňa 27. 10. 2011 odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového

súdu zmenil tak, že môj návrh na zaplatenie sumy 2.594,90 € spolu s prísl. zamietol.“.

Sťažovateľ ďalej argumentoval tým, že „Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom,

tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 (§ 213

ods. 1 ). Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

( ). Mám za to, že pokiaľ sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkového

zistenia súdu prvého stupňa, ku ktorému dospel na základe pred ním bezprostredne

vykonaného dokazovania výpoveďou účastníkov konania alebo svedkov, mal v súlade

so zákonom zopakovať sám taký dôkaz spôsobom, ktorý určujú ustanovenia § 126 a § 131

ods. 1 , a zadovážiť si tak rovnocenný (plnohodnotný, t. j. s rovnakou výpovednou

hodnotou) podklad pre jeho prípadné odlišné hodnotenie. Je zásadne neprípustné, aby

odvolací súd prehodnotil výsledky dokazovania a z nich vyplývajúce skutkové zistenia bez

toho, aby tieto dôkazy sám zopakoval. V prejednávanej veci odvolací súd na pojednávaní

dňa 27. 10. 2011 vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a žalovaného a oboznámil sa

s obsahom výpovedí svedkov a listinných dôkazov, žiadne iné dôkazy neboli na odvolacom

pojednávaní vykonané. Za tohto stavu ale odvolací súd nemal dostatočný a rovnocenný

(s rovnakou výpovednou hodnotou) skutkový podklad pre zmenu rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorý na rozdiel od neho vykonal dokazovanie aj výpoveďami svedkov. Konanie

odvolacieho súdu v prejednávanej veci je v rozpore s procesnými zásadami priamosti

a ústnosti, nakoľko odvolací súd rozdielne hodnotil dôkazy vykonané bezprostredne pred

súdom prvého stupňa (napr. svedkov) bez toho, aby si ich zopakovaním zadovážil

rovnocenný podklad pre závery o vierohodnosti vylúchaných osôb, resp. aby vo veci

vykonal ďalšie dôkazy, ktoré súd prvého stupňa nevykonal.“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi, ku ktorým dospel krajský súd, podľa ktorého

medzi sťažovateľom „a žalovaným nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo, nakoľko žalovaným

tvrdené práce som si ja neobjednal a ani neboli uskutočnené v môj prospech. Odvolací súd

opakoval dokazovanie sám, a to mojím a žalovaného výsluchom a na základe takto

zopakovaného dokazovania dospel k odlišným skutkovým zisteniam, pričom z výsluchu

môjho a ani žalovaného nevyplynuli iné skutočnosti ako boli uvádzané pred súdom prvého

stupňa. Na základe takto zopakovaného dokazovania dospel však odvolací súd k názoru, že

z dôvodu neformálnosti žalovaný preukázal uzavretie zmluvy o dielo podľa ust. § 536 a

nasl. , pričom predmet a cena diela podľa názoru odvolacieho súdu

vyplynul z faktúry, ktorú vystavil žalovaný v spojení so subdodávateľskými faktúrami. Podľa

názoru odvolacieho súdu to, že rozsah, resp. predmet diela údajne medzi nami dohodnutý

bol zrealizovaný a dielo malo byť mne poskytnuté, malo vyplynúť zo samotnej

fotodokumentácie na č. 1. 57 až 59 spisu. Uvedené tvrdenia odvolacieho súdu považujem

za arbitrárne a v rozpore so základnými zásadami uzatvárania zmluvných vzťahov. Podľa

názoru odvolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí vyplýva, že na platné uzavretie zmluvy

o dielo postačuje jednostranne vystavená faktúra zhotoviteľa v spojení s faktúrou, ktorú

ďalšia firma vystaví zhotoviteľovi. Týmto sú podľa názoru odvolacieho súdu splnené

základné obligatórne náležitosti zmluvy o dielo a to dohoda o predmete diela a dohoda

o cene diela. Skutočnosť, že dielo bolo vykonané a poskytnuté objednávateľovi, majú podľa

názoru odvolacieho súdu preukazovať fotky, na ktorých sú zachytené nejaké predmety bez

ich bližšej špecifikácie. Zmluva o dielo v zmysle ust. a nasl. je

dvojstranný úkon, zložený z dvoch jednostranných právnych úkonov a to návrhu

na uzavretie zmluvy a jeho akceptáciou. Na platné uzavretie zmluvy o dielo sa vyžaduje

dohoda o určení zmluvných strán, o predmete diela a dohoda o cene, pokiaľ zmluvné strany

prejavia vôľu uzavrieť zmluvu o dielo aj bez určenia ceny. Z uvedeného jednoznačne

vyplýva, že k uzavretiu zmluvy o dielo nemôže dôjsť len na základe jednostranného úkonu

zhotoviteľa tak, ako to prezentuje odvolací súd vo svojom rozhodnutí.

Mám za to, že v danom prípade, sú právne závery a skutkové zistenia odvolacieho

súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami súdu prvého

stupňa a ani z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia rozhodnutia nevyplývajú,

a preto treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s SR, resp.

ods. 1 Dohovoru.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského

súdu v Žiline zo dňa 27. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 27. októbra 2011 sp. zn.

zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

III. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi všetky trovy konania

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu

Mgr. C. S...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky Z. z.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Sťažovateľ zastáva názor, že rozhodnutie krajského súdu je založené len

na jednostranných skutkových tvrdeniach bez bližšieho vysvetlenia zistení a odôvodnenia

skutkových okolností, z ktorých vyvodil, že si objednal u žalovaného dielo, ktoré bolo

vykonané pre neho, a že došlo k dohode o predmete a cene diela tak, ako to uvádza

žalovaný. Sťažovateľ je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá

(ďalej aj „OSP“), pretože z neho nevyplýva,

akými úvahami sa krajský súd riadil, k akým záverom dospel a z čoho vychádzal.

Sťažovateľ preto považuje sťažnosťou napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný a z toho

dôvodu ním malo dôjsť k porušeniu v sťažnosti označených práv.

Podstatou sťažovateľom v sťažnosti namietaných skutočností vo vzťahu k rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2011 je jeho tvrdenie, že ak sa

krajský súd chcel odchýliť od skutkového zistenia súdu prvého stupňa, ku ktorému dospel

na základe pred ním bezprostredne vykonaného dokazovania výpoveďou účastníkov

konania alebo svedkov, mal zopakovať takýto dôkaz spôsobom, ktorý určujú § 126 a § 131

ods. 1 , a zabezpečiť si tak rovnocenný (plnohodnotný) podklad na jeho prípadné

odlišné hodnotenie.

Podľa sťažovateľa je preto konanie odvolacieho súdu v rozpore s procesnými

zásadami priamosti a ústnosti, pretože odvolací súd rozdielne hodnotil dôkazy vykonané

bezprostredne pred súdom prvého stupňa bez toho, aby si ich zopakovaním zadovážil

rovnocenný podklad na závery o vierohodnosti vyslúchaných osôb, resp. aby vo veci

vykonal ďalšie dôkazy, ktoré súd prvého stupňa nevykonal.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vo viacerých svojich nálezoch vyslovil, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

ich rozhodnutia, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade so základným

právom na súdnu ochranu zakotveným v siedmom oddiele druhej hlavy (

až ).

Krajský súd napadnutým rozsudkom na základe odvolania žalovaného zmenil

rozsudok okresného súdu č. k. -113 z 15. júna 2010 v spojení s opravným

uznesením č. k. -138 zo 14. marca 2011 vo výroku o povinnosti žalovaného

zaplatiť sťažovateľovi sumu 2 594,90 € so 14,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy

2 594,90 € od 1. januára 2008 do zaplatenia a vo výroku o trovách prvostupňového konania

tak, že žalobu o zaplatenie 2 594,90 € so 14,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy

2 594,90 € od 1. januára 2008 do zaplatenia zamietol.

Krajský súd najskôr k procesnému postupu uviedol, že „... v súvislosti s podaným

odvolaním žalovaného bolo vo veci nariadené ústne odvolacie pojednávanie podľa ust.

, pretože bolo potrebné zopakovať dokazovanie za aplikácie

ust. , keďže odvolací súd bol toho názoru, že súd prvého stupňa dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Krajský súd

na nariadenom odvolacom pojednávaní dňa 27. 10. 2011 dokazovanie zopakoval

v potrebnom rozsahu tak, ako vyplýva zo zápisnice o súdnom pojednávaní zo dňa

27. 10. 2011, keď okrem výsluchu žalobcu a žalovaného pred odvolacím súdom bolo

zopakované dokazovanie v rozsahu listinných dôkazov tvoriacich súčasť spisového

materiálu, faktúrou žalobcu č. 2007121503, urgenciami o úhrade predmetnej faktúry

zaslanými žalovanému, faktúrou vystavenou žalovaným č. rs 2007017, hmotnoprávnym

úkonom započítania pohľadávok a záväzkov zo dňa 31. 12. 2007, subdodávateľskými

faktúrami vystavenými žalovanému č. FV-5117/2007-VS 10145117, č. 070737, e-mailovou

komunikáciou, fotodokumentáciou, obsahom zápisníc o súdnom pojednávaní pred okresným

súdom, súčasťou ktorých sú výpovede svedkov A. V., A. Š., P. O., Ing. M. P., preddavkovou

faktúrou vystavenou žalobcom žalovanému, ďalšími listinami tvoriacimi súčasť spisového

materiálu, pričom k rozsahu zopakovaných dôkazov nemali účastníci súdneho konania

žiadne pripomienky, návrhy, doplnenia.

Na základe zopakovaného dokazovania v rozsahu potrebnom pre posúdenie

odvolacích dôvodov žalovaného a tvrdení žalobcu krajský súd dospel k odlišnému

skutkovému zhodnoteniu a právnemu posúdeniu než okresný súd v napadnutom rozsudku.

V súvislosti s tvrdeniami žalobcu, žalovaného, ktoré boli protichodné a výsledkov

zopakovaného dokazovania bolo podstatné v odvolacom konaní zodpovedať, či medzi

žalobcom a žalovaným navzájom boli kreované zmluvné vzťahy, z ktorých oproti stáli

zmluvné práva a povinnosti, to znamená, či recipročne žalobca a žalovaný dohodli

poskytnutie si vzájomných plnení. Pri tomto posudzovaní bolo nevyhnutné vziať do úvahy,

že tak žalobca, ako aj žalovaný sú podnikateľské subjekty, ktoré vstupujú aj do obchodno-

záväzkových právnych vzťahov (, ). Obchodný

zákonník ako hmotné právo, ktorý upravuje okrem iného aj záväzkové vzťahy, je

vybudovaný na princípe neformálnosti v súvislosti s kreovaním zmluvných vzťahov. S týmto

princípom je zákonite spojený dôsledok vyplývajúci z ust. ,

aplikovateľný aj pre obchodné záväzkové vzťahy, vzhľadom k subsidiárnej použiteľnosti

ako hmotného práva, vyjadrenej v ust. Obchodného

zákonníka.“.

S poukazom na , podľa ktorého sú účastníci povinní

dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť ku vzniku

rozporov, krajský súd uviedol:

«Pokiaľ v rámci princípu neformálnosti, na ktorom je založený

ako hmotné právo, v záväzkových vzťahoch a následku takéhoto správania sa účastníkov

zmluvných vzťahov, v danom prípade žalobcu a žalovaného, sa dôsledne nedbalo na úpravu

zmluvných vzťahov takým spôsobom, aby sa odstránilo to, čo by mohlo viesť k vzniku

rozporov, tak pri vyvolaní súdneho sporu nie je možné len jedným smerom aplikovať princíp

neformálnosti, a to pri konštatovaní existencie zmluvného vzťahu, ktorý mal uzavrieť

žalobca so žalovaným a nepoužiť rovnaký princíp neformálneho kreovania zmluvného

vzťahu, ktorý uskutočnil žalovaný so žalobcom. Na základe týchto vzájomností medzi

princípom neformálnosti kreovania záväzkových vzťahov a dôsledkov vyplývajúcich z ust.

nemohlo obstáť konštatovanie vykonané okresným súdom

v napadnutom rozsudku v tom smere, že len žalobca preukázal uzavretie kúpnej zmluvy

so žalovaným podľa ust. a nasl. ust. , ale už žalovaný nemal

preukázať uzavretie zmluvy o dielo so žalobcom v zmysle ust. § 536 a nasl. ust. Obchodného

zákonníka. Tak pre žalobcom tvrdenú kúpnu zmluvu, ako aj pre žalovaným preukazovanú

zmluvu o dielo tu existoval spoločný sumár dôkazov, a to nielen tvrdenia žalobcu,

žalovaného, ale aj listinné dôkazy, a to faktúra žalobcu č. 2007121503, faktúra žalovaného

č. rs 2007017, svedecké výpovede, fotodokumentácia tvoriaca súčasť spisového materiálu.

Z výpovede tak žalobcu, ako aj žalovaného pred krajským súdom a z rozsahu zopakovaného

dokazovania nepochybne vyplynulo, že za rovnakých pomerov malo dôjsť k uzavretiu tak

kúpnej zmluvy, ako aj zmluvy o dielo. Vzhľadom k týmto spoločným východiskovým

okolnostiam potom nebolo na mieste tvrdiť, že len na základe výpovede žalobcu, faktúry

žalobcu č. 2007121503 bola preukázaná Kúpna zmluva, predmetom ktorej bol predaj

počítača MacBook Pro 15 za cenu 86 860,- Sk a súčasne pri existencii výpovedí

žalovaného, ním predloženej faktúry č. rs 2007017, fotodokumentácii na č. l. 57, 58, 59

spisu uzavrieť, že k preukázaniu zmluvy o dielo uzavretej žalovaným so žalobcom nemalo

dôjsť, podľa konštatovania okresného súdu.

S týmito skutkovými závermi sa krajský súd nestotožnil, pretože ak sa z hľadiska

neformálnosti poskytla ochrana práv žalobcovi v tom, že na základe jeho tvrdenia,

vystavenej faktúry č. 2007121503 na dodávku počítača žalovanému v celkovej cene v tom

čase 86 860,- Sk, bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným kúpna zmluva podľa ust.

a nasl. ust. , tak z rovnakého dôvodu, princípu neformálnosti

pri kreovaní zmluvných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným bolo nevyhnutné poskytnúť

ochranu aj právam žalovaného, ktorý podľa predloženej faktúry č. rs 2007017, doloženej

fotodokumentácie do spisového materiálu na č. l. 57 – 59, preukázal uzavretie zmluvy

o dielo so žalobcom podľa ust. a nasl. ust. . Ako predmet

kúpnej zmluvy vyplýval z faktúry žalobcu č. 2007121503 a jeho cena, tak predmet zmluvy

o dielo a jeho cena vyplývala z faktúry žalovaného č. rs 2007017 (č. l. 48 spisu) na

78 161,50 Sk, v spojení so subdodávateľskými faktúrami pre žalovaného č. FV-5117/2007

(č. l. 51 spisu), č. 070737 (č. l. 52 spisu). To, že rozsah, resp. predmet diela dohodnutý

žalovaným so žalobcom bol zrealizovaný a dielo žalobcovi poskytnuté, vyplynulo

zo samotnej fotodokumentácie na č. l. 57 až 59 spisu. Predmetom diela podľa faktúry

žalovaného č. rs 2007017 bola propagačná, reklamná činnosť slúžiaca na vytvorenie

prezentačného miesta pre žalobcu, a to v súvislosti s prezentáciou výrobkov „A.“, pričom

išlo o projekt žalobcu.»

Krajský súd po zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že v okolnostiach danej

veci bolo preukázané jednak uzavretie kúpnej zmluvy medzi sťažovateľom a žalovaným,

ktorej predmetom bol počítač MacBook Pro 15 za kúpnu cenu 86 860 Sk, ale tiež zmluvy

o dielo, predmetom ktorej bolo vykonanie propagačnej, reklamnej (prezentačnej) činnosti

žalovaným pre sťažovateľa v rozsahu vyplývajúcom z faktúry č. rs 2007017. Následne

krajský súd vyhodnotil tieto záväzkové vzťahy ako podmienené, a to aj „v rovine ich ceny“.

Na základe uvedeného považoval krajský súd podľa výsledkov zopakovaného

dokazovania za preukázané, «že žalobca so žalovaným uzavrel kúpnu zmluvu na predaj

počítača MacBook Pro 15, ktorý mu bol dodaný, a súčasne žalovaný uzavrel so žalobcom

zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo plnenie, v rozsahu vyplývajúcom z faktúry

žalovaného č. rs 2007017 spočívajúcom v prezentačnej, reklamnej činnosti vykonávanej

v prospech žalobcu, v súvislosti s realizáciou projektu výrobkov „A.“. Krajský súd

konštatuje, že vzájomná podmienenosť kúpnej zmluvy a zmluvy o dielo bola daná

okolnosťami, za ktorých došlo k neformálnemu spôsobu kreovania predmetných zmluvných

vzťahov, keď ich dôvodom, spoločným základom bola prezentačná akcia v budove M.

súvisiaca s projektom výrobkov „A.“, ktorú zabezpečoval žalobca. Vzájomnosť

predmetných zmluvných vzťahov a ich podmienenosť potvrdil v konečnom dôsledku aj sám

žalobca na pojednávaní pred okresným súdom, a to dňa 18. marca 2010 (č. l. 64 rub spisu),

keď uviedol, že podmienkou účasti na uvedenom projekte bolo to, že každý, kto sa chce

na projekte zúčastniť, musí produkt „A.“ užívať. Kúpna zmluva, zmluva o dielo, boli tak

vzájomne na seba závislé, podmienené a mali spoločný základ, ktorým bola realizácia

projektu produktov „A.“, spojená s účasťou na tomto projekte. V podstate, pokiaľ by nebol

projekt zameraný na prezentáciu produktov „A.“, ktorý zabezpečoval žalobca, tak by ani

k uzavretiu kúpnej zmluvy a zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným nedošlo. Vzájomná

podmienenosť zmluvných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, a to že žalobca dodá

žalovanému počítač, v rozsahu ktorej hodnoty kúpnej ceny žalovaný vykoná pre žalobcu

dielo v prezentačnej, reklamnej činnosti na zrealizovanie projektu, nepochybne vyplynula zo

zopakovaného dokazovania pred krajským súdom, ako aj z výpovedí nielen žalobcu,

žalovaného, ale aj zo svedeckých výpovedí pani Š., pána O., hodnovernosť ktorých dôkazov

v štádiu konania a rozhodovania krajského súdu nebola spochybnená, žiadnym dôkazom

vyvrátená. K úplnosti sa poukazuje, že spoločným menovateľom zmluvných vzťahov žalobcu

a žalovaného bolo zabezpečenie prezentačného miesta pre žalobcu, ktorý mal realizovať

projekt súvisiaci s výrobkami „A.“.

Vzájomná závislosť a podmienenosť zmluvných vzťahov bola preukázaná aj výškou

ceny plnenia, keď po úhrade 10 % z kúpnej ceny počítača výsledná suma predstavovala

v tom čase 78 174,- Sk, t. z. 2 594,90 Eur, a plnenie žalovaným pre žalobcu podľa faktúry

č. rs 2007017 bolo vyjadrené sumou 78 161,50 Sk, t. z. 2 594,49 Eur. Vzájomnosť

a podmienenosť plnení bola tak vyjadrená aj ich vzájomnou výškou hodnoty, z ktorého

dôvodu sa krajský súd stotožnil s argumentáciou žalovaného, že na dané zmluvné vzťahy

bolo nevyhnutné aplikovať ust. . Účelom a zmyslom

uvedenej podmienenosti vzájomných zmluvných vzťahov bolo, že žalovaný v hodnote

počítača od žalobcu vykoná prezentačnú, reklamnú činnosť, výsledkom ktorej bude hmotne

zachytený výsledok takejto činnosti, čo bolo preukázané doloženou fotodokumentáciou

a týmto poskytnutým protiplnením žalovaného budú vysporiadané záväzkové vzťahy medzi

žalobcom a žalovaným. Túto vzájomnú podmienenosť a účel, ktorým bolo dosiahnuť

vyrovnanie vzájomných záväzkov žalobcu a žalovaného, potvrdila svedkyňa Š., keď uviedla,

že žalovaný mal pre žalobcu robiť reklamu a za toto žalovaný dostane počítač. Hoci

svedkyňa Š. osobne pri tomto dojednaní nebola a išlo o nepriamu svedkyňu, v konečnom

dôsledku potvrdila vykonanie reklamy žalovaným a jej súvislosť s projektom

zabezpečovaným žalobcom týkajúcim sa výrobkov „A.“. Svedok O. tiež potvrdil, že žalovaný

robil reklamy, propagačný materiál, a tým bude počítač poskytnutý žalobcom žalovanému

zaplatený. Krajský súd konštatuje, že na základe rozsahu zopakovaného dokazovania boli

preukázané nielen vzájomné zmluvné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným, ale aj ich

podmienenosť a závislosť, ako aj účel, ktorým bolo riešiť záväzky formou poskytnutia

vzájomných plnení. Toto sú primárne a podstatné zhodnotenia vykonané krajským súdom.

Takto preukázaný účel vzájomného vysporiadania si záväzkov v poskytnutí protiplnení bol

rozhodným, pre ktorú skutočnosť v druhom rade bolo vyhodnotenie hmotno-právneho

úkonu započítania zo dňa 31. 12. 2007 a v rámci sporového konania realizovaného

procesného úkonu započítania.»

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

uviedol dostačujúce skutočnosti, pre ktoré odvolaniu žalovaného vyhovel a rozsudok

okresného súdu č. k. -113 z 15. júna 2010 zmenil tak, že žalobu sťažovateľa

o zaplatenie sumy 2 594,90 € s príslušenstvom zamietol. V odôvodnení citoval príslušné

ustanovenia , ako aj a Občianskeho súdneho

poriadku, ktorými sa pri svojom rozhodovaní spravoval a ktoré na vec aplikoval.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a postupu predchádzajúceho jeho

vydaniu konštatuje, že mu neprislúcha spochybňovať procesný postup krajského súdu

a rovnako mu neprináleží meniť jeho z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné

a dostatočne odôvodnené závery, ktoré sú výrazom jeho nezávislého rozhodovania.

V zásade by ústavný súd bol takto v pozícii ďalšej prieskumnej inštancie v systéme

všeobecného súdnictva, čo by bolo v rozpore s ústavným vymedzením jeho kompetencií.

Ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu sú

zrejmé dôvody, na základe ktorých ako odvolací súd dospel k záveru, že podmienky

na potvrdenie prvostupňového rozsudku ani na jeho zrušenie nie sú splnené, a preto

postupujúc podľa rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a žalobu sťažovateľa

zamietol. Ústavný súd nepovažuje dôvody, na základe ktorých krajský súd zmenil rozsudok

okresného súdu, za svojvoľné alebo arbitrárne.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor krajského súdu svojím vlastným. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam.

Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k námietke

nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku v rozpore s

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Podstatná časť sťažnosti smeruje proti tomu, že konanie odvolacieho súdu bolo

v rozpore s procesnými zásadami priamosti a ústnosti, pretože odvolací súd rozdielne

hodnotil dôkazy vykonané bezprostredne pred súdom prvého stupňa bez toho, aby si ich

zopakovaním zadovážil rovnocenný podklad na závery o vierohodnosti vyslúchaných osôb,

resp. aby vo veci vykonal ďalšie dôkazy, ktoré súd prvého stupňa nevykonal.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ mal v tejto časti možnosť uplatniť námietky v odvolacom konaní.

Zo zápisnice o súdnom pojednávaní pred odvolacím súdom z 27. októbra 2011 (č. l. 152 –

č. l. 154), ktorú si ústavný súd zadovážil, však vyplýva, že jeho právny zástupca na tomto

pojednávaní výslovne uviedol, že „K rozsahu vykonaného dokazovania a k jeho

zopakovaniu na dnešnom odvolacom pojednávaní my nemáme žiadne pripomienky.“.

Keďže, pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, sťažovateľ uplatnil svoje výhrady a námietky

až v sťažnosti podanej ústavnému súdu, teda nevyužil možnosť urobiť tak v konaní pred

všeobecným súdom, bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako neprípustnú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2012