Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 144/2012
PDF · 268.69 KB
No categories available
IV. ÚS 144/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Ž., V., zastúpeného advokátom Mgr. C. S., Č.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline
v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob/201/2011 a jeho rozsudkom z 27. októbra 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. Ž. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára
2012 doručená sťažnosť Ing. J. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob/201/2011
a jeho rozsudkom z 27. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že žalobou doručenou Okresnému súdu
Martin (ďalej len „okresný súd“) sa 1. júna 2009 domáhal zaplatenia sumy 2 594,90 €
s príslušenstvom „na tom skutkovom základe, že na základe objednávky žalovaného som
žalovanému dňa 9. 7. 2007 dodal počítač MacBook Pro 15, pričom žalovaný pri prevzatí
tovaru zaplatil len 10 % dohodnutej kúpnej zmluvy s tým, že zvyšnú časť kúpnej zmluvy
v sume 2 594,90 € spolu s príslušenstvom uhradí do 31. 12. 2007.
Okresný súd v Martine rozsudkom č. 17 Cb/160/2009 môjmu návrhu vyhovel
a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 2.594,90 € spolu s prísl. a súčasne zaviazal
žalovaného na náhradu trov konania.
Na základe odvolania podaného žalovaným Krajský súd v Žiline rozsudkom
č. 13 Cob/201/2011 zo dňa 27. 10. 2011 odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového
súdu zmenil tak, že môj návrh na zaplatenie sumy 2.594,90 € spolu s prísl. zamietol.“.
Sťažovateľ ďalej argumentoval tým, že „Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom,
tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 (§ 213
ods. 1 OSP). Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám
(§ 213 ods. 3 OSP). Mám za to, že pokiaľ sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkového
zistenia súdu prvého stupňa, ku ktorému dospel na základe pred ním bezprostredne
vykonaného dokazovania výpoveďou účastníkov konania alebo svedkov, mal v súlade
so zákonom zopakovať sám taký dôkaz spôsobom, ktorý určujú ustanovenia § 126 a § 131
ods. 1 OSP, a zadovážiť si tak rovnocenný (plnohodnotný, t. j. s rovnakou výpovednou
hodnotou) podklad pre jeho prípadné odlišné hodnotenie. Je zásadne neprípustné, aby
odvolací súd prehodnotil výsledky dokazovania a z nich vyplývajúce skutkové zistenia bez
toho, aby tieto dôkazy sám zopakoval. V prejednávanej veci odvolací súd na pojednávaní
dňa 27. 10. 2011 vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a žalovaného a oboznámil sa
s obsahom výpovedí svedkov a listinných dôkazov, žiadne iné dôkazy neboli na odvolacom
pojednávaní vykonané. Za tohto stavu ale odvolací súd nemal dostatočný a rovnocenný
(s rovnakou výpovednou hodnotou) skutkový podklad pre zmenu rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorý na rozdiel od neho vykonal dokazovanie aj výpoveďami svedkov. Konanie
odvolacieho súdu v prejednávanej veci je v rozpore s procesnými zásadami priamosti
a ústnosti, nakoľko odvolací súd rozdielne hodnotil dôkazy vykonané bezprostredne pred
súdom prvého stupňa (napr. svedkov) bez toho, aby si ich zopakovaním zadovážil
rovnocenný podklad pre závery o vierohodnosti vylúchaných osôb, resp. aby vo veci
vykonal ďalšie dôkazy, ktoré súd prvého stupňa nevykonal.“.
Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi, ku ktorým dospel krajský súd, podľa ktorého
medzi sťažovateľom „a žalovaným nedošlo k uzavretiu zmluvy o dielo, nakoľko žalovaným
tvrdené práce som si ja neobjednal a ani neboli uskutočnené v môj prospech. Odvolací súd
opakoval dokazovanie sám, a to mojím a žalovaného výsluchom a na základe takto
zopakovaného dokazovania dospel k odlišným skutkovým zisteniam, pričom z výsluchu
môjho a ani žalovaného nevyplynuli iné skutočnosti ako boli uvádzané pred súdom prvého
stupňa. Na základe takto zopakovaného dokazovania dospel však odvolací súd k názoru, že
z dôvodu neformálnosti žalovaný preukázal uzavretie zmluvy o dielo podľa ust. § 536 a
nasl. Obchodného zákonníka, pričom predmet a cena diela podľa názoru odvolacieho súdu
vyplynul z faktúry, ktorú vystavil žalovaný v spojení so subdodávateľskými faktúrami. Podľa
názoru odvolacieho súdu to, že rozsah, resp. predmet diela údajne medzi nami dohodnutý
bol zrealizovaný a dielo malo byť mne poskytnuté, malo vyplynúť zo samotnej
fotodokumentácie na č. 1. 57 až 59 spisu. Uvedené tvrdenia odvolacieho súdu považujem
za arbitrárne a v rozpore so základnými zásadami uzatvárania zmluvných vzťahov. Podľa
názoru odvolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí vyplýva, že na platné uzavretie zmluvy
o dielo postačuje jednostranne vystavená faktúra zhotoviteľa v spojení s faktúrou, ktorú
ďalšia firma vystaví zhotoviteľovi. Týmto sú podľa názoru odvolacieho súdu splnené
základné obligatórne náležitosti zmluvy o dielo a to dohoda o predmete diela a dohoda
o cene diela. Skutočnosť, že dielo bolo vykonané a poskytnuté objednávateľovi, majú podľa
názoru odvolacieho súdu preukazovať fotky, na ktorých sú zachytené nejaké predmety bez
ich bližšej špecifikácie. Zmluva o dielo v zmysle ust. § 536 a nasl. Obchodného zákonníka je
dvojstranný úkon, zložený z dvoch jednostranných právnych úkonov a to návrhu
na uzavretie zmluvy a jeho akceptáciou. Na platné uzavretie zmluvy o dielo sa vyžaduje
dohoda o určení zmluvných strán, o predmete diela a dohoda o cene, pokiaľ zmluvné strany
prejavia vôľu uzavrieť zmluvu o dielo aj bez určenia ceny. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že k uzavretiu zmluvy o dielo nemôže dôjsť len na základe jednostranného úkonu
zhotoviteľa tak, ako to prezentuje odvolací súd vo svojom rozhodnutí.
Mám za to, že v danom prípade, sú právne závery a skutkové zistenia odvolacieho
súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami súdu prvého
stupňa a ani z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia rozhodnutia nevyplývajú,
a preto treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6
ods. 1 Dohovoru.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského
súdu v Žiline zo dňa 27. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob/201/2011
porušené bolo.
II. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 27. októbra 2011 sp. zn.
13 Cob/201/2011 zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.
III. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi všetky trovy konania
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu
Mgr. C. S...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Sťažovateľ zastáva názor, že rozhodnutie krajského súdu je založené len
na jednostranných skutkových tvrdeniach bez bližšieho vysvetlenia zistení a odôvodnenia
skutkových okolností, z ktorých vyvodil, že si objednal u žalovaného dielo, ktoré bolo
vykonané pre neho, a že došlo k dohode o predmete a cene diela tak, ako to uvádza
žalovaný. Sťažovateľ je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá
§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože z neho nevyplýva,
akými úvahami sa krajský súd riadil, k akým záverom dospel a z čoho vychádzal.
Sťažovateľ preto považuje sťažnosťou napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný a z toho
dôvodu ním malo dôjsť k porušeniu v sťažnosti označených práv.
Podstatou sťažovateľom v sťažnosti namietaných skutočností vo vzťahu k rozsudku
krajského súdu sp. zn. 13 Cob/201/2011 z 27. októbra 2011 je jeho tvrdenie, že ak sa
krajský súd chcel odchýliť od skutkového zistenia súdu prvého stupňa, ku ktorému dospel
na základe pred ním bezprostredne vykonaného dokazovania výpoveďou účastníkov
konania alebo svedkov, mal zopakovať takýto dôkaz spôsobom, ktorý určujú § 126 a § 131
ods. 1 OSP, a zabezpečiť si tak rovnocenný (plnohodnotný) podklad na jeho prípadné
odlišné hodnotenie.
Podľa sťažovateľa je preto konanie odvolacieho súdu v rozpore s procesnými
zásadami priamosti a ústnosti, pretože odvolací súd rozdielne hodnotil dôkazy vykonané
bezprostredne pred súdom prvého stupňa bez toho, aby si ich zopakovaním zadovážil
rovnocenný podklad na závery o vierohodnosti vyslúchaných osôb, resp. aby vo veci
vykonal ďalšie dôkazy, ktoré súd prvého stupňa nevykonal.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Ústavný súd teda, tak ako to už vo viacerých svojich nálezoch vyslovil, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
ich rozhodnutia, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade so základným
právom na súdnu ochranu zakotveným v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46
Krajský súd napadnutým rozsudkom na základe odvolania žalovaného zmenil
rozsudok okresného súdu č. k. 17 Cb 160/2009-113 z 15. júna 2010 v spojení s opravným
uznesením č. k. 17 Cb 160/2009-138 zo 14. marca 2011 vo výroku o povinnosti žalovaného
zaplatiť sťažovateľovi sumu 2 594,90 € so 14,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy
2 594,90 € od 1. januára 2008 do zaplatenia a vo výroku o trovách prvostupňového konania
tak, že žalobu o zaplatenie 2 594,90 € so 14,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy
2 594,90 € od 1. januára 2008 do zaplatenia zamietol.
Krajský súd najskôr k procesnému postupu uviedol, že „... v súvislosti s podaným
odvolaním žalovaného bolo vo veci nariadené ústne odvolacie pojednávanie podľa ust.
§ 214 ods. 1 písm. a) O. s. p., pretože bolo potrebné zopakovať dokazovanie za aplikácie
ust. § 213 ods. 3 O. s. p., keďže odvolací súd bol toho názoru, že súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Krajský súd
na nariadenom odvolacom pojednávaní dňa 27. 10. 2011 dokazovanie zopakoval
v potrebnom rozsahu tak, ako vyplýva zo zápisnice o súdnom pojednávaní zo dňa
27. 10. 2011, keď okrem výsluchu žalobcu a žalovaného pred odvolacím súdom bolo
zopakované dokazovanie v rozsahu listinných dôkazov tvoriacich súčasť spisového
materiálu, faktúrou žalobcu č. 2007121503, urgenciami o úhrade predmetnej faktúry
zaslanými žalovanému, faktúrou vystavenou žalovaným č. rs 2007017, hmotnoprávnym
úkonom započítania pohľadávok a záväzkov zo dňa 31. 12. 2007, subdodávateľskými
faktúrami vystavenými žalovanému č. FV-5117/2007-VS 10145117, č. 070737, e-mailovou
komunikáciou, fotodokumentáciou, obsahom zápisníc o súdnom pojednávaní pred okresným
súdom, súčasťou ktorých sú výpovede svedkov A. V., A. Š., P. O., Ing. M. P., preddavkovou
faktúrou vystavenou žalobcom žalovanému, ďalšími listinami tvoriacimi súčasť spisového
materiálu, pričom k rozsahu zopakovaných dôkazov nemali účastníci súdneho konania
žiadne pripomienky, návrhy, doplnenia.
Na základe zopakovaného dokazovania v rozsahu potrebnom pre posúdenie
odvolacích dôvodov žalovaného a tvrdení žalobcu krajský súd dospel k odlišnému
skutkovému zhodnoteniu a právnemu posúdeniu než okresný súd v napadnutom rozsudku.
V súvislosti s tvrdeniami žalobcu, žalovaného, ktoré boli protichodné a výsledkov
zopakovaného dokazovania bolo podstatné v odvolacom konaní zodpovedať, či medzi
žalobcom a žalovaným navzájom boli kreované zmluvné vzťahy, z ktorých oproti stáli
zmluvné práva a povinnosti, to znamená, či recipročne žalobca a žalovaný dohodli
poskytnutie si vzájomných plnení. Pri tomto posudzovaní bolo nevyhnutné vziať do úvahy,
že tak žalobca, ako aj žalovaný sú podnikateľské subjekty, ktoré vstupujú aj do obchodno-
záväzkových právnych vzťahov (§ 2 ods. 2 písm. a/, b/ Obchodného zákonníka). Obchodný
zákonník ako hmotné právo, ktorý upravuje okrem iného aj záväzkové vzťahy, je
vybudovaný na princípe neformálnosti v súvislosti s kreovaním zmluvných vzťahov. S týmto
princípom je zákonite spojený dôsledok vyplývajúci z ust. § 43 Občianskeho zákonníka,
aplikovateľný aj pre obchodné záväzkové vzťahy, vzhľadom k subsidiárnej použiteľnosti
Občianskeho zákonníka ako hmotného práva, vyjadrenej v ust. § 1 ods. 2 Obchodného
zákonníka.“.
S poukazom na § 43 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sú účastníci povinní
dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť ku vzniku
rozporov, krajský súd uviedol:
«Pokiaľ v rámci princípu neformálnosti, na ktorom je založený Obchodný zákonník
ako hmotné právo, v záväzkových vzťahoch a následku takéhoto správania sa účastníkov
zmluvných vzťahov, v danom prípade žalobcu a žalovaného, sa dôsledne nedbalo na úpravu
zmluvných vzťahov takým spôsobom, aby sa odstránilo to, čo by mohlo viesť k vzniku
rozporov, tak pri vyvolaní súdneho sporu nie je možné len jedným smerom aplikovať princíp
neformálnosti, a to pri konštatovaní existencie zmluvného vzťahu, ktorý mal uzavrieť
žalobca so žalovaným a nepoužiť rovnaký princíp neformálneho kreovania zmluvného
vzťahu, ktorý uskutočnil žalovaný so žalobcom. Na základe týchto vzájomností medzi
princípom neformálnosti kreovania záväzkových vzťahov a dôsledkov vyplývajúcich z ust.
§ 43 Občianskeho zákonníka nemohlo obstáť konštatovanie vykonané okresným súdom
v napadnutom rozsudku v tom smere, že len žalobca preukázal uzavretie kúpnej zmluvy
so žalovaným podľa ust. § 409 a nasl. ust. Obchodného zákonníka, ale už žalovaný nemal
preukázať uzavretie zmluvy o dielo so žalobcom v zmysle ust. § 536 a nasl. ust. Obchodného
zákonníka. Tak pre žalobcom tvrdenú kúpnu zmluvu, ako aj pre žalovaným preukazovanú
zmluvu o dielo tu existoval spoločný sumár dôkazov, a to nielen tvrdenia žalobcu,
žalovaného, ale aj listinné dôkazy, a to faktúra žalobcu č. 2007121503, faktúra žalovaného
č. rs 2007017, svedecké výpovede, fotodokumentácia tvoriaca súčasť spisového materiálu.
Z výpovede tak žalobcu, ako aj žalovaného pred krajským súdom a z rozsahu zopakovaného
dokazovania nepochybne vyplynulo, že za rovnakých pomerov malo dôjsť k uzavretiu tak
kúpnej zmluvy, ako aj zmluvy o dielo. Vzhľadom k týmto spoločným východiskovým
okolnostiam potom nebolo na mieste tvrdiť, že len na základe výpovede žalobcu, faktúry
žalobcu č. 2007121503 bola preukázaná Kúpna zmluva, predmetom ktorej bol predaj
počítača MacBook Pro 15 za cenu 86 860,- Sk a súčasne pri existencii výpovedí
žalovaného, ním predloženej faktúry č. rs 2007017, fotodokumentácii na č. l. 57, 58, 59
spisu uzavrieť, že k preukázaniu zmluvy o dielo uzavretej žalovaným so žalobcom nemalo
dôjsť, podľa konštatovania okresného súdu.
S týmito skutkovými závermi sa krajský súd nestotožnil, pretože ak sa z hľadiska
neformálnosti poskytla ochrana práv žalobcovi v tom, že na základe jeho tvrdenia,
vystavenej faktúry č. 2007121503 na dodávku počítača žalovanému v celkovej cene v tom
čase 86 860,- Sk, bola uzavretá medzi žalobcom a žalovaným kúpna zmluva podľa ust.
§ 409 a nasl. ust. Obchodného zákonníka, tak z rovnakého dôvodu, princípu neformálnosti
pri kreovaní zmluvných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným bolo nevyhnutné poskytnúť
ochranu aj právam žalovaného, ktorý podľa predloženej faktúry č. rs 2007017, doloženej
fotodokumentácie do spisového materiálu na č. l. 57 – 59, preukázal uzavretie zmluvy
o dielo so žalobcom podľa ust. § 536 a nasl. ust. Obchodného zákonníka. Ako predmet
kúpnej zmluvy vyplýval z faktúry žalobcu č. 2007121503 a jeho cena, tak predmet zmluvy
o dielo a jeho cena vyplývala z faktúry žalovaného č. rs 2007017 (č. l. 48 spisu) na
78 161,50 Sk, v spojení so subdodávateľskými faktúrami pre žalovaného č. FV-5117/2007
(č. l. 51 spisu), č. 070737 (č. l. 52 spisu). To, že rozsah, resp. predmet diela dohodnutý
žalovaným so žalobcom bol zrealizovaný a dielo žalobcovi poskytnuté, vyplynulo
zo samotnej fotodokumentácie na č. l. 57 až 59 spisu. Predmetom diela podľa faktúry
žalovaného č. rs 2007017 bola propagačná, reklamná činnosť slúžiaca na vytvorenie
prezentačného miesta pre žalobcu, a to v súvislosti s prezentáciou výrobkov „A.“, pričom
išlo o projekt žalobcu.»
Krajský súd po zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že v okolnostiach danej
veci bolo preukázané jednak uzavretie kúpnej zmluvy medzi sťažovateľom a žalovaným,
ktorej predmetom bol počítač MacBook Pro 15 za kúpnu cenu 86 860 Sk, ale tiež zmluvy
o dielo, predmetom ktorej bolo vykonanie propagačnej, reklamnej (prezentačnej) činnosti
žalovaným pre sťažovateľa v rozsahu vyplývajúcom z faktúry č. rs 2007017. Následne
krajský súd vyhodnotil tieto záväzkové vzťahy ako podmienené, a to aj „v rovine ich ceny“.
Na základe uvedeného považoval krajský súd podľa výsledkov zopakovaného
dokazovania za preukázané, «že žalobca so žalovaným uzavrel kúpnu zmluvu na predaj
počítača MacBook Pro 15, ktorý mu bol dodaný, a súčasne žalovaný uzavrel so žalobcom
zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo plnenie, v rozsahu vyplývajúcom z faktúry
žalovaného č. rs 2007017 spočívajúcom v prezentačnej, reklamnej činnosti vykonávanej
v prospech žalobcu, v súvislosti s realizáciou projektu výrobkov „A.“. Krajský súd
konštatuje, že vzájomná podmienenosť kúpnej zmluvy a zmluvy o dielo bola daná
okolnosťami, za ktorých došlo k neformálnemu spôsobu kreovania predmetných zmluvných
vzťahov, keď ich dôvodom, spoločným základom bola prezentačná akcia v budove M.
súvisiaca s projektom výrobkov „A.“, ktorú zabezpečoval žalobca. Vzájomnosť
predmetných zmluvných vzťahov a ich podmienenosť potvrdil v konečnom dôsledku aj sám
žalobca na pojednávaní pred okresným súdom, a to dňa 18. marca 2010 (č. l. 64 rub spisu),
keď uviedol, že podmienkou účasti na uvedenom projekte bolo to, že každý, kto sa chce
na projekte zúčastniť, musí produkt „A.“ užívať. Kúpna zmluva, zmluva o dielo, boli tak
vzájomne na seba závislé, podmienené a mali spoločný základ, ktorým bola realizácia
projektu produktov „A.“, spojená s účasťou na tomto projekte. V podstate, pokiaľ by nebol
projekt zameraný na prezentáciu produktov „A.“, ktorý zabezpečoval žalobca, tak by ani
k uzavretiu kúpnej zmluvy a zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovaným nedošlo. Vzájomná
podmienenosť zmluvných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, a to že žalobca dodá
žalovanému počítač, v rozsahu ktorej hodnoty kúpnej ceny žalovaný vykoná pre žalobcu
dielo v prezentačnej, reklamnej činnosti na zrealizovanie projektu, nepochybne vyplynula zo
zopakovaného dokazovania pred krajským súdom, ako aj z výpovedí nielen žalobcu,
žalovaného, ale aj zo svedeckých výpovedí pani Š., pána O., hodnovernosť ktorých dôkazov
v štádiu konania a rozhodovania krajského súdu nebola spochybnená, žiadnym dôkazom
vyvrátená. K úplnosti sa poukazuje, že spoločným menovateľom zmluvných vzťahov žalobcu
a žalovaného bolo zabezpečenie prezentačného miesta pre žalobcu, ktorý mal realizovať
projekt súvisiaci s výrobkami „A.“.
Vzájomná závislosť a podmienenosť zmluvných vzťahov bola preukázaná aj výškou
ceny plnenia, keď po úhrade 10 % z kúpnej ceny počítača výsledná suma predstavovala
v tom čase 78 174,- Sk, t. z. 2 594,90 Eur, a plnenie žalovaným pre žalobcu podľa faktúry
č. rs 2007017 bolo vyjadrené sumou 78 161,50 Sk, t. z. 2 594,49 Eur. Vzájomnosť
a podmienenosť plnení bola tak vyjadrená aj ich vzájomnou výškou hodnoty, z ktorého
dôvodu sa krajský súd stotožnil s argumentáciou žalovaného, že na dané zmluvné vzťahy
bolo nevyhnutné aplikovať ust. § 275 ods. 2 Obchodného zákonníka. Účelom a zmyslom
uvedenej podmienenosti vzájomných zmluvných vzťahov bolo, že žalovaný v hodnote
počítača od žalobcu vykoná prezentačnú, reklamnú činnosť, výsledkom ktorej bude hmotne
zachytený výsledok takejto činnosti, čo bolo preukázané doloženou fotodokumentáciou
a týmto poskytnutým protiplnením žalovaného budú vysporiadané záväzkové vzťahy medzi
žalobcom a žalovaným. Túto vzájomnú podmienenosť a účel, ktorým bolo dosiahnuť
vyrovnanie vzájomných záväzkov žalobcu a žalovaného, potvrdila svedkyňa Š., keď uviedla,
že žalovaný mal pre žalobcu robiť reklamu a za toto žalovaný dostane počítač. Hoci
svedkyňa Š. osobne pri tomto dojednaní nebola a išlo o nepriamu svedkyňu, v konečnom
dôsledku potvrdila vykonanie reklamy žalovaným a jej súvislosť s projektom
zabezpečovaným žalobcom týkajúcim sa výrobkov „A.“. Svedok O. tiež potvrdil, že žalovaný
robil reklamy, propagačný materiál, a tým bude počítač poskytnutý žalobcom žalovanému
zaplatený. Krajský súd konštatuje, že na základe rozsahu zopakovaného dokazovania boli
preukázané nielen vzájomné zmluvné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným, ale aj ich
podmienenosť a závislosť, ako aj účel, ktorým bolo riešiť záväzky formou poskytnutia
vzájomných plnení. Toto sú primárne a podstatné zhodnotenia vykonané krajským súdom.
Takto preukázaný účel vzájomného vysporiadania si záväzkov v poskytnutí protiplnení bol
rozhodným, pre ktorú skutočnosť v druhom rade bolo vyhodnotenie hmotno-právneho
úkonu započítania zo dňa 31. 12. 2007 a v rámci sporového konania realizovaného
procesného úkonu započítania.»
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
uviedol dostačujúce skutočnosti, pre ktoré odvolaniu žalovaného vyhovel a rozsudok
okresného súdu č. k. 17 Cb 160/2009-113 z 15. júna 2010 zmenil tak, že žalobu sťažovateľa
o zaplatenie sumy 2 594,90 € s príslušenstvom zamietol. V odôvodnení citoval príslušné
ustanovenia Obchodného zákonníka, ako aj Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho
poriadku, ktorými sa pri svojom rozhodovaní spravoval a ktoré na vec aplikoval.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a postupu predchádzajúceho jeho
vydaniu konštatuje, že mu neprislúcha spochybňovať procesný postup krajského súdu
a rovnako mu neprináleží meniť jeho z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné
a dostatočne odôvodnené závery, ktoré sú výrazom jeho nezávislého rozhodovania.
V zásade by ústavný súd bol takto v pozícii ďalšej prieskumnej inštancie v systéme
všeobecného súdnictva, čo by bolo v rozpore s ústavným vymedzením jeho kompetencií.
Ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu sú
zrejmé dôvody, na základe ktorých ako odvolací súd dospel k záveru, že podmienky
na potvrdenie prvostupňového rozsudku ani na jeho zrušenie nie sú splnené, a preto
postupujúc podľa § 220 OSP rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a žalobu sťažovateľa
zamietol. Ústavný súd nepovažuje dôvody, na základe ktorých krajský súd zmenil rozsudok
okresného súdu, za svojvoľné alebo arbitrárne.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor krajského súdu svojím vlastným. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam.
Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k námietke
nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku v rozpore s § 157 ods. 2 OSP
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podstatná časť sťažnosti smeruje proti tomu, že konanie odvolacieho súdu bolo
v rozpore s procesnými zásadami priamosti a ústnosti, pretože odvolací súd rozdielne
hodnotil dôkazy vykonané bezprostredne pred súdom prvého stupňa bez toho, aby si ich
zopakovaním zadovážil rovnocenný podklad na závery o vierohodnosti vyslúchaných osôb,
resp. aby vo veci vykonal ďalšie dôkazy, ktoré súd prvého stupňa nevykonal.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovateľ mal v tejto časti možnosť uplatniť námietky v odvolacom konaní.
Zo zápisnice o súdnom pojednávaní pred odvolacím súdom z 27. októbra 2011 (č. l. 152 –
č. l. 154), ktorú si ústavný súd zadovážil, však vyplýva, že jeho právny zástupca na tomto
pojednávaní výslovne uviedol, že „K rozsahu vykonaného dokazovania a k jeho
zopakovaniu na dnešnom odvolacom pojednávaní my nemáme žiadne pripomienky.“.
Keďže, pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, sťažovateľ uplatnil svoje výhrady a námietky
až v sťažnosti podanej ústavnému súdu, teda nevyužil možnosť urobiť tak v konaní pred
všeobecným súdom, bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako neprípustnú.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2012