Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 51/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. M., T., zastúpeného advokátom JUDr. P. T., T.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 19. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna

2011 doručená sťažnosť Ing. A. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 19. apríla 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti najmä uviedol, že: «Na základe Mandátnej zmluvy

č. 04/2004 uzatvorenej medzi mnou a obcou Š. dňa 24. 09. 2004, upravenej Dodatkom č. 1

zo dňa 21. 10. 2004, riadne... ešte ako živnostník (Ing. A. M. - I.) dodal obci Š. realizáciu

výberu dodávateľa stavby 96 bytových jednotiek H. p. Š., ktoré práce... vyfakturoval

faktúrou - daňovým dokladom č. 01/05 zo dňa 21. 01. 2005 na sumu spolu s DPH 283.220,-

Sk, splatnú dňa 20. 02. 2005.

Žalobou zo dňa 09. 05. 2005 podanou na Okresnom súde Trnava... domáhal som sa

proti žalovanej obci Š... zaplatenia sumy 7 900,15 € s prísl. titulom odmeny za činnosť

vykonanú v zmysle mandátnej zmluvy (výber zhotoviteľa pre stavbu 96 bytových jednotiek).

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 17. 8. 2009 bola moja žaloba

zamietnutá a osobitným uznesením som bol zaviazaný nahradiť žalovanej trovy konania.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa som podal odvolanie.

Rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) bol rozsudok

okresného súdu zmenený a žalovaná bola zaviazaná zaplatiť mi 7 900,15 € so 14 % úrokom

z omeškania od 21. 2. 2005 do zaplatenia. Zároveň krajský súd týmto rozsudkom zmenil

uznesenie o trovách konania a zaviazal žalovanú nahradiť mi trovy konania v celkovej sume

4.393,48 € k rukám môjho právneho zástupcu.

Zmeňujúci rozsudok krajského súdu napadla dovolaním žalovaná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky... rozsudkom sp. zn. z 19. 4. 2011

zmenil rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietol a zaviazal ma nahradiť žalovanej

trovy dovolacieho konania v sume 487,72 € na účet jej právneho zástupcu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že rovnako ako

odvolací súd dospel aj najvyšší súd k záveru, že plnenie, ktoré mi žalovaná poskytla celkovo

vo výške 1.348.896,- Sk nemožno považovať za plnenie na žalovaný nárok, ale ide o plnenie

poskytnuté z neplatného právneho úkonu - dodatku č. 1 k mandátnej zmluve.

K záveru o potrebe zmeniť rozhodnutie krajského súdu a žalobu zamietnuť, dospel

najvyšší súd na základe dvoch argumentov:

V prvom rade sa najvyšší súd nestotožnil so záverom odvolacieho súdu, že žalovaná

v konaní nepožadovala započítanie plnení v celkovej sume 1.348.896,- Sk.

V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, že „Podľa zápisnice z pojednávania na

Okresnom súde v Trnave dňa 29. 09. 2004 žalovaný sa vo veci vyjadril tak, že žalobca

vykonal z predmetu plnenia uvedeného v mandátnej zmluve bod 3.2 a bod 3.3 len čiastočne,

bod 3.4 a 3.5 nevykonal. Považuje preto sumu 1.348.896,- Sk, ktorú mu preukázateľne

zaplatil, za dostatočnú odplatu za vykonané práce.

Citované vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 29. 09. 2006 síce slovami

obyčajného človeka neprávnika a netechnika jednoznačne vyjadruje jeho vôľu, aby súd tieto

jeho už poskytnuté plnenia započítal, a to tak, že ich žalovaný považuje za dostatočné a

primerané.

V súvislosti s vyššie uvedeným argumentom najvyššieho súdu považujem za potrebné

poznamenať, že žalovaná nikdy v konaní neprejavila vôľu započítať plnenia v celkovej sume

1.348.896,- Sk (resp. ich zodpovedajúcu časť) proti mnou uplatňovanému žalobnému

nároku. A to ani v dovolacom konaní, kde bola zastúpená kvalifikovanou advokátkou.

Najvyšší súd celkom svojvoľným výkladom slov žalovanej prednesených na

pojednávaní konanom na okresnom súde dospel k záveru, že žalovaná si uplatnila

započítaciu námietku. Ani okresný a ani krajský súd sa nikdy prípadnou započítacou

námietkou nezaoberali, nakoľko nebola vznesená. Je celkom neprípustné, aby najvyšší súd

nahrádzal prejavy a vôľu účastníka konania a svojvoľne vykladal jeho prejav. Opätovne

zdôrazňujem, že takúto argumentáciu žalovaná neuviedla ani v dovolaní spísanom

advokátkou, teda nie „neprávnikom“.

Ďalší argument najvyššieho súdu týka sa posúdenia primeranosti plnenia žalovanej

za mnou vykonané práce. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol, že „Rovnako sa dovolací

súd nestotožnil s pochybnosťami odvolacieho súdu o tom, či žalobcovi už vyplatená suma

vzhľadom na rozsah prác, ktoré pre žalovaného vykonal, je postačujúca a primeraná,

pričom svoje pochybnosti odôvodnil tým, že nemá oporu ani v zákone ani vo vykonanom

dokazovaní. Je pravdou, že súd 1. stupňa nijaké dokazovania v smere primeranosti už

zaplatenej sumy k skutočne vykonaným prácam nevykonal. Odvolací súd zrejme mal na

mysli znalecký posudok, je však nesporné, že zadováženie znaleckého posudku by bolo

nielen finančne nákladné, ale značne by predĺžilo aj trvanie konania. Súd 2. stupňa

pravdepodobne, rovnako ako dovolací súd, vychádzal zo svojej rozhodovacej praxe a zo

skutočnosti, že z úhrnnej sumy dohodnutej v mandátnej zmluve 1 806 591 Sk ostala

po preukázanom zaplatení obnosu 1 348 896 Sk čiastka 457 695 Sk na činnosti, ktoré boli

predmetom plnenia podľa bodu 3.4 a 3.5., ako aj ešte nevykonaných činností podľa bodu

3.3. a uzavrel, že ide o sumu postačujúcu a primeranú, najmä keď to navrhol a uznal

žalovaný“.

Vyššie uvedená argumentácia najvyššieho súdu opäť vykazuje známky výraznej

svojvôle. Najvyšší súd, bez toho, aby boli súdmi nižších stupňov vykonané akékoľvek dôkazy

ohľadom primeranosti žalovanou vyplatenej sumy za mnou reálne uskutočnené práce,

urobil záver o primeranosti žalovanou vyplatenej sumy 1.348.896,- Sk. Bez vyjadrenia

odborníka, znalca, len na základe názoru žalovanej, ktorá je, ako to najvyšší súd vyššie

uviedol „obyčajný človek neprávnik a netechnik“ a na základe svojej rozhodovacej praxe.

Podľa môjho názoru takto odborné otázky, ako je posúdenie cien za projektové a stavebné

činnosti, nie je možné považovať za skutočnosti súdu známe z rozhodovacej praxe, ktoré sa

nemusia dokazovať ( ). Ak by sa takýto názor pripustil, mohli by súdy obdobné

prípady rozhodovať v podstate bez vykonania akéhokoľvek dokazovania, len na základe

svojho posúdenia, ide o celkom neprijateľný postup.

Odôvodňovať takýto postup finančnou náročnosťou a predĺžením konania je rovnako

neprijateľné. Hospodárnosť konania a ani právo na prejednanie veci v primeranej lehote

nemôže v danom prípade stáť nad právom na riadne zistenie skutkového stavu a teda nad

právom na spravodlivé súdne konanie. Navyše podotýkam, že predmetný spor sa začal ešte

v roku 2005. Z tohto pohľadu už prípadné nariadenie znaleckého dokazovania by beztak

extrémne dlho trvajúci spor nijak výrazne nepredlžilo a nič by nemenilo na fakte, že toto

konanie trvá už neprimerane dlho.

Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je z vyššie uvedených dôvodov

arbitrárne, a je preto v rozpore s SR a s Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zakotvené v ...

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 19. 4. 2011 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 19. 4. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume... 261,82 EUR, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho

zástupcu sťažovateľa.“

4. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla

2011 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 13. apríla 2010 tak, že nárok žalobcu priznaný žalobcovi

proti žalovanému zamietol.

Z podstatnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:

«Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom

po tom, čo súd I. stupňa rozsudkom zo dňa 15. 06. 2009, č. k. -243 zamietol

žalobu, rovnako ako to urobil rozsudkom zo dňa 06. 12. 2006, č. k. -171,

ktorý odvolací súd uznesením zo dňa 31. 10. 2007, č. k. -194 zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Žalobca si spornú sumu v žalobe uplatnil titulom nezaplatenia faktúry č. 01/05

zo dňa 21. 01. 2005 vystavenej na základe mandátnej zmluvy z 24. 09. 2004 v znení dodatku

č. 1 zo dňa 21. 10. 2004.

V odvolaní proti žalobu zamietajúcemu rozsudku súdu 1. stupňa žalobca uviedol

(č. l. 184), že z dôvodu zamedzenia špekulácií žalovaného s absolútnou neplatnosťou

dodatku č. 2 k mandátnej zmluve i z dôvodu urýchlenia konania s cieľom preukázania

jednoznačnosti svojho nároku vzal čiastočne svoj návrh späť a znížil tak fakturovanú cenu

určenú dodatkom č. 1 na cenu dohodnutú v mandátnej zmluve.

Pokiaľ ide o dodatok č. 1 k mandátnej zmluve, súd 1. stupňa i odvolací vyslovili

názor, že je neplatný a dovolací súd sa s týmto názorom i jeho odôvodnením týmito súdmi

plne stotožnil.

V mandátnej zmluve č. 04/2004 zo dňa 29. 09. 2004 obsahuje dohodu o cene čl. V.

označený ako Odplata.

Podľa bodu 5.1 mandant zaplatí mandatárovi odplatu za činnosť v rozsahu čl. III

tejto zmluvy čiastku 1 806 591 Sk včítane DPH.

Spôsob a formu platenia upravuje čl. VI.

Podľa bodu 6.1. mandant zaplatí mandatárovi odplatu uvedenú v čl. V. tejto zmluvy

na základe faktúry mandatára v týchto etapách:

po zabezpečení výberu zhotoviteľ podľa o verejnom

obstarávaní... 238.000 Sk z celkovej čiastky za výkon inžinierskej činnosti včítane DPH.

podľa % plnenia stavebných prác zhotoviteľom stavby, príslušné % z ceny za výkon

inžinierskej činnosti včítane DPH.

Citované znenie bodu VI. mandátnej zmluvy nasvedčuje tomu, že vyúčtovanie týchto

prác malo byť obsahom prvej faktúry za činnosti vykonané mandatárom – žalobcom.

Predmet mandátnej zmluvy obsahuje čl. III. Uvádza sa v ňom: ...

Z porovnania citovaného znenia čl. III mandátnej zmluvy s činnosťami, za ktorých

vykonanie žalobca vystavil a žalovaný zaplatil faktúry č. 06/04, 08/04 a 09/04 je zrejmé, že

odvolací súd opodstatnene v odôvodnení rozsudku konštatuje, že plnenie, ktoré poskytol

žalobcovi na uvedené faktúry, celkom vo výške 1 348 896 Sk, nemožno považovať za plnenie

na žalovaný nárok, pričom ho považuje za plnenie poskytnuté z neplatného právneho úkonu

- dodatku č. 1 k mandátnej zmluve.

Dovolací súd sa však nestotožnil so záverom odvolacieho súdu, že žalovaný

započítanie týchto plnení nepožadoval, čo bolo dôvodom, že odvolací súd na ne

neprihliadal.

Podľa zápisnice z pojednávania na Okresnom súde v Trnave dňa 29. 09. 2004

žalovaný sa vo veci vyjadril tak, že žalobca vykonal z predmetu plnenia uvedeného

v mandátnej zmluve bod 3.2. a bod 3.3 len čiastočne, bod 3.4 a 3.5 nevykonal. Považuje

preto sumu 1 348 896 Sk, ktorú mu preukázateľne zaplatil, za dodatočnú odplatu za

vykonané práce.

Citované vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 29. 09. 2000 síce slovami

obyčajného človeka neprávnika a netechnika jednoznačne vyjadruje jeho vôľu, aby súd tieto

jeho už poskytnuté plnenia započítal, a to tak. že ich žalovaný považuje za dostatočné a

primerané.

Rovnako sa dovolací súd nestotožnil s pochybnosťami odvolacieho súdu o tom, či

žalobcovi už vyplatená suma vzhľadom na rozsah prác, ktoré pre žalovaného vykonal, je

postačujúca a primeraná, pričom svoje pochybnosti odôvodnil tým, že nemá oporu v zákone

ani vo vykonanom dokazovaní. Je pravdou, že súd 1. stupňa nijaké dokazovania v smere

primeranosti už zaplatenej sumy k skutočne vykonaným prácam nevykonal. Odvolací súd

zrejme mal na mysli znalecký posudok. Je však nesporné, že zadováženie znaleckého

posudku by bolo nielen finančne nákladné, ale značne by predĺžilo aj trvanie konania. Súd

1. stupňa pravdepodobne, rovnako ako dovolací súd vychádzal zo svojej rozhodovacej

praxe a zo skutočnosti, že z úhrnnej sumy dohodnutej v mandátnej zmluve 1 800 591 Sk

ostala po preukázanom zaplatení obnosu 1 348 896 Sk čiastka 437 695 Sk na činnosti, ktoré

boli predmetom plnenia podľa bodu 3.4 a 3.5 ako aj ešte nevykonaných činností podľa bodu

3.3. a uzavrel, že ide o sumu postačujúcu a primeranú, najmä keď to navrhol a uznal

žalovaný.»

5. Ústavný súd pre úplnosť uvádza na vec vzťahujúcu sa podstatnú časť odôvodnenia

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 13. apríla 2010, v ktorom vyslovil:

„Odvolací súd už v uznesení č. k. -194 zo dňa 31. 10. 2007 uložil

súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie najmä posúdiť právny titul, na základe ktorého by

mal nárok žalobcovi vzniknúť a preukázať riadne vykonanie činnosti v spojení s nárokom

na odplatu, ktorá je predmetom konania. Súd prvého stupňa sa napriek tomu dokazovaniu

v tomto smere v dostatočnom rozsahu nevenoval a svoju pozornosť zameral najmä

na posúdenie dodatku č. 1, ktorý účastníci k mandátnej zmluve uzatvorili a ktorý

prvostupňový súd kvalifikoval ako absolútne neplatný právny úkon. S týmto záverom sa

stotožňuje i odvolací súd, ale ho nepovažuje pre posúdenie nároku na plnenie

za relevantný...

Úhrady z faktúr č. 04/2004, 08/2004 a 09/2004 tak nemožno považovať za plnenie

na žalovaný nárok i pokiaľ sa jedná o plnenia poskytnuté z neplatného právneho úkonu.

Žalovaný započítanie týchto plnení nepožadoval, preto odvolací súd na ne neprihliadal,

pretože je na úvahe žalovaného, ako sa s plnením poskytnutým žalobcovi na základe

neplatného právneho úkonu vysporiada...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

10. Z námietok uvedených v ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ sa zo strany

ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov najvyššieho súdu spôsobom, ktorý by mal

nasvedčovať opodstatnenosti jeho právneho názoru, t. j. neodôvodnenosti zamietnutia

sťažovateľovej žaloby (nepriznania uplatňovaného nároku). Odôvodnenie rozhodnutia

v časti uplatnenia započítacej námietky, ako aj v časti primeranosti plnenia žalovanej

považuje za „celkom svojvoľný výklad“, resp. „argumentáciu vykazujúcu známky výraznej

svojvôle“, čo považuje za zásah do označených základných a iných práv.

11. Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd jasným a zrozumiteľným

spôsobom vysvetlil, prečo sa nestotožnil s názorom krajského súdu (bod 5) o neuplatnení

započítacej námietky s odkazom na zápisnicu z pojednávania okresného súdu

z 29. septembra 2004 (bod 4).

12. Už samotný krajský súd vo svojom rozhodnutí zdieľa rovnaký názor s okresným

(prvostupňovým) súdom o absolútnej neplatnosti dodatku č. 1 mandátnej zmluvy. Zároveň

pripustil, že žalovaný (Obec Šelpice) už poskytol sťažovateľovi plnenie vo výške

1 348 896 Sk, no z dôvodu neuplatnenia započítacej námietky „je na úvahe žalovaného,

ako sa s plnením poskytnutým žalobcovi [sťažovateľovi, pozn.] na základe neplatného

právneho úkonu vysporiada“. Teda, ak by krajský súd v konaní zistil uplatnenie

započítania, prihliadal by naň. Samotný započítací prejav zistil v konaní o dovolaní najvyšší

súd, zaplatenie žiadnym spôsobom nespochybnil žiaden účastník konania, a preto nárok

sťažovateľa zamietol. Za týchto okolností záver najvyššieho súdu o potrebe vykonania

znaleckého dokazovania nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený.

Ústavný súd preto nemal dôvod do rozsudku najvyššieho súdu zasiahnuť.

13. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2012