Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 149/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., P., vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených a 2 uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. februára 2012 doručená sťažnosť J. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv zaručených a 2

(ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 26. januára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania

sp. zn. na odstránenie nečinnosti správneho orgánu verejnej správy. Najvyšší

súd ako vecne príslušný súd v uvedenej veci rozhodol napadnutým uznesením tak, že návrh

sťažovateľa zamietol.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa listom z 21. februára 2010

obrátil na S., ústredie (ďalej len „S.“), v ktorom vyjadril nespokojnosť s vybavením jeho

žiadosti zo 7. januára 2010 „o zastavenie zrážok z exekúcie“ a žiadal oznámiť, ako chce S.

postupovať. Následne 20. decembra 2010 zaslal sťažovateľ S. doporučený list označený ako

„Vyplatenie nezákonne zrazenej sumy z dôchodku - oznámenie o začatí konania“, v ktorom

sťažovateľ žiadal, aby mu bolo rozhodnutím priznané, že má nárok na neprávom odňatú

sumu z jeho invalidného dôchodku. Sťažovateľ nespokojný s vybavením veci listom S.

24. januára 2011 doručil Krajskému súdu v Prešove návrh na odstránenie nečinnosti

správneho orgánu verejnej správy. Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn.

z 15. júna 2011 vec postúpil najvyššiemu súdu ako vecne príslušnému súdu. Najvyšší súd

rozhodol napadnutým uznesením tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ «listom zo

14. júla 2010 žiadal odporkyňu, aby odstránila svoje nezákonné konanie, ktoré spočíva

v nedôvodnom výkone zrážok z jeho invalidného dôchodku.

Odporkyňa jeho žiadosti nevyhovela, preto ďalším podaním z 20. decembra 2010,

označeným ako „Oznámenie o začatí konania“ žiadal o vydanie rozhodnutia o odstránení

nezákonného stavu. Odporkyňa na túto žiadosť reagovala len listom, v ktorom vysvetľuje

svoj postoj ale jej tvrdenia podľa navrhovateľa nie sú v súlade so zákonom.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení namietala, že nemá právomoc odmietnuť

vykonanie zrážok z invalidného dôchodku, nariadených na základe príkazu exekútora, ani

bez príkazu exekútora znížiť alebo zastaviť exekučné zrážky. Postup S. pri vykonávaní

zrážok z dôchodkovej dávky na základe príkazu súdneho exekútora upravuje zákon

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný

poriadok“), lebo o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov výkon exekučných zrážok z dôchodkových dávok neupravuje...

Nečinnosť je také správanie sa správneho orgánu ktorým porušuje svoju povinnosť

rozhodnúť bez zbytočných prieťahov vo veci, patriacej do jeho právomoci aj keď mu

v rozhodnutí nebráni žiadna zákonná prekážka. Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje

v nevykonaní potrebných úkonov alebo v zbytočných prieťahoch (v nerobení žiadnych

úkonov) pri postupe správneho orgánu, ale môže sa prejaviť aj v tom, že namiesto

rozhodnutia správny orgán poukazuje na nedostatok právomoci a vec vybaví listom alebo

informáciou, prípadne konanie zastaví záznamom v spise a podobne...

Treba uviesť, že v danej veci odporkyňa o nariadení a vykonaní exekúcie nekoná

a ani nerozhoduje. Má len postavenie platiteľky dávky v zmysle § 89 ods. 1 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), ktorá na základe príkazu na začatie exekúcie

vykonáva zrážky z invalidného dôchodku povinného a nevypláca povinnému zrazené sumy.

Možno pripomenúť, že rozhodnúť o odklade exekúcie prípadne o zastavení exekúcie

v zmysle § 56 a § 57 Exekučného poriadku by mohol, aj príslušný súd. Takýmto súdom však

v danej veci nie je súd v správnom súdnictve. Takúto právomoc však nemá odporkyňa, preto

jej súd nemohol uložiť, aby prestala vykonávať zrážky z dôchodku navrhovateľa. Návrh

na odstránenie nečinnosti odporkyne v danej veci preto musel súd zamietnuť ako

nedôvodný.».

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „porušovateľom boli porušené právo na súdnu a inú

právnu ochranu podľa / a odst. 2/ “. Podľa názoru

sťažovateľa „konanie o neprávom zrazenej sumy z invalidného dôchodku je konanie, ktoré

prebieha podľa ustanovení až 225 o sociálnom poistení a nárok

na vrátenie neprávom zrazenej sumy sa posudzuje s odkazom na § 112 toho istého zákona.

o sociálnom poistení ani konkrétne nehovorí, že neprávom

zrazenú sumu z priznaného invalidného dôchodku nie je možné vrátiť, keď prebieha, alebo

prebiehala exekúcia. Nehovorí o tom ani exekučný poriadok. Porušovateľ – Najvyšší súd SR

nedokázal v tomto súdnom konaní správne posúdiť, rozlíšiť právnu podstatu a odlišnosti

nárokov a uplatniť toto chránené právo sťažovateľa prihliadnutím na Nariadenie vlády

č. , ktoré hovorí, že pri dvoch nezaopatrených detí je možné zraziť len vtedy,

keď výška dôchodku v prípade sťažovateľa bude vyššia ako je 492,- €.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v závere sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby

nálezom vyslovil, že „uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej č. k. zo dňa

26. januára 2012 boli porušené základné ľudské práva alebo slobody a aby toto uznesenie

zrušil. Zároveň sťažovateľ žiada Ústavný súd Slovenskej republiky, aby mu s odkazom

na SR priznal finančné zadosťučinenie vo výške 300,- €.“.

Sťažovateľ tiež žiadal, aby mu ústavný súd pre účely tohto konania ustanovil

„advokáta z centra právnej ochrany“. Svoju žiadosť odôvodňoval nepriaznivým

zdravotným stavom a zlou finančnou situáciou.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

V úvode považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že sťažnosť sťažovateľa sa

vyznačuje značnou nekoncepčnosťou svojho obsahu, a preto ústavný súd sa pri prerokovaní

tejto sťažnosti v prvom rade vysporiadal s nejednoznačným petitom sťažnosti a posúdil

vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti jej predmet tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto

rozhodnutia.

Ústavný súd vzhľadom na to, že v prípade tejto sťažnosti boli už na prvý pohľad

zjavné dôvody, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie (ako to vyplýva z ďalšieho textu

odôvodnenia), nevyhovel žiadosti sťažovateľa o ustanovenie advokáta pre účely tohto

konania, pretože ani jeho ustanovenie by nemohlo viesť k odlišnému výsledku v tomto

konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Sťažovateľova

námietka spočíva v jeho odlišnom právnom názore na vec a na základe toho sťažovateľ

tvrdí, že najvyšší súd tým, že nesprávne posúdil právnu podstatu ním uplatneného nároku,

zároveň porušil aj jeho označené základné práva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu

zaručeného napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľne uviedol dôvody,

na základe ktorých dospel k záveru o nedôvodnosti sťažovateľovho návrhu na odstránenie

nečinnosti správneho orgánu verejnej správy, ktoré aj náležitým spôsobom odôvodnil.

Ústavný súd preto konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

prima facie nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a dodáva, že

relevantnému právnemu záveru predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný výklad

dotknutej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol

ustálený záver nedostatku právomoci správneho orgánu rozhodnúť o požadovanom nároku

sťažovateľa na „vyplatenie nezákonne zrazenej sumy z dôchodku“. Inak povedané, keďže

správny orgán vo veci požadovanej sťažovateľom nemohol konať a rozhodnúť, nemohol

byť ani nečinný.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

(, , ), kvalifikuje ústavný súd takúto sťažnosť ako

zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva

sťažovateľa zaručeného napadnutým uznesením najvyššieho súdu

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Berúc do úvahy úzku spätosť tvrdení sťažovateľa, ktorými argumentoval v prospech

záveru o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

na jednej strane a základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy zaručeného na strane druhej, ústavný súd

konštatuje, že ústavne požadovaná kvalita poskytovanej súdnej ochrany bola

v sťažovateľovom prípade konkretizovaná práve požiadavkou na ústavne konformný prístup

najvyššieho súdu pri preskúmavaní napadnutého administratívneho postupu vyžadujúci

dôsledné rešpektovanie ustanovení piatej časti . Takýto

prístup potvrdzuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu (). Keďže ústavný súd

dospel pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti k záveru o vylúčení akejkoľvek

možnosti konštatovania porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1

, rovnaký záver platí aj o možnosti zistenia porušenia základného práva sťažovateľa

zaručeného mu pri meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti, a v tejto

časti hodnotí sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd na záver pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka

konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym

právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že

všeobecné súdy na základe výkladu a použitia relevantných právnych noriem rozhodnú,

a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté

v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý

proces ().

Ústavný súd na základe uvedených dôvodov o sťažnosti pri jej predbežnom

prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012