Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 149/2012
PDF · 164 KB
No categories available
III. ÚS 149/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., P., vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžnč 8/2011 z 26. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. februára 2012 doručená sťažnosť J. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 7 Sžnč 8/2011 z 26. januára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania
sp. zn. 7 Sžnč 8/2011 na odstránenie nečinnosti správneho orgánu verejnej správy. Najvyšší
súd ako vecne príslušný súd v uvedenej veci rozhodol napadnutým uznesením tak, že návrh
sťažovateľa zamietol.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa listom z 21. februára 2010
obrátil na S., ústredie (ďalej len „S.“), v ktorom vyjadril nespokojnosť s vybavením jeho
žiadosti zo 7. januára 2010 „o zastavenie zrážok z exekúcie“ a žiadal oznámiť, ako chce S.
postupovať. Následne 20. decembra 2010 zaslal sťažovateľ S. doporučený list označený ako
„Vyplatenie nezákonne zrazenej sumy z dôchodku - oznámenie o začatí konania“, v ktorom
sťažovateľ žiadal, aby mu bolo rozhodnutím priznané, že má nárok na neprávom odňatú
sumu z jeho invalidného dôchodku. Sťažovateľ nespokojný s vybavením veci listom S.
24. januára 2011 doručil Krajskému súdu v Prešove návrh na odstránenie nečinnosti
správneho orgánu verejnej správy. Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 1 S 13/2011
z 15. júna 2011 vec postúpil najvyššiemu súdu ako vecne príslušnému súdu. Najvyšší súd
rozhodol napadnutým uznesením tak, že návrh sťažovateľa zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ «listom zo
14. júla 2010 žiadal odporkyňu, aby odstránila svoje nezákonné konanie, ktoré spočíva
v nedôvodnom výkone zrážok z jeho invalidného dôchodku.
Odporkyňa jeho žiadosti nevyhovela, preto ďalším podaním z 20. decembra 2010,
označeným ako „Oznámenie o začatí konania“ žiadal o vydanie rozhodnutia o odstránení
nezákonného stavu. Odporkyňa na túto žiadosť reagovala len listom, v ktorom vysvetľuje
svoj postoj ale jej tvrdenia podľa navrhovateľa nie sú v súlade so zákonom.
Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení namietala, že nemá právomoc odmietnuť
vykonanie zrážok z invalidného dôchodku, nariadených na základe príkazu exekútora, ani
bez príkazu exekútora znížiť alebo zastaviť exekučné zrážky. Postup S. pri vykonávaní
zrážok z dôchodkovej dávky na základe príkazu súdneho exekútora upravuje zákon
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“), lebo § 112 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov výkon exekučných zrážok z dôchodkových dávok neupravuje...
Nečinnosť je také správanie sa správneho orgánu ktorým porušuje svoju povinnosť
rozhodnúť bez zbytočných prieťahov vo veci, patriacej do jeho právomoci aj keď mu
v rozhodnutí nebráni žiadna zákonná prekážka. Nečinnosť sa najčastejšie prejavuje
v nevykonaní potrebných úkonov alebo v zbytočných prieťahoch (v nerobení žiadnych
úkonov) pri postupe správneho orgánu, ale môže sa prejaviť aj v tom, že namiesto
rozhodnutia správny orgán poukazuje na nedostatok právomoci a vec vybaví listom alebo
informáciou, prípadne konanie zastaví záznamom v spise a podobne...
Treba uviesť, že v danej veci odporkyňa o nariadení a vykonaní exekúcie nekoná
a ani nerozhoduje. Má len postavenie platiteľky dávky v zmysle § 89 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), ktorá na základe príkazu na začatie exekúcie
vykonáva zrážky z invalidného dôchodku povinného a nevypláca povinnému zrazené sumy.
Možno pripomenúť, že rozhodnúť o odklade exekúcie prípadne o zastavení exekúcie
v zmysle § 56 a § 57 Exekučného poriadku by mohol, aj príslušný súd. Takýmto súdom však
v danej veci nie je súd v správnom súdnictve. Takúto právomoc však nemá odporkyňa, preto
jej súd nemohol uložiť, aby prestala vykonávať zrážky z dôchodku navrhovateľa. Návrh
na odstránenie nečinnosti odporkyne v danej veci preto musel súd zamietnuť ako
nedôvodný.».
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „porušovateľom boli porušené právo na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1/ a odst. 2/ Ústavy Slovenskej republiky“. Podľa názoru
sťažovateľa „konanie o neprávom zrazenej sumy z invalidného dôchodku je konanie, ktoré
prebieha podľa ustanovení § 172 až 225 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a nárok
na vrátenie neprávom zrazenej sumy sa posudzuje s odkazom na § 112 toho istého zákona.
Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení ani konkrétne § 112 nehovorí, že neprávom
zrazenú sumu z priznaného invalidného dôchodku nie je možné vrátiť, keď prebieha, alebo
prebiehala exekúcia. Nehovorí o tom ani exekučný poriadok. Porušovateľ – Najvyšší súd SR
nedokázal v tomto súdnom konaní správne posúdiť, rozlíšiť právnu podstatu a odlišnosti
nárokov a uplatniť toto chránené právo sťažovateľa prihliadnutím na Nariadenie vlády
č. 268/2006 Z. z., ktoré hovorí, že pri dvoch nezaopatrených detí je možné zraziť len vtedy,
keď výška dôchodku v prípade sťažovateľa bude vyššia ako je 492,- €.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v závere sťažnosti ústavnému súdu navrhol, aby
nálezom vyslovil, že „uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej č. k. 7 Sžnč/8/2011 zo dňa
26. januára 2012 boli porušené základné ľudské práva alebo slobody a aby toto uznesenie
zrušil. Zároveň sťažovateľ žiada Ústavný súd Slovenskej republiky, aby mu s odkazom
na čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznal finančné zadosťučinenie vo výške 300,- €.“.
Sťažovateľ tiež žiadal, aby mu ústavný súd pre účely tohto konania ustanovil
„advokáta z centra právnej ochrany“. Svoju žiadosť odôvodňoval nepriaznivým
zdravotným stavom a zlou finančnou situáciou.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
V úvode považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že sťažnosť sťažovateľa sa
vyznačuje značnou nekoncepčnosťou svojho obsahu, a preto ústavný súd sa pri prerokovaní
tejto sťažnosti v prvom rade vysporiadal s nejednoznačným petitom sťažnosti a posúdil
vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti jej predmet tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto
rozhodnutia.
Ústavný súd vzhľadom na to, že v prípade tejto sťažnosti boli už na prvý pohľad
zjavné dôvody, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie (ako to vyplýva z ďalšieho textu
odôvodnenia), nevyhovel žiadosti sťažovateľa o ustanovenie advokáta pre účely tohto
konania, pretože ani jeho ustanovenie by nemohlo viesť k odlišnému výsledku v tomto
konaní.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Sťažovateľova
námietka spočíva v jeho odlišnom právnom názore na vec a na základe toho sťažovateľ
tvrdí, že najvyšší súd tým, že nesprávne posúdil právnu podstatu ním uplatneného nároku,
zároveň porušil aj jeho označené základné práva.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd
konštatuje, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľne uviedol dôvody,
na základe ktorých dospel k záveru o nedôvodnosti sťažovateľovho návrhu na odstránenie
nečinnosti správneho orgánu verejnej správy, ktoré aj náležitým spôsobom odôvodnil.
Ústavný súd preto konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
prima facie nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a dodáva, že
relevantnému právnemu záveru predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný výklad
dotknutej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol
ustálený záver nedostatku právomoci správneho orgánu rozhodnúť o požadovanom nároku
sťažovateľa na „vyplatenie nezákonne zrazenej sumy z dôchodku“. Inak povedané, keďže
správny orgán vo veci požadovanej sťažovateľom nemohol konať a rozhodnúť, nemohol
byť ani nečinný.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04), kvalifikuje ústavný súd takúto sťažnosť ako
zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva
sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Berúc do úvahy úzku spätosť tvrdení sťažovateľa, ktorými argumentoval v prospech
záveru o porušení svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy na jednej strane a základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia
orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy na strane druhej, ústavný súd
konštatuje, že ústavne požadovaná kvalita poskytovanej súdnej ochrany bola
v sťažovateľovom prípade konkretizovaná práve požiadavkou na ústavne konformný prístup
najvyššieho súdu pri preskúmavaní napadnutého administratívneho postupu vyžadujúci
dôsledné rešpektovanie ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Takýto
prístup potvrdzuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu (IV. ÚS 46/04). Keďže ústavný súd
dospel pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti k záveru o vylúčení akejkoľvek
možnosti konštatovania porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, rovnaký záver platí aj o možnosti zistenia porušenia základného práva sťažovateľa
zaručeného mu čl. 46 ods. 2 ústavy pri meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti, a v tejto
časti hodnotí sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd na záver pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka
konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym
právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy na základe výkladu a použitia relevantných právnych noriem rozhodnú,
a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté
v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces (IV. ÚS 252/04).
Ústavný súd na základe uvedených dôvodov o sťažnosti pri jej predbežnom
prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. apríla 2012