Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 165/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. M. G., PhD., G., JUDr. Z. Ď., L., JUDr. P. P., B.,

a JUDr. E. H., B., zastúpených spoločnosťou S. a spol. s r.o., B., konajúcou advokátom

Mgr. P. S., ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 , a Listiny základných práv a

slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 10. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. M. G., PhD., JUDr. Z. Ď., JUDr. P. P. a JUDr. E. H. o d m i e t a

pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 22. augusta

2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. M. G., PhD., JUDr. Z. Ď., JUDr. P. P. a JUDr. E. H.

(ďalej len ,,sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len ,a“), a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 10. mája 2011 (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“). Na výzvu

ústavného súdu sťažovatelia 13. októbra 2011 doručili napadnutý rozsudok krajského súdu,

ktorý nepripojili k sťažnosti pri jej podaní.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli v procesnom

postavení navrhovateľov účastníkmi občianskeho súdneho konania o ochranu pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, v ktorom sa domáhali, aby krajský súd

predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) uložil, aby

okamžite upustil od nezákonného zásahu spočívajúceho v nevyplatení odmien vo výške

navrhnutej sudcovskou radou 25. mája 2009 a do troch dní tieto odmeny vyplatil. Krajský

súd napadnutým rozsudkom návrh zamietol a nepriznal navrhovateľom náhradu trov

konania. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci v ich prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom

( a listiny) a základného práva na spravodlivú súdnu

ochranu ( , listiny a dohovoru).

3. Podstatné sťažnostné námietky sťažovatelia formulovali v dvoch rovinách.

Najskôr sa zaoberali konaním krajského súdu v ich neprítomnosti, pričom v tomto smere

na odôvodnenie sťažnosti uviedli:

,,Po viacerých urgenciách sťažovateľov na postup a nečinnosť krajského súdu

predvolaním z 15.04.2011 nariadil pojednávanie v uvedenej veci na deň 10. mája 2011

o 11.30. hod (utorok, pozn. ústavného súdu). Sťažovatelia listom zo dňa 6. mája 2011

(piatok, pozn. ústavného súdu) krajskému súdu oznámili, že nakoľko žalobca Ing. JUDr. G.

v uvedenom termíne čerpá riadnu dovolenku a žalobkyňa JUDr. Ď. má v uvedenom čase

neodkladnú pracovnú poradu a zvyšní žalobcovia 3/ a 4/ nesúhlasia s pojednávaním bez

súčasnej prítomnosti uvedených dvoch žalobcov 1/ a 2/, tak všetci žalobcovia požadovali,

aby konajúci súd nevykonal pojednávanie v ich neprítomnosti a pojednávanie odročil na iný

termín. Krajský súd napriek uvedenej žiadosti žalobcov o odročenie pojednávania

pojednávanie vykonal v ich neprítomnosti a vec meritórne rozhodol v ich neprospech...

Sťažovatelia poukazujú na tú skutočnosť, že sa domáhali vykonania pojednávania za

svojej prítomnosti, lebo vopred s dostatočným predstihom signalizovali, že chcú na základe

administratívneho spisu doručeného zo strany protistrany v súdnom konaní doplniť svoje

dôkazy a preukázať, že k nezákonnému zásahu zo strany predsedu súdu nielen došlo ale že

tento zásah aj naďalej trvá. Táto zákonom garantovaná možnosť však bola konaním

krajského súdu odňatá. Podľa sťažovateľov uvedené konanie neospravedlňuje ani to, že

sťažovatelia pred vytýčením pojednávania poukazovali na bezdôvodné prieťahy v súdnom

konaní.

V samotnom odôvodnení rozsudku sa krajský súd vôbec nezaoberal vysvetlením,

prečo ospravedlnenie sťažovateľov z pojednávania a prečo ich žiadosť o odročenie

pojednávania na iný termín nezobral do úvahy...

Na základe uvedených skutočností sa sťažovatelia domnievajú, že ich základné právo

garantované tak v a v listiny na prejednanie veci v svojej

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom konaním krajského

súdu porušené bolo.“

4. V rámci druhého okruhu sťažnostných námietok sťažovatelia poukazujú

na svojvôľu a ústavnú neudržateľnosť rozsudku krajského súdu, ktorý podľa ich názoru

vykladal relevantné právne normy ústavne nekonformným spôsobom. V tomto smere

v sťažnosti uvádzajú:

,,Krajský súd v odôvodnení rozsudku nekládol sťažovateľom za vinu, že by

nevyčerpali prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo že domáhajú len

určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Krajský súd implicitne a dosť neurčitým

spôsobom vyložil obsah dotknutých ustanovení ( ) tým, že konštatoval právny

názor, že nakoľko sťažovatelia brojili proti nevyplateniu odmien, ktoré boli podľa záverov

krajského súdu neustále nenárokovateľnou (fakultatívnou) peňažnou dávkou sudcu,

nemohlo ani preto dôjsť k porušeniu práv žalobcu 1/ až 4/ v zmysle (obranný

argument tvrdený žalovaným predsedom súdu), a z uvedeného dôvodu nie je podľa

krajského súdu návrh prípustný.

Navyše krajský súd značne prekvapivo a bez bližšieho vo svojom závere odôvodnenia

vyslovil právny názor, že žalobný petit uplatnený sťažovateľmi nie je v súlade s ust. § 250v

Sťažovatelia sa preto právom domnievajú, že práve vyslovením hore uvedených

názorov krajský súd vyložil dotknuté zákonné ustanovenia (najmä ) spôsobom,

ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych uprav.

Sťažovatelia už od počiatku tvrdili, že nárok na vyplatenie odmien im vznikol (viď

zápisnica Sudcovskej rady a aktivita vedenia najvyššieho súdu smerujúca k ich vyplateniu),

že v nevyplatení odmien sťažovateľom vidia nezákonnosť zásahu, tento zásah doposiaľ trvá,

a po tom, čo si konajúci všeobecný súd overí správnosť argumentov sťažovateľov, má

prikázať okamžité upustenie od tak vymedzeného nezákonného zásahu. Tieto argumenty

a tvrdenia sťažovateľov krajský súd nezobral do úvahy, nezaoberal sa hodnotením ich

závažnosti na tvrdený zásah, nevykonal riadne zistenie skutkového stavu a na základe

uvedeného ani nevyhodnotil to, či nežiaduca situácia pre sťažovateľov je nezákonným

zásahom alebo nie. Na základe uvedeného skutkového a právneho rozboru sa sťažovatelia

domnievajú, že krajský súd svojvoľne rozhodol o ich žalobe rozsudkom, ktorý je

nepreskúmateľný na jednej strane na základe nezrozumiteľnosti a na strane druhej

na základe nedostatku dôvodov. Takýto rozsudok ako aj súdne konanie mu predchádzajúce

potom nespĺňa garancie predpokladané v dohovoru, a

ods. 1 listiny.“

5. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

postupom a rozsudkom krajského súdu boli porušené ich označené práva, pričom súčasne

žiadali, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu a priznal im náhradu trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobný obsah základného práva na súdnu ochranu

priznáva každému aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Obdobné práva priznáva každému aj čl. 38 ods. 2 listiny.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto (po jej doplnení)

má predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, nie je

neprípustná a na jej prerokovanie má právomoc. Súčasne však zistil, že sťažnosť je zjavne

neopodstatnená, čo bolo zároveň dôvodom jej odmietnutia. O zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia , , , ,

).

9. Pokiaľ ide o prvú časť sťažnostnej argumentácie týkajúcu sa konania krajského

súdu v neprítomnosti sťažovateľov, ústavný súd k tejto námietke uvádza, že nemôže mať

ústavno-právnu relevanciu. Sťažovatelia totiž boli riadne a včas vopred na pojednávanie

predvolaní, vyjadrenie odporcu k ich návrhu im bolo krajským súdom zaslané, pričom

k tomuto vyjadreniu zaslali svoje dve repliky. Rovnosť strán zahŕňajúca aj právo poznať

a reagovať na všetky podstatné argumenty protistrany, teda bola zachovaná. Sťažovatelia

opomínajú podstatné procesné súvislosti aplikovateľné v rámci správneho súdnictva aj

v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, a to že dokazovanie

sa spravidla nevykonáva (§ 250i ods. 1 v spojení s § 250v ods. 8 Občianskeho súdneho

poriadku, ďalej len ,,OSP“) a neúčasť účastníkov konania (sťažovateľov ako navrhovateľov)

na pojednávaní nebráni prerokovaniu veci v ich neprítomnosti, pričom prerušenie konania

z tohto dôvodu je ex lege vylúčené ( v spojení s ). Krajský

súd teda sťažovateľom neodňal ich právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti a ani právo

vyjadriť sa k podstatným otázkam súvisiacim s predmetom súdnej ochrany, ktoré vyplynuli

z vyjadrení odporcu v predmetnom konaní. Ako navyše z dôvodov rozsudku krajského súdu

(pozri ďalej uvedené) vyplýva, tento svoje závery neoprel o žiaden dôkaz, ktorý by vykonal

na pojednávaní 10. mája 2011, ale výlučne o dôkazy, ktorými sťažovatelia disponovali.

10. Krajskému súdu síce možno vytknúť, že v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo

ospravedlnenie sťažovateľov nepovažoval za spôsobilé na odročenie pojednávania, takéto

pochybenie však in concreto nemá ústavnú relevanciu. Ústavnému súdu však nedá neuviesť,

že podmieňovanie prítomnosti navrhovateľov JUDr. P. P. a JUDr. E. H. na pojednávaní

krajského súdu prítomnosťou ostatných sťažovateľov je len ťažko obhájiteľný dôvod na

žiadosť o odročenie pojednávania. Menovaným sťažovateľom totiž nič nebránilo reálne sa

na pojednávaní zúčastniť a v plnom rozsahu realizovať svoje procesné práva a nimi

uvádzaný dôvod na odročenie pojednávania nasvedčuje skôr absencii ich skutočného

záujmu na prerokovaní a rozhodnutí veci v ich prítomnosti. Vzhľadom na ustanovenie

v spojení s ani neakceptovanie dôvodov na odročenie

pojednávania uvádzaných sťažovateľom JUDr. Ing. M. G., PhD., a JUDr. Z. Ď. zo strany

krajského súdu nemôže mať ústavnoprávne dôsledky vo väzbe na a čl.

38 ods. 2 listiny. Uplatnenie týchto dôvodov dva pracovné dni (!) pred pojednávaním

krajského súdu taktiež nasvedčuje skôr obštrukčnému prístupu, než skutočnému záujmu

sťažovateľov o účasť na pojednávaní.

11. Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľov, v zmysle ktorej im nebola zo strany

krajského súdu poskytnutá spravodlivá súdna ochrana, ústavný súd uvádza, že súčasťou

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani

riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to

teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

12. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ). Podstatné námietky

sťažovateľov však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného súdu, argumentačná pozícia

sťažovateľov spočíva výlučne v rovine podústavného práva a tvrdenému zásahu do ich

základného práva podľa ( listiny a dohovoru) sa

v podstate nevenuje, a keď, tak iba vo všeobecnej rovine. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd, resp.

ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či krajský súd nemohol svojím

rozsudkom porušiť základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie.

13. Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdené nedostatky

v právnom posúdení veci krajským súdom, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku

nasledujúcej po rekapitulácii návrhu, vyjadrení účastníkov a relevantných právnych noriem

uviedol:

«Krajský súd... dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná preto ju podľa § 250v

ods. 3 zamietol.

Súd z dokladov založených žalovaným a taktiež žalobcov v 1/ až 4/ rade zistil, že

z rokovania Sudcovskej rady NS SR, ktoré sa konalo dňa 25.05.2009 bola spísaná zápisnica

SRns 9/2009 z ktorej vyplýva, že bolo prijaté nasledovného znenia:

„Sudcovská rada pri Najvyššom súde Slovenskej republiky navrhuje v zmysle § 79

ods. 1 písm. b/, c/ v spojení s ods. 3 v platnom a účinnom znení a čl.

III bod 1, 2 Kritérií na priznávanie odmien sudcom najvyššieho súdu podpredsedníčke

najvyššieho súdu, zastupujúcej predsedu, priznať odmeny sudcom najvyššieho súdu,

uvedeným v prílohe č. 1, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tohto uznesenia, vo výške ich

základného platu a prípadného funkčného príplatku len podľa § 69 ods. 1 písm. c/, d/ zák.

č. v znení neskorších predpisov tak, aby odmena bola vyplatená v mesiaci júl

2009“.

„Podpredsedníčke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zastupujúcej predsedu,

navrhuje v zmysle v spojení s ods. 3 v platnom

a účinnom znení (za plnenie osobitne významných úloh pri vedení súdu nad rozsah jej

povinností) odmenu vo výške jej funkčného platu (§ 71 ods. 1 zákona)“.

V spise je založený list zo dňa 17.08.2009 žalobcu v 1/ až 4/ rade adresovaný

žalovanému z ktorého vyplýva, že žalobca v 1/ až 4/ rade mal vedomosť o tom, že

07.08.2009 boli vyplatené odmeny na najvyššom súde rozpore s uznesením č. 21/2009,

ďalej v tomto liste je uvedené, že zrušenie vyplatenia odmien sudcom NS SR žalovaným

došlo k porušeniu S týmto postupom žalobca v 1/ až 4/ rade

vyjadril nespokojnosť s konaním žalovaného a žiada o bezodkladné vyplatenie odmien

v schválenom rozsahu.

Súd zistil zo zápisnice z mimoriadneho zasadnutia Sudcovskej rady pri NS SR

konanej dňa 23.09.2009, že žalovaný odôvodnil nepriznanie odmien sudcom NS SR, ktoré

boli navrhnuté Sudcovskou radou NS SR. Z odôvodnenia vyplýva, že pokiaľ žalovaný

neudelil odmeny sudcom pôsobiacim v ostatných kolégiách NS SR vychádzal z ich

nedostatočnej výkonnosti, odbornosti a rýchlosti rozhodnutia. Sudcovská rada prijala

v znení: Sudcovská rada najvyššieho súdu berie na vedomie

odôvodnenie nevyhovenia návrhu na priznanie odmien sudcom najvyššieho súdu predsedom

najvyššieho súdu. Žalobca v 1/ rade dňa 23.09.2009 doručil Sudcovskej rade NS SR

nesúhlasné stanovisko k objasneniu nevyplatenia odmien prednesom dňa 23.09.2009

predsedom najvyššieho súdu. V tomto nesúhlasnom stanovisku žalobca v 1/ rade opätovne

vyslovuje svoj právny názor na to, že žalovaný v rozpore so nevyplatil

a nerealizoval priznané odmeny v zmysle uznesenia Sudcovskej rady NS SR.

Súd konštatuje, že návrh žalobcu v 1/ až 4/-rade zo dňa 21.10.2010 nie je prípustný.

Cieľom konania podľa § 250v je posilnenie ochrany fyzických a právnických osôb pred

takými zásahmi, ktoré nie sú založené na konkrétnom rozhodnutí orgánu verejnej správy,

ale spočívajú vo faktickej činnosti proti nej. Spoločným znakom je priznanie súdnej ochrany

v prípade tvrdeného nezákonného zásahu orgánom verejnej správy je, ak postup vo verejnej

správe, hoci sa nemal uskutočniť sa v rozpore s požiadavkami zákonnosti konania realizuje

a po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov podaných cieľom nápravy dôsledkov

nezákonného zásahu návrh predložený súdu jednoznačne vyžaduje súdnu pomoc vo forme

nápravy tohto pre navrhovateľa spoločensky neúnosného stavu.

Konanie podľa § 250v sa začína podaním návrhu, ktorý okrem uvedených

všeobecných náležitostí musí obsahovať tvrdenie navrhovateľa, že bol ukrátený na svojich

právach a právom chránených záujmoch; musí ísť o jeho práva a záujmy, inak návrh

nemôže byť úspešný, ide o zásah, ktorý nie je rozhodnutím, účinky zásahu na navrhovateľa

priamo dopadajú, dôsledky zásahu trvajú alebo objektívne hrozí jeho opakovanie, a vyčerpá

všetky prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný zákon tak ako je to v konaní proti

nečinnosti správneho orgánu ak dodržal zákonom ustanovenú lehotu na podanie.

V danom prípade z ustanovením vyplýva, že odmena je

fakultatívnou dávkou, na ktorú sudca nemá zákonný nárok. Táto skutočnosť vyplýva

z formulácie ust. § 79 ods. 1 zákona, v ktorom je uvedené, že sudcovi možno priznať odmenu

a že v zmysle § 79 ods. 3 o priznaní odmeny podľa ods. 1 písm. a/, b/ a c/ rozhodne

predseda súdu na návrhu sudcovskej rady. Z uznesenia č. 21/2009 vyplýva, že Sudcovská

rada NS SR navrhla priznať odmeny sudcom najvyššieho súdu, v kompetencii žalovaného

bolo rozhodnúť o nevyplatení odmien žalobcovi v 1/ až 4/ rade. Táto kompetencia, t. j.

nevyplatenie odmien patrí do výlučnej právomoci žalovaného. Keďže na vyplatenie odmien

nie je zákonný nárok, rozhodnutím žalovaného teda nemohlo dôjsť k porušeniu práv

žalobcu v 1/ až 4/ rade v zmysle

Pre úplnosť súd dodáva, že petitom návrhu v zmysle sa žalobca v 1/ až

4/ rade mal domáhať, aby súd zakázal orgánu verejnej správy pokračovať v porušovaní ich

práv a prikázal mu, ak je to možné obnoviť stav pred zásahom. Petit žalobného návrhu

zo dňa 21.10.2009 však znie: „že žalovanému sa prikazuje okamžite upustiť od nezákonného

zásahu spočívajúceho v nevyplatení odmien žalobcom vo výške navrhovanej sudcovskou

radou dňa 25.05.2009 a do troch dní tieto odmeny žalobcom vyplatiť" z čoho súdu vyplýva,

že žalobný petit nie je v súlade s ust. »

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré návrh zamietol.

V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľom podrobnú a ústavne

akceptovateľnú odpoveď na to, prečo návrh nie je dôvodný. Pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že

súd ich návrh zamietol ako neprípustný, je potrebné poukázať na to, že krajský súd najskôr

v odôvodnení hovorí o zamietnutí návrhu ako nedôvodného (s. 5 odsek prvý) a neskôr ako

neprípustného (s. 7 odsek tretí), avšak dôvody zamietnutia návrhu sú zreteľne spojené s jeho

nedôvodnosťou, a nie s jeho neprípustnosťou, tak ako ju predpokladá .

Tento vnútorný rozpor odôvodnenia rozsudku krajského súdu však nemôže mať

ústavnoprávne dôsledky. V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že právny záver

krajského súdu o fakultatívnosti odmien a výlučnom oprávnení predsedu najvyššieho súdu

rozhodovať o ich priznaní nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné

konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ).

Naopak, krajský súd pridržiavajúc sa gramatického a logického výkladu relevantných

ustanovení o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“)

(najmä § 65 ods. 1 a § 79 ods. 1 až 3) konštatoval a odôvodnil absenciu práva (nároku)

na vyplatenie odmien a z toho vyplývajúcu absenciu možnosti byť ukrátený na svojich

právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy tak,

ako to predpokladá .

15. Reagujúc na sťažnostné námietky ústavný súd len stručne uvádza, že samotná

zápisnica sudcovskej rady najvyššieho súdu a ani tvrdená aktivita vedenia najvyššieho súdu

(mysliac tým podpredsedníčku najvyššieho súdu) nenahrádzajú zákonom predpokladané

rozhodnutie predsedu najvyššieho súdu o priznaní odmeny, či už na návrh alebo

po prerokovaní v sudcovskej rade. Takéto rozhodnutie predsedu najvyššieho súdu o priznaní

odmeny sťažovateľom však zjavne neexistuje. Zákon navyše výslovne počíta s tým, že

predseda súdu nevyhovie návrhu sudcovskej rady na priznanie odmeny, s čím spája jeho

povinnosť toto v sudcovskej rade odôvodniť ( ).

16. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do práv sťažovateľov

podľa , listiny a dohovoru, ústavný súd uzatvára,

že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej

svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie

rozsudku ( ), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď

všetky podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Inak povedané, v sťažnosti

absentuje ústavno-právny rozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným

rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade

nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať

porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľov, ktorej

reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže došlo

k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrh

na zrušenie rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané na to, že

ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012