Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 165/2012
PDF · 211.35 KB
No categories available
I. ÚS 165/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. M. G., PhD., G., JUDr. Z. Ď., L., JUDr. P. P., B.,
a JUDr. E. H., B., zastúpených spoločnosťou S. a spol. s r.o., B., konajúcou advokátom
Mgr. P. S., ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a
slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 199/2009 a jeho
rozsudkom z 10. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. M. G., PhD., JUDr. Z. Ď., JUDr. P. P. a JUDr. E. H. o d m i e t a
pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 22. augusta
2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. M. G., PhD., JUDr. Z. Ď., JUDr. P. P. a JUDr. E. H.
(ďalej len ,,sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 199/2009 a jeho rozsudkom
z 10. mája 2011 (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“). Na výzvu
ústavného súdu sťažovatelia 13. októbra 2011 doručili napadnutý rozsudok krajského súdu,
ktorý nepripojili k sťažnosti pri jej podaní.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli v procesnom
postavení navrhovateľov účastníkmi občianskeho súdneho konania o ochranu pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, v ktorom sa domáhali, aby krajský súd
predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) uložil, aby
okamžite upustil od nezákonného zásahu spočívajúceho v nevyplatení odmien vo výške
navrhnutej sudcovskou radou 25. mája 2009 a do troch dní tieto odmeny vyplatil. Krajský
súd napadnutým rozsudkom návrh zamietol a nepriznal navrhovateľom náhradu trov
konania. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci v ich prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom
(čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny) a základného práva na spravodlivú súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru).
3. Podstatné sťažnostné námietky sťažovatelia formulovali v dvoch rovinách.
Najskôr sa zaoberali konaním krajského súdu v ich neprítomnosti, pričom v tomto smere
na odôvodnenie sťažnosti uviedli:
,,Po viacerých urgenciách sťažovateľov na postup a nečinnosť krajského súdu
predvolaním z 15.04.2011 nariadil pojednávanie v uvedenej veci na deň 10. mája 2011
o 11.30. hod (utorok, pozn. ústavného súdu). Sťažovatelia listom zo dňa 6. mája 2011
(piatok, pozn. ústavného súdu) krajskému súdu oznámili, že nakoľko žalobca Ing. JUDr. G.
v uvedenom termíne čerpá riadnu dovolenku a žalobkyňa JUDr. Ď. má v uvedenom čase
neodkladnú pracovnú poradu a zvyšní žalobcovia 3/ a 4/ nesúhlasia s pojednávaním bez
súčasnej prítomnosti uvedených dvoch žalobcov 1/ a 2/, tak všetci žalobcovia požadovali,
aby konajúci súd nevykonal pojednávanie v ich neprítomnosti a pojednávanie odročil na iný
termín. Krajský súd napriek uvedenej žiadosti žalobcov o odročenie pojednávania
pojednávanie vykonal v ich neprítomnosti a vec meritórne rozhodol v ich neprospech...
Sťažovatelia poukazujú na tú skutočnosť, že sa domáhali vykonania pojednávania za
svojej prítomnosti, lebo vopred s dostatočným predstihom signalizovali, že chcú na základe
administratívneho spisu doručeného zo strany protistrany v súdnom konaní doplniť svoje
dôkazy a preukázať, že k nezákonnému zásahu zo strany predsedu súdu nielen došlo ale že
tento zásah aj naďalej trvá. Táto zákonom garantovaná možnosť však bola konaním
krajského súdu odňatá. Podľa sťažovateľov uvedené konanie neospravedlňuje ani to, že
sťažovatelia pred vytýčením pojednávania poukazovali na bezdôvodné prieťahy v súdnom
konaní.
V samotnom odôvodnení rozsudku sa krajský súd vôbec nezaoberal vysvetlením,
prečo ospravedlnenie sťažovateľov z pojednávania a prečo ich žiadosť o odročenie
pojednávania na iný termín nezobral do úvahy...
Na základe uvedených skutočností sa sťažovatelia domnievajú, že ich základné právo
garantované tak v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny na prejednanie veci v svojej
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom konaním krajského
súdu porušené bolo.“
4. V rámci druhého okruhu sťažnostných námietok sťažovatelia poukazujú
na svojvôľu a ústavnú neudržateľnosť rozsudku krajského súdu, ktorý podľa ich názoru
vykladal relevantné právne normy ústavne nekonformným spôsobom. V tomto smere
v sťažnosti uvádzajú:
,,Krajský súd v odôvodnení rozsudku nekládol sťažovateľom za vinu, že by
nevyčerpali prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo že domáhajú len
určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Krajský súd implicitne a dosť neurčitým
spôsobom vyložil obsah dotknutých ustanovení (§ 250v O.s.p.) tým, že konštatoval právny
názor, že nakoľko sťažovatelia brojili proti nevyplateniu odmien, ktoré boli podľa záverov
krajského súdu neustále nenárokovateľnou (fakultatívnou) peňažnou dávkou sudcu,
nemohlo ani preto dôjsť k porušeniu práv žalobcu 1/ až 4/ v zmysle § 250v O.s.p. (obranný
argument tvrdený žalovaným predsedom súdu), a z uvedeného dôvodu nie je podľa
krajského súdu návrh prípustný.
Navyše krajský súd značne prekvapivo a bez bližšieho vo svojom závere odôvodnenia
vyslovil právny názor, že žalobný petit uplatnený sťažovateľmi nie je v súlade s ust. § 250v
Sťažovatelia sa preto právom domnievajú, že práve vyslovením hore uvedených
názorov krajský súd vyložil dotknuté zákonné ustanovenia (najmä § 250v O.s.p.) spôsobom,
ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo
omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych uprav.
Sťažovatelia už od počiatku tvrdili, že nárok na vyplatenie odmien im vznikol (viď
zápisnica Sudcovskej rady a aktivita vedenia najvyššieho súdu smerujúca k ich vyplateniu),
že v nevyplatení odmien sťažovateľom vidia nezákonnosť zásahu, tento zásah doposiaľ trvá,
a po tom, čo si konajúci všeobecný súd overí správnosť argumentov sťažovateľov, má
prikázať okamžité upustenie od tak vymedzeného nezákonného zásahu. Tieto argumenty
a tvrdenia sťažovateľov krajský súd nezobral do úvahy, nezaoberal sa hodnotením ich
závažnosti na tvrdený zásah, nevykonal riadne zistenie skutkového stavu a na základe
uvedeného ani nevyhodnotil to, či nežiaduca situácia pre sťažovateľov je nezákonným
zásahom alebo nie. Na základe uvedeného skutkového a právneho rozboru sa sťažovatelia
domnievajú, že krajský súd svojvoľne rozhodol o ich žalobe rozsudkom, ktorý je
nepreskúmateľný na jednej strane na základe nezrozumiteľnosti a na strane druhej
na základe nedostatku dôvodov. Takýto rozsudok ako aj súdne konanie mu predchádzajúce
potom nespĺňa garancie predpokladané v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny.“
5. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
postupom a rozsudkom krajského súdu boli porušené ich označené práva, pričom súčasne
žiadali, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu a priznal im náhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobný obsah základného práva na súdnu ochranu
priznáva každému aj čl. 36 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Obdobné práva priznáva každému aj čl. 38 ods. 2 listiny.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie
konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom
zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd
skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto (po jej doplnení)
má predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, nie je
neprípustná a na jej prerokovanie má právomoc. Súčasne však zistil, že sťažnosť je zjavne
neopodstatnená, čo bolo zároveň dôvodom jej odmietnutia. O zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
9. Pokiaľ ide o prvú časť sťažnostnej argumentácie týkajúcu sa konania krajského
súdu v neprítomnosti sťažovateľov, ústavný súd k tejto námietke uvádza, že nemôže mať
ústavno-právnu relevanciu. Sťažovatelia totiž boli riadne a včas vopred na pojednávanie
predvolaní, vyjadrenie odporcu k ich návrhu im bolo krajským súdom zaslané, pričom
k tomuto vyjadreniu zaslali svoje dve repliky. Rovnosť strán zahŕňajúca aj právo poznať
a reagovať na všetky podstatné argumenty protistrany, teda bola zachovaná. Sťažovatelia
opomínajú podstatné procesné súvislosti aplikovateľné v rámci správneho súdnictva aj
v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, a to že dokazovanie
sa spravidla nevykonáva (§ 250i ods. 1 v spojení s § 250v ods. 8 Občianskeho súdneho
poriadku, ďalej len ,,OSP“) a neúčasť účastníkov konania (sťažovateľov ako navrhovateľov)
na pojednávaní nebráni prerokovaniu veci v ich neprítomnosti, pričom prerušenie konania
z tohto dôvodu je ex lege vylúčené (§ 250g ods. 2 v spojení s § 250v ods. 8 OSP). Krajský
súd teda sťažovateľom neodňal ich právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti a ani právo
vyjadriť sa k podstatným otázkam súvisiacim s predmetom súdnej ochrany, ktoré vyplynuli
z vyjadrení odporcu v predmetnom konaní. Ako navyše z dôvodov rozsudku krajského súdu
(pozri ďalej uvedené) vyplýva, tento svoje závery neoprel o žiaden dôkaz, ktorý by vykonal
na pojednávaní 10. mája 2011, ale výlučne o dôkazy, ktorými sťažovatelia disponovali.
10. Krajskému súdu síce možno vytknúť, že v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo
ospravedlnenie sťažovateľov nepovažoval za spôsobilé na odročenie pojednávania, takéto
pochybenie však in concreto nemá ústavnú relevanciu. Ústavnému súdu však nedá neuviesť,
že podmieňovanie prítomnosti navrhovateľov JUDr. P. P. a JUDr. E. H. na pojednávaní
krajského súdu prítomnosťou ostatných sťažovateľov je len ťažko obhájiteľný dôvod na
žiadosť o odročenie pojednávania. Menovaným sťažovateľom totiž nič nebránilo reálne sa
na pojednávaní zúčastniť a v plnom rozsahu realizovať svoje procesné práva a nimi
uvádzaný dôvod na odročenie pojednávania nasvedčuje skôr absencii ich skutočného
záujmu na prerokovaní a rozhodnutí veci v ich prítomnosti. Vzhľadom na ustanovenie
§ 250g ods. 2 v spojení s § 250v ods. 8 OSP ani neakceptovanie dôvodov na odročenie
pojednávania uvádzaných sťažovateľom JUDr. Ing. M. G., PhD., a JUDr. Z. Ď. zo strany
krajského súdu nemôže mať ústavnoprávne dôsledky vo väzbe na čl. 48 ods. 2 ústavy a čl.
38 ods. 2 listiny. Uplatnenie týchto dôvodov dva pracovné dni (!) pred pojednávaním
krajského súdu taktiež nasvedčuje skôr obštrukčnému prístupu, než skutočnému záujmu
sťažovateľov o účasť na pojednávaní.
11. Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľov, v zmysle ktorej im nebola zo strany
krajského súdu poskytnutá spravodlivá súdna ochrana, ústavný súd uvádza, že súčasťou
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani
riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá
zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to
teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
12. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Podstatné námietky
sťažovateľov však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného súdu, argumentačná pozícia
sťažovateľov spočíva výlučne v rovine podústavného práva a tvrdenému zásahu do ich
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa
v podstate nevenuje, a keď, tak iba vo všeobecnej rovine. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy má však iný účel a význam (sleduje ochranu základných práv a slobôd, resp.
ľudských práv a slobôd), a preto ústavný súd skúmal len to, či krajský súd nemohol svojím
rozsudkom porušiť základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie.
13. Sťažnostné námietky sa v tomto smere sústreďujú na tvrdené nedostatky
v právnom posúdení veci krajským súdom, ktorý v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku
nasledujúcej po rekapitulácii návrhu, vyjadrení účastníkov a relevantných právnych noriem
uviedol:
«Krajský súd... dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná preto ju podľa § 250v
ods. 3 O.s.p. zamietol.
Súd z dokladov založených žalovaným a taktiež žalobcov v 1/ až 4/ rade zistil, že
z rokovania Sudcovskej rady NS SR, ktoré sa konalo dňa 25.05.2009 bola spísaná zápisnica
SRns 9/2009 z ktorej vyplýva, že bolo prijaté uznesenie č. 21/2009 nasledovného znenia:
„Sudcovská rada pri Najvyššom súde Slovenskej republiky navrhuje v zmysle § 79
ods. 1 písm. b/, c/ v spojení s ods. 3 zák. č. 385/2000 Z. z. v platnom a účinnom znení a čl.
III bod 1, 2 Kritérií na priznávanie odmien sudcom najvyššieho súdu podpredsedníčke
najvyššieho súdu, zastupujúcej predsedu, priznať odmeny sudcom najvyššieho súdu,
uvedeným v prílohe č. 1, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tohto uznesenia, vo výške ich
základného platu a prípadného funkčného príplatku len podľa § 69 ods. 1 písm. c/, d/ zák.
č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov tak, aby odmena bola vyplatená v mesiaci júl
2009“.
„Podpredsedníčke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zastupujúcej predsedu,
navrhuje v zmysle § 79 ods. 1 písm. c/ v spojení s ods. 3 zák. č. 385/2000 Z. z. v platnom
a účinnom znení (za plnenie osobitne významných úloh pri vedení súdu nad rozsah jej
povinností) odmenu vo výške jej funkčného platu (§ 71 ods. 1 zákona)“.
V spise je založený list zo dňa 17.08.2009 žalobcu v 1/ až 4/ rade adresovaný
žalovanému z ktorého vyplýva, že žalobca v 1/ až 4/ rade mal vedomosť o tom, že
07.08.2009 boli vyplatené odmeny na najvyššom súde rozpore s uznesením č. 21/2009,
ďalej v tomto liste je uvedené, že zrušenie vyplatenia odmien sudcom NS SR žalovaným
došlo k porušeniu § 87 zák. č. 385/2000 Z.z. S týmto postupom žalobca v 1/ až 4/ rade
vyjadril nespokojnosť s konaním žalovaného a žiada o bezodkladné vyplatenie odmien
v schválenom rozsahu.
Súd zistil zo zápisnice z mimoriadneho zasadnutia Sudcovskej rady pri NS SR
konanej dňa 23.09.2009, že žalovaný odôvodnil nepriznanie odmien sudcom NS SR, ktoré
boli navrhnuté Sudcovskou radou NS SR. Z odôvodnenia vyplýva, že pokiaľ žalovaný
neudelil odmeny sudcom pôsobiacim v ostatných kolégiách NS SR vychádzal z ich
nedostatočnej výkonnosti, odbornosti a rýchlosti rozhodnutia. Sudcovská rada prijala
uznesenie č. 42/2009 v znení: Sudcovská rada najvyššieho súdu berie na vedomie
odôvodnenie nevyhovenia návrhu na priznanie odmien sudcom najvyššieho súdu predsedom
najvyššieho súdu. Žalobca v 1/ rade dňa 23.09.2009 doručil Sudcovskej rade NS SR
nesúhlasné stanovisko k objasneniu nevyplatenia odmien prednesom dňa 23.09.2009
predsedom najvyššieho súdu. V tomto nesúhlasnom stanovisku žalobca v 1/ rade opätovne
vyslovuje svoj právny názor na to, že žalovaný v rozpore so zák. č. 385/2000 Z. z. nevyplatil
a nerealizoval priznané odmeny v zmysle uznesenia Sudcovskej rady NS SR.
Súd konštatuje, že návrh žalobcu v 1/ až 4/-rade zo dňa 21.10.2010 nie je prípustný.
Cieľom konania podľa § 250v je posilnenie ochrany fyzických a právnických osôb pred
takými zásahmi, ktoré nie sú založené na konkrétnom rozhodnutí orgánu verejnej správy,
ale spočívajú vo faktickej činnosti proti nej. Spoločným znakom je priznanie súdnej ochrany
v prípade tvrdeného nezákonného zásahu orgánom verejnej správy je, ak postup vo verejnej
správe, hoci sa nemal uskutočniť sa v rozpore s požiadavkami zákonnosti konania realizuje
a po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov podaných cieľom nápravy dôsledkov
nezákonného zásahu návrh predložený súdu jednoznačne vyžaduje súdnu pomoc vo forme
nápravy tohto pre navrhovateľa spoločensky neúnosného stavu.
Konanie podľa § 250v sa začína podaním návrhu, ktorý okrem uvedených
všeobecných náležitostí musí obsahovať tvrdenie navrhovateľa, že bol ukrátený na svojich
právach a právom chránených záujmoch; musí ísť o jeho práva a záujmy, inak návrh
nemôže byť úspešný, ide o zásah, ktorý nie je rozhodnutím, účinky zásahu na navrhovateľa
priamo dopadajú, dôsledky zásahu trvajú alebo objektívne hrozí jeho opakovanie, a vyčerpá
všetky prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný zákon tak ako je to v konaní proti
nečinnosti správneho orgánu ak dodržal zákonom ustanovenú lehotu na podanie.
V danom prípade z ustanovením zák. č. 385/2000 Z. z. vyplýva, že odmena je
fakultatívnou dávkou, na ktorú sudca nemá zákonný nárok. Táto skutočnosť vyplýva
z formulácie ust. § 79 ods. 1 zákona, v ktorom je uvedené, že sudcovi možno priznať odmenu
a že v zmysle § 79 ods. 3 o priznaní odmeny podľa ods. 1 písm. a/, b/ a c/ rozhodne
predseda súdu na návrhu sudcovskej rady. Z uznesenia č. 21/2009 vyplýva, že Sudcovská
rada NS SR navrhla priznať odmeny sudcom najvyššieho súdu, v kompetencii žalovaného
bolo rozhodnúť o nevyplatení odmien žalobcovi v 1/ až 4/ rade. Táto kompetencia, t. j.
nevyplatenie odmien patrí do výlučnej právomoci žalovaného. Keďže na vyplatenie odmien
nie je zákonný nárok, rozhodnutím žalovaného teda nemohlo dôjsť k porušeniu práv
žalobcu v 1/ až 4/ rade v zmysle § 250v O.s.p.
Pre úplnosť súd dodáva, že petitom návrhu v zmysle § 250v O.s.p. sa žalobca v 1/ až
4/ rade mal domáhať, aby súd zakázal orgánu verejnej správy pokračovať v porušovaní ich
práv a prikázal mu, ak je to možné obnoviť stav pred zásahom. Petit žalobného návrhu
zo dňa 21.10.2009 však znie: „že žalovanému sa prikazuje okamžite upustiť od nezákonného
zásahu spočívajúceho v nevyplatení odmien žalobcom vo výške navrhovanej sudcovskou
radou dňa 25.05.2009 a do troch dní tieto odmeny žalobcom vyplatiť" z čoho súdu vyplýva,
že žalobný petit nie je v súlade s ust. § 250v O.s.p.»
14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré návrh zamietol.
V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd sťažovateľom podrobnú a ústavne
akceptovateľnú odpoveď na to, prečo návrh nie je dôvodný. Pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že
súd ich návrh zamietol ako neprípustný, je potrebné poukázať na to, že krajský súd najskôr
v odôvodnení hovorí o zamietnutí návrhu ako nedôvodného (s. 5 odsek prvý) a neskôr ako
neprípustného (s. 7 odsek tretí), avšak dôvody zamietnutia návrhu sú zreteľne spojené s jeho
nedôvodnosťou, a nie s jeho neprípustnosťou, tak ako ju predpokladá § 250v ods. 3 OSP.
Tento vnútorný rozpor odôvodnenia rozsudku krajského súdu však nemôže mať
ústavnoprávne dôsledky. V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že právny záver
krajského súdu o fakultatívnosti odmien a výlučnom oprávnení predsedu najvyššieho súdu
rozhodovať o ich priznaní nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné
konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení
zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
Naopak, krajský súd pridržiavajúc sa gramatického a logického výkladu relevantných
ustanovení zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“)
(najmä § 65 ods. 1 a § 79 ods. 1 až 3) konštatoval a odôvodnil absenciu práva (nároku)
na vyplatenie odmien a z toho vyplývajúcu absenciu možnosti byť ukrátený na svojich
právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy tak,
ako to predpokladá § 250v ods. 1 OSP.
15. Reagujúc na sťažnostné námietky ústavný súd len stručne uvádza, že samotná
zápisnica sudcovskej rady najvyššieho súdu a ani tvrdená aktivita vedenia najvyššieho súdu
(mysliac tým podpredsedníčku najvyššieho súdu) nenahrádzajú zákonom predpokladané
rozhodnutie predsedu najvyššieho súdu o priznaní odmeny, či už na návrh alebo
po prerokovaní v sudcovskej rade. Takéto rozhodnutie predsedu najvyššieho súdu o priznaní
odmeny sťažovateľom však zjavne neexistuje. Zákon navyše výslovne počíta s tým, že
predseda súdu nevyhovie návrhu sudcovskej rady na priznanie odmeny, s čím spája jeho
povinnosť toto v sudcovskej rade odôvodniť (§ 79 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z.).
16. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim
korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do práv sťažovateľov
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára,
že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej
svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie
rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď
všetky podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Inak povedané, v sťažnosti
absentuje ústavno-právny rozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným
rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade
nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať
porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
17. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľov, ktorej
reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Keďže došlo
k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrh
na zrušenie rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania), keďže tieto sú viazané na to, že
ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2012