Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 89/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. C., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B., vo veci

namietaného porušenia a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom

Bratislava II pod sp. zn. a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2012

doručená sťažnosť J. C., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 2 (ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným

súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 22. marca 2012.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že platobným rozkazom

okresného súdu sp. zn. zo 7. apríla 2010 bol sťažovateľ ako žalovaný

zaviazaný uhradiť žalobcovi na istine 1 304,48 € s úrokmi z omeškania a trovami konania.

Platobný rozkaz sa stal právoplatným 18. júna 2010. Sťažovateľ 21. februára 2011 podal

okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhal povolenia obnovy konania vedeného pod sp. zn.

. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 2. septembra 2011 bol

návrh na obnovu konania zamietnutý. Uznesením krajského súdu č. k. -41

z 31. januára 2012 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.

Podľa ustálenia okresného súdu sťažovateľ návrh na obnovu konania odôvodnil

s poukazom na žalobu žalobcu, ktorý tvrdil, že so sťažovateľom uzavrel zmluvu

o prepožičaní SIM karty umožňujúcej užívať telefónne číslo (...). Zároveň mu mal odpredať

telefón značky Nokia. V skutočnosti tieto tvrdenia nie sú pravdivé, lebo sťažovateľ

so žalobcom žiadnu zmluvu neuzavrel a nepodpísal, SIM kartu, ale ani telefón neprevzal

a služby žalobcu nevyužíval. Sťažovateľ nahliadnutím do súdneho spisu 7. februára 2011

zistil, že niekto žalobcu na úkor sťažovateľa podviedol. Práve túto skutočnosť považoval

za dôvod na obnovu konania. Podľa sťažovateľa vyšli najavo dôkazy, ktoré sa nemohli

v pôvodnom konaní vykonať (sťažovateľ ich nemohol využiť v pôvodnom konaní).

Zo spisu sp. zn. bolo zistené, že platobný rozkaz bol vydaný 7. apríla 2010

a bol spolu so žalobou doručený sťažovateľovi 2. júna 2010. Je to zrejmé z doručenky,

na ktorej prevzatie platobného rozkazu, ako aj žaloby sťažovateľ potvrdil vlastnoručným

podpisom. Sťažovateľ nepodal proti platobnému rozkazu odpor, a preto tento nadobudol

18. júna 2010 právoplatnosť. Skutočnosť, že sťažovateľ platobný rozkaz a žalobu 2. júna

2010 osobne prevzal, potvrdil okresnému súdu aj podaním doručeným 23. augusta 2011.

Sťažovateľ riadne prevzal žalobu i platobný rozkaz, a preto sa so skutočnosťami tvrdenými

žalobcom, ktorými tento odôvodňoval svoj nárok, oboznámil. To, čo sťažovateľ uvádza ako

dôvod obnovy, teda že tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe nie sú pravdivé, žiadnu zmluvu

neuzatváral a nepodpisoval, SIM kartu, ale ani telefón neprevzal a služby žalobcu

nevyužíval, bezpochyby vedel už v čase, keď žalobu a platobný rozkaz prevzal. Nie je teda

možné dospieť k záveru, že ním tvrdené skutočnosti nemohol bez svojej viny použiť

v pôvodnom konaní. Sťažovateľ sám svojím prístupom zavinil, že platobný rozkaz

nadobudol právoplatnosť, keď skutočnosti tvrdené v návrhu na obnovu konania (ktoré mu

museli byť známe už v tom čase), neuviedol do odporu, ktorý vôbec nepodal a nenahliadol

ani do spisu. Sťažovateľ v návrhu na obnovu konania ako dôkaz priložil fotokópiu svojho

občianskeho preukazu, ktorým preukazoval, že pri podpise zmluvy bol predložený

občiansky preukaz, ktorý mal iné číslo, teda nie jeho občiansky preukaz. I tu platí, že

sťažovateľ po oboznámení sa so žalobou a platobným rozkazom disponoval dôkazom

predloženým s návrhom na obnovu konania, teda občianskym preukazom, ktorý mu bol

vydaný ešte 27. októbra 2004. Nič mu teda nebránilo v tom, aby podal odpor a zároveň

predložil tento dôkaz. Znamená to, že dôkaz, na ktorý sťažovateľ poukazuje, sa v pôvodnom

konaní bez akýchkoľvek ťažkostí mohol vykonať, a nestalo sa tak iba z dôvodu, že sám

sťažovateľ dôkaz vykonať nežiadal, keďže proti platobnému rozkazu nepodal odpor, hoci

bol oprávnený tak urobiť. Nebola dodržaná ani zákonom ustanovená trojmesačná

prekluzívna lehota na obnovu konania vyplývajúca z ustanovenia § 230 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku, podľa ktorého návrh na obnovu konania treba podať v lehote 3 mesiacov

od toho času, keď sa ten, kto obnovu navrhuje, dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho

času, keď ho mohol uplatniť. Od momentu doručenia platobného rozkazu a žaloby

sťažovateľovi (2. júna 2010) tento vedel o skutočnostiach, ktorými odôvodnil návrh

na obnovu konania. Preto nebolo možné brať do úvahy skutočnosť, že sa sťažovateľ

rozhodol nahliadnuť do spisu až 7. februára 2011, a bolo treba dospieť k záveru, že návrh

na obnovu konania doručený 21. februára 2011 bol podaný oneskorene.

Podľa názoru krajského súdu v danom prípade nie je daný ani jeden z dôvodov

na obnovu konania v zmysle , z ktorých

prichádzali do úvahy dôvody podľa písm. a) a b), teda že sú tu skutočnosti, rozhodnutia

alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny sťažovateľ nemohol použiť v pôvodnom konaní, ako aj

to, že možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní. Okresný súd

zistil náležite skutkový stav, vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie

patričným spôsobom odôvodnil. Sťažovateľ ani v odvolacom konaní neoznačil žiadne nové

skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred okresným súdom a s ktorými by sa tento

nevysporiadal.

Sťažovateľ poukazuje na to, že hoci žalobu a platobný rozkaz osobne prevzal, avšak

v dôsledku jeho obmedzených rozumových schopností (kurič na dôchodku) a zlému

zdravotnému stavu ich zle vyhodnotil, lebo „sa ma ako takého netýkali“. So žalobcom

žiadnu zmluvu neuzatváral a nepodpisoval, SIM kartu a telefón neprevzal a služby žalobcu

nevyužíval. Údaje uvádzané v zmluve zodpovedajú síce údajom sťažovateľa, ale podpis je

sfalšovaný a žalobcovi predložený občiansky preukaz číslo SC (...) nie je jeho. Takýto

občiansky preukaz nikdy nemal. Jeho občiansky preukaz má číslo SJ (.... a bol vydaný

27. októbra 2004 na dobu neurčitú. Nahliadnutím do spisu prostredníctvom právneho

zástupcu 7. februára 2011 zistil, že niekto žalobcu podviedol, pričom sa tak stalo aj na úkor

sťažovateľa. Na sfalšovaný občiansky preukaz sťažovateľa a na jeho identitu a úkor niekto

podviedol v priebehu roku 2007 viacero organizácií. Sťažovateľ sa zatiaľ neúspešne

domáha ako poškodený ochrany aj na polícii a na prokuratúre. Uvádza 10 konkrétnych

prípadov, keď osoba vystupujúca pod jeho menom uzatvorila zmluvy s rôznymi subjektmi.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli uznesenia

okresného súdu z 2. septembra 2011 a krajského súdu z 31. januára 2012 zrušené

a okresnému súdu sa prikázalo vo veci konať a rozhodnúť. Požaduje aj náhradu trov

právneho zastúpenia advokátom v sume 323,50 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného

súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľa podľa a dohovoru mal krajský súd

v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba tiež

dodať, že možnosť podať odvolanie sťažovateľ aj využil.

Vo zvyšnej časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.

sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu všeobecné súdy dostačujúcim a presvedčivým

spôsobom odôvodnili nesplnenie podmienok na povolenie obnovy konania, resp.

oneskorené podanie návrhu na obnovu konania. Argumenty všeobecných súdov v žiadnom

prípade nemožno považovať za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Na týchto

záveroch nič nemôže zmeniť skutočnosť, že sťažovateľ má pocit krivdy a je presvedčený

o nezákonnosti vydaného platobného rozkazu a následných uznesení o nepovolení obnovy

konania.

Vzhľadom na uplatnenú argumentáciu sťažovateľa treba zdôrazniť, že účastníci

konania nesú primeranú mieru procesnoprávnej zodpovednosti za výsledok občianskeho

súdneho konania. V prípade sťažovateľa sa táto procesnoprávna zodpovednosť prejavovala

v jeho možnosti vydanému platobnému rozkazu sa brániť predpísanými zákonnými

prostriedkami. Sťažovateľovi bola táto možnosť nepochybne daná tým, že žaloba a na jej

základe vydaný platobný rozkaz mu boli riadne doručené s poučením o možnosti podať

odpor. Bolo vecou slobodného rozhodnutia sťažovateľa, či sa bude v súdnom spore brániť

zákonným spôsobom, teda podaním odporu v predpísanej zákonnej lehote. Pokiaľ

sťažovateľ obsahu doručených listín dostatočne neporozumel, nič mu nebránilo poradiť sa

s kvalifikovaným odborníkom. Sťažovateľ sa napokon rozhodol odpor nepodať, v dôsledku

čoho vydaný platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť. Dá sa predpokladať, že sťažovateľ

sa začal o vec znova zaujímať až vtedy, keď právoplatným platobným rozkazom priznanú

sumu žalobca začal vymáhať.

Princíp právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa bráni tomu,

aby vo veci už rozhodnutej sa mohlo znova konať bez toho, aby existujúce právoplatné

rozhodnutie bolo v predpísanom konaní zrušené. Jednou z takých možností na zrušenie

právoplatného rozhodnutia je aj obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok.

Obnovu konania však nie je možné dosiahnuť na základe skutočností, o ktorých účastník

konania vedel už v pôvodnom konaní, a tieto na základe vlastného slobodného rozhodnutia

nepoužil.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012